kolaudačné konanie

Najvyšší súd 8Sžo/56/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci ţalobkyne: J. G., bytom O., Č., zastúpenej Mgr. Romanom Tomanom, PhD., advokátom, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti ţalovanému: Okresnému úradu Trnava, so sídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti: Trnavskej vodárenskej spoločnosti, a. s., so sídlom Priemyselná 10, Piešťany, IČO: 36 252 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Krajského úradu ţivotného prostredia Trnava, číslo AFI/2012/204/MJ zo dňa 06.03.2012, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/34/2012-121 zo dňa 13.03.2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/34/2012-121 zo dňa

1. marca 2014, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala preskúmania v záhlaví označeného rozhodnutia ţalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie (vydané bývalým Obvodným úradom ţivotného prostredia Trnava 2 8Sžo/56/2014 – pracovisko Hlohovec, odbor štátnej vodnej správy a ochrany prírody) č. B2011/00500/ŠVS/AU zo dňa 03.11.2011, ktorým podľa § 26 ods. 3 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) a podľa § 82 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) vydal pre stavebníka Trnavská vodárenská spoločnosť a. s. povolenie na uţívanie vodnej stavby „Celoobecná kanalizácia Červeník“. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia ţalovaného. Poukázal na to, ţe vodná stavba „Celoobecná kanalizácia Červeník“ bola povolená rozhodnutím z 25.03.2008, ktoré bolo doručované verejnou vyhláškou, pričom počas stavebného konania neboli uplatnené ţiadne námietky právnym predchodcom ţalobkyne (ţalobkyňa sa stala vlastníčkou predmetnej parcely aţ dňa 19.08.2009) a voči tomuto rozhodnutiu nebol podaný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, a preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7.5.2008, je vykonateľné a vzhľadom k tomu, ţe uplynuli 3 roky od jeho právoplatnosti, nie je preskúmateľné. V tejto súvislosti uviedol, ţe správny poriadok v ustanovení § 68 ods. 1 ustanovuje na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia objektívnu trojročnú lehotu a rozhodnutím mimo odvolacieho konania nemoţno zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie po uplynutí troch rokov od jeho právoplatnosti rozhodnutia. Reagujúc na námietky ţalobkyne uviedol, ţe stavebník v stavebnom konaní nemohol mať súhlas ţalobkyne na realizáciu predmetnej stavby, nakoľko túto parcelu ţalobkyňa nadobudla do vlastníctva aţ v roku 2009, a to na základe Osvedčenia o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.02.2009, pričom povolenie na uskutočnenie vodnej stavby bolo vydané uţ dňa 25.03.
2. Konštatoval, ţe v čase povoľovania verejnej kanalizácie sa predmetná parcela nachádzala mimo zastavaného územia obce (zmena územného plánu bola schválená 16.12.2011), pričom orgán štátnej vodnej správy pri povoľovaní výstavby vodného potrubia verejného vodovodu alebo stokovej siete verejnej kanalizácie mimo zastavaného územia obce, môţe rozhodnúť, v akom rozsahu ich moţno uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku. Krajský súd na doplnenie uviedol, ţe ak by zákony týkajúce sa odvetvia vodných stavieb, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov a prevádzkovateľov týchto stavieb a ukladajúce vlastníkom nehnuteľností povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce takzvané zákonné vecné bremená neriešili zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, je moţné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z čl. 20 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z ustanovenia § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uzavrel, ţe ţalobné dôvody nezakladajú dôvod na to, aby súd zrušil rozhodnutie ţalovaného, 3 8Sžo/56/2014 nakoľko tento postupoval s vodným ako aj