Najvyšší súd 3 Cdo 13/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. N., bývajúceho v B., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanému D., a.s., so sídlom v Š., IČO: X., zastúpenému advokátskou kanceláriou A., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., za účasti vedľajšej účastníčky na strane ţalovaného S., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 64 628,56 €, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17 C 1/2011, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- septembra 2014 sp. zn. 9 Co 143/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanému a vedľajšej účastníčke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa podanou ţalobou po zmene petitu domáhal na ţalovanom zaplatenia 64 628,56 € (150 násobku doteraz priznaného bodového ohodnotenia) titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia v súvislosti s chorobou z povolania, ktorá bola u neho zistená v roku 1986 ako chronická intoxikácia sírouhlíkom. Na základe zhoršenia subjektívnych i objektívnych ťaţkostí plynúcich z poškodenia zdravia bolo novovypracovaným posudkom z roku 2010 dobodované sťaţenie spoločenského uplatnenia o 400 bodov. Zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia zdôvodnil naďalej sa zhoršujúcim zdravotným stavom a vplyvu tohto zhoršenia na jednotlivé ţivotné úkony, uspokojovanie spoločenských potrieb a plnenie spoločenských úloh, ako i znemoţnenie výkonu voľby povolania alebo moţnosti ďalšieho sebavzdelávania. 2 3 Cdo 13/2015 Okresný súd Galanta rozsudkom zo
- februára 2014 č.k. 17 C 1/2011-225 ţalobu zamietol a ţalovanému a vedľajšej účastníčke nepriznal náhradu trov konania. Bol toho názoru, ţe nárok ţalobcu je premlčaný v časti uplatnenia na základe posudku Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie z roku 1986 vzhľadom na uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť momentom bodového ohodnotenia (rok 1986) a uplynula potom najneskôr dňom
- decembra 1988, pričom ţaloba bola podaná na súde aţ
- januára
- Vo zvyšku ţaloby súd nezistil dôvody hodné mimoriadneho zreteľa podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška“), z ktorého ţalobca odvodzoval svoj nárok. Mal za preukázané, ţe u ţalobcu sa choroba z povolania svojimi príznakmi a následkami neodlišuje od štandardných príznakov a následkov chronickej intoxikácie sírouhlíkom. Navyše, na jeho nepriaznivom stave sa podieľa aj cukrovka so svojimi komplikáciami, liečená mnoho rokov inzulínom. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
- septembra 2014 sp. zn. 9 Co 143/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému a vedľajšej účastníčke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia. Odvolací súd povaţoval posúdenie otázky premlčania časti nároku ţalobcu na mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia prvostupňovým súdom za vecne správne, a zdôraznil, ţe v danom prípade ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Tieţ so súdom prvého stupňa súhlasne ustálil, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané podmienky pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky a poukázal, ţe v prípade ţalobcu sa nejedná o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa, a nie je preto dôvodné mimoriadne zvýšiť odškodnenie sťaţenia spoločenského uplatnenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním, v ktorom uviedol, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom názore (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je absolútne prekvapivé a poukázal na to, ţe v inej právnej veci odvolací súd napriek vznesenej námietke premlčania zvýšenie odškodnenia priznal. Navyše je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, s nezrozumiteľnými dôvodmi, čo podľa názoru 3 3 Cdo 13/2015 ţalobcu predstavuje závaţné procesné pochybenie súdu. Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu v otázke premlčania jeho nároku a trval na tom, ţe vznesená námietka mala byť súdom vyhodnotená ako nenáleţitá a bez právnych účinkov. Podľa názoru ţalobcu mu majetkové právo podliehajúce premlčaniu nepatrilo aţ do právoplatného pozitívneho rozhodnutia súdu o jeho ţalobe, nakoľko toto právo môţe konštituovať len súd, a z toho dôvodu ani nemohlo dôjsť k jeho premlčaniu. Napokon mal za to, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili tým, ţe nevyhodnotili predmetnú vec ako prípad hodný osobitného zreteľa. Na základe uvedeného ţiadal zrušiť rozsudky súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ţalovaný ani vedľajšia účastníčka sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
- januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- 4 3 Cdo 13/2015 Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. 5 3 Cdo 13/2015 S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom malo podľa jeho názoru dôjsť tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je „absolútne prekvapivé“. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu povaţoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ zaloţené na iných právnych záveroch neţ rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tieţ uznesenie najvyššieho súdu zo
- septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ zaloţené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, neţ na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal moţnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého aţ v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššie súdu zo
- júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane – súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Ţalobca musel vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového 6 3 Cdo 13/2015 konania očakávať (predvídať), ţe odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal. Dovolateľ odvolaciemu súdu ďalej vytýka, ţe jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Najvyšší súd k tomu uvádza, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
- decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
- Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, 7 3 Cdo 13/2015 III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/
- Ţalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke premlčania a (ne)existencie prípadu hodného osobitného zreteľa (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania (viď tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní na súdoch niţšieho stupňa nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p a keďţe prípustnosť jeho dovolania nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému a vedľajšej účastníčke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 8 3 Cdo 13/2015 Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- mája 2016 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková