2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 381551/2-2008 zo dňa
3 písm. e/ zákona č. 475/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a to celodenné umiestnenie do uzavretého oddielu v trvaní 7 dní a 10 dní za to, ţe nezachovával zásady slušného správania voči osobám, s ktorými prišiel do styku, resp. ţe nesplnil pokyn príslušníka zboru a mal pri sebe v izbe nepovolenú vec. Krajský súd zároveň zastavil konanie v časti uloţenia povinnosti ţalovanému v lehote 30 dní doručiť ţalobcovi rovnopisy rozhodnutí o sťaţnosti proti rozhodnutiam o uloţení disciplinárneho trestu č. 381551/2-2008 z
jeho vyčíslenia vo výške 198,21 euro za prvostupňové konanie a 66,32 euro za odvolacie konanie poukazujúc pritom na skutočnosť, ţe vo veci nebolo nariadené pojednávanie teda v rozpore s § 205f ods. 1 OSP a došlo k vadám konania na súde prvého stupňa
2 písm. a/ a d/ OSP. Ţalovaný sa k odvolaniu právneho zástupcu ţalovaného vyjadril tak, ţe ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť aj v časti nepriznaných trov konania. 3 8Sžo/35/2012 Proti rozsudku vo veci samej podal odvolanie ţalovaný v zákonom stanovenej lehote domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu. Ţalovaný poukázal na skutočnosť, ţe na ukladanie disciplinárnych trestov
3 zákona č. 475/2005 Z. z. sa nepouţije správny poriadok a to
1 zákona č. 475/2005 Z. z. v znení zákona č. 93/2008 Z. z. bolo vypustené pôvodné písm. a/ zákona č. 475/2005 Z. z. a to, ţe na rozhodovanie o disciplinárnom treste sa pouţije všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok). V tejto veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/53/2011, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe rozhodnutie ústavy o uloţení disciplinárneho trestu nemoţno povaţovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle § 244 ods. 1 a 2 OSP. Ide o takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci, ktorých zámerom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody v rámci trestného zákonodarstva. Nakoľko k predmetným disciplinárnym previneniam došlo aţ po 1. apríli 2008 tento neumoţňuje pouţitie Správneho poriadku poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţo/38/2010 a zároveň oznámil, ţe
2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodu, ţe vec nepatrí do právomoci súdov a opätovne rozhodnúť aj o trovách konania. K odvolaniu ţalovaného sa vyjadril aj ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu a poukázal vo vzťahu k nedostatku právomoci na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/226/2010, 4Sţo/21/2011 a 8Sţo/16/2011, z ktorých je zrejmé, ţe v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, z ktorých je zrejmé, ţe rozhodnutia ţalovaného nie sú rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ale rozhodnutia orgánu verejnej správy pri výkone trestu odňatia slobody v reţime „inej právnej ochrany“. Ďalej poukázal na nesprávne chápanie pojmu „orgán verejnej správy“ zo strany ţalovaného, s ktorým sa nestotoţnil. Vo veci druhej námietky týkajúcej sa výšky uloţenej sankcie poukázal ţalobca na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 1 Afs 78/2011 a navrhol napadnutý rozsudok v merite veci potvrdil. Záverom ţiadal priznať náhradu trov konania vrátene trov odvolacieho konania vo výške 330,85 euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací súd
2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, preskúmal v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez 4 8Sžo/35/2012 nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, ţe odvolanie právneho zástupcu ţalobcu a ţalovaného nie je dôvodné.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
ods. 3 rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
1 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade sú rozhodnutia ţalovaného, ktorými boli ţalobcovi uloţené disciplinárne tresty za porušenie ustanovení zákona o výkone trestu odňatia slobody ako aj vnútorné predpisy vydané riaditeľom NVÚ Hrnčiarovce nad Parnou. 5 8Sžo/35/2012
záznamu o disciplinárnom previnení z
záznamu o disciplinárnom previnení z
druhej hlavy piatej časti OSP a či rozhodnutia netrpia vadami na ktoré je povinný súd prihliadať z úradnej povinnosti a správnosť rozhodnutia o trovách konania. Odvolací súd vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R
zákona č. 475/2005 Z. z. (disciplinárne previnenia, priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému reţimu, ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna alebo disciplinárna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách,
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie
závaţnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môţu dopustiť (výstiţne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty a disciplinárne previnenia sú svojou povahou najbliţšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, ţe formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty, disciplinárne previnenia a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či uţ ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretoţe
trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku (disciplinárnom previnení a treste) musí obsahovať tieţ popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov a disciplinárnych previnení však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku ) a v prípade kde sa nepouţije správny poriadok na zásady správneho konania, čo však neznamená, ţe pri 7 8Sžo/35/2012 disciplinárnych previneniach, aj keď sa nepouţije správny poriadok táto poţiadavka dodrţaná byť nemusí. Zo zásad platných pre administratívne trestanie vyplýva, ţe výrok rozhodnutia musí obsahovať rozhodnutie v akej veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o iných povinnostiach (napr. nahradiť trovy konania), a ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia neţ ustanovuje osobitný zákon. I keď ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia slobody explicitne neprikazuje, čo musí výrok rozhodnutia obsahovať, je zrejmé, ţe by mal obsahovať vecné, časové a miestne určenie protiprávneho konania, z ktorého disciplinárne previnenie vyplýva, je nespochybniteľné, ţe vo výroku rozhodnutia o disciplinárnom previnení musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii previnenia tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Takýto záver je zo zásady administratívneho trestania nesporne priamo vyvoditeľný. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o disciplinárnych previneniach odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je moţné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekáţky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekáţky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Aţ vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt (porušenie zákona alebo iného predpisu) spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totoţnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie moţnosť zámeny skutku a moţnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, ţe postačí, ak tieto náleţitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, ţe iba táto časť rozhodnutia môţe zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je moţné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia 8 8Sžo/35/2012 či sankcie boli uloţené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môţe byť vynútiteľné exekúciou. Z administratívneho spisu je zrejmé, ţe ţalobou napadnuté rozhodnutia neobsahujú vo výroku presne opísané skutky ktorých sa ţalobca dopustil s uvedením miesta, času, ako aj spôsobu akým, a ktoré, ustanovenia zákona porušil. Je nepochybné, ţe identita skutkov nie je určená tak, ţe tieto nie sú zameniteľné s inými skutkami a kaţdý skutok je označený právnou kvalifikáciou, konkrétne právne posúdený, ale vyplývajú len zo záznamu o disciplinárnom previnení. Z ustálenej judikatúry najvyššieho i ústavného súdu týkajúcej sa správneho trestania vyplýva, ţe pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny orgán uloţí sankciu
ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý moţno uloţiť pokutu (sankciu alebo trest) s najvyššou sadzbou. Pri rovnakej sadzbe správny orgán uloţí úhrnnú sankciu
toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na najzávaţnejší delikt. Z napadnutého rozhodnutia ţalovaného nevyplýva, ţe ţalovaný sa zaoberal vyhodnotením závaţnosti kaţdého jednotlivého porušenia zákona tým, ţe by určil výšku sankcie. V odôvodnení rozhodnutia nezdôvodnil, prečo práve za tieto porušenia uloţil sankcie vo výmere akej boli uloţené a uţ vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či mal uloţiť úhrnný trest. Za týchto okolností moţno povaţovať rozhodnutia ţalovaného za nepreskúmateľné a pochybenie a takéto rozhodnutia mali za následok nezákonnosť rozhodnutí o uloţení disciplinárneho trestu (§ 250i ods. 3 OSP). Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu dospel k záveru, ţe krajský súd nepochybil, keď napadnuté rozhodnutia zrušil, nakoľko povaţoval nedostatok správnej úvahy pri určení výšky trestu za disciplinárne previnenie za tak váţny, ţe by spôsobil nezákonnosť rozhodnutí ţalovaného. Pokiaľ ide o trovy konania ktoré znášal štát ustanovenému advokátovi a ktoré mu priznal v rozsahu 64,41 euro, tak súd dospel k záveru, ţe toto rozhodnutie je správne, nakoľko 9 8Sžo/35/2012 zo súdneho spisu v danej veci vyplýva, ţe mu bol správne priznaný nárok za jeden právny úkon. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, ţe ţalobca listom z 21. júla 2010 (čl. 49 súdneho spisu) zobral späť svoj nesúhlas z 1. mája 2010 a súhlasil s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a ţiadal vec prejednať bez jeho prítomnosti. Teda z uvedeného vyplýva, ţe vo veci nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie. Ustanovený zástupca zrejme tento list prehliadol, nakoľko nazrel do súdneho spisu 7. januára 2011 (čl. 78 súdneho spisu). Takţe mal mať vedomosť o tom, ţe vo veci jeho klient netrvá na nariadení súdneho pojednávania a
2 mal predmetné trovy vyčísliť v lehote troch dní od vyhlásenia rozhodnutia. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania ustanovenému zástupcovi tak, o týchto musí rozhodovať súd, ktorý ho ustanovil účastníkovi konania – teda Krajský súd v Trnave. Taktieţ námietka ţalovaného ohľadne povinnosti uhradiť trovy konania, ktoré znášal štát je bezpredmetná, nakoľko ust. § 148 ods. 1 sa na konanie
piatej časti druhej hlavy OSP pouţije len primerane a
môţe byť ţalovaný v prípade neúspechu zaviazaný na náhradu trov konania a to aj tých, ktoré znášal štát. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny
3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku a § 219 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 v spojení s § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, ţe úspešnému ţalobcovi ich nepriznal, nakoľko si ţiadne neuplatnil a o trovách ustanoveného advokáta rozhodne prvostupňový súd, ktorý ho ustanovil. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). 10 8Sžo/35/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. júna 2013 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.