stavebným zákonom, keď ani v územnom konaní a ani v stavebnom konaní neboli zo strany účastníkov konania vznesené ţiadne námietky a pripomienky voči rozhodnutiu o povolení predmetnej stavby, nebol podaný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné, naviac uplynuli 3 roky od nadobudnutia jeho právoplatnosti, na základe čoho ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, ţe ţalovanému a účastníkovi konania Trnavskej vodárenskej spoločnosti, a. s. náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na § 250k OSP, ktoré je osobitným ustanovením upravujúcim právo na náhradu trov konania iba úspešnému ţalobcovi, čím v podstate vylučuje priznanie náhrady trov konania inému i pribratému účastníkovi. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie ţalobkyňa navrhujúc, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave a rozhodol tak, ţe prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie ţalovaného sa zrušujú, zároveň uplatnila trovy konania. Odvolanie ţalobkyne je v plnom znení totoţné s podanou ţalobou. Namietala nesprávne uplatnenie koncentračnej zásady správnymi orgánmi, poukazovala na to, ţe stavebník pred vydaním stavebného povolenia ani v priebehu realizácie vodnej stavby a ani v priebehu kolaudačného konania nepreukázal vlastnícke právo alebo právo vecného bremena k predmetnému pozemku ţalobkyne, na zriadenie vodnej stavby nemal súhlas ţalobkyne, ďalej namietala, ţe realizácia kanalizácie na predmetnom pozemku nebola vykonaná v súlade s projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie a napokon, ţe povolenie zmeny stavby - stoky DA má dopad na jej práva, a nebola súčasťou projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom. Ţiadala, aby bolo rešpektované jej vlastnícke právo, a preto sa domáhala ochrany práv podľa čl. 46 odsek 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky tvrdiac, ţe akýkoľvek verejný záujem nemoţno presadzovať skrz porušovanie ústavných práv fyzických a právnických osôb. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobkyne uviedol, ţe ako prvostupňový tak aj odvolací správny orgán postupovali v konaniach v súlade s príslušnými právnymi predpismi a vydané rozhodnutia sú vecne a právne správne. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu ţalobkyne ako nedôvodnému nevyhovel. Pridrţiaval sa všetkých svojich tvrdení vo svojom písomnom vyjadrení k ţalobe zo dňa 09.07.
3. Zdôraznil, ţe ţalovaný postupoval pri povoľovaní vodnej stavby podľa § 58 ods. 4 stavebného zákona, kedy stavebník podzemných stavieb podliehajúci tomuto zákonu nepreukazuje vlastníctvo 4 8Sžo/56/2014 alebo iné právo k pozemku alebo stavbám na ňom. Právny predchodca ţalobkyne, ktorý bol účastníkom územného ako aj stavebného konania, v konaní o povolení vodnej stavby nevzniesol ţiadne námietky, ktoré by boli zahrnuté do podmienok stavebného povolenia, nepodal odvolanie proti rozhodnutiu o povolení predmetnej vodnej stavby, z čoho je moţné vyvodiť, ţe rozhodnutie povaţoval za zákonné. Rozhodnutie, ktorým bola povolená predmetná vodná stavba, je právoplatné a nie je ho moţné meniť ani cestou mimoriadnych opravných prostriedkov, nakoľko uplynuli 3 roky od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa § 70 stavebného zákona je toto rozhodnutie záväzné aj pre právnych nástupcov účastníkov konania. Stavba je zrealizovaná a skolaudovaná, sú ňou odkanalizovaní obyvatelia obce Červeník, je to vodná stavba postavená vo verejnom záujme. Kolaudačné rozhodnutie rieši len otázku dodrţania podmienok výstavby vyplývajúcich predovšetkým zo stavebného povolenia. Otázka náhrady prípadnej škody spôsobenej na pozemku respektíve za obmedzenie vlastníckeho práva je otázkou dohody medzi vlastníkom vodnej stavby a vlastníkom pozemku. Ţalobkyni bola v rámci zákona poskytnutá náhrada, ktorú neprijala, postupník stavebníka poţiadal ţalobkyňu o uzavretie zmluvy na zriadenie vecného bremena na predmetnú parcelu, ktorá však s tým nesúhlasila s odôvodnením, ţe celú záleţitosť dala na súd, kde ţalovaný je Obec Červeník. Ţalovaný zdôraznil, ţe stavebník svojou stavbou ţiadnym spôsobom neobmedzoval a neobmedzuje vlastníčku pri výkone jej vlastníckych práv, práce sa realizovali aţ po zbere úrody a pozemok bol daný do pôvodného stavu. Stavba je umiestnená v zemi a pozemok sa naďalej vyuţíva na poľnohospodárske účely. Poukázal na to, ţe prípadné budúce vyuţitie predmetného pozemku ako stavebného nie je znemoţnené priečnou podzemnou stavbou kanalizácie, ale pozdĺţnym lemovaním jej pozemku jestvujúcimi rozvodmi vysokého napätia z jednej strany a nízkeho napätia z druhej strany pozemku a ich ochrannými pásmami. Napokon poukázal aj na to, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného v zmysle § 73 ods. 17 písm. b/ zákona o vodách nie je preskúmateľné súdom. Ţalovaný vyslovil názor, ţe v posudzovanom prípade sa nejedná o rozhodnutie, v ktorom by sa rozhodovalo o základných právach a slobodách chránených Ústavou Slovenskej republiky, ale ide o vydanie povolenia na uţívanie vodnej stavby za predpokladu, ţe boli splnené všetky podmienky uloţené v stavebnom povolení, stavba je uţívania schopná a jej uţívanie nebude ohrozovať verejný záujem. Zúčastnená osoba v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil povaţujúc ho za právne a vecne správny. 5 8Sžo/56/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné priznať úspech. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). 6 8Sžo/56/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj konania, ktoré im predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch účastníkov, ako aj so závermi krajského súdu, ktoré povaţuje za vecne i právne správne, pričom nezistil ţiadnu vadu konania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa vo svojom odôvodnení obmedzí na skonštatovanie správnosti dôvodov a ich doplnenie na zdôraznenie ich správnosti. Ţalobkyňa vo svojom odvolaní predostrela odvolaciemu súdu na posúdenie odvolacie námietky doslovne zodpovedajúce argumentácii v podanej ţalobe. Namietala nesprávne uplatnenie koncentračnej zásady správnymi orgánmi, poukazovala na to, ţe stavebník pred vydaním stavebného povolenia ani v priebehu realizácie vodnej stavby a ani v priebehu kolaudačného konania nepreukázal vlastnícke právo alebo právo vecného bremena k predmetnému pozemku ţalobkyne, na zriadenie vodnej stavby nemal súhlas ţalobkyne, ďalej ţe realizácia kanalizácie na predmetnom pozemku nebola vykonaná v súlade s projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie a napokon, ţe povolenie zmeny stavby - stoky DA má dopad na jej práva, a nebola súčasťou projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so vznesenými 7 8Sžo/56/2014 námietkami zdôrazňuje, ţe podľa jeho názoru sa krajský súd dostatočne zrozumiteľne, určito a presvedčivo vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne v napadnutom rozhodnutí. Prvú vyššie uvedenú odvolaciu námietku Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za nedôvodnú. Krajský súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo, logicky a v dostatočnom rozsahu vysvetlil, z akého dôvodu nie je moţné v kolaudačnom konaní uplatňovať námietky voči umiestneniu a povoleniu vodnej stavby. V tejto súvislosti odvolací súd povaţuje za potrebné ozrejmiť ţalobkyni, ţe stavebné konanie ako i kolaudačné konanie sú v podstate dva ucelené druhy konaní, ktoré síce na seba v ich jednotlivých fázach nadväzujú, avšak majú odlišný predmet konania. Pri stavebnom konaní príslušný správny orgán skúma najmä splnenie podmienok, uvedených v ustanovení § 62 stavebného zákona (v nadväznosti na § 73 ods. 1 vetu druhú zákona o vodách), a finálne v kladnom prípade vydá časovo obmedzené stavebné povolenie, v ktorom určí záväzné podmienky uskutočnenia a uţívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Nadobudnutím právoplatnosti sa povaţuje konanie za právoplatné skončené. Následne aţ po dokončení stavby prichádza do úvahy konanie, ktoré je upravené v siedmom oddiely druhej časti stavebného zákona pod názvom „UŢÍVANIE STAVIEB Kolaudácia stavieb“, kedy dokončenú stavbu moţno uţívať aţ po vydaní kolaudačného rozhodnutia. Predmet kolaudačného konania je upravený v ustanovení § 81 ods. 1 stavebného zákona (v nadväznosti na § 73 ods. 1 vetu druhú zákona o vodách), podľa ktorého príslušný správny orgán skúma najmä, či sa stavba uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa dodrţali zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom rozhodnutí a v stavebnom povolení. Ďalej skúma, či skutočné realizovanie stavby alebo jej uţívanie nebude ohrozovať verejný záujem, predovšetkým z hľadiska ochrany ţivota a zdravia osôb, ţivotného prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení. Pre obe konania je však typická a spoločná koncentračná zásada, ktorou je stavebné ako i kolaudačné konanie ovládané. Táto zásada je vyjadrená v ustanoveniach § 61 ods. 1 a § 80 ods. 1, 2 stavebného zákona, pričom špecifikom tejto zásady je to, ţe účastníci konania môţu uplatniť námietky a stanoviská najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne. Z uvedeného je teda jednoznačne zrejmé, ţe námietky ţalobkyne, vznesené v kolaudačnom konaní, týkajúce sa stavebného, prípadne územného konania, nemôţu byť právne relevantné. 8 8Sžo/56/2014 V nadväznosti na námietku ţalobkyne, ţe stavebník ani pred vydaním stavebného povolenia ani v priebehu realizácie vodnej stavby a ani v priebehu kolaudačného konania nepreukázal vlastnícke právo alebo právo vecného bremena k predmetnému pozemku ţalobkyne, na zriadenie vodnej stavby nemal súhlas ţalobkyne, odvolací súd poukazuje i na ustanovenie § 58 ods. 4 stavebného zákona, podľa ktorého stavebník podzemných stavieb podliehajúcich tomuto zákonu nepreukazuje vlastníctvo alebo iné právo k pozemku alebo stavbám na ňom, ak ide o stavby, ktoré funkčne ani svojou konštrukciou nesúvisia so stavbami na pozemku ani s prevádzkou na ňom a ktoré ani inak nemôţu ovplyvniť vyuţitie pozemku na účel, ktorému je určený. Na uplatnenie náhrady prípadnej škody na pozemku, resp. náhrady za nútené obmedzenie uţívania nehnuteľnosti navrhovateľka môţe vyuţiť príslušné právne prostriedky, avšak túto nebolo moţné riešiť v kolaudačnom konaní, ako to správne konštatoval i krajský súd a správny orgán. Za nedôvodné povaţoval odvolací súd i ďalšie námietky ţalobkyne, ţe realizácia kanalizácie na predmetnom pozemku nebola vykonaná v súlade s projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie, ţe povolenie zmeny stavby - stoky DA má dopad na jej práva, a nebola súčasťou projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom, keďţe bolo preukázané, ţe sporný úsek kanalizácie (trasa kanalizačného potrubia časti stoky DA), ktorý vedie po pozemku ţalobkyne, sa nemenil a bol realizovaný v súlade s projektovou dokumentáciou overenou v stavebnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Námietky ţalobkyne sa úplne zhodujú so ţalobnými námietkami a boli dostatočným spôsobom odôvodnené v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na namietané právne a skutkovo relevantné otázky. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, doplňujúc a stotoţniac sa aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), pretoţe pri nedostatku dôvodov 9 8Sžo/56/2014 pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnej ţalobkyni ich náhradu nepriznal, a ţalovanému a zúčastnenej osobe, ktorí mali vo veci plný úspech, ich náhrada neprináleţí. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. februára 2016 JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská