o zaplatenie 3 702,61 €

Najvyšší súd 5 Cdo 308/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. š.p., B., zastúpeného JUDr. P. H., advokátom Advokátskej kancelárie v R., proti ţalovanému E. B., K., zastúpenému JUDr. M. A., advokátom Advokátskej kancelárie v B., o zaplatenie 3 702,61 €, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11 C 68/2000, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
2. februára 2009, sp. zn. 16 Co 42/2009 v časti, v ktorej nerozhodol o uplatnenej sume 2 468,41 € ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z
3. novembra 2008, č k. 11 C 68/2000-79 (v poradí druhým) zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 111 545 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 135 ods. 1 O.s.p. keď dospel k záveru, ţe ţalovaný zodpovedá ţalobcovi za vznik škody, ktorá mu vznikla neoprávneným výrubom drevnej hmoty. Poukázal aj na tú skutočnosť, ţe ţalovaný nemal na výrub drevnej hmoty príslušné povolenie a preto porušil ustanovenie § 10 ods. 3 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka. Na prejednávanú vec neaplikoval ustanovenie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, ţe výrub bol vykonaný na ţiadosť ţalovaného a iba 5 Cdo 308/2009 2 vo vzťahu k nemu si ţalobca uplatnil nárok na náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
4. februára 2009 sp. zn. 16 Co 42/2009 postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 234,20 € (37 181,66 Sk), v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne, so splatnosťou vţdy do desiateho dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom výhody splátok. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil a ţalovanému náhradu trov nepriznal. Ţalovanému nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právny názor, ktorý krajský súd vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 16 Co 1024/02 zo dňa
5. júna
6. Po preskúmaní spisového materiálu a priestupkového spisu Okresného úradu v R.S., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva a Krajského úradu v B.B., odbor PPLH č. základné X. dospel k záveru, ţe v danej veci existujú výnimočné okolnosti na náhradu škody, ktorú si ţalobca uplatnil iba voči ţalovanému. Odvolací súd uţ vo svojom zrušujúcom uznesení zdôraznil, ţe ţalobca si uplatnil náhradu škody len voči ţalovanému E. B. a nie aj voči M. K. a M. S.. Preto v prípade, ak ţalobca nerozšíril ţalobu aj voči týmto osobám, mal súd prvého stupňa aplikovať ustanovenie § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo malo byť vyjadrené účasťou ţalovaného na spôsobenej škode. Z dokazovania, ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré vyplýva zo záverov priestupkového spisu povaţoval za nepochybné, ţe ako ţalovaný tak aj svedok M. S. a M. K. boli účastnína vzniku škody. Preto mali v konaní vystupovať ako ďalší ţalovaní, keďţe ţalobcovi tieţ spôsobili škodu. Preto rozsudok okresného súdu zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi iba 1/3-inu škody, ktorá bola voči nemu uplatnená v celom rozsahu. Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, ţe ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, ţe ţalovanému bola dňa 2.11.1998 právoplatným rozhodnutím Krajského úradu v Banskej Bystrici uloţená pokuta vo výške 10 000 Sk. Za ten istý skutok bola rozhodnutím OÚ R.S: č.j. X. dňa 3.7.1998 právoplatne uloţená pokuta vo výške 5 000 Sk M. S.. M. K. za tento skutok, pri ktorom mala ţalobcovi vzniknúť škoda v pôvodne vymáhanej sume 125 945 Sk, bola právoplatne dňa 2.7.1998 uloţená pokuta vo výške 3000 Sk rozhodnutím Okresného úradu v R.S. č.j. X.. Z uvedeného teda vyplýva, ţe všetci traja škodcovia porušili ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 100/1977 Zb. v znení neskorších predpisov a preto spoluúčasť M. S. a M.. K. na vzniknutej škode je nepochybná. Z 5 Cdo 308/2009 3 uvedených priestupkových spisov mal súd prvého stupňa v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. vychádzať. S ohľadom na osobné, rodinné a majetkové pomery ţalovaného, ktorý je váţne chorý a je v dôchodkovom veku, mu odvolací súd povolil splátky podľa § 160 ods. 1 O.s.p. vo výške 66,38 € mesačne. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dovolanie ţalobca, ktorý ho navrhol zmeniť a ţalobe v celom rozsahu vyhovieť a ţalovaného zaviazať na zaplatenie náhrady trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý zníţil povinnosť ţalovaného naradiť škodu spôsobenú výrubom drevnej hmoty na 1/3 skutočnej škody nepovaţoval za vecne správne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Za správny povaţoval právny názor súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne aplikoval ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, ţe za vzniknutú škodu zodpovedajú škodcovia spoločne a nerozdielne. Škodcovi, ktorý nahradil poškodenému škodu v celom rozsahu nič nebráni, aby sa následne v súlade s ustanovením § 439 Občianskeho zákonníka vyporiadal s ostatnými škodcami podľa účasti na spôsobenej škode. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Bol toho názoru, ţe odvolací súd správne vyhodnotil skutkový stav a správne aj vec právne posúdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) , v dovolaním napadnutej časti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodne. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku 5 Cdo 308/2009 4 vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal v prvom rade otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ako aj obsah dovolania ţalobcu, dovolací súd kládol dôraz na skúmanie vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. či sa účastníkovi konania (ţalobcovi) postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom 5 Cdo 308/2009 5 chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo, v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem. 5 Cdo 308/2009 6 Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I.ÚS27/04,I.ÚS74/05). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 24/00). Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a ţe tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich 5 Cdo 308/2009 7 postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Z ustanovenia § 1 O.s.p. vyplýva, ţe Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, ţe o vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 111 545 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň mu uloţil povinnosť zaplatiť 5 Cdo 308/2009 8 ţalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 25 492 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1 234,20 € (37 181,66 Sk), v splátkach po 66,38 € (2 000 Sk) mesačne, so splatnosťou vţdy do desiateho dňa v mesiaci počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom výhody splátok. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania zmenil a ţalovanému náhradu trov nepriznal. Ţalovanému nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však vo výroku svojho rozsudku vo zvyšku ţalobu nezamietol (3 702,61 € – 1234,20 € = 2 468,41 € ), hoci takýto nárok bol predmetom odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý nerozhodol o celom ţalobcom v konaní uplatňovanom nároku, bola ţalobcovi ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je moţnosť kaţdého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Postup súdu, ktorý o uplatnenom práve nerozhodne, je preto v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, ţe súd je povinný vykonávať súdnictvo a musí rozhodnúť o celom uplatnenom nároku. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, ţe odvolací súd sa dopustil aj ďalšieho pochybenia, keď vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. 5 Cdo 308/2009 9 V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred
7. októbrom 2008 pouţijú predpisy účinné od
8. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe odvolací súd musí v prípade prejednania odvolania týkajúceho sa veci samej, nariadiť pojednávanie, ak dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa opakuje alebo ak sám dokazovanie doplňuje. Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť účastníkom konania právo na spravodlivý proces, najmä umoţniť im realizáciu práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O.s.p., t.j. práva vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Ak preto odvolací súd v priebehu odvolacieho konania doplní dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie a účastníkom umoţnil vyjadriť sa k týmto novým dôkazom, odníme im moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd poznamenáva, ţe súdna prax zastávala obdobné stanovisko uţ aj pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008 Z.z. (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 147/01 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2002). V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe hoci odvolací súd prehodnotil dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa, keď v samotnom odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na pochybenia prvostupňového súdu pri zistení skutkového stavu, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. Takýto jeho postup bol v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a aj takýmto nesprávnym postupom odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalovaného ţalobcu uvedenými v dovolaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. 5 Cdo 308/2009 10 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. júla 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská