zákona o miestnych daniach je predmetom dane odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis, ktorým je vyhláška č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej len „vyhláška č. 277/2008 Z. z.”), pričom kategorizácia sa
citovanej vyhlášky vzťahuje len na tie ubytovacie zariadenia, ktoré podnikatelia prevádzkujú na základe ţivnostenského oprávnenia, pričom ţalobca odvolávajúc sa na zákon č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 538/2005 Z. z.”) uvádza, ţe prírodné liečebné kúpele prevádzkuje na základe povolenia Štátnej kúpeľnej komisie, 3 8Sžf/36/2015 a preto je ako poskytovateľ kúpenej - zdravotnej starostlivosti zaradený medzi zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti spolu napríklad s nemocnicou alebo hospicom, ergo nie je poskytovateľom odplatného prechodného ubytovania
zákona o miestnych daniach. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného, ktorý mu predchádzal, v rozsahu ţalobných dôvodov dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup ţalovaného bol v rozpore so zákonom. Krajský súd sa nestotoţnil s tvrdením ţalovaného, ţe poskytnutie ubytovania v ubytovacom zariadení prevádzkovateľom (ţalobcom) je predmetom dane za ubytovanie z titulu zaradenia tohto ubytovacieho zariadenia
vyhlášky č. 277/2008 Z. z., nakoľko predmetná vyhláška nerozlišuje účel, pre ktorý sa subjekt ubytuje v ubytovacom zariadení, rovnako tak nie je podstatné, na základe akej právnej normy sa ubytovanie poskytuje a napokon ani to, či sa ubytovanie poskytuje ako súčasť ústavnej zdravotnej starostlivosti. V zhode s názorom ţalobcu poukázal na skutočnosť, ţe odpoveď na otázku, kto je platiteľom dane za ubytovanie
zákona o miestnych daniach, je nevyhnutné zodpovedať a posudzovať v kontexte so zákonom č. 538/2005 Z. z. a zákonom č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti sluţbách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.”).
uvedeného preto podľa názoru súdu nie je sporné, ţe ţalobca je poskytovateľom kúpeľnej – zdravotníckej starostlivosti, ktorú poskytuje v prírodných liečebných kúpeľoch – ústavnom zariadení. Pokiaľ teda ţalobca neprevádzkuje svoje zariadenia na základe ţivnostenského zákona č. 455/1991 Zb. tak, ako to ustanovuje § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., potom sa na jeho zariadenia nemôţe vzťahovať kategorizácia podľa § 3 uvedenej vyhlášky. Pokiaľ však ţalobca vo svojich zariadeniach neposkytuje kúpeľnú starostlivosť, ale poskytuje len stravovanie a ubytovanie, má v tomto prípade postavenia platiteľa dane za ubytovanie
§ 41 zákona o miestnych daniach. Treba teda rozlišovať postavenie ţalobcu ako poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti a tieţ ako aj poskytovateľa odplatného prechodného ubytovania pre fyzické osoby
vyhlášky č. 277/2008 Z. z., kde bude ţalobca nevyhnutne platiteľom dane s ohľadom na § 41 zákona o miestnych daniach. 4 8Sžf/36/2015 Napokon krajský súd k legitímnosti poskytnutia súdnej ochrany v prospech práva ţalobcu upozornil na novelu zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady, konkrétne zákon č. 268/2014 Z. z., ktorý okrem iného novelizoval § 37 zákona o miestnych daniach, a to tak, ţe ako predmet dane za ubytovanie namiesto odkazu na kategorizáciu osobitného predpisu zadefinoval zákon predmet dane ako odplatné prechodné ubytovanie podľa §§ 754 aţ 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúţiacej na viaceré účely. Uvedený novelizačný zákon nadobudol účinnosť 15.10.2014, pričom
princípu zákazu retroaktivity, teda spätného pôsobenia právnych noriem, aţ od uvedeného dátumu účinnosti vznikla ţalobcovi daňová povinnosť k plateniu dane za ubytovanie i v postavení poskytovateľa kúpeľnej - zdravotnej starostlivosti. Súd zaviazal ţalovaného nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 481,84 €. Včas podaným odvolaním zo dňa 25.03.2015 proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa ţalovaný odvolal z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/, t. j. z dôvodu, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu ţalobcu zamietne a ţalobcovi náhradu trov neprizná. Ţalovaný rovnako ako v konaní pred prvostupňovým správnym súdom uvádza, ţe zákon o miestnych daniach v ust. § 37 odkazuje na osobitný predpis, pričom poznámka pod čiarou odkaz konkretizuje na § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., nie však na jej § 1, preto ţalovaný nesúhlasí s názorom súdu, ţe kategorizácia sa vzťahuje len pre tie ubytovacie zariadenia, ktoré sú prevádzkované podnikateľmi na základe ţivnostenského oprávnenia. Inými slovami povedané, keďţe je v ubytovacích zariadeniach ţalobcu VEĽKÁ FATRA, AQUA, MALÁ FATRA a KOLLÁR poskytované prechodné odplatné ubytovanie fyzickým osobám a tieto sú zaradené do kategorizácie ubytovacích zariadení podľa § 3 vyhlášky (kúpeľný hotel), je naplnený predmet dane za ubytovanie a ţalobca je povaţovaný za platiteľa dane. 5 8Sžf/36/2015 Ţalovaný taktieţ opakovane uvádza, ţe zákon o miestnych daniach nerozlišuje pri určení daňovníka fyzickú osobu podľa toho, za akým účelom sa v ubytovacom zariadení odplatne a prechodne ubytuje, teda napríklad nemoţno vylúčiť ako daňovníka fyzickú osobu, ktorá sa v ubytovacom zariadení ţalobcu ubytuje za účelom liečebného pobytu. Rovnako nie je relevantné, na základe akej právnej normy ţalobca prevádzkuje svoje ubytovacie zariadenia. Ďalej ţalovaný tvrdí, ţe nie je moţné posudzovať kontext so zákonom č. 538/2005 Z. z. a zákonom č. 576/2004 Z. z.. Napokon odvolateľ vyjadruje nesúhlas s argumentáciou súdu ohľadom novely zákona o miestnych daniach č. 268/2014 Z. z., nakoľko z dôvodovej správy k tejto novej právnej úprave síce vyplýva, ţe rozšírenie zoznamu ubytovacích zariadení v § 37 bolo dôsledkom poţiadavky jednoznačnosti výkladu ustanovenia z pohľadu aplikačnej praxe, pričom však toto upresnenie podľa ţalovaného neznamená, ţe doterajšie (dovtedajšie) znenie textu bolo nejasné či sporné s ohľadom na postavenie kúpeľných hotelov ako ubytovacích zariadení, nakoľko ich charakter vyplýval priamo z § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z.. K odvolaniu ţalovaného zaslal Krajskému súdu v Ţiline na základe výzvy ţalobca vyjadrenie zo dňa 08.04.2015, v ktorom uvádza, ţe ţalovaný vo svojom odvolaní zámerne opomína poslednú časť vety § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., a teda, ţe kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené sluţby prevádzkujú na základe ţivnostenského oprávnenia. Preto podľa názoru ţalobcu krajský súd správne vyloţil zákon o miestnych daniach, keď bral ohľad nielen na gramatické znenie § 37, ale aj logický význam textu a kontext s inými právnymi predpismi. Ţalobca tvrdí, ţe správca dane si
uvedeného mal v prvom rade zistiť, či sú splnené podmienky predmetu úpravy citovanej vyhlášky
, teda či ţalobca prevádzkuje svoje ubytovacie zariadenie na základe ţivnostenského oprávnenia, a len v tom prípade, ak je táto podmienka splnená, potom môţe posudzovať otázku kategorizácie a tried ubytovacích zariadení.
uvedeného sa potom zariadenia ţalobcu (prírodné liečebné kúpele a kúpeľné liečebne), v ktorých poskytuje kúpeľnú (zdravotnú) starostlivosť na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR (Štátnej kúpeľnej komisie), posudzujú ako zdravotnícke zariadenia podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú znaky jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. 6 8Sžf/36/2015 Napokon ţalobca k tvrdeniu ţalovaného ohľadom doterajšej nespornosti aplikačnej praxe pri výklade § 37 zákona o miestnych daniach uvádza, ţe toto tvrdenie ţalovaného sa nezakladá na pravde, nakoľko v praxi dochádzalo k rôznym výkladom a aplikácii tohto ustanovenia, napr. pri kúpeľoch ako sú Sklené Teplice, Štôlňa a iné. Práve rôzna aplikácia vyvolala potrebu novely zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach. V novom znení § 37 boli uţ doplnené aj ubytovacie zariadenia prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, čo v predchádzajúcej úprave absentovalo. Podľa názoru ţalobcu bola spornou otázkou v celom konaní daň za ubytovanie práve pri ubytovacích zariadeniach liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební a nie kúpeľných hotelov, ako to v odvolaní uvádza ţalovaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p., rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, ţe po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil dňa 18.02.2016 (§ 156 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ust. § 244 ods. 1 O.s.p.). Z dôvodu, ţe krajský súd sa vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové 7 8Sžf/36/2015 aj právne závery, ktoré náleţite a podrobne aj odôvodnil, a s ktorými sa odvolací súd
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil a povaţuje ich za vlastné, ako aj z dôvodu, ţe skutočnosti účastníkom známe nebude zbytočne opakovať, len na zdôraznenie správnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dopĺňa: Najvyšší súd pripomína, ţe hoci sú súdy
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. viazané ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 a zákonom, majú z hľadiska výpočtu prameňov práva a spôsobu rozhodovania ústavnú relevanciu i ďalšie články (napr. čl. 125 ods. 6), najmä však čl. 1 Ústavy SR,
ktorého je sudca viazaný predovšetkým princípmi právneho štátu, ktorých imanentnou súčasťou je i princíp právnej istoty, konkrétne princíp legitímneho očakávania k rozhodovacej činnosti súdov, v dôsledku ktorého by mali súdy rovnaké prípady posudzovať rovnako, resp. obdobné prípady podobne (k tomu pozri napr. PL. ÚS 16/95, I. ÚS 87/93 či II. ÚS 80/99). Hoci
vyššie uvedeného v prípade otázky zdaňovania ubytovacích zariadení prevádzkovaných na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva nejestvuje koherentná, resp. konštantná judikatúra,
uvedeného princípu, ako aj judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, sú súdy povinné racionálne a logicky sa vysporiadať so skorším judikátom, v ktorom bolo v skutkovo podobnom prípade rozhodnuté inak (v tomto prípade rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sţf/69/2012). Krajský súd svoje rozhodnutie v konfrontácii s predmetným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky náleţite a svedomito zdôvodnil, predovšetkým s ohľadom na prijatú novelu zákona o miestnych daniach. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje správny postup krajského súdu pri výklade právnych noriem, ktorý je nevyhnutný pre ich správnu aplikáciu. Súd pri hľadaní spravodlivosti nie je za kaţdých okolností viazaný doslovným znením právnej normy. Ak si to vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť, ústavnokonformný výklad, alebo ak je právna norma nejasná, či nezrozumiteľná, je súd povinný upustiť od gramatického výkladu, a za účelom hľadania správneho zmyslu a účelu právnej normy hľadať a posudzovať iné metódy výkladu, napríklad výklad systematický či logický, ako v tomto prípade (porovnaj napr. III. ÚS 72/2010). 8 8Sžf/36/2015 Napadnuté rozhodnutie ţalovaného tak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho postup nebol súladný s týkajúcou sa právnou úpravou, preto prvostupňový súd správne zrušil nezákonné rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý bol úspešným účastníkom odvolacieho konania, priznal právo na úplnú náhradu trov konania, pričom trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní uplatnil a špecifikoval právny zástupca ţalobcu vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaného zo dňa 08.04.2015 vo výške 177,86 € za 1 úkon právnej sluţby (vyjadrenie k odvolaniu), pričom suma pozostáva zo základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 139,83 €, reţijného paušálu vo výške 8,39 € a z DPH vo výške 29,64 €, nakoľko je právny zástupca platiteľom dane z pridanej hodnoty (DPH).
3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.”) je výpočtovým základom je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Výpočtovým základom pre rok 2015 je suma 839 €.
4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej sluţby vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku jedna šestina výpočtového základu, teda 139,83 € (t.j. 839 : 6).
3 vyhlášky predstavuje reţijný paušál sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu, teda 8,39 € (t.j. 839 : 100). Napokon
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa vyhlášky o DPH, ktorú je povinný platiť podľa osobitného predpisu teda 29,64 € (t.j. 20% zo súčtu súm 139,83 € a 8,39 €). Súd tak priznal ţalobcovi náhradu správne vyčíslených trov konania za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 08.04.2015) v celkovej výške 177,86 € (t.j. 139,83 € + 8,39 € + 29,64 €). 9 8Sžf/36/2015 Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 18. februára 2016 Mgr. Peter M E L I C H E R, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.