3 O.s.p., keď na posúdenie otázky úspešnosti bolo potrebné posúdiť výsledok v konaní ako plný úspech, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch závisela od posúdenia a úvahy súdu. Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z 24. októbra 2007 sp. zn. 10 Co 223/2005 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že po zrušení 2 Cdo 193/2008 3 rozsudku odvolacím súdom v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy predmetom konania mohla zostať už len otázka náhrady nemajetkovej ujmy do maximálnej výšky 1.000.000,- Sk vo vzťahu k žalovanej 1/, pretože aj v občianskom súdnom konaní platí zásada zákazu reformácie in peius. Dospel k záveru, že dôstojnosť žalobcu ako exekútora síce bola znížená v značnej miere ako aj jeho vážnosť v spoločnosti, avšak pre nápravu plne postačí zadosťučinenie poskytnuté žalobcovi vo forme ospravedlnenia žalovanou
ustanovenia § 13 ods. 1 OZ, pretože pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi neboli splnené zákonné podmienky, keď tento v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Neuviedol presne ako konkrétne výroky žalovanej zasiahli do jeho povesti ako exekútora, presne v ktorých veciach, u koho, ako, kedy, v akej spoločnosti a uvádzal len všeobecné údaje. Neuviedol od koho, aké telefonáty dostával, aké boli, neidentifikoval ich, či boli od kolegov, príbuzných a koho presne. Neuvádzal, ktoré boli priamo motivované výrokmi žalovanej uverejnenými v S., N., v P. Nestačí len všeobecne poukázať na tieto veci, treba ich oprieť o konkrétne rozhodné skutočnosti. Žalobca taktiež neuviedol koľko mal presne vecí pred uverejnením výrokov žalovanej, koľko po ich uverejnení, teda aké rapídne zníženie nápadu u neho nastalo v súvislosti s odvysielanými informáciami. Sám tiež neuviedol, že by mal v tejto súvislosti psychický stres a ako sa prejavoval. O odvolanie z funkcie exekútora žiadal až v roku 2004 bez uvedenia dôvodov, a vôbec netvrdil, že takéto rozhodnutie je v príčinnej súvislosti s výrokmi žalovanej na jeho adresu. Od roku 2005 je opätovne verejným činiteľom vo funkcii notára. Žalobca tak nepreukázal, že by nebolo postačujúce už poskytnuté mu zadosťučinenie
ustanovenia § 13 ods. 1 OZ a ani svedkovia neuvádzali vo svojich výpovediach také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup
ustanovenia § 13 ods. 2 OZ, keď ich vzťah k žalobcovi sa nezmenil a nebolo preukázané, že by sa Sociálna poisťovňa a S., a.s., po roku 2001 prestali na žalobcu obracať pre uverejnené výroky žalovanej. Pokiaľ išlo o rozšírenie návrhu žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na sumu 10.000.000,- Sk z dôvodu nevhodného správania sa žalovanej v roku 2004, odvolací súd uviedol, že predmetom konania mohla byť len náhrada nemajetkovej ujmy za skutky uvedené v návrhu na začatie konania a do vydania prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Za splnenia podmienok, chovanie žalovanej v roku 2004 mohlo by byť dôvodom len na nové samostatné konanie. O trovách konania rozhodol
2 v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, keď každý mal v konaní úspech len čiastočný. 2 Cdo 193/2008 4 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., nakoľko rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pretože rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, že napriek tomu, že tak súd prvého stupňa ako aj súd odvolací vo všetkých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že v čase zásahu bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu ako exekútora a tiež jeho vážnosť v spoločnosti a takéto poškodenie z hľadiska závažnosti, intenzity a trvania treba kvalifikovať ako závažné, mimoriadnej intenzity a trvania, čo samo osebe zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 OZ, odvolací súd žalobcom uplatnený nárok zamietol. Na zistený skutkový stav tak odvolací súd nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenie, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. S tým súvisí vnútorná rozpornosť rozsudku odvolacieho súdu, keď na jednej strane uznáva zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere, na druhej strane z tejto skutočnosti vyplývajúci nárok zamietol. Nesúhlasil s tvrdením odvolacieho súdu, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo v spojení s ďalšími skutočnosťami, môžu mať len dopad na výšku primeraného peňažného zadosťučinenia, nie na jeho základ. Odvolací súd nerešpektoval ani ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto smere, najmä jeho rozhodnutie uverejnené pod R 45/2000,
ktorého, ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv dôjde televíznym vysielaním, uvedené zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestotožnil sa s názorom odvolacieho súdu, že je jeho povinnosťou preukazovať svoje tvrdenia do takej miery, aby za účelom unesenia dôkazného bremena musel uviesť presne dopodrobna kto, kedy telefonoval, čo volajúci povedal, ktoré telefonáty boli motivované výrokmi žalovaného a pod. Nie je pravda ani tvrdenie odvolacieho súdu, že nepredložil do spisu výzvy, ktorými bol vyzvaný na vrátenie peňazí. Nie je ani rozhodujúce, že naň doliehajúci psychický stres ho donútil až v roku 2004 požiadať o uvoľnenie z funkcie exekútora, a nič na tom nemení ani fakt, že niektoré okolnosti vyplynuli zo svedeckých výpovedí svedkov vypočutých v konaní.
jeho názoru odvolací súd nesprávne posúdil aj otázku týkajúcu sa zmeny návrhu žalobcu v časti týkajúcej sa výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že predmetom náhrady nemajetkovej ujmy mohla byť maximálne suma 1.000.000,- Sk, z jeho odôvodnenia rozsudku nie je jasné z ktorého konkrétneho ustanovenia O.s.p. vychádzal, pretože zásada reformatio in peius sa v O.s.p. výslovne neuvádza a v teórii 2 Cdo 193/2008 5 sa odvodzuje len od ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p.,
ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Táto zásada sa nemôže uplatniť v občianskom súdnom konaní v prípade, ak bola vec vrátená odvolacím súdom na nové konanie, pretože by tým bola obmedzená dispozičná zásada žalobcu v konaní. Rovnako nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu, že predmetom konania mohla byť len náhrada nemajetkovej ujmy za skutky uvádzané v návrhu na začatie konania a v poradí do prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože u žalovaného išlo o pokračujúce protiprávne konanie a nešlo o úplne nové zásahy, ale o zásahy, ktorých základ skutkovo spočíval v neoprávnených zásahoch učinených v roku 2001. Pokiaľ súd prvého stupňa pripustil zmenu návrhu
2 O.s.p., mohol žalobca disponovať predmetom konania. I keby tvrdenie odvolacieho súdu, že chovanie žalovaného v roku 2004 mohlo byť len dôvodom na samostatné konanie bolo správne, bol by tu dôvod na spojenie vecí v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie zamietnuť ako nedôvodné
1 O.s.p., a náhradu trov dovolacieho konania si neuplatnila. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovala za vecne správny. Poprela tvrdenie žalobcu, že zasahovala do jeho práva a svojim konaním mu spôsobila nemajetkovú ujmu, pretože konala v súlade so svojimi povinnosťami, ktoré jej ukladal zákon č. 273/1994 Z.z. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 15/2003 považuje za správny záver odvolacieho súdu, že v konaní nebol preukázaný taký konkrétny následok zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý by vyvolal obzvlášť závažné reakcie, pričom sa musí jednať o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná. Žalobca v konaní takýto stav
jej názoru nepreukázal a nie je pravda, aby tento stav nebol povinný detailne preukázať. Odvolací súd preto správne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaná postupovala správne, mala právo a povinnosť využiť všetky legálne formy na ochranu verejných zdrojov, ktoré boli určené na úhradu zdravotnej starostlivosti a mali tak slúžiť najvyššiemu účelu – záchrane života a zdravia. Názor súdu týkajúci sa zásady reformatio in peius v občianskom súdnom konaní považuje za správny a tejto zásady sa v konaní preto aj dovolávala. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok 2 Cdo 193/2008 6 bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. v znení do 15.10.2008 (ďalej len „O.s.p.“),
ktorého je s poukazom na ustanovenie § 372p zák. č. 384/2008 Z.z. potrebné vec právne posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
1 O.s.p., súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
O.s.p., odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.