Obsah (9)

§ 109§ 57§ 201§ 9§ 10§ 146§ 239§ 241§ 243b

Najvyšší súd 1 ECdo 61/2014 Slovenskej republiky 1 CoE 29/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátsk

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočívalo na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a bolo nepreskúmateľné. Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená dovolanie, v ktorom uviedla, ţe súdy:

1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“),
2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo vykonateľnosť označeného rozhodcovského rozsudku uţ bola právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. oprávnenej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe a/ s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch, nevzali na zreteľ jej námietky proti prejednaniu veci, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ“, b/ nevytýčili pojednávanie, aj keď

§ 57ods.

5 Exekučného poriadku boli na to povinné, c/ jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť k právnym dôvodom uplatňovaným sudom prvého stupňa ex offo, 3 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 d/ dostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutia,

1. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav a nevykonali dokazovanie,
2. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tieţ Smernice Rady 93/13/EHS z
3. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená ţiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň ţiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. a aby dovolací súd predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. I. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.

§ 201(prvá veta) O.s.p.

účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

§ 9ods.

1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky

právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).

§ 10ods.

1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.

§ 10ods.

2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. 4 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa, pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto nie je daná. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednoznačná v uvedenom prístupe; rešpektujúc záujem (hľadisko) stručnosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), javí sa byť postačujúcim upozorniť napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2012, v ktorom je aj rozsiahlejší odkaz na judikatúru k problematike funkčnej príslušnosti (porovnaj tieţ uznesenie z 30. apríla 2013 sp. zn. 1 Co 6/2013). Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti takto vydanému rozhodnutiu. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 31. júla 2013 sp. zn. 16 CoE 163/2012, ktoré trpí takouto vadou (nedostatkom podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť), zastavil (§ 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.). O náhrade trov tohto konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 146ods.

1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam). II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta 5 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 O.s.p., skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Dovolací súd ako príklad uvádza rozhodnutia z

1. júla 2013 sp. zn. 1 ECdo 20/2013, sp. zn. 1 ECdo 45/2013 a sp. zn. 1 ECdo 130/2013, z
2. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013 a z
3. decembra 2013 sp. zn. 7 ECdo 92/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotoţňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, ţe Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je ţiadny dôvod pre prerušenie konania. V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z určujúceho hľadiska však išlo zo strany súdov niţších stupňov o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol. III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky ţiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto

§ 239ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. 6 1 ECdo 61/2014 1 Co

E 29/2014 Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad dovolací súd uvádza rozhodnutia z

1. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 34/2013, z
2. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 33/2013, z
3. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 58/2013 a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku dovolací súd konštatoval, ţe:
4. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (porovnaj napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
5. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O.s.p. (porovnaj aj rozhodnutie najvyššieho súdu z
6. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ Ústavného súdu Slovenskej republiky z
7. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
8. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol podaný (ţiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
9. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní, či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, 7 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014
10. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môţe exekučný súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania,
11. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemoţňuje oprávnenému moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). Tieto právne závery zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská doloţka – z dôvodov vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľným exekučným titulom. Námietku dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov jej odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď

§ 57ods.

5 Exekučného poriadku tak boli povinné urobiť, povaţoval dovolací súd za nedôvodnú. Spomínané ustanovenie Exekučného poriadku – odsek 5 § 57 (zavedené /doplnené/ zákonom č. 230/2012 Z.z.) predsa (ako aj celý spomenutý zákon) nadobudlo účinnosť aţ

1. augusta 2012, súd prvého stupňa však o zastavení rozhodol
2. júna 2012, t.j. pred účinnosťou tohto zákona. Postup odvolacieho súdu, ktorý rozhodol o odvolaní oprávnenej bez nariadenia pojednávania, bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť 8 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala moţnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj vyuţila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami, ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii oprávnená uţ cestou riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred súdom konať nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj

konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko z

1. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z
2. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko z
3. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo
4. januára 2013). Neopodstatnené je aj tvrdenie dovolateľky, ţe niţšie súdy svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktorej sa však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, a to taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Iba ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani v. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis v. Grécko z
3. mája 1997; Higgins v. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na zhodnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález zo
5. septembra 2003 sp. zn. III. ÚS 119/03, uznesenie z
6. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery niţších súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 211 9 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv oprávnenej. V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). I keby teda tvrdenia dovolateľky o dovolacích dôvodoch

§ 241ods.

2 písm. b/, c/ O.s.p. boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu však neposudzoval), dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej

§ 243bods.

5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal v tomto smere návrh (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 10 1 ECdo 61/2014 1 CoE 29/2014 V Bratislave 30. októbra 2014 JUDr. Milan D e á k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková