1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia 2 5Sţf/94/2014 ţalovaného č. 1100304/1/14669/2014 zo dňa 13.01.2014, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Nitra, dodatočný platobný výmer č. 940401/5/4440526/2013 zo dňa 27.09.2013, ktorým ţalobcovi
5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2008 v sume 5 238,73 € z dôvodu, ţe neboli splnené zákonné podmienky
2 písm. a/ a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Krajský súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu ţalovaného i správcu dane a postupom
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Posudzujúc správnosť rozhodnutí správnych orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH účinného do 31.12.2006, § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, § 165 ods. 1, 2 daňového poriadku, pričom sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe ţalobca v daňovom konaní nesplnil hmotnoprávne podmienky nároku na odpočet DPH, t.j. nepreukázal reálne dodanie materiálu (tovarov a polotovarov) pouţívaných pri výrobe sofistikovaných zváracích zariadení. Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe správca dane nemal moţnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru u daňového subjektu od deklarovaného dodávateľa na predloţenej faktúre, vrátane zaplatenia dane za dodaný tovar ţalobcovi. Stotoţnil sa s právnym názorom daňových orgánov o tom, ţe daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pouţiteľný vtedy, ak je nepochybné, ţe v ňom uvedené údaje odráţajú skutočnosť, teda, ţe tovar bol aj reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre. Zároveň pritom poukázal napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Sţf/52/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011.
krajského súdu, podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako i v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet DPH. Zdôraznil, ţe vzhľadom na ľahkú zneuţiteľnosť zákonodarca poţaduje, aby platiteľ, 3 5Sţf/94/2014 ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ
daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra). V danej veci krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu oboch daňových orgánov nezistil rozpor so zákonom o správe daní, ani s hmotnoprávnym predpisom č. 222/2004 Z.z. o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia u ţalobcu. Vo vzťahu k tvrdeniu ţalobcu, ţe splnil všetky zákonné predpoklady na odpočet DPH a má doklady v poriadku, obchod sa realizoval a ţe nemôţe ovplyvniť konanie tohto dodávateľa, krajský súd poznamenal, ţe zákon o DPH, ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveril svojich obchodných partnerov, avšak musí si byt‘ vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne hmotnoprávne podmienky na vrátenie z dane vzhľadom na to, ţe ide o verejné prostriedky daňových poplatníkov. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkami ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného vychádzalo z nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, keďţe zo spisového materiálu ţalovaného vyplýva, ako postupoval správca dane a ţalobca bol vţdy informovaný o priebehu úkonov v rámci daňovej kontroly (vrátane po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane na základe odvolania ţalobcu). Ţalobca bol vţdy informovaný i o ústnom pojednávaní predvolaných osôb a svedkov a mal moţnosť klásť otázky a reagovať na podané vysvetlenia svedkov, ktorí sa dostavili na predvolanie správcu dane, čo nevyuţil (napr. výsluch p. K., v roku 2008 ako ţivnostník vykonával odťahovú sluţbu), ktorý mu mal zabezpečovať dovoz tovaru od deklarovaného dodávateľa). Krajský súd je toho názoru, ţe ţalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR IÚS 241/07, IÚS 342/2010 a pod.). Krajský súd dal do pozornosti ţalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999 a zdôraznil, ţe judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd SR pritom nevyţadujú, aby na kaţdý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyţaduje sa špecifická odpoveď. 4 5Sţf/94/2014 Na námietku ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného i správcu dane povaţuje za nezákonné i z dôvodu, ţe materiál, ktorý nakúpil od dodávateľa
predloţenej faktúry, bol pouţitý a spracovaný, k čomu predloţil znalecký posudok č. 20/2013, č. 21/2013, a ţe doklady boli riadne zaúčtované (ZP č. 21/2013), krajský súd uviedol, ţe ide o dôkazy, ktoré nepreukazujú reálne dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa ţalobcu
faktúry (spoločnosť BEEUTIFUL s.r.o. so sídlom v Prievidzi, od 29.10.2008 ALEDO s.r.o. so sídlom v Seredi), ale iba to, ţe ţalobca mal materiály (tovary a polotovary), ktoré pouţil pri výrobe svojich výrobkov.
názoru krajského súdu by bolo nadbytočné nariaďovať znalecké dokazovanie za tým účelom ako to navrhol ţalobca v súvislosti s predloţeným znaleckým posudkom č. 20/2013 a znalecký posudok č. 23/2013, ţe ţalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vyrobil výrobky, ktoré dodal svojím odberateľom. Ďalej uviedol, ţe správca dane i ţalovaný vyhodnotili dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko konateľka dodávateľa v čase vystavenia faktúry nevedela predloţiť ţiadne doklady o realizácii tovaru
fa. č. 208005, pretoţe túto obchodnú transakciu nezabezpečovala, ale ju zabezpečoval poverený subjekt, a to p. P., ktorý však správcovi dane neposkytol ţiadne doklady o realizovaní tohto tovaru, ani o splnení si daňovej povinnosti dodávateľa, hoci bol splnomocnený zástupcom uvedenej spoločnosti v kontrolovanom zdaňovacom období ţalobcu. Krajský súd zastáva názor, ţe samotné vyhlásenie nepostačuje na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia dodávateľom deklarovaným na faktúre, ak nie je preukázané reálne plnenie v spojitosti s daňovými povinnosťami dodávateľa.
krajského súdu neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe prepravu tovaru zabezpečoval p. K., nakoľko bol predvolaný a uviedol, ţe prepravu predmetného tovaru pre ţalobcu nezabezpečoval, ale motorové vozidlo IVECO ZETA poskytol ţalobcovi ako protisluţbu a vozidlo nemal ani v evidencii, keďţe nemalo pridelenú ani slovenskú ŠPZ. Nepotvrdil teda tvrdenie ţalobcu o dopravcovi uvedeného tovaru, hoci
zistení správcu dane p. K. v kontrolovanom zdaňovacom období bol platcom DPH a odmietol uviesť aj meno vodiča, aby
jeho vyjadrenia „nemal problémy“. Ţalobca bol prítomný pri výsluchu tohto svedka a neuviedol ţiadne námietky, ani sa k tomu nevyjadril. Skonštatoval, ţe jednoznačne tento svedok vypovedal v rozpore s tvrdeniami ţalobcu. Námietku ţalobcu, ţe správca dane nevykonal dokazovanie výsluchom ostatného konateľa spoločnosti, ktorá mu dodala tovar, krajský súd povaţoval za bezpredmetnú, keďţe dodávateľ ţalobcu o zmene jeho obchodného názvu na spoločnosť ALEDO s.r.o. zmenila 5 5Sţf/94/2014 i konateľa, ktorým sa stal P. S., ktorý bol riadne predvolaný na ústne pojednávanie a tieţ nepotvrdil, ani nepreukázal splnenie si daňovej povinnosti spoločnosti ako dodávateľa ţalobcu a uviedol iba to, ţe pri prevode obchodného podielu ţiadne účtovné doklady mu neboli odovzdané.
názoru krajského súdu, ţalobca si osvojil nesprávne závery z ním citovaných rozhodnutí ESD (rozsudky C-354/03, C-80/11, C-142/11) a Najvyššieho súdu SR (3Sţf/1/2010, 3Sţf/1/2011) a ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo moţné tieto závery aplikovať na jeho obchodnú transakciu
predloţenej faktúry v kontrolovanom zdaniteľnom období. Krajský súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora, ktorá pripúšťa, ţe nie je v rozpore s právom Únie poţadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré moţno od neho rozumne poţadovať, aby sa uistil, ţe plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky ESD Teleos pic. a spol. č. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV č. C-499/10). Určenie opatrení, ktoré moţno v tom ktorom prípade poţadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu závisí predovšetkým od okolnosti toho ktorého prípadu vo veci samej (napr. rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
krajského súdu, neobstojí ani ďalšia námietka ţalobcu o neprimeranej dĺţke daňového konania, lebo zo spisu vyplýva, ţe lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺţená nariadeným orgánom o šesť mesiacov z dôvodu potreby poţiadania správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07.10.2013 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. O náhrade trov konania rozhodol
1 OSP a ţalobcovi ktorý v konaní úspech nemal náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, ţe prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V prvom rade namietal, ţe krajský súd nepouţil ustanovenie § 2 ods. 6, 7 a 8 zákona o správe dani. Ďalej namietal 6 5Sţf/94/2014 záver krajského súdu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní, kedy nepreukázal reálne dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa na predloţenej faktúre a tým ani splnenie podmienky pre uplatnenie odpočtu dane (§ 49 zákona o DPH). Ţalobca opätovne poukázal na rozhodnutia SD EÚ uvedené v ţalobe a zdôraznil, ţe predloţil všetky relevantné doklady o nadobudnutí tovaru, pričom preukázal, ţe tento bol riadne zaúčtovaný v účtovníctve ako aj to, ţe sa u neho nachádzal a bol pouţitý na ďalšie zdaniteľné plnenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sţf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 v zmysle ktorého „Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu, došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.“
názoru ţalobcu, ţalovaný v zmysle uvedeného rozhodnutia je povinný preukázať, ţe k dodaniu tovaru skutočne nedošlo. Následne vytkol krajskému súdu, ţe sa nezaoberal dôkazmi potvrdzujúcimi skutočnosť, ţe spoločnosť ALEDO s.r.o. tovar skutočne dodala (vyhlásenie p. E. P., potvrdenie p. K., ţe tovar bol prepravený, znalecké posudky znalcov, dodacie listy, faktúry, úhrady za tovar a pod.). Uviedol, ţe z vykonaného dokazovania ani z jedného dôkazu alebo tvrdenia nevyplýva, ţe by spoločnosť ALEDO s.r.o. tovar nedodala. Ţalobca je toho názoru, ţe predloţil všetky dôkazy, ktoré predloţiť mal a mohol za účelom preukázania reálneho dodania tovaru (okrem listinných účtovných dokladov), označil tieţ osoby, ktoré sa mali priamo podieľať na dodávke tovaru ţalobcovi, vyjadril sa k pôvodu tovaru, doprave a pod. Ďalšie doklady preukazujúce pôvod tovaru však nebolo moţné zabezpečiť, keďţe uvedené je mimo sféry vplyvu ţalobcu. Ţalobca si teda riadne plnil svoju dôkaznú povinnosť a za týmto účelom aj spolupracoval so správcom dane.
ţalobcu, dôkazné bremeno na strane ţalobcu nemoţno vnímať absolútne, keďţe v zmysle takéhoto výkladu by pri kaţdom preverovaní dodávky tovaru umoţňoval správcovi dane poprieť dodávku tovaru, ktorý sa spotreboval vo výrobe alebo ktorý sa následne predal. Krajský súd ani ţalovaný pritom neuviedli, ako mal ďalej ţalobca preukázať odôvodnenosť svojho nároku na odpočítanie DPH. V zmysle uvedeného preto ţalobca povaţuje rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne. Rovnako má ţalobca za to, ţe krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH a to v rozpore s princípom neutrality. V danom prípade došlo
ţalobcu k porušeniu základného princípu neutrality DPH deklarovaného Európskym súdnym dvorom (C-408/98 Abbey National, C-25/03 HE),
ktorého musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH 7 5Sţf/94/2014 zaplatenej v cene prijatých tovarov a sluţieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH, a to aj v prípade, ak je zjavné, ţe iná transakcia v dodávateľskom reťazci má podvodnú povahu, pričom platiteľ o nej nevedel alebo nemohol vedieť (C-354/03 Optigen). Ţalobca povaţoval za nesprávne právne posúdenie krajského súdu týkajúce sa prerušenia daňového konania, keďţe
jeho názoru, zabezpečenie svedeckej výpovede p. S. nemôţe byť dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, nakoľko jej výsledkom nebolo ani konanie o predbeţnej otázke, ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z uvedených dôvodov ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne zruší ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal zaviazať ţalovaného na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava svojho vyjadrenia k ţalobe z 05.05.2014 vzhľadom na to, ţe odvolanie podané ţalobcom obsahuje skutočnosti, ku ktorým sa uţ ţalovaný vyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 OSP). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). 8 5Sţf/94/2014 Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň
2 aţ 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň
7 a 9, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z uvedeného vyplýva, ţe v rámci administratívneho konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom výsluchu svedkov, predloţenia listín a pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania 10 5Sţf/94/2014 pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka, či správne orgány vydali vo veci zákonné rozhodnutia, na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, a či správne hodnotili vykonané dôkazy v danej veci, a či nedošlo k porušeniu zásady zákonného hodnotenia dôkazov v rámci úvahy správneho orgánu. Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny a s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v celom rozsahu stotoţňuje aj s jeho odôvodnením, ktoré je úplné, výstiţné, reagujúce na všetky námietky ţalobcu, a preto nebude opakovať pre účastníkov konania známe fakty a len na doplnenie dodáva. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Sţf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty 11 5Sţf/94/2014 (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Najvyšší súd sa preto stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe dodanie predmetných prác a tovarov bolo uskutočnené tak, ako to deklaroval. Práve naopak, v rámci preverovania bolo správcom dane preukázané, ţe spoločnosť ALEDO, s.r.o., ani ţalobca nedisponujú dodacím listom, ktorý by, čo sa týka mnoţstva guľatiny, zodpovedal faktúre zo dňa 12.11.2008. Ţalobca neodstránil ani nezrovnalosti a pochybnosti v tvrdení, ţe tovar bol prepravovaný do spoločnosti ţalobcu vlastným dopravným prostriedkom, keď naproti tomu splnomocnený zástupca ţalobcu E. P. prehlásil, ţe tovar osobne odovzdal vodičovi na prepravu, ktorú obstarával Juraj K. v rámci občianskej výpomoci, pričom sa vyskytli nezrovnalosti aj vo výpovedi Juraja K. ohľadne typu motorového vozidla ktorý mal predmetný tovar preváţať, ako aj nezrovnalosti ohľadne miesta nakládky tovaru. Na základe zistených skutočností daňové orgány mali právo dôvodne pochybovať či fakturovaný tovar dodala ţalobcovi ním tvrdený dodávateľa a platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca poţaduje pre ľahkú zneuţiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si ţalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach. 12 5Sţf/94/2014 Ţalobca neuniesol ani v administratívnom ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo moţné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol ţiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú kontrolu daňovníkom deklarovaných skutočností a dokladov. Aj keď faktúry obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náleţitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade s hmotno- právnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. V predmetných prípadoch ţalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH) nevzniklo. Potom je správne aj konštatovanie, ţe nebola dodrţaná Šiesta Smernica Rady, 77/388/EEC zo dňa 17.05.1977, v znení neskorších zmien, ktorá zakladá spoločný systém DPH a
ktorej právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, ţe predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadom reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Keďţe v daňovom konaní leţí dôkazné bremeno 13 5Sţf/94/2014 na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej daňovej kontroly preukázal deklarované skutočnosti, aj s určitým časovým odstupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré zaujímajú stanovisko k moţnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorý priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt moţnosť obhajovať sa nemoţnosťou dosahu a preverenia zákonom vyţadovaných náleţitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH. Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami ţalobcu uvedenými v podanej ţalobe, uviedol, ţe postup finančných orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Úlohou ţalovaného i správcu dane pri posudzovaní práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloţenými faktúrami, je vychádzať nielen z daňových dokladov predloţených daňovým subjektom, ale aj z výsledkov zistení o preukázateľnosti skutočností na nich deklarovaných. Stav veci zistený správcom dane a ţalovaným, bol
názoru senátu odvolacieho súdu, dostatočne preukázaný a v rozhodnutiach náleţite odôvodnený. Ţalobca mal moţnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia ţalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom poţadované náleţitosti, ţalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvaţovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny
3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. 14 5Sţf/94/2014 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP. Ţalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 29. februára 2016 JUDr. Milan M o r a v a , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.