svedeckých výpovedí ťaţko niesla, ţe na oslavu narodenín ţalovanej 2/, ktorá je jej dcérou, nebola pozvaná a na túto oslavu pozvala svojho biologického otca a bývalého manţela ţalobkyne. Tieto okolnosti a správanie súd taktieţ neposúdil ako relevantné v zmysle ustanovenia § 630 OZ, pretoţe takýmto postupom sa ţalovaná 2/ len snaţila vyhnúť konfliktom s ohľadom na zlé vzťahy ţalobkyne a jej bývalého manţela. V konaní taktieţ nebolo ţalobkyňou preukázané jej tvrdenie o znemoţňovaní sa stretávať s vnúčatami zo strany ţalovaných 1/ a 2/. Pokiaľ ţalobkyňa tvrdila, ţe bola „podvedená“, pretoţe darovala nehnuteľnosti motivovaná prísľubom prestavby, ktorú mali zrealizovať ţalovaní, súd taktieţ tieto okolnosti nevyhodnotil za relevantné, pretoţe ţalovaní 1/ a 2/ po darovaní nehnuteľností ich čiastočne aj zrekonštruovali, pokračovali v zámere a nechali si vypracovať aj projekt, zakúpili aj strešnú krytinu, ale k realizácii pôvodného zámeru prestavby podkrovia uţ neprikročili práve s ohľadom na výrazné zhoršenie sa vzájomných vzťahov a od ktorej sa aj neskôr odsťahovali. Ku konfliktným situáciám medzi účastníkmi, teda začalo dochádzať prakticky od uzavretia 3 1 Cdo 134/2014 darovacej zmluvy, v dôsledku ich opakovania sa vzájomné vzťahy narušili aţ do takej miery, ţe ţalovaná 2/ a ţalobkyňa vyhľadali odbornú psychologickú pomoc. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe účastníci majú odlišný náhľad na rovnaké situácie a preto u nich dochádza ku konfliktom, pričom zo strany ţalobkyne vidieť tendenciu ovplyvňovať a ovládať ţalovaných 1/ a 2/ a zo strany ţalovaných moţno badať snahu ţiť nezávisle od ţalobkyne. K právnemu posúdeniu skutkových okolnosti súd prvého stupňa s poukazom na judikatúru uviedol, ţe vrátenie daru moţno povaţovať za sankciu, ktorá postihuje obdarovaného, ak sa so značnou intenzitou alebo sústavne obdarovaný správa tak, ţe hrubo porušuje dobré mravy. Pri posudzovaní správania sa obdarovaného treba uplatniť aj princíp vzájomnosti t.j. posudzovať aj správanie darcu v tom zmysle, či práve správanie sa darcu nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného. Za uplatnenia vyššie uvedeného princípu, súd skonštatoval, ţe správanie sa ţalovaných 1/ a 2/ nemoţno pokladať za hrubo porušujúce dobré mravy, nakoľko je podmienené správaním sa ţalobkyne a zo strany ţalovaných moţno skôr badať snahu o minimalizovanie kontaktu so ţalobkyňou, aby nedochádzalo ku konfliktom. Súd taktieţ s ohľadom na vznesenú námietku premlčania neprihliadal na vytýkané správanie sa ţalovaných 1/ a 2/ pred januárom 2008. S ohľadom na zistenú skutočnosť, ţe spoluvlastníkmi časti sporných nehnuteľností (zapísaných na LV č. X.) uţ v súčasnosti nie sú ţalovaní 1/ a 2/, ale ich maloleté deti, skonštatoval, ţe v tejto časti je dôvodom pre zamietnutie ţaloby o vrátenie daru, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane ţalovaných 1/ a 2/. O nepriznaní práva na náhradu trov konania ţiadnemu z účastníkov súd rozhodol
1 O.s.p. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd Košiciach rozsudkom 18. decembra 2013 sp. zn. 1 Co 208/2013 potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal ţiadnemu účastníkovi. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Tvrdenia odvolateľky o nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odmietol s tým, ţe napadnuté rozhodnutie spĺňa kritéria vyplývajúce z § 157 ods. 2 O.s.p., jeho odôvodnenie podrobne a jasne objasňuje zistený skutkový stav, ako aj právny základ rozhodnutia s tým, ţe plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. O nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania ţiadnemu z účastníkov súd rozhodol
4 1 Cdo 134/2014 Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie a navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietala, ţe jej bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe napadnuté rozhodnutie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. V dovolaní taktieţ namietala, ţe súdy nesprávne vyhodnotili skutočnosti uvádzané ţalobkyňou a vec taktieţ nesprávne právne posúdili, keď prihliadli aj na správanie sa darkyne k obdarovaným. K dovolaniu sa vyjadrili ţalovaní 1/ a 2/, ktorí sa nestotoţnili s vysloveným názorom dovolateľky o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a spochybnili včasnosť podania dovolania. V súvislosti s písomnosťami predloţenými ţalobkyňou v rámci dovolacieho konania poukázali na neprípustnosť týchto listín ako dôkazov a taktieţ na skončenie dokazovania vo veci samej vyplývajúce z § 120 ods. 4 O.s.p. Navrhli, aby dovolací súd odmietol dovolanie alebo alternatívne ho zamietol a uplatnili si právo na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prostredníctvom advokátky (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide 5 1 Cdo 134/2014 o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobkyne je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jej dovolania preto z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalobkyňa v dovolaní namietala, ţe v konaní jej bola postupom súdov odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ţalobkyňa vytýkala odvolaciemu súdu, ţe odôvodnenie jeho rozhodnutia nedáva odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. 6 1 Cdo 134/2014 V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, 7 1 Cdo 134/2014 ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, vyuţívajúc svoje oprávnenie vyplývajúce z § 219 ods. 2 O.s.p.
dovolacieho súdu, súdy v základnom konaní dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v nich vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali a aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. je oprávnený, 8 1 Cdo 134/2014 ak sa v celom rozsahu stotoţní s odôvodnením rozsudku prvého stupňa, sa len obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým môţe a nemusí pridať v záujme presvedčivosti rozhodnutia ďalšie dôvody. V takom prípade (§ 219 ods. 2 O.s.p.) odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţní s odôvodnením rozsudku súdu prvého, predstavuje organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto postup ostatne je aj súladný s citovanou judikatúrou ESĽP (viď vyššie). Posudzujúc rozhodnutia niţších súdov z uvedeného hľadiska je nepochybné, ţe súdy dospeli k právnemu záveru o neopodstatnenosti ţaloby o vrátenie daru, pričom svoje právne závery, riadne odôvodnili a s ich rozhodnutí je zrejmé, ţe v časti nebolo moţné ţalobe vyhovieť z nedostatku vecnej pasívnej legitimácie a ostatnej časti, pretoţe ţalobkyňou vytýkané správanie, prípadne opomenutie konania ţalovanými, nemoţno s ohľadom na jej správanie, pokladať za hrubo porušujúce dobré mravy. V odôvodnení predovšetkým rozsudku súdu prvého stupňa je teda zrozumiteľne a vecne objasnený zistený skutkový stav, ako aj právny základ rozhodnutia, a teda tieto rozhodnutia (ako celok) nemoţno pokladať za nedostatočne odôvodnené v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. alebo za porušujúce právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Na podklade vyššie uvedeného nemoţno vyvodiť prípustnosť dovolania ţalobkyne z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu dovolania moţno mať za to, ţe ţalobkyňa súdom taktieţ vytýkala aj iné dovolacie dôvody t.j., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ţe, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť dovolania ţalobkyne nezakladajú (viď aj R 54/2012). Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody opodstatnene namietané sa dovolací súd môţe zaoberať iba ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.) V danom prípade prípustnosť dovolania ţalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ani z ustanovenia § 238 a ani z ustanovenia § 237 O.s.p., a s ohľadom na túto skutočnosť nemohol dovolací súd ani pristúpiť k skúmaniu, či konanie alebo rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté vadami
2 písm. b/ a c/ O.s.p. 9 1 Cdo 134/2014 Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania (procesná neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní 1/ a 2/ sú zastúpení spoločným právnym zástupcom, ktorý ich aj zastupoval v základnom konaní a návrhom si uplatnili právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) ktoré im vznikli. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta zastupujúceho dvoch účastníkov (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej dvom účastníkom vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 26. apríla 2014 [§ 13 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení vyhlášky č. X./2013 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 písm. a/ zníţenú
2 vyhlášky, vo výške 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 8,04 €)] a daňou z pridanej hodnoty [§ 18 ods. 3 vyhlášky (t.j. 13,62 €)], predstavuje spolu 81,73 €. Na predloţený znalecký posudok súd neprihliadal, pretoţe vyjadroval hodnotu sporu v roku 2005, návrh na okresný súd bol podaný 12.1.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.