Najvyšší súd 6Sţo/345/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a z členov senátu JU

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nie je moţné priznať úspech. Predmetom správneho konania bolo rozhodnutie podľa zákona č. 229/1991 Zb., ktorým odporca rozhodol o reštitučnom nároku oprávnených osôb ako aj dedičov oprávnených osôb, ktoré počas konania zomreli, označených v bode I. A, B rozhodnutia a priznal im dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam 6Sţo/345/2009 8 v kat. území L. označeným v bode II. rozhodnutia. V bode III. rozhodol o nepriznaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v tomto bode označeným a v bode IV. nepriznal vlastnícke právo osobám, ktoré

1. nepredloţili v zákonom stanovenej lehote potrebné doklady na preukázanie príbuzenského vzťahu k pôvodným vlastníkom, 2., ktoré si neuplatnili nárok v zákonom stanovenej lehote, a
2. osobám, ktoré nesplnili podmienky § 4 ods. 1, 2 písm. a/ aţ e/ zákona č. 229/1991 Zb. a v bode V. vylúčil rozhodovanie o nároku v tomto bode označených osôb na samostatné konanie. Účelom reštitučných zákonov, ktoré sa stali súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky po skončení totalitného reţimu, bolo vytvoriť zákonný rámec na odstránenie nedemokratických zásahov tohto štátneho reţimu do jednotlivých sfér ţivota spoločnosti a umoţniť prinavrátenie pôvodného stavu. Účelom zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd z obdobia rokov 1948 aţ 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach. Pri výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona, je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili výzvou nárok na vydanie veci, pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, ak sa obrátili na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli presvedčené, ţe ich majetok drţia, a to v lehotách uvedených v zákone č. 229/1991 Zb.. Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona č. 229/1991 Zb. uvádza, ţe aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaţí aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých krívd nie je reálne a ţe sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých, nemoţno 6Sţo/345/2009 9 potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko dogmatický a ústavne nekonformný, ţe by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy nové. Podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan ČSFR, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od
3. februára 1948 do
4. januára 1990 odňatím bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. V doterajšom konaní obsahom spisového materiálu bolo preukázané, ţe pôda bývalých urbárnikov L. a bývalých urbarialistov Í. bez náhrady prešla podľa zákona č. 81/1949 Zb. SNR do vlastníctva Jednotného roľníckeho druţstva v L. Bývalí urbárnici L., Í. sú preto oprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 1 písm. d/ zákona o pôde. Taktieţ nebolo sporné, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom uplatneného nároku. Základným predpokladom pre vydanie veci v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej osobe, preukázanie nároku na vydanie veci a uvedenie spôsobu jej prevzatia štátom. Nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môţe oprávnená osoba uplatniť do
5. decembra 1992 (§ 9 ods. 1 a § 13 ods. 1 zákona o pôde). Pokiaľ sa uplatňoval nárok na vydanie majetku bývalých urbárnikov, bola táto lehota predĺţená do
6. decembra 1993 s tým, ţe dôkazy moţno pozemkovému úradu predloţiť najneskôr do
7. decembra 1995, inak právo zaniklo (§ 42a ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb.). Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. bliţšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Za písomnú výzvu treba povaţovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náleţitosti podpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náleţitosti uvedené v ustanoveniach § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala vec, ktorú ku dňu účinnosti tohto zákona má v drţbe. Zákon č. 229/1991 Zb. neupravil reštitúcie špecifické pre podmienky Slovenska. Preto ich rieši republikový právny predpis, a to štvrtá časť zákona SNR č. 330/1991 Zb. 6Sţo/345/2009 10 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“). Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať podľa osobitného predpisu alebo ku ktorým zaniká uţívacie právo, sa rozumejú aj uţívacie podiely alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Ak nemoţno výšku pôvodných podielov určiť, povaţujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekáţkou vydania pozemku, ak je zastavaný stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie náhrady platia všeobecné predpisy. Na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci) spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov (§ 37 ods. 2 zákona SNR č. 330/1991 Zb.). V zmysle citovaného zákonného ustanovenia bývalí členovia urbáru mohli poveriť svojho zástupcu na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti. Toto poverenie musí byť zrozumiteľné, jednoznačné a formulované tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, ktoré osoby poverenie udelili a na aký konkrétny právny úkon bolo udelené. V preskúmavanej veci odvolací súd sa stotoţňuje s názorom krajského súdu, ţe dôvody uvedené navrhovateľkou v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu - odporcu nemôţu byť dôvodom jeho zrušenia. Obsahom spisu správneho orgánu ako aj súdneho spisu bolo dostatočne preukázané, ţe podielnikom L., Í. boli vydané pozemky, vydanie ktorých uplatnili jednotlivé oprávnené osoby ako podielnici a ţe tieto pozemky boli odňaté podľa zákona č. 81/1949 Zb. SNR. Zoznam oprávnených osôb je pripojený k uplatneniu nároku na navrátenie vlastníctva aj k rozhodnutiu odporcu. Rovnako v konaní nebolo sporné, ţe Ing. A. R. bol bývalými urbárnikmi či ich právnymi nástupcami na uplatnenie reštitučného nároku riadne splnomocnený. 6Sţo/345/2009 11 Takto potom spochybňovanie, kto uplatnil v danej veci reštitučný nárok, nie je na mieste, nakoľko v konaní bolo dostatočne preukázané, ţe napriek označeniu záhlavia ţiadosti „Lesný a pasienkový urbariát spoločenstiev obce L., Í., okres Ţ.“, súčasťou uplatneného reštitučného nároku sú údaje a zoznamy pôvodných vlastníkov (oprávnených osôb) a zoznamy nových vlastníkov (dedičov alebo správcov) a tieţ pripojené prílohy z
8. decembra 1992, ktoré boli adresované Pozemkovému úradu v Ţ., svedčia o tom, ţe v mene členov urbárskeho spoločenstva, ktorí zaloţili toto spoločenstvo zakladajúcou schôdzou 30.03.1992 a ktorí sú identifikovaní menom a priezviskom, reštitučný nárok uplatnila splnomocnená osoba, a to Ing. A. R., ktorý sa stal súčasne predsedom predmetného lesného a pasienkového urbariátu. Ani námietka, ktorú uplatnila navrhovateľka v odvolaní, a to, ţe v zmysle § 31 odsek 3 Občianskeho zákonníka nemohol Ing. A. R. ako fyzická osoba sám platne a záväzne zastupovať ostatných členov ako oprávnené osoby, neobstojí, a to vzhľadom na ustanovenie § 37 ods. 2 zákona SNR č. 330/1991 Zb., ktoré nevylučuje uplatnenie nároku hoci aj jedným zo spoločných zástupcov; pre platnosť takéhoto poverenia zákon vyţaduje iba to, aby na uplatnenie reštitučného nároku spoločným zástupcom bol udelený súhlas majiteľov väčšiny podielov, ktorá skutočnosť v konaní ţiadnym z bývalých urbárnikov, resp. ich dedičov spochybnená nebola. V preskúmávanej veci neboli obsahom spisu ani splnomocnencami spochybnené ani ďalšie predpoklady platného poverenia - poverenie na uplatnenie nároku je zrozumiteľné, jednoznačné a je formulované tak, ţe je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, ktoré osoby poverenie udelili a na aký konkrétny právny úkon bolo udelené. Nepochybil preto krajský súd, ak napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené vyššie nepovaţoval námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za právne relevantné, také, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Preto stotoţniac sa v zásade s právnym posúdením veci krajským súdom (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) súc tieţ viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá OSP) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţ. podľa § 219 ods. 1 OSP s poukazom na § 250l ods. 2 a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil. 6Sţo/345/2009 12 O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods.

§ 250lods.

2 OSP a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný a odporca ani ostatní účastníci náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a ani im v tomto odvolacom konaní trovy nevznikli. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. augusta 2010 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková