Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sdo/6/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ M. S., bytom I. 2/ A. S., bytom I., 3/ O., so sídlom I., všetci zastúpení advokátom Mgr. Martin Berec, Domus Petra, sídlom Pod Sokolice 1/B, Trenčín, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: 1/ J. H., bytom I., 2/F. H., bytom I., 3/ O. B., bytom M., 4/ A. B., bytom M., všetci zastúpení advokátkou JUDr. Dominika Horváthova, sídlom Jašíkova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. ČA/2012/2229/MRV zo dňa 23. júla 2012, a o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. novembra 2015, sp. zn. 5Sžo/102/2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní z a s t a v u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. O d ô v o d n e n i e : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 19. novembra 2015, sp. zn. 5Sţo/102/2015 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 2S/316/12-94. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd uvedeným rozsudkom podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. ČA/2012/2229/MRV zo dňa 23.07.2012, ktorým rozhodnutím ţalovaný zamietol odvolanie ţalobkyne 2/ proti rozhodnutiu Mestskej časti Bratislava – D. č. DNV 2010-09/789/O/l/Šo zo dňa 18.01.2010 a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 18.1.2010 nariadil podľa § 88 ods. 1 písm. b/, § 88a ods. 2 a 6 písm. a/ a § 90 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) odstránenie stavby „A. – I. X.“ na pozemkoch parc. č. X. k.ú. D., terénne úpravy na pozemkoch parc. č. X. k.ú. D. a betónové oplotenie na pozemkoch parc. č. X. k.ú. D. stavebníkom ţalobcovi l/ a ţalobkyni 2/. 2 1Sdo/6/2016 Ţalobcovia proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa 19. novembra 2015, sp. zn. 5Sţo/102/2015 ) podali dovolanie. Ţiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. novembra 2015, sp. zn. 5Sţo/102/2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 2S/316/12-94 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania ţalobcovia poukazom na skutkové zistenia danej veci namietali, ţe postupom súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm.
- f)O.s.p. a konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle 241 ods. 2 písm.
- b)O.s.p. Dôvodili, ţe tak Krajský súd v Bratislave ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzali do úvahy a nezaoberali sa ich argumentmi, ktoré uviedli vo svojich doterajších podaniach. Vyslovili názor, ţe odvolací súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so zisteným skutkovým stavom a napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, ktorým postupom im ako účastníkom konania bola odňatá moţnosť konať pred súdom. V danej súvislosti poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR - uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20. mája 2010, 6 Cdo 139/2011 zo dňa 2. októbra 2011, 1 Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010. Ďalej poukázali na rozsudok Krajského súdu v Českých Budějovicích zo dňa 5.11.1997 m so. Zn. 10 Ca 266/97, rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové, č. j. 31 Ca 77/2001-21, rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 2.2.1999, č. j. 30 Ca 158/98-18. Vytýkali súdu, ţe dostatočným spôsobom ani nemohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia o odstránení stavby a konanie mu predchádzajúce, pretoţe administratívny spis stavebného úradu bol nekompletný a neţurnalizovaný, spis bol vedený v rozpore s ustanoveniami upravujúcimi náleţitosti jeho vedenia. Ţalobcovia ďalej poukázali aj a to, ţe rozhodnutie o odstránení stavby bolo uţ raz zrušené z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre neúplnosť. Dôvodili, ţe konanie pred stavebným úradom jasne vykazuje aj rozpor so základnými zásadami správneho konania a to najmä so zásadou materiálnej pravdy a zásadou zákonnosti. Záverom ţalobcovia namietali, ţe Najvyšší súd SR postupom v konaní a napadnutým rozsudkom váţnym spôsobom zasiahol do ich práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a právnymi predpismi. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 19. novembra 2015, sp. zn. 5Sţo/102/2015 bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku – ustanovujúcej správne súdnictvo. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie ţalobcov a dospel k záveru, ţe konanie o ňom treba zastaviť. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane pouţijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný 3 1Sdo/6/2016 prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta O.s.p.). Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta O.s.p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. ( § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, ţe proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, ţe proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo ţiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie záver, ţe najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekáţkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c O.s.p. konanie vo veci dovolania zastavil, keďţe nemal právomoc konať vo veci samej. Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu. V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania dôvodiac, ţe tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola zaloţená na texte záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody. 4 1Sdo/6/2016 Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu sťaţovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, ţe jeho sťaţnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťaţovateľom, ţe do budúcna môţu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych veciach. Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, ţe otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, ţe citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné vyuţiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09. Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08). Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy. V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. tak, ţe účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, pretoţe konanie bolo zastavené a u ţiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. 5 1Sdo/6/2016 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 27. apríla 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alţbeta Šnóriková 6 1Sdo/6/2016