1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1100304/1/10413/2014 zo dňa 10.01.2014, ktorým ţalovaný potvrdil 2 5Sţf/74/2014 rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Nitra, dodatočný platobný výmer č. 9401401/5/4440323/2013 zo dňa 27.09.2013 ktorým ţalobcovi
5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 5 546,86 € z dôvodu, ţe neboli splnené zákonné podmienky
2 písm. a/ a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Krajský súd sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu ţalovaného i správcu dane a postupom
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná. Posudzujúc správnosť rozhodnutí správnych orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH účinného do 31.12.2006, § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, § 165 ods. 1, 2 daňového poriadku, pričom sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe ţalobca v daňovom konaní nesplnil hmotnoprávne podmienky nároku na odpočet DPH, t.j. nepreukázal reálne dodanie materiálu (tovarov a polotovarov) pouţívaných pri výrobe sofistikovaných zváracích zariadení. Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe správca dane nemal moţnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať existenciu tohto tovaru u daňového subjektu od deklarovaného dodávateľa na predloţenej faktúre, vrátane zaplatenia dane za dodaný tovar ţalobcovi. Stotoţnil sa s právnym názorom daňových orgánov o tom, ţe daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pouţiteľný vtedy, ak je nepochybné, ţe v ňom uvedené údaje odráţajú skutočnosť, teda, ţe tovar bol aj reálne dodaný od dodávateľa uvedeného na faktúre. Zároveň pritom poukázal napr. rozsudok č. 2 Afs 177/2006-61, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Sţf/52/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011.
krajského súdu, podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako i v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet DPH. Zdôraznil, ţe vzhľadom na ľahkú zneuţiteľnosť zákonodarca poţaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ
daňového priznania uplatnil nárok 3 5Sţf/74/2014 na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra). V danej veci krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu oboch daňových orgánov nezistil rozpor so zákonom o správe daní, ani s hmotnoprávnym predpisom č. 222/2004 Z.z. o DPH platného v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia u ţalobcu. Vo vzťahu k tvrdeniu ţalobcu, ţe splnil všetky zákonné predpoklady na odpočet DPH a má doklady v poriadku, obchod sa realizoval a ţe nemôţe ovplyvniť konanie tohto dodávateľa, krajský súd poznamenal, ţe zákon o DPH, ani iný zákon neukladá daňovému subjektu, aby si preveril svojich obchodných partnerov, avšak musí si byt‘ vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne hmotnoprávne podmienky na vrátenie z dane vzhľadom na to, ţe ide o verejné prostriedky daňových poplatníkov. Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkami ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného vychádzalo z nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, keďţe zo spisového materiálu ţalovaného vyplýva, ako postupoval správca dane a ţalobca bol vţdy informovaný o priebehu úkonov v rámci daňovej kontroly (vrátane po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane na základe odvolania ţalobcu). Ţalobca bol vţdy informovaný i o ústnom pojednávaní predvolaných osôb a svedkov a mal moţnosť klásť otázky a reagovať na podané vysvetlenia svedkov, ktorí sa dostavili na predvolanie správcu dane, čo nevyuţil (napr. výsluch p. K., v roku 2008 ako ţivnostník vykonával odťahovú sluţbu), ktorý mu mal zabezpečovať dovoz tovaru od deklarovaného dodávateľa). Krajský súd je toho názoru, ţe ţalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Krajský súd dal do pozornosti ţalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21.01.1999 a zdôraznil, ţe judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyţadujú, aby na kaţdý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyţaduje sa špecifická odpoveď. Na námietku ţalobcu, ţe rozhodnutie ţalovaného i správcu dane povaţuje za nezákonné i z dôvodu, ţe materiál, ktorý nakúpil od dodávateľa
predloţenej faktúry, bol pouţitý a spracovaný, k čomu predloţil znalecký posudok č. 20/2013, č. 21/2013, a ţe doklady boli riadne zaúčtované (ZP č. 21/2013), krajský súd uviedol, ţe ide o dôkazy, 4 5Sţf/74/2014 ktoré nepreukazujú reálne dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa ţalobcu
faktúry (spoločnosť BEEUTIFUL s.r.o. so sídlom v Prievidzi, od 29.10.2008 ALEDO s.r.o. so sídlom v Seredi), ale iba to, ţe ţalobca mal materiály (tovary a polotovary), ktoré pouţil pri výrobe svojich výrobkov.
názoru krajského súdu by bolo nadbytočné nariaďovať znalecké dokazovanie za tým účelom ako to navrhol ţalobca v súvislosti s predloţeným znaleckým posudkom č. 20/2013 a znalecký posudok č. 23/2013, ţe ţalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vyrobil výrobky, ktoré dodal svojím odberateľom. Ďalej uviedol, ţe správca dane i ţalovaný vyhodnotili dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko konateľka dodávateľa v čase vystavenia faktúry nevedela predloţiť ţiadne doklady o realizácii tovaru
fa. č. 208001, pretoţe túto obchodnú transakciu nezabezpečovala, ale ju zabezpečoval poverený subjekt, a to p. P., ktorý však správcovi dane neposkytol ţiadne doklady o realizovaní tohto tovaru, ani o splnení si daňovej povinnosti dodávateľa, hoci bol splnomocnený zástupcom uvedenej spoločnosti v kontrolovanom zdaňovacom období ţalobcu. Krajský súd zastáva názor, ţe samotné vyhlásenie nepostačuje na preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia dodávateľom deklarovaným na faktúre, ak nie je preukázané reálne plnenie v spojitosti s daňovými povinnosťami dodávateľa.
krajského súdu neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe prepravu tovaru zabezpečoval p. K., nakoľko bol predvolaný a uviedol, ţe prepravu predmetného tovaru pre ţalobcu nezabezpečoval, ale motorové vozidlo IVECO ZETA poskytol ţalobcovi ako protisluţbu a vozidlo nemal ani v evidencii, keďţe nemalo pridelenú ani slovenskú ŠPZ. Nepotvrdil teda tvrdenie ţalobcu o dopravcovi uvedeného tovaru, hoci
zistení správcu dane p. K. v kontrolovanom zdaňovacom období bol platcom DPH a odmietol uviesť aj meno vodiča, aby
jeho vyjadrenia „nemal problémy“. Ţalobca bol prítomný pri výsluchu tohto svedka a neuviedol ţiadne námietky, ani sa k tomu nevyjadril. Skonštatoval, ţe jednoznačne tento svedok vypovedal v rozpore s tvrdeniami ţalobcu. Námietku ţalobcu, ţe správca dane nevykonal dokazovanie výsluchom ostatného konateľa spoločnosti, ktorá mu dodala tovar, krajský súd povaţoval za bezpredmetnú, keďţe dodávateľ ţalobcu o zmene jeho obchodného názvu na spoločnosť ALEDO s.r.o. zmenila i konateľa, ktorým sa stal P. S., ktorý bol riadne predvolaný na ústne pojednávanie a tieţ nepotvrdil, ani nepreukázal splnenie si daňovej povinnosti spoločnosti ako dodávateľa ţalobcu a uviedol iba to, ţe pri prevode obchodného podielu ţiadne účtovné doklady mu neboli odovzdané.
názoru krajského súdu, ţalobca si osvojil nesprávne závery z ním citovaných rozhodnutí ESD (rozsudky C-354/03, C-80/11, C-142/11) a NS SR 5 5Sţf/74/2014 (3Sţf/1/2010, 3Sţf/1/2011) a ani neuviedol, v ktorých bodoch by bolo moţné tieto závery aplikovať na jeho obchodnú transakciu
predloţenej faktúry v kontrolovanom zdaniteľnom období. Krajský súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora, ktorá pripúšťa, ţe nie je v rozpore s právom Únie poţadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré moţno od neho rozumne poţadovať, aby sa uistil, ţe plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky ESD č. Teleos pic. a spol. c. 409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV č. C-499/10). Určenie opatrení, ktoré moţno v tom ktorom prípade poţadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu závisí predovšetkým od okolnosti toho ktorého prípadu vo veci samej (napr. rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
krajského súdu, neobstojí ani ďalšia námietka ţalobcu o neprimeranej dĺţke daňového konania, lebo zo spisu vyplýva, ţe lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺţená nariadeným orgánom o šesť mesiacov z dôvodu potreby poţiadania správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07.10.2013 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. O náhrade trov konania rozhodol
1 OSP a ţalobcovi ktorý v konaní úspech nemal náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátom v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, ţe prvostupňový súd nesprávne právne vec posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V prvom rade namietal, ţe krajský súd nepouţil ustanovenie § 2 ods. 6, 7 a 8 zákona o správe dani. Ďalej namietal záver krajského súdu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní, kedy nepreukázal reálne dodanie tovaru od deklarovaného dodávateľa na predloţenej faktúre a tým ani splnenie podmienky pre uplatnenie odpočtu dane (§ 49 zákona o DPH). Ţalobca opätovne poukázal na rozhodnutia SD EÚ uvedené v ţalobe a zdôraznil, ţe predloţil všetky relevantné doklady o nadobudnutí tovaru, pričom preukázal, ţe tento bol riadne zaúčtovaný v účtovníctve ako aj to, ţe sa u neho nachádzal a bol pouţitý na ďalšie zdaniteľné plnenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sţf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 6 5Sţf/74/2014 v zmysle ktorého „Dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu, došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.“
názoru ţalobcu, ţalovaný v zmysle uvedeného rozhodnutia je povinný preukázať, ţe k dodaniu tovaru skutočne nedošlo. Následne vytkol krajskému súdu, ţe sa nezaoberal dôkazmi potvrdzujúcimi skutočnosť, ţe spoločnosť ALEDO s.r.o. tovar skutočne dodala (vyhlásenie p. E. P., potvrdenie p. K., ţe tovar bol prepravený, znalecké posudky znalcov, dodacie listy, faktúry, úhrady za tovar a pod.). Uviedol, ţe z vykonaného dokazovania ani z jedného dôkazu alebo tvrdenia nevyplýva, ţe by spoločnosť ALEDO s.r.o. tovar nedodala. Ţalobca je toho názoru, ţe predloţil všetky dôkazy, ktoré predloţiť mal a mohol za účelom preukázania reálneho dodania tovaru (okrem listinných účtovných dokladov), označil tieţ osoby, ktoré sa mali priamo podieľať na dodávke tovaru ţalobcovi, vyjadril sa k pôvodu tovaru, doprave a pod. Ďalšie doklady preukazujúce pôvod tovaru však nebolo moţné zabezpečiť, keďţe uvedené je mimo sféry vplyvu ţalobcu. Ţalobca si teda riadne plnil svoju dôkaznú povinnosť a za týmto účelom aj spolupracoval so správcom dane.
ţalobcu, dôkazné bremeno na strane ţalobcu nemoţno vnímať absolútne, keďţe v zmysle takéhoto výkladu by pri kaţdom preverovaní dodávky tovaru umoţňoval správcovi dane poprieť dodávku tovaru, ktorý sa spotreboval vo výrobe alebo ktorý sa následne predal. Krajský súd ani ţalovaný pritom neuviedli, ako mal ďalej ţalobca preukázať odôvodnenosť svojho nároku na odpočítanie DPH. V zmysle uvedeného preto ţalobca povaţuje rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne. Rovnako má ţalobca za to, ţe krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH a to v rozpore s princípom neutrality. V danom prípade došlo
ţalobcu k porušeniu základného princípu neutrality DPH deklarovaného Európskym súdnym dvorom (C-408/98 Abbey National, C25/03 HE),
ktorého musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a sluţieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH, a to aj v prípade, ak je zjavné, ţe iná transakcia v dodávateľskom reťazci má podvodnú povahu, pričom platiteľ o nej nevedel alebo nemohol vedieť (C-354/03 Optigen). Ţalobca povaţoval za nesprávne právne posúdenie krajského súdu týkajúce sa prerušenia daňového konania, keďţe
jeho názoru, zabezpečenie svedeckej výpovede p. S. nemôţe byť dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, nakoľko jej výsledkom nebolo ani konanie o predbeţnej otázke, ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z uvedených dôvodov ţiadal, aby Najvyšší súd 7 5Sţf/74/2014 Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne zruší ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal zaviazať ţalovaného na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava svojho vyjadrenia k ţalobe z 06.05.2015 vzhľadom na to, ţe odvolanie podané ţalobcom obsahuje skutočnosti, ku ktorým sa uţ ţalovaný vyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe u ţalobcu bola za zdaňovacie obdobie september 2008 vykonaná daňová kontrola, ktorá bola spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní. Správca dane poţiadal Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Nitra, o predĺţenie lehoty na výkon daňovej kontroly o šesť mesiacov. Ţiadosti správcu dane bolo vyhovené a lehota na výkon daňovej kontroly bola predĺţená. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie) preskúmava súd, či také rozhodnutie 8 5Sţf/74/2014 nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl. OSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka, či správne orgány vydali vo veci zákonné rozhodnutia, na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, a či správne hodnotili vykonané dôkazy v danej veci, a či nedošlo k porušeniu zásady zákonného hodnotenia dôkazov v rámci úvahy správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, ţe účelom daňovej kontroly a daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní 9 5Sţf/74/2014 a poplatkov, resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v dňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôleţitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, ţe je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania tak, ţe v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyţadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní pouţije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumoţňuje (ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vţdy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, ţe daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva 10 5Sţf/74/2014 a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona č. 511/1992 Zb., ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, v hlásení a vyúčtovaní, alebo, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencii alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň
2 aţ 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň
7 a 9, 11 5Sţf/74/2014 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane
môţe platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Nitre a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam ţalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné: Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami ţalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa povaţoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup správcu dane, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej daňovej kontroly
6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým ţalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 vo výške 142 785,- Sk (4 739,59 €). Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z., dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu – ţalobcu. Ţalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, ţe má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej 12 5Sţf/74/2014 kontrole, ţe k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktieţ musí vedieť preukázať, ţe kto uvedenú sluţbu skutočne aj reálne poskytol. V daňovom konaní je teda povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná sluţba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôţe byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.
názoru Najvyššieho súdu, v danej veci správca dane vykonal dostatočné dokazovanie tak, aby správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil správne všetky získané dôkazy, ku ktorým sa mal moţnosť vyjadriť aj ţalobca, keďţe z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, ţe protokol o daňovej kontrole bol vyhotovený v súlade s platnou právnou úpravou a preto správca dane správne vyrubil ţalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Najvyšší súd mal za preukázané, ţe ţalobca v priebehu daňového konania hodnoverne nepreukázal dodanie materiálu spoločnosťou uvedenou na faktúre (BEETIFUL s.r.o.). V danom prípade dodanie materiálu spoločnosťou BEETIFUL s.r.o. potvrdil splnomocnený zástupca spoločnosti iba vo svojom písomnom prehlásení, bez predloţenia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie dodania materiálu. Na základe vyššie uvedeného je námietka ţalobcu, ţe z vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe by spoločnosť ALEDO s.r.o. (nástupnícka spoločnosť BEETIFUL s.r.o.) tovar nedodala, irelevantná, keďţe daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v kaţdej situácii dostatočné dôkazy na relevantné preukázanie zdaniteľných plnení. Najvyšší súd dodáva, ţe záznamy o spotrebe materiálu a odberateľské faktúry nie sú dôkazom o tom, ţe materiál spotrebovaný v procese výroby bol skutočne dodaný spoločnosťou BEETIFUL s.r.o. Na námietku ţalobcu ohľadom nesprávnej aplikácie § 69 ods. 5 zákona o DPH krajským súdom v rozpore so zásadou daňovej neutrality, najvyšší súd uvádza, ţe v danom prípade ţaloba nedisponoval existenciou materiálneho plnenia. Len zo skutočnosti, ţe ţalobca neuniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno, nemoţno vyvodiť nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane.
názoru najvyššieho súdu, ţalobca v danej veci 13 5Sţf/74/2014 nepostupoval v súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo spornej faktúry odpočet DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2008. Rozpory vo výpovedi ţalobcu, označené správcom dane, rozdielne tvrdenia svedka P. a ţalobcu, sú dostatočnými podkladmi pre spochybnenie tvrdení ţalobcu o skutočnom dodávateľovi tovaru a rozkladajú dôvodne spochybnenie dodania tovaru ţalobcovi označeným subjektom v dodávateľsko-odberateľskom reťazci, čím môţe byť narušený princíp dane z pridanej hodnoty. V takomto prípade prešla dôkazná povinnosť preukázať skutočného dodávateľa tovaru na ţalobcu, ktorý sa jej však na vlastnú ťarchu nedostatočne zhostil. Poukaz na stanoviská o zbavení sa zodpovednosti za prípadnú podvodnú povahu iných transakcií v dodávateľskom reťazci, je síce vo všeobecnosti akceptovateľné, avšak vzhľadom na konkrétnu okolnosť v danom prípade, t.j. ţe ţalobca bol priamym účastníkom danej transakcie a bezprostredne obchodoval s účastníkom transakcie a bezprostredne obchodoval s účastníkmi transakcie, pričom nevedel nespochybniteľne preukázať, ţe práve tento účastník mu priamo deklarovaný tovar dodal. Najvyšší súd konštatuje, ţe daň z pridanej hodnoty je ľahko zneuţiteľná, preto kaţdý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúry mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo ţalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Najvyšší súd zhodnotil, ţe spôsob, akým sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantnými ţalobnými námietkami ţalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náleţite a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na právne významné námietky ţalobcu, podrobne vyhodnotil, ţe ţalobca nepredloţil ţiadne dôkazy preukazujúce reálny obsah faktúry a zároveň realizoval jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci. 14 5Sţf/74/2014 Najvyšší súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu ako aj ţalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďţe správne orgány oboch stupňov svoje rozhodnutia náleţite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, ţe ţalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náleţitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, vznesenými v daňovej kontrole a v konaní o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane. Najvyšší súd Slovenskej republiky, povaţujúc rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náleţite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe ţalobca nebol v odvolacom konaní úspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 29. februára 2016 JUDr. Milan M o r a v a , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.