← Slovensko

nezákonný zásah, inšpekcia, § 78a OSP, § 22 zákona č. 136/2001 Z. z.

Najvyšší súd 8Sžnz/2/2015-221 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci ţalobcu: Capgemini Slovensko, s.r.o. v likvidácii, IČO: 35 741 538, so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava, právne zastúpený advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, 821 09 Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, 821 09 Bratislava, adresa na doručovanie Mlynské Nivy 45, 821 09 Bratislava, proti ţalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, 826 03 Bratislava, o návrhu v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : I. Najvyšší súd Slovenskej republiky zakazuje ţalovanému pokračovať v porušovaní práv ţalobcu, ktoré spočívajú v nakladaní s údajmi, informáciami a dátami uloţenými na nosičoch, ktoré tvoria prílohy č. 2 - 5 zápisnice ţalovaného č. IZ-32/2014 zo dňa

  1. februára 2014 z inšpekcie realizovanej ţalovaným v priestoroch ţalobcu dňa
  2. februára
  3. 8Sžnz/2/2015 2 II. Najvyšší súd Slovenskej republiky zakazuje ţalovanému pokračovať v porušovaní práv ţalobcu, ktoré spočívajú v pouţití údajov, informácií a dát uloţených na nosičoch, ktoré tvoria prílohy č. 2 - 5 zápisnice ţalovaného č. IZ-32/2014 zo dňa
  4. februára 2014 z inšpekcie realizovanej ţalovaným v priestoroch ţalobcu dňa
  5. februára
  6. III. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi trovy konania vo výške 1070,31 € na účet právneho zástupcu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O d ô v o d n e n i e Ţalobca ţalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 30.01.2015 podal návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorým sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zakázal ţalovanému pokračovať v porušovaní práv ţalobcu, ktoré spočívajú v akomkoľvek nakladaní s údajmi, informáciami a dátami (najmä prehliadaní, vytváraní rozmnoţením v elektronickej, papierovej alebo inej forme, poskytovanie inej osobe) uloţenými na nosičoch, ktoré tvoria prílohy č. 2 - 5 zápisnice č. IZ-32/2014 zo dňa 04.02.2014 z inšpekcie realizovanej v priestoroch ţalobcu dňa 04.02.2014, aby zakázal ţalovanému pokračovať v porušovaní práv ţalobcu, ktoré spočívajú v akomkoľvek pouţití údajov, informácií a dát uloţených na nosičoch, ktoré tvoria prílohy č. 2 - 5 zápisnice č. IZ-32/2014 zo dňa 04.02.2014 z inšpekcie realizovanej v priestoroch ţalobcu dňa 04.02.2014, ako aj ich akýchkoľvek rozmnoţením pri prešetrovaní a akomkoľvek konaní, aby bol ţalovaný povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku, za prítomnosti zástupcu ţalobcu zničiť údaje, informácie a dáta uloţené na nosičoch, ktoré tvoria prílohy č. 2 - 5 zápisnice č. IZ-32/2014 zo dňa 04.02.2014 z inšpekcie realizovanej v priestoroch ţalobcu dňa 04.02.2014 ako aj ich 8Sžnz/2/2015 3 akékoľvek rozmnoţeniny (v elektronickej, papierovej alebo inej forme) spôsobom, ktorý zaručuje nemoţnosť obnovy údajov, informácií a dát (v prípade elektronických dát minimálne štandardom X. ekvivalentom). V prílohe č. 2 k zápisnici o inšpekcii išlo o zapečatený pevný disk č. X. poskytnutý ţalobcom, v prílohe č. 3 zapečatené úloţné medium Blu – Ray obsahujúce súbory Y. (e-maily z Outlooku), v prílohe č. 4 zapečatené úloţné medium Blu – Ray obsahujúce súbory adresár s názvom X. (dokumenty z pevného disku) a Príloha
  7. Zapečatený pevný disk (č. X. zn. Seagate vyňatý z notebook úradu dhm 2698 (ďalej len „príloha č. 2 aţ 5 zápisnice č. IZ-32/2014 zo dňa 04.02.2014” alebo „prílohy č. 2 aţ 5”). Zároveň ţiadal priznať náhradu trov konania. Svoj návrh odôvodnil ţalobca tým, ţe ţalovaný dňa 04.02.2014 vykonal v priestoroch ţalobcu inšpekciu prostredníctvom svojich zamestnancov na základe poverenia č. IP-27/2014 aţ IP-30/2014 zo dňa 30.01.2014 (zamestnanci JUDr. S. V. J., Mgr. S. Š., Mgr. O. M. a Ing. I. F.). Ţalobca ďalej uviedol, ţe o priebehu inšpekcie bola dňa 04.02.2014 spísaná zápisnica č. IZ-32/
  8. V rámci inšpekcie bola ţalobcovi odňatá dokumentácia vyţiadaná pracovníkmi ţalovaného podľa príloha č. 1 k zápisnici. Ţalobca uviedol, ţe bolo realizované vyhľadávanie vo vybraných počítačoch (e-mailové kontá, pevné disky) zamestnancov ţalobcu podľa 43 vybraných kľúčových slov. Všetky vyhľadané dáta boli bez akejkoľvek čo i len minimálnej revízie skopírované na médiá, ktoré tvoria prílohu č. 2 aţ 5 zápisnice. Zápisnica obsahovala rámcové poučenie o právomoci ţalovaného a nepresné poučenie o práve podnikateľa podať ţalobu podľa § 250v O.s.p.. Predmetné nosiče so skopírovanými dátami boli pracovníkmi ţalovaného zapečatené a podľa ich vyjadrenia uloţené na neurčité „bezpečné miesto“ v budove ţalovaného. Podľa ţalobcu v povereniach ako ani zápisnici nebola v rámci poučenia podnikateľa o moţných prostriedkoch nápravy (preskúmania postupu ţalovaného pri inšpekcii) uvedená moţnosť podania sťaţnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach. Ţalobca ďalej uviedol, ţe dňa 09.12.2014 mu bolo doručené oznámenie o termíne odpečatenia a prehliadania dokumentov získaných v priebehu inšpekcie ţalovaného uskutočnenej dňa 04.02.2014, zápisnica č. IZ-32/
  9. S odpečatením a prehliadaním dokumentov získaných v priebehu inšpekcie sa začalo dňa 16.12.
  10. Dňa 05.01.2015 podal ţalobca v zmysle ustanovení zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach, sťaţnosť proti postupu ţalovaného pri inšpekcii zo dňa 04.02.2014, zápisnica č. IZ-32/2014, získaniu a odňatiu dokumentov a informácií v elektronickej podobe, nakladaniu s týmito dokumentmi 8Sžnz/2/2015 4 a informáciami nakoľko popísaným postupom ţalovaného prišlo k porušeniu práv a právom chránených záujmov ţalobcu, pričom do podania ţaloby nebola sťaţnosť vybavená. Ţalobca vo svojom návrhu podanom podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) poukázal na čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2., čl. 13 ods. 1 a 2 , čl. 16 ods. 1, čl. 19, čl. 152 ods. 4 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava“), ţe Slovenská republika je demokratický právny štát a štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ţe povinnosti moţno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy, ţe medze základných práv a slobôd moţno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom, ţe sa garantuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Uvedené môţe byť obmedzené len v prípadoch ustanovených zákonom, ţe kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota a právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe, ţe Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle čl. 8 Dohovoru má kaţdý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, a ţe výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou. Ţalobca ďalej poukázal na znenie § 22 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe v znení účinnom do 30.06.2014 a uviedol, ţe zákon v tomto znení neupravoval moţnosť úradu vyhotovovať elektronické kópie dát z nosičov. Rovnako predmetný zákon neupravoval nakladanie s odňatými dokumentmi a informáciami, postup ich uchovávania, prehľadávania, resp. následného zničenia a tieţ postup, ktorý by mal podnikateľ uplatniť na preskúmanie zámeru úradu vykonať inšpekciu a postupu úradu pri inšpekcii. Ţalobca tieţ poukázal na to, ţe ţalovaný na svojom webovom sídle nemá zverejnené ani ţiadne interné predpisy, ktoré by jasne definovali postupy úradu pri inšpekcii a jednotlivé moţnosti podnikateľa namietať postup úradu. Poučenie poskytované ţalovaným 8Sžnz/2/2015 5 pri inšpekciách je zjavne nedostatočné a neobsahuje všetky prostriedky nápravy, ktoré majú (môţu) byť podnikateľom vyuţité. Ţalobca dospel k presvedčeniu, ţe ţalovaný pri vykonaní inšpekcie v jeho priestoroch dňa 04.02.2014 nepostupoval v intenciách daných právnymi predpismi. Postupom ţalovaného pri inšpekcii, pri odňatí dokumentov a informácií, skopírovaní týchto na dátové nosiče a uchovávaním týchto v priestoroch ţalovaného boli porušené základné práva a slobody ţalobcu. Rovnako pri odpečatení a prezeraní odňatých dokumentov a informácií postup ţalovaného nebol v súlade so zákonom, čím vzniká závaţná ujma na jeho právach. Keďţe sťaţnosť ţalobcu nevybavil ţalovaný do jedného roka odo dňa vykonania inšpekcie, ţalobca z opatrnosti podal ţalobu. Ţalobca nezákonný zásah namietal tým, ţe podklad pre inšpekciu a jej rozsah tvrdením ţalovaného, ţe získal informácie, ktoré nasvedčovali tomu, ţe medzi podnikateľmi uvedenými v poverení došlo k dohode obmedzujúcej hospodársku súťaţ, pričom ţalovaný v poverení nijako nespresnil, o aké informácie malo ísť, resp. čoho konkrétne sa mali týkať, okrem toho, ţe sa mali týkať (dohody obmedzujúce hospodársku súťaž) najmä projektov elektronizácie VÚC vymedzených v poverení. Podľa ţalobcu formulácia rozsahu inšpekcie a definovanie dotknutých vzťahov v poverení sú v zásade neobmedzene široké, bez reálnej moţnosti pre ţalobcu namietať nedostatok súvisu vyţadovaných (získavaných) dokumentov a podkladov s účelom inšpekcie definovaným v poverení. Podľa ţalobcu takýto rozsah poverenia na vykonanie inšpekcie nie je podľa jeho názoru v súlade s právnymi predpismi. Ide o tzv. fishing expedition, kedy ţalovaný od podnikateľov, v ktorých priestoroch sú vykonávané inšpekcie, získava široké mnoţstvo informácií a podkladov a aţ následne vyhodnocuje ich relevanciu k súťaţnému právu a v tejto veci poukázal na rozhodnutia Všeobecného súdu EÚ, napr. vo veciach č. T-140/09 Prysmian v. Commission a č. T-135/09 Nexans v. Commission o neprípustnosti takýchto postupov. Rovnako aj v prípade kľúčových slov pouţitých na vyhľadávanie v rámci e-mailovej komunikácie a v dokumentoch na pevných diskoch počítačov zamestnancov ţalobcu, boli tieto značne široko definované. Išlo o 43 slov, ktoré pri vyhľadávaní v časovom okne od 01.01.2007 do 04.02.2014 pod sebou zahŕňali značné mnoţstvo informácií a dokumentov, ktoré nesúviseli s účelom inšpekcie definovanej v poverení. (Ide o jednu z praktík, tzv. „fishing expedition“). Pokiaľ išlo o namietané porušenie čl. 8 Dohovoru poukázal ţalobca na judikatúru ESĽP, ţe čl. 8 Dohovoru je aplikovateľný aj na zásah do práv podnikateľského subjektu 8Sžnz/2/2015 6 vykonaný štátnym orgánom príslušným na ochranu hospodárskej súťaţe. Súd by mal skúmať, či zásah ţalovaného realizovaný inšpekciou a následný postup ţalovaného bol zlučiteľný s čl. 8 Dohovoru, teda, ţe postup ţalovaného voči ţalobcovi bol realizovaný v súlade so zákonom a obmedzenie práva ţalobcu na rešpektovanie obydlia (v širšom zmysle) a korešpondencie bolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Ţalobca nijak nespochybnil, ţe inšpekcie ţalovaného podľa § 22 zákona č. 136/2001 Z. z. (resp. teraz § 22a zákona) sledujú legitímny cieľ hospodárskeho blahobytu krajiny, pričom podľa ţalobcu je však sporné, či inšpekcia realizovaná v jeho priestoroch dňa 04.02.2014 bola realizovaná v súlade so zákonom, a či obmedzenie práva ţalobcu bolo proporcionálne k sledovanému cieľu, teda, či existovala naliehavá spoločenská potreba na tak masívny zásah do garantovaných práv. V tejto súvislosti ţalobca namietal zákonnú úprava samotného priebehu inšpekcie, ktorá bola nedostatočná a nekorešpondovala so skutočným postupom poverených zamestnancov ţalovaného, nakoľko zákon neupravoval explicitne moţnosť vyhotovovať kópie dát vyhľadávaním podľa určitých kľúčových slov a spôsob, akým boli informácie a dokumenty odňaté, nemá dostatočný zákonný podklad a postup ţalovaného pri zapečatení získaných informácií a dokladov, ich uschovaní v „bezpečných priestoroch“ ţalovaného a následná manipulácia s nimi nemá akýkoľvek zákonný podklad a v tomto smere je ustanovenie § 41 zákona č. 136/2001 Z. z. podľa jeho názoru absolútne nedostatočné. Ţalobca tieţ poukázal na pečatenie a následné odpečaťovanie získaných informácií a dokumentov je len zákonom neregulovanou praxou ţalovaného. Podľa ţalobcu neexistuje ţiadna zákonná záruka, ktorou by bolo moţné akokoľvek vymôcť dodrţanie týchto „nepísaných“ pravidiel ţalovaného. V súlade s čl. 13 Ústavy nie je moţné dovodzovať zákonný podklad pre obmedzenie základných práv extenzívnym výkladom zákona a poukazovaním na implicitne zakotvené právomoci štátnych orgánov. Takýto postup je podľa ţalobcu v príkrom rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy, prekračuje medze definované pre konanie štátnych orgánov v čl. 2 ods. 2 Ústavy a prieči sa aj imperatívu ústavne konformného výkladu právnych predpisov v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy. Ţalobca poukázal na to, ţe ţalovaný, resp. zákonodarca si boli zjavne vedomí nedostatkov právnej úpravy, ktoré sa snaţili odstrániť zákonom č. 151/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene 8Sžnz/2/2015 7 a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Aţ táto novela explicitne v novom § 22a zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe zaviedla moţnosť vyhotoviť kópie všetkých počítačových údajov a podkladov uloţených v akejkoľvek elektronickej podobe na vymedzenom dátovom nosiči. S ohľadom na nedostatočnú (insuficientnú) právnu úpravu sa ţalobca domnieva, ţe postup ţalovaného pri inšpekcii ako aj následne pri nakladaní so získanými dátami nebol postupom podľa zákona. Nedostatok zákonného podkladu pre zásah do základného práva indikuje porušenie citovaných článkov Ústavy ako aj čl. 8 Dohovoru, nakoľko nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok vyţadovaných pre oprávnené obmedzenie garantovaného práva a tento nedostatok nebolo moţné zhojiť akcentovaním legitímneho účelu sledovaného vykonaným zásahom, resp. odkazom na akúkoľvek analógiu alebo predchádzajúcu prax. Ţalobca sa rovnako domnieva, ţe zásah do jeho práv garantovaných v čl. 8 Dohovoru inšpekciou zo dňa 04.02.2014 a následnými nakladaním so zaistenými údajmi nebol proporcionálny k sledovanému cieľu, a preto ho nemoţno označiť za zásah v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. Ţalobca v tejto súvislosti poukazuje najmä na široko formulované poverenie vydané samotným ţalovaným a nie súdom (čo je v súlade s právnou úpravou) po preskúmaní podkladov, na ktoré sa ţalovaný odvolával. Rovnako všeobecnosť kľúčových slov pouţitých pri vyhľadávaní v počítačoch ţalobcu, neexistencia akejkoľvek previerky kopírovaných dát v priestoroch ţalobcu a v konečnom dôsledku široký rozsah dát získaných ţalovaným pri inšpekcii poukazuje na fakt, ţe ţalovaný nekonal proporcionálne sledovanému cieľu a postup, ktorým realizoval inšpekciu, nie je nevyhnutný na dosiahnutie sledovaného cieľa v demokratickej spoločnosti. V súlade s rozsudkom ESĽP vo veci DELTA PEKÁRNY a.s. proti Českej republike (sťaţnosť č. 97/11) zo dňa 02.10.2014 sa ţalobca domnieva, ţe porušenie jej práv podľa čl. 8 Dohovoru moţno vidieť taktieţ v nedostatku zákonnej regulácie postupu ţalovaného pri inšpekcii a neexistencii účinných prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku, ktoré by boli spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneuţitia úradom odňatých informácií a dokumentov. Výklad a aplikácia dohovoru, ktoré realizoval ESĽP v citovanom rozsudku, sú s ohľadom na právnu úpravu v celej šírke aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, resp. na slovenskú prax vo všeobecnosti. Úprava § 21 zákona českého č.143/2001 Sb. o ochraně hospodářské soutěţe) v znení do 01.06.2004 (relevantné znenie pre konanie 8Sžnz/2/2015 8 proti DELTA PEKÁRNY a.s.) bola obdobne nedostatočná a neprecízna ako ustanovenie § 22 zákona č. 136/2001 Z. z.. Taktieţ povinnosť zachovávať mlčanlivosť definovaná v § 24 zákona č. 143/2001 Sb. zodpovedá zárukám podľa § 41 zákona č. 136/2001 Z. z.. Nakoľko podľa slovenského právneho poriadku neexistujú dostatočné záruky proti svojvôli ţalovaného pri inšpekcii a následnom nakladaní s odňatými informáciami a dokumentmi, zásah do práv ţalobcu nemoţno povaţovať za striktne primeraný sledovanému cieľu. V súlade s citovaným rozhodnutím ESĽP DELTA PEKÁRNY a.s. proti Českej republiky moţno podľa ţalobcu konštatovať, ţe v priebehu inšpekcie, ako aj odňatím a následným nakladaním s údajmi ţalobcu prišlo a neustále dochádza k neoprávnenému zásahu do práv ţalobcu podľa čl. 8 Dohovoru. Podľa ţalobcu zákon č. 136/2001 Z. z., ktorý upravuje postup ţalovaného pri inšpekcii, je táto právna úprava len rámcová a podrobne neupravuje ako má ţalovaný inšpekciu vykonať, aké úkony môţu poverení zamestnanci ţalovaného realizovať, resp. aké má práva dotknutý podnikateľ. Ţalobca tieţ namietal, ţe celý priebeh inšpekcie, ako táto bola vykonaná dňa 04.02.2014 v jeho priestoroch, nekorešponduje s právnou úpravou a zodpovedá len akýmsi interným postupom ţalovaného, ktoré nie sú nikde riadne zverejnené. Podľa ţalobcu ak neexistuje právna úprava a postup štátneho orgánu je regulovaný len internými pravidlami, ktoré nie sú recipientovi právnych noriem nijako dostupné, odporuje tento stav princípom materiálneho právneho štátu ako aj princípu legality definovanému v čl. 2 ods. 2 Ústavy a povaţuje postup, ktorým ţalovaný realizoval inšpekciu v priestoroch ţalobcu za svojvoľný. V prvom rade v rozpore s právomocami definovanými v § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. poverení zamestnanci ţalovaného nevyzvali zástupcu ţalobcu vo vzťahu k údajom obsiahnutým v počítačoch ţalobcu na vydanie podkladov, ktoré sú nevyhnutné na činnosť ţalovaného. Namiesto toho bolo bezprostredne realizované len prehľadávanie notebookov určených zamestnancami ţalovaného podľa kľúčových slov opäť určených zamestnancami ţalovaného. Ţalobca tieţ namietal, ţe na realizáciu prehľadávania počítačov podľa kľúčových slov nemal ţalovaný zákonný podklad. Moţnosť realizovať takýto postup nevyplýva z ustanovení § 22 zákona č. 136/2001 Z. z. (v znení účinnom do 30.06.2014). Rovnako spôsob, akým ţalovaný skopíroval vyhľadané mnoţstvá dát na dátové nosiče, a moţnosť ich akéhokoľvek ďalšieho pouţitia nevyplýval zo ţiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu. Ţalovaný nemal na takýto postup dostatočné zákonné oprávnenie a z poverení nevyplynulo, aké počítače môţu poverení 8Sžnz/2/2015 9 zamestnanci ţalovaného prehľadať. Taktieţ nebolo jasné, ako (na základe akého zákonného oprávnenia, resp. kompetencie a kým) bol zostavený zoznam kľúčových slov pouţitý pri prehľadávaní vybraných počítačov. Taktieţ sa prieči uţ aj značne rámcovej právnej úprave v zákone, ak poverení zamestnanci ţalovaného odnímu obrovské masy dát bez toho, aby bola v priestoroch podnikateľa čo i len v minimálnej miere realizovaná selekcia dát na ich relevanciu k definovanému účelu inšpekcie v zmysle poverenia. Následné zapečatenie dátových nosičov s odňatými údajmi a ich uloţenie v „bezpečných priestoroch“ ţalovaného, resp. akékoľvek ďalšie nakladanie s takýmito údajmi nemá skutočný právny základ a odporuje princípu striktnej legality konania štátnych orgánov. Bez zákonného podkladu taktieţ ţalovaný nosiče s odňatými informácie a dokumentmi odpečaťuje a realizuje ich prehliadanie. Ţalobca namietal, ţe nešlo o postup vyplývajúci z § 22 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. a ani postup v rámci inšpekcie, nakoľko platnosť poverení uplynula. Z právnej úpravy nevyplýva, po akú dobu bude mať ţalovaný k dispozícii nosiče s odňatými dátami a ako ich v budúcnosti môţe pouţiť, resp. akým spôsobom tieto budú zničené a vrátené podnikateľovi. Právna úprava rovnako neposkytuje akékoľvek záruky, ţe dáta ţalobcu na nosičoch nachádzajúcich sa v priestoroch ţalovaného nebudú ďalej kopírované, resp. pouţité akýmkoľvek iným spôsobom. Ustanovenie § 41 zákona 136/2001 Z. z. nie je v tomto smere evidentne dostatočné. Pečate na igelitových obaloch (bez existencie zákonných obmedzení a povinností ţalovaného) rozhodne neposkytujú pre dotknuté osoby dostatočné vecné a právne záruky zákonného nakladania s údajmi, ktoré boli bez aplikácie detailných filtrov skopírované z počítačov ţalobcu. Ak ţalovaný tvrdí, ţe dáta budú zničené 6 mesiacov po skončení konania a dovtedy budú uchovávané a pouţívané spôsobom definovaným ţalovaným, nie je jasné, z akého právneho predpisu ţalovaný túto svoju právomoc odvodil a aké sú skutočné záruky pred svojvôľou konajúceho štátneho orgánu. Ţalobca taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe spôsob, akým boli dáta vyhľadané a kopírované na elektronické nosiče, nezabezpečuje zachovanie ich autentickosti, resp. nezmenenej podoby. Podľa ţalobcu poučenie na poverení nie je úplné a pre podnikateľa je zavádzajúce. Ţalovaný v poverení neuvádzal moţnosť (nevyhnutnosť) podania sťaţnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z.. Okrem širokého popisu právomocí ţalovaného teda poučenie pre podnikateľa skutočne neobsahovalo vymedzenie prostriedkov nápravy, ktoré podnikateľ vo vzťahu k postupu ţalovanému mohol (musel) vyuţiť, aby sa mohol domôcť efektívnej ochrany svojich 8Sžnz/2/2015 10 práv. Na druhej strane je potrebné priznať, ţe ani obsah poučenia na poverení nevyplýva zo ţiadneho právneho predpisu, a preto informácie v ňom obsiahnuté sú v zásade triedené ţalovaným bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Podľa ţalobcu ţalovaný vyššie uvedeným postupom nezákonne zasiahol do práv ţalobcu garantovaných čl. 8 Dohovoru, čl. 16, čl. 19 Ústavy ako aj práv ţalobcu garantovaných mu ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Obmedzenia práv ţalobcu boli vykonané bez dostatočného zákonného podkladu v rozpore s čl. 13 Ústavy a postup úradu pri inšpekcii dňa 04.02.2014 ako i následný postup sa v konečnom dôsledku priečia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy. Z uvedených dôvodov navrhuje ţalobca, aby súd po prejednaní veci ţalobnému návrhu vyhovel a zaviazal ţalovaného k náhrade trov konania. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 01.04.2015, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky toho istého dňa, na návrh ţalobcu uviedol, ţe podľa jeho názoru bol návrh podaný oneskorene a mal byť podaný najneskôr dňa 06.03.2014 a skutočne bol podaný aţ 30.01.
  11. V tejto súvislosti poukázal ţalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţţ/1/2013, podľa ktorého musí byť návrh voči nezákonnému zásahu podaný do 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej inšpekcii, a preto ho povaţuje za návrh podaný oneskorene. Podľa ţalovaného bez podrobnejšej analýzy je zrejmé, ţe jednotlivé nasledujúce úkony, ktoré navrhovateľ povaţuje za nezákonný zásah, boli vykonané počas inšpekcie: predloţenie poverení na vykonanie inšpekcie, vykonanie inšpekcie, prezeranie údajov na základe kľúčových slov, vyhotovene kópií elektronických dokumentov, ich uloţenie na úloţné médiá a zariadenia úradu. Uvedené úkony úradu sa uskutočnili v čase vykonania inšpekcie, teda 04.02.2014, a teda celkom zjavne netrvajú. V súvislosti so splnením podmienok na podanie návrhu poukázal ţalovaný na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1Sţz/10/2014, 1Sţz/6/2014, 10Sţz/5/2014, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval za podmienku podania návrhu na súd podanie sťaţnosti. Ţalobca podal sťaţnosť 05.01.
  12. Ďalej ţalovaný citoval časti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Sţz/10/2014 a dôvodil tým, ţe ţalobca počas inšpekcie nevzniesol proti postupu zamestnancov úradu ţiadne námietky a nenamietal ani obsah zápisnice, a preto aj z tohto dôvodu povaţoval podmienky na podanie ţaloby za nesplnené. 8Sžnz/2/2015 11 K tvrdeniam o nezákonnosti zásahu ţalovaný uviedol, ţe zamestnanci úradu vykonali dňa 04.02.2014 inšpekciu v priestoroch ţalobcu v súlade s ust. § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., pričom počas inšpekcie poţiadali zamestnancov ţalobcu o podanie vysvetlení, poţiadali o predloţenie špecifikovaných podkladov a informácií, boli prezreté údaje v elektronickej podobe a vyhotovené kópie z vybratých dokumentov, odňaté vybrané dokumenty v listinnej podobe. Pokiaľ namietal ţalobca svojvoľný rozsah poverenia na vykonanie inšpekcie poukázal ţalovaný na to, ţe z poverení, ktorých rovnopisy boli predloţené pred začatím inšpekcie štatutárnemu orgánu navrhovateľa sú príma facie zrejmé nasledujúce skutočnosti, teda, ţe poverenie vydal predseda Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, poverenie bolo vydané podľa § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., zamestnanec úradu, ktorý sa poveruje vykonaním inšpekcie je identifikovaný menom, priezviskom, akademickým titulom a číslom sluţobného preukazu, podnikateľ, u ktorého sa má inšpekcia vykonať (ţalobca) je identifikovaný obchodným menom, IČO a adresou sídla, uvádza sa účel inšpekcie, t.j. získanie podkladov informácií o dohode obmedzujúcej súťaţ predstavujúcej porušenie § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. a čl. 101 ZFEÚ, pričom dohoda, na ktorú mal ţalovaný podozrenie, je vymedzená pribliţným časovým rámcom, moţnými účastníkmi tejto dohody, tovarov a sluţieb, ktorých sa mala táto dohoda týkať, stanovuje sa časový rámec, kedy sa má inšpekcia vykonať, uvádza sa rozsah oprávnení zamestnanca ţalovaného, sú uvedené dôvody vykonania inšpekcie a jej rozsahu, najmä opis podozrenia na moţnú dohodu obmedzujúcu súťaţ, dôvody, prečo nemoţno podklady získať inak, dôvody na prezeranie elektronickej komunikácie, telefónov, smartfónov atď., podnikateľovi bolo poskytnuté poučenie o jeho povinnostiach počas inšpekcie, ako i práve podať ţalobu, poverenie je opečiatkované okrúhlou pečaťou so štátnym znakom a podpísané predsedom ţalovaného, poverenie má pridelené evidenčné číslo. Z obsahu samotných poverení jednoznačne vyplýva, ţe poverenia spĺňajú náleţitosti definované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.04.2011, sp. zn. 3Sţz/1/
  13. Podľa ţalovaného úrad jednoznačne špecifikoval, čo je účelom inšpekcie získanie podkladov a informácii, ktoré sa týkajú moţných dohôd obmedzujúcich súťaţ podľa § 4 ods. 1 zákona a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a týkali sa koordinácie správania sa podnikateľov vo verejných obstarávaniach financovaných z finančných prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu informatizácia spoločnosti. Účel a predmet inšpekcie boli definované presne, a to tak, ţe sa týkajú verejných obstarávaní financovaných 8Sžnz/2/2015 12 z Operačného programu informatizácia spoločnosti. Nie je teda pravdivým tvrdenie navrhovateľa, ţe rozsah inšpekcie je v poverení formulovaný neobmedzene široko. Navrhovateľ teda v priebehu inšpekcie a následne v priebehu selekcie získaných podkladov v priestoroch úradu mal moţnosť namietať skutočnosť, ţe získané podklady a informácie sa netýkajú predmetu inšpekcie, ktorý bol celkom jednoznačne definovaný. Keďţe oprávnenia úradu pri výkone inšpekcie a oprávnenia Európskej komisie pri vykonávaní inšpekcie vo veciach hospodárskej súťaţe sú obdobné, moţno pri posudzovaní jednotlivých otázok vychádzať z rozsiahlej rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej únie. V súvislosti so špecifikáciou podozrenia, na základe ktorého úrad pristúpil k výkonu inšpekcie ţalovaný uviedol, ţe v súlade s aplikovateľnou judikatúrou úrad nemá povinnosť uviesť v poverení na vykonanie inšpekcie všetky informácie týkajúce sa moţných porušení ustanovení zákona, či Zmluvy (napr. rozsudok vo veci T-289/11 Deutsche Bahn a iní v. Komisia, bod 170). Podľa ţalovaného úrad nie je povinný podrobne uvádzať, akými konkrétnymi dôkazmi disponuje. Aj v zmysle európskej judikatúry, podľa napríklad podľa rozsudku vo veci France Télécom v. Európska komisia Všeobecný súd uviedol, ţe postačuje, ak Európska komisia disponuje informáciami a dôleţitými faktickými skutočnosťami, ktoré ju vedú k podozreniu, ţe sa dotknutý podnik dopustil porušenia, nie je však povinná ich oznamovať subjektu, u ktorého sa vykonáva inšpekcia. Úrad v poverení na vykonanie inšpekcie špecifikoval, ţe jeho podozrenie sa týkalo najmä verejných obstarávaní financovaných v rámci projektu Elektronizácia sluţieb VÚC, vo vzťahu, ku ktorým uvádza, ţe podozrenie vyplýva najmä z nasledovného: „výsledky verejných obstarávaní, najmä nízky počet prijatých ponúk, úroveň celkových konečných hodnôt zákaziek v porovnaní s predpokladanými hodnotami zákaziek, striedanie víťazov jednotlivých verejných obstarávaní a ďalšie skutočnosti“. Išlo o indície, ktoré jednoznačne poukazovali na moţnú existenciu protisúťaţnej dohody v súvislosti s týmito verejnými obstarávaniami. Z poverenia na vykonanie inšpekcie, toto sa týkalo aj ďalších verejných obstarávaní financovaných z Operačného programu informatizácia spoločnosti, v súvislosti s ktorými úrad disponoval dostatočnými informáciami o moţných dohodách obmedzujúcich súťaţ. Nebolo teda pravdivým tvrdenie ţalobcu, ţe úrad v poverení nespresnil podozrenia o moţnom protisúťaţnom konaní. Poukázal prečo sú neaplikovateľné závery v prípadoch Nexans 135/09 a Prysmian T- 140/09 v. Komisia, na ktoré odkázal ţalobca, nakoľko v nich mala Komisia podozrenie 8Sžnz/2/2015 13 len v špecifických produktoch a predmet inšpekcie rozšírila aj o iné produkty, a preto je toho názoru, ţe poverenie na vykonanie inšpekcie v priestoroch navrhovateľa bolo úplné, zrozumiteľné, vydané v súlade so zákonom a umoţňujúce vykonať inšpekciu v súlade so zákonom. K rozsahu poučenia v zmysle zákona a ani v zmysle judikatúry ţalovaný uviedol, ţe nemá povinnosť poučovať podnikateľa o moţnosti podať sťaţnosť. Úrad správne poučil navrhovateľa o moţnosti domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom § 250v O.s.p.. Bolo však zodpovednosťou dotknutého podnikateľa, aby dbal na to, aby podaný návrh mal predpísané náleţitosti, a aby spĺňal podmienky pre podanie návrhu, o to viac, ţe ţalobca bol v danom prípade od počiatku zastúpený advokátom, ktorý bol prítomný i pri vykonávaní inšpekcie. Pokiaľ išlo o rozsah kľúčových slov, ktorých šírku namietal ţalobca, a ktorú ţalobca povaţoval za tzv. „fishing expedition“ ţalovaný uviedol, ţe na kľúčové slová pouţité úradom pri inšpekcii, ktoré nemohli podľa ţalobcu nijako súvisieť s účelom inšpekcie, ţalobca neuviedol, ktoré kľúčové slová a z akého dôvodu mali takýto ním namietaný charakter. Bolo právomocou úradu zvoliť si kľúčové slová tak, aby boli čo najlepšie cielené na nájdenie informácií, týkajúcich sa predmetu alebo účelu inšpekcie. Kľúčové slová boli podľa ţalovaného zvolené s ohľadom na podozrenie úradu o moţných protisúťaţných dohodách týkajúcich sa verejných obstarávaní financovaných z operačného programu informatizácia spoločnosti. Ide najmä o názvy konkurenčných firiem, ktoré sa týchto verejných obstarávaní zúčastňovali, resp. sa mohli zúčastňovať, a o ktorých úrad mal dôvodné podozrenie, ţe mohli byť účastníkmi protisúťaţných dohôd, ďalej mená osôb, ktoré v jednotlivých konkurenčných spoločnostiach mali byť zodpovednými za tieto verejné obstarávania a slová, ktoré s týmito verejnými obstarávaniami a s nimi súvisiacimi protisúťaţnými dohodami priamo súviseli (napr. OPIS, operač, government, VÚC). Nejde teda o slová, ktoré by boli „generické“ ako tvrdí navrhovateľ, a ktoré by nijakým spôsobom nesúviseli s predmetom prešetrovania. Naopak, ide o kľúčové slová, ktoré priamo súvisia s predmetom inšpekcie. Pokiaľ išlo o tvrdenia ţalobcu ohľadom samotnej zákonnej úpravy priebehu inšpekcie, ktorá mala byť nedostatočná a nekorešpondovala so skutočným priebehom inšpekcie ako aj v súvislosti s nedostatočným zákonným podkladom pre zapečatenie získaných kópií pre ich uchovávanie a neskoršie zničenie ţalovaný uviedol, ţe ţalobca neuviedol v čom utrpeli jeho práva v súvislosti s jednotlivými úkonmi úradu. V prvom rade uviedol, ţe počas inšpekcie mal právo poţadovať predloţenie podkladov a informácií, a to bez ohľadu na nosič, na ktorom boli zaznamenané (t.j. papier, magnetický nosič, optický nosič...), 8Sžnz/2/2015 14 odňať ich na účely vyhotovenia kópie a vyhotovovať z nich kópie. Úrad počas výkonu inšpekcie tento zákonný rámec neprekročil. Ústavné poţiadavky týkajúce sa toho, ţe štátny orgán môţe robiť iba to, čo o mu výslovne zákony umoţňujú, nemoţno vykladať reštriktívne tak, ţe by sa tieto vzťahovali aj na technické poţiadavky výkonu jednotlivých právomocí. Z uvedených dôvodov podľa jeho názoru nemoţno v tejto otázke uvaţovať o porušení zákona alebo nezákonnom zásahu, keďţe úrad realizoval svoje zákonné oprávnenia a nevybočil z rámca daného zákonom. Opatrenia pri realizácii týchto práv boli primerané sledovanému cieľu (vyhotovenie elektronických kópií podkladov a informácií). Napokon ţalobca ani neuviedol, v čom daný postup zasahoval do jeho práv, napríklad v porovnaní s iným zvoleným postupom, napríklad vyhotovením papierových kópií a daných podkladov a informácií. Rovnako aj tvrdenie ţalobcu o nezákonnosti vyhotovenia elektronických kópií prostredníctvom kľúčových slov je nezrozumiteľné. Podľa ţalovaného zadanie kľúčových slov vedie k efektívnosti vyhľadávania v podkladoch v elektronickej podobe, keďţe sú vyselektované iba dokumenty obsahujúce dané slovo, pričom ţalobca opäť neuviedol, v čom tento postup zasiahol do jeho práv v porovnaní s iným postupom. Ţalovaný v súlade so svojimi internými predpismi a na účely ochrany práv ţalobcu zapečatil nosiče obsahujúce vyhotovené kópie dokumentov v elektronickej podobe, uloţil ich v priestoroch s obmedzeným postupom a v prípade, ak uţ nebudú ďalej potrebné, tak budú zničené, a to v súlade s internými predpismi úradu, ktoré úrad neutajuje. Ani v tomto prípade nebolo zrejmé, v čom by mal spočívať zásah do práv ţalobcu. Pokiaľ išlo o tvrdenia ţalobcu ohľadom právomoci úradu, ţe slovenská právna úprava výkonu inšpekcie neposkytuje dostatočné záruky proti svojvôli úradu pri inšpekcii a následnom nakladaní s odňatými informáciami a dokumentmi na rozdiel od prípadu DELTA PEKÁRNY a.s. proti Česká republika kde ESĽP identifikoval nedostatočnú ochranu proti zneuţitiu zo strany českých orgánov, podľa ţalovaného slovenský právny poriadok poskytuje dostatočné právne záruky v tom, ţe je moţné sa domáhať účinnej ochrany na súde prostredníctvom návrhu podľa § 250v O.s.p.. Pri preskúmavaní zákonnosti zásahu orgánu verejnej správy má súd plnú jurisdikciu, teda môţe preskúmať dôvody inšpekcie, ako i jej priebeh, a teda poskytnúť plnú ochranu ţalobcovi. Táto súdna ochrana je bezprostredná, keďţe sa nevykonáva v rámci prieskumu samotnej veci, ale môţe sa uskutočniť bezprostredne po vykonaní inšpekcie bez ohľadu na to, ako sa skončí prešetrovanie v danej veci. Na rozdiel od Českej republiky sa tieţ podľa ustálenej slovenskej judikatúry nevyţaduje, aby bol návrh na ochranu pred nezákonným zásahom podaný v čase inšpekcie (teda trvanie zásahu), ale postačuje trvanie jeho následkov (t.j. napr. drţba 8Sžnz/2/2015 15 získaných podkladov a informácií). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1Sţz/10/2014, 1Sţz/6/2014 a 10Sţz/5/
  14. Pokiaľ išlo o priebeh samotného prehliadania údajov a kopírovania ţalovaný uviedol, ţe k tomu sa uţ vyjadril v časti týkajúcej sa právomoci úradu a dodal, ţe skutočnosti uvádzané ţalobcom v rámci skupiny námietok odporujú skutočnému skutkovému stavu a priebehu inšpekcie, ako bol zaznamenaný v zápisnici z priebehu inšpekcie. Ţalovaný neodňal „obrovské masy dát“, ako uvádza ţalobca, ale vyhotovil kópie údajov v elektronickej podobe, pričom originálne dáta boli naďalej ponechané ţalobcovi. V tomto smere je irelevantné, ţe ţalobca dobrovoľne vypoţičal úradu pevný disk, na ktorý boli tieto kópie uloţené. Medzi odňatím a vyhotovením kópie je podstatný rozdiel, keďţe predstavuje rozdielny zásah do práv, a preto úrad povaţuje argumenty ţalobcu za zavádzajúce. Ţalobcovi bola síce odňatá dokumentácia v listinnej podobe, avšak tieto dokumenty sú odlišné od tých, ktoré boli preskúmavané v elektronickej podobe. Rovnako je nepravdivé tvrdenie ţalobcu, ţe úrad „odňal“ dáta bez akejkoľvek, čo i len minimálnej selekcie. Sám ţalobca namietal pouţívanie kľúčových slov, teda vykonanie selekcie, a na druhej strane tvrdil, ţe k selekcii neprišlo. Úrad trvá na tom, ţe počas inšpekcie boli vyselektované spomedzi podkladov a informácií obchodnej povahy, ktoré zamestnanci úradu ţiadali predloţiť, tie podklady a informácie, ktoré prima facie súviseli s predmetom inšpekcie. Následné prezeranie kópií týchto podkladov v elektronickej podobe v priestoroch úradu má za cieľ identifikovať tie podklady a informácie, ktoré môţu slúţiť ako dôkaz o porušení zákona. Ţalobca teda zjavne deformoval opis priebehu inšpekcie, aby vzbudil zdanie, ţe v priebehu inšpekcie došlo k intenzívnemu a mimoriadnemu zásahu do jeho práv, a teda zásah súdu je naliehavý. Nemoţno však v tejto súvislosti prehliadnuť fakt, ţe ţalobca podal návrh aţ po takmer roku od vykonania inšpekcie (napriek tomu, ţe počas inšpekcie bol zastúpený advokátom, ktorý ho zastupuje aj v tomto súdnom konaní), a teda otázku zásahu do svojich práv nepovaţoval za natoľko závaţnú (advokát nerozporoval priebeh inšpekcie ani počas jej samotného priebehu). V súvislosti s nedostatočnou autenticitou kópií úrad konštatuje, ţe autenticita získaných informácií je zabezpečená okrem iného tým, ţe zástupcovia ţalobcu, vrátane právneho zástupcu, ktorí sa nachádzali na inšpekcii sami potvrdili, ţe získané dokumenty pochádzali z ich počítačov. Vykonávanie a hodnotenie dôkazov je však vecou riešenou v správnom konaní postupom podľa § 34 Správneho poriadku a ich autenticitu bude môcť namietať v tomto konaní, pričom k pouţitiu dôkazov proti nemu doteraz nedošlo. 8Sžnz/2/2015 16 Nakoľko okrem toho, ţe bola ţaloba podaná oneskorenie, a ţe podľa ţalovaného ţalobcom uvádzané dôvody a skutočnosti nepreukazujú, ţe by úrad zasiahol nezákonným spôsobom do ţalobcových práv, ţalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, ktorým návrh zamietne a náhrada trov konania ţalobcovi nepriznal. Následne dňa 27.04.2015 ţalovaný doplnil svoje vyjadrenie k ţalobe pred nezákonným zásahom tak, ţe opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţz/10/2014 z dôvodu, ţe ţalobca mal návrh podať do 30 dní od ukončenia inšpekcie. Dňa 18.05.2015 ţalobca doplnil svoje podanie vyjadreniami k vyjadreniam ţalovaného tak, ţe nesúhlasí s tvrdením ţalovaného, ţe ţaloba o nezákonnom zásahu bola podaná oneskorene. Poukázal na to, ţe súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj podľa § 250v ods. 1 O.s.p. má subsidiárny charakter a je moţné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania opravných prostriedkov podľa § 250v ods. 3 O.s.p.. Ţalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2007 zo dňa 01.07.2008, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval: „Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od slovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne závažných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, totiž neznamená výslovnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť Štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 341/2007 z
  15. júla 2008, ďalej tiež uznesenie, sp. zn. III. ÚS 274/2007 z
  16. októbra 2007, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo
  17. mája 2010)“. Poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţz/2/2012, 3Sţz/1/2009, 10Sţz/2/2013, 10Sţz/1/2014, 8Sţz/1/2009, teda ţe ustanovenie § 250v ods. 3 8Sžnz/2/2015 17 druhá veta OSP je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr dozvedela až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti. Podľa ţalobcu je zrejmé, ţe subjektívna lehota tridsiatich dní na podanie ţaloby o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nemôţe uplynúť pred vybavením sťaţnosti. Navrhovateľ podal v zákonnej lehote sťaţnosť proti postupu orgánu verejnej správy podľa zákona o sťaţnostiach a následne v rámci objektívnej lehoty stanovenej O.s.p. podal aj ţalobu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy proti orgánu verejnej správy. Námietka orgánu verejnej správy, podľa ktorej bola ţaloba podaná oneskorene, je preto zjavne nedôvodná a nezodpovedá prevládajúcim názorom právnej praxe v zmysle citovaných rozhodnutí. V ďalšej časti ţalobca poukázal na vybavenie sťaţnosti, ktorá bola odloţená dňa 19.03.2015 s odkazom na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach. V súvislosti so včasnosťou podania ţalobného návrhu poukázal ţalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sţz/3/2013 „Navrhovateľ teda podal svoj návrh skôr, než uplynula zákonná lehota na vybavenie jeho sťažnosti (podľa § 13 cit. zákona, príslušný orgán verejnej správy je povinný sťažnosť vybaviť do 60 pracovných dni), ale s prihliadnutím na obranu odporcu a spôsob vybavenia tejto sťažnosti možno prijať záver, že odporca by námietky navrhovateľa neakceptoval a neprijal opatrenia na riešenie daného stavu, a teda odstránenie nezákonného zásahu bez súdnej pomoci nebolo reálne. Za tejto situácie preto vyhodnotil najvyšší súd podaný návrh z tohto hľadiska ako prípustný.“. Pokiaľ ţalovaný odkazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.02.2015, sp. zn. 1Sţz/10/2014 a v tejto súvislosti namietal, ţe ţalobca nevzniesol počas inšpekcie námietky proti inšpekcii a nenamietal ani obsah zápisnice, a teda ţe nesplnil podmienky na podanie ţaloby, poukázal ţalobca na to, ţe pri posúdení obsahu zápisnice z inšpekcie vykonanej dňa 04.02.2014 aplikuje znenie ZHOS účinného odo dňa 01.07.2014 (odkazy na § 22a a § 23 ZOHS). Ani z týchto zákonných ustanovení však nevyplýva, ţe by bolo moţné namietať iné skutočnosti, neţ obsah zápisnice (teda nesprávne zapísaných údajov v zápisnici). Zápisnica predstavuje pravdivý opis úkonu orgánu verejnej správy. Navrhovateľ nenamieta v tomto konaní obsah zápisnice (nepravdivosť zapísaných údajov), ale nezákonnosť postupu orgánu verejnej správy. Ţalobca poukázal na závery Ústavného súdu SR vyjadrené v niekoľkých rozhodnutiach (III. ÚS 68/2010, II. ÚS 96/2010 a II. ÚS 53/2010, z ktorých citoval, ţe: „Skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol priamo do zápisnice námietku proti vykonaniu úkonu 8Sžnz/2/2015 18 (zaistenie počítačového vybavenia), nemožno v žiadnom prípade považovať za jeho vedomý súhlas s vykonaním nelegálneho úkonu znamenajúceho zásah do jeho práva na súkromie.“, a preto je toho názoru, ţe závery súdu vo veci sp. zn. 1Sţz/10/2014 sú v rozpore s citovanými závermi rozhodnutí ústavného súdu. Pokiaľ išlo o samotné poverenia na vykonanie inšpekcie ţalobca poukázal na rozsudok Všeobecného súdu zo dňa 14.12.2012 vo veci Nexans France SAS a Nexans SA proti Komisii, T-135/09 „Komisia je pri výkone inšpekcie v priestoroch podniku na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 povinná obmedziť svoje skúmanie na činnosti tohto podniku súvisiace s odvetviami uvedenými v rozhodnutí nariaďujúcom inšpekciu, a teda ak po preskúmaní zistí, že určitý dokument alebo informácia nepatria do týchto činností, je povinná zdržať sa ich použitia na účely vyšetrovania. Ak by totiž Komisia nepodliehala tomuto obmedzeniu, predovšetkým by mala v praxi vždy, keď má nepriamy dôkaz, ktorý jej umožňuje nadobudnúť podozrenie, že určitý podnik sa dopustil porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v konkrétnej oblasti svojich činností, možnosť vykonať inšpekciu týkajúcu sa všetkých týchto činnosti s konečným cieľom odhaliť existenciu akéhokoľvek porušenia daných pravidiel, ktorého sa tento podnik mohol dopustiť, čo je nezlučiteľné s ochranou sféry súkromnej činnosti právnických osôb zaručenou ako základné právo v demokratickej spoločnosti. Ďalej povinnosť Komisie uviesť účel a predmet inšpekcie v rozhodnutiach prijatých na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 by mala čisto formálny cieľ, ak by sa vymedzila spôsobom, ktorý navrhuje Komisia. Judikatúra, podľa ktorej je cieľom tejto povinnosti predovšetkým umožniť dotknutým podnikom stanoviť rozsah ich povinnosti spolupracovať, by nebola rešpektovaná, ak by sa táto povinnosť systematicky rozširovala na všetky činnosti dotknutých podnikov.“. Zároveň poukázal ţalobca aj na vyjadrenie ţalovaného v časti II.B.2, na rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-339/04, kde sa jasne hovorí, ţe Komisia „je povinná uviesť, a to čo najpresnejšie, predpoklady, ktoré má v úmysle preveriť, t. j. predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktorých sa inšpekcia týka. (...) Na tento účel je komisia tiež povinná jasne v rozhodnutí nariaďujúcom inšpekciu uviesť opis podstatných skutočností údajného porušenia, pričom uvedie predpokladaný relevantný trh a povahu údajných obmedzení hospodárskej súťaže (...). predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktoré sa majú preveriť“. Podľa ţalobcu o skutočnosti, ţe orgán verejnej správy nedisponoval dostatočnými dôkazmi, a ţe inšpekciou sa tieto len snaţil zabezpečiť, svedčí aj jeho ďalší postup. Ţalovaný začal voči ţalobcovi konanie pod č. 0009/OKT/2015, pričom súčasťou 8Sžnz/2/2015 19 spisového materiálu konania sú aj dokumenty získané v priebehu inšpekcie. Konanie smeruje voči iným podnikateľom, neţ ktorí sú určení v povereniach a týka sa verejného obstarávania, ktoré nie je v povereniach identifikované. Napriek tomu je moţné konštatovať, ţe ţalovaný nedisponuje ţiadnymi dôkazmi o protisúťaţnom konaní týchto podnikateľov a konanie bolo začaté len na základe dokumentov získaných v rámci inšpekcie. V uvedenom postupe vidí ţalobca nedovolené rozširovanie predmetu a účelu inšpekcie, čo predstavuje dôkaz, tzv. fishing expedition. Pokiaľ ţalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, ţe ţalobca neuviedol, v čom utrpeli jeho práva v súvislosti s úkonmi ţalovaného, je toho názoru, ţe zo sťaţnosti ako aj zo ţaloby je zrejmé, ţe bolo úkonmi orgánu verejnej správy zasiahnuté do súkromia ţalobcu podľa čl. 8 Dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý je v súlade s ustanoveniami čl. 154c Ústavy súčasťou slovenského právneho poriadku ako aj čl. 16, čl. 19 Ústavy. Podľa ţalobcu sa ţalovaný mylne domnieva, ţe postačuje, ak na nakladanie s údajmi získanými v priebehu inšpekcie je údajne „upravené internými predpismi orgánu verejnej správy, ktoré tento neutajuje“. Preto ţalobca namieta, ţe ústavné práva (resp. práva zaručené dohovorom) je v súlade s čl. 13 Ústavy moţné obmedziť len zákonom riadne vyhláseným a zverejneným v zbierke zákonov. To, ţe uvedené interné predpisy moţno orgán verejnej správy sprístupní na ţiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe informácií ešte zďaleka neznamená, ţe tieto sú zverejnené. Orgán verejnej správy nikdy a nikde aktívne nezverejnil údajné interné predpisy a podnikatelia nemajú relevantnú moţno sa s týmito oboznámiť. Podľa ţalobca, ak by sme aj opomenuli nedostatočnú právnu silu a záväznosť interných predpisov orgánu verejnej správy, ich nedostatočná publicita (nezverejnenie) ich absolútne diskvalifikuje ako pouţiteľné pravidlá pre realizáciu inšpekcie a následné nakladenie so získanými údajmi. Ţalobca sa domnieva, ţe došlo a dochádza k porušeniu jeho subjektívnych práv a ochrany sa domáha v tomto súdnom konaní. Ţalovaný nerešpektoval skutočnosť, ţe o namietanom porušení jeho subjektívnych práv nebolo dosiaľ meritórne rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom a prehliadanie jeho dokumentov v elektronickej forme dokončil. Záverom ţalobca opätovne poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci DELTA PEKÁRNY a.s. a domnieva sa, ţe porušenie jeho práv podľa čl. 8 Dohovoru moţno vidieť taktieţ v nedostatku zákonnej regulácie postupu orgánu verejnej správy pri inšpekcii a neexistencii účinných prostriedkov nápravy podľa slovenského právneho poriadku, 8Sžnz/2/2015 20 ktoré by boli spôsobilé garantovať ochranu pred rizikom zneuţitia úradom odňatých informácií a dokumentov. Podľa jeho názoru sa ţalovaný vo svojom vyjadrení snaţí navodiť dojem, ţe súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach označil slovenský právny poriadok za vyhovujúci poţiadavkám uvedeným v tomto rozsudku ESĽP. Súd sa však v rozhodnutiach 1Sţz/10/2014, 1Sţz/6/2014 a 10Sţz/5/2014 zameral na poţiadavku podania sťaţnosti pred podaním ţaloby podľa § 250v O.s.p. a konštatoval, ţe táto poţiadavka nie je v rozpore s uvedeným rozsudkom ESĽP a navrhol aby súd rozhodol v zmysle ţaloby. K svojmu vyjadreniu k ţalobe následne predloţil ţalovaný dňa 02.11.2015 svoje doplňujúce stanovisko, v ktorom poukázal na to, ţe poverenie na vykonanie inšpekcie bolo dostatočné, čo vyplýva jednak z judikatúry SD EÚ, napr. 85/87 Dow Benelux, 46/87 a 227/87 Hoechst v. Komisia C-94/00 Roquette Feéres a T-289/11, T-290/11 a T-521/11 Deutsche Bahn ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 5Sţnz/2/2015, teda, ţe údaje o inšpekcii je oprávnený uviesť iba vo všeobecnej rovine, uvedením ich druhu a významu tak, aby boli chránené jeho zdroje informácií. Poklady pre vykonanie inšpekcie tvoria zväzok jedného spisu. Z obsahu je zrejmé, ţe vykonanie inšpekcie nebolo arbitrárne, ale predchádzalo mu pribliţne rok trvajúce skúmanie trhového prostredia. Z odôvodnenia poverenia je podľa neho zrejmé, ţe úrad mal podozrenia na nezákonné správanie podnikateľov na trhu vývoja, implementácie, obchodu a servisu a konzultačných sluţieb v oblasti IT. Ţalovaný je toho názoru, ţe mal dostatočné podklady pre dôvodné vykonanie inšpekcie vo vzťahu k verejným obstarávaniam v rámci programu OPIS a súd nemôţe nariadiť zničiť všetky podklady a informácie, čo je v rozpore s európskou praxou. (Nexans T-135/09 a PrysmianT-140/09). Ďalej ţalovaný poukázal na body 58 aţ 60 rozsudku T-339/04 France Telekom v. Komisia, na základe ktorého je toho názoru, ţe poverenie na vykonanie inšpekcie sú vydané v súlade so zákonom. Ďalej ţalovaný uviedol, ţe postup pri vykonaní inšpekcie bol zákonný a primeraný nakoľko v danom prípade prešetroval kartelovú dohodu, ktoré sú konaním, ktoré je charakterizované mimoriadnou škodlivosťou a závaţnosťou a inšpekcia je často jediným spôsobom, ako získať dôkazy o týchto konaniach, ktoré prispievajú k zvyšovaniu cien, alebo v prípadoch kartelových dohôd vo verejných obstarávaniach tieţ k neefektívnemu vynakladaniu verejných financií. Je preto nevyhnutné, aby nedošlo k neprimeranému zuţovaniu kompetencií úradu pri vykonávaní inšpekcií. Je toho názoru, ţe vykonanie 8Sžnz/2/2015 21 inšpekcie a následný postup predstavuje taký zásah do súkromia, ktorý je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu hospodárskeho zriadenia a hospodárskych záujmov a je proporcionálny tomuto sledovanému verejnému záujmu, pričom poskytuje dostatočné záruky pred zneuţitím. Uviedol, ţe právny rámec umoţňoval takýto postup úradu, judikatúra tento postup nerozporovala a skúsenosti z ostatných členských štátov hovoria o tom, ţe sa postupuje rovnako ako ţalovaný. Zásah úradu do súkromia bol primeraný sledovanému cieľu a podnikateľovi boli poskytnuté dostatočné záruky pred zneuţitím dát. Podľa jeho názoru ústavné poţiadavky týkajúce sa toho, ţe štátny orgán môţe robiť iba to, čo mu výslovne zákony umoţňujú, nemoţno vykladať reštriktívne tak, ţe by sa na to vzťahovali aj technické podrobnosti a praktické otázky výkonu jednotlivých právomocí, čo však neznamená, ţe by sa tieto činnosti nevykonávali v rámci zákonného rámca. Ţalovaný volil prostriedky sledovanému cieľu, a preto nemoţno hovoriť o porušení zákona alebo nezákonnom zásahu. Zdôraznil, ţe v uvedenom prípade aplikoval aj európske právo, čl. 101 Zmluvy o fungovaní EÚ a postupoval podľa Nariadenia č. 1/2003, poukazujúc na princíp efektívnosti a ekvivalencie s cieľom zachovať efektívne vyšetrovacie právomoci súťaţných autorít. Poukázal na veci Bernh Larsen holding v. Nórsko a Vinici Construction v. Francúzsko a rozhodnutie AM & S v. EK. Pokiaľ išlo o primeranosť zásahu ţalovaný uviedol, ţe išlo o prešetrenie závaţného porušovania pravidiel hospodárskej súťaţe v podobe protisúťaţnej manipulácie s verejnými obstarávaniami prostredníctvom bid-riggingu, ktorá mohla závaţným spôsobom poškodiť verejné zdroje SR a EÚ. Poukázal na rozsudok vo veci DATALAN, a.s. postupujúc podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 01.07.2014, ţe mal právo vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám na nevyhnutný čas. Postup úradu bol v súlade s internými predpismi a mal oporu v zákone, bol vykonaný v súlade s judikatúrou ESĽP, SD EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a bol nevyhnutý a primeraný sledovanému cieľu, pričom boli poskytnuté dostatočné záruky proti zneuţitiu. Pokiaľ išlo o rozsah pouţitých kľúčových slov, ţalovaný podľa jeho názoru vykonal inšpekciu v nadväznosti na podozrenie, ţe v priestoroch ţalobcu by sa mohli nachádzať dôkazy týkajúce sa moţnej dohody obmedzujúcej súťaţ na trhu vývoja, implementácie, obchodu, servisu, konzultačných sluţieb v oblasti IT a v dôsledku koordinovaného sa správania podnikateľov v procese verejných obstarávaní. 8Sžnz/2/2015 22 K vyjadreniu ţalovaného podal dňa 08.02.2016 repliku ţalobca, v ktorej uviedol, ţe jeho vedomostí slovenská judikatúra pozostáva najmä zo zamietavých rozsudkov pre neprístupnosť návrhov. Ak orgán verejnej správy poukazuje na rozhodnutie súdu sp. zn. 10Sţz/5/2014, toto bolo Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.12.2015, sp. zn. III. ÚS 396/2015 zrušené a ústavná sťaţnosť proti rozhodnutiu súdu sp. zn. 1Sţz/6/2014 bola odmietnutá len z toho dôvodu, ţe bol medzičasom vyhlásený rozsudok súdu sp. zn. 5Sţnz/2/2015, ktorým mala byť krivda namietaná ústavnou sťaţnosťou napravená (nebola teda daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky konať). Nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 375/2015 a III. ÚS 376/2015 boli ďalšie zamietavé rozhodnutia súdu o návrhu na odstránenie nezákonného zásahu orgánu verejnej správy zrušené. Ţalobcovi nie sú známe rozhodnutia slovenských súdov, ktoré by potvrdzovali tvrdenia orgánu verejnej správy (t. j. dostatočné odôvodnenie poverenia na vykonanie inšpekcie, resp. dostatočný podklad na jej vykonanie). Ţalobca poukázal opätovne na rozsudok súdu sp. zn. 5Sţnz/l/20l5 a 5Sţnz/2/
  18. Práve v týchto rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky jednoznačne označil rozsah poverení na vykonanie inšpekcie orgánom verejnej správy dňa 04.02.2014 ako nedôvodne široký, na základe čoho bola vykonaná inšpekcia posúdená ako nezákonná. Ţalobca zdôraznil, ţe poverenia preskúmané v rámci konaní sp. zn. 5Sţnz/l/2015 a sp. zn. 5Sţnz/2/2015 sú podľa jeho názoru obsahovo takmer totoţné s prejednávanou vecou. Ţalobca namietal, ţe orgán verejnej správy nie je moţné stotoţňovať s Komisiou, ktorej kompetencie sú vymedzené v Nariadení Rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaţe stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy zo 16.12.
  19. Podľa ţalobcu ak Nariadenie č. 1/2003 splnomocňuje Komisiu k vykonaniu zásahov do práv podnikateľov, neznamená to, ţe je k takému zásahu v rovnakom rozsahu splnomocnený aj orgán verejnej správy a opätovne poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a ţe európske právo a priori nemôţe regulovať procesné pravidlá na úrovni členských štátov. Toto by sa priečilo princípu subsidiarity. Pokiaľ ţalovaný poukázal na podklady pre vykonanie inšpekcie (1 zväzok), ktoré by mali byť prílohou listu č. 4633/PMÚ SR/2015 zo dňa 26.10.2015 predloţeného súdu, tak podklady majú predstavovať dôkaz o dôvodnosti podozrení orgánu verejnej správy o protisúťaţnom konaní a tým dôkaz o dôvodnosti vykonania inšpekcie. Ţalovaný vychádzal z medializovaných informácií, bliţšieho prešetrenia verejne dostupných informácií o verejných obstarávaniach v oblasti IT a prešetrenia všetkých verejných obstarávaní 8Sžnz/2/2015 23 financovaných v rámci OPIS z verejne dostupných zdrojov, z ktorých mali podľa orgánu verejnej správy vyplynúť v jeho vyjadrení deklarované skutočnosti. Podľa jeho názoru medializované informácie a bliţšie prešetrenie dostupných informácii neobsahujú ţiadnu zmienku o ţalobcovi, a preto nemôţu byť povaţované za dostatočný podklad pre vykonanie inšpekcie a závery orgánu verejnej správy v súvislosti s bodom prešetrením všetkých VO povaţuje za veľmi všeobecné tvrdenia, ktoré nemôţu predstavovať podklad pre dôvodné podozrenie o protisúťaţnom konaní ţalobcu. Ţalobca uviedol, ţe v podkladoch je spomínaný jedine v súvislosti s verejnými obstarávaniami verejných obstarávateľov Banskobystrický samosprávny kraj a Trnavský samosprávny kraj, a ţe mal byť úspešný v jednom verejnom obstarávaní a spoločnosť DATALAN, a.s. v druhom verejnom obstarávaní. Z pokladov ţiadne dôvodné podozrenia o jeho protisúťaţnom konaní nevyplývajú, resp. neobsahujú také dôkazy, z ktorých by vyplývalo dôvodné podozrenie o existencii dohody obmedzujúcej súťaţ za jeho účasti. Ţalobca tieţ namietal, ţe orgán verejnej správy v rámci inšpekcie odňal príliš rozsiahlu dokumentáciu (tisíce e-mailov), ktorú v časovo neohraničenom období podrobne skúmal, pričom väčšina získanej dokumentácie zjavne s predmetom inšpekcie nesúvisela. Poverenia boli pracovníkom orgánu verejnej správy udelené na obdobie najdlhšie päť pracovných dní, navyše iným pracovníkom orgánu verejnej správy, neţ tým, ktorí následné prehliadanie získaných údajov skutočne vykonávali. Orgán verejnej správy prekročil časový limit poverení, pričom toto prekročenie preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil a ani inak nezaznamenal. Ak by bol daný postup primeraný a zákonný, strácal by sa zmysel udeľovania poverení podľa ZOHS a ich časová ohraničenosť. Ďalej ţalobca poukázal na rozsudok sp. zn. 5Sţnz

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.