3 Cdo 11/2009 R o z s u d o k V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Fra

opravným uznesením z

1. decembra 2007 č.k. 4 C 204/1996-921 určil, ţe je neplatný prevod majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej
2. novembra 1993 medzi Ţ., š.p. Š., zastúpeným V., a.s., pobočka Dunajská Streda ako prevodcom a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Š., ktoré sú vedené ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., ďalej parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., ako aj parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra rozhodnutím Správy katastra, Katastrálneho úradu Bratislava zo
3. marca 1994 pod č. V.. Rovnako určil, ţe je neplatný prevod majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy o prevode nehnuteľností uzavretej
4. decembra 1993 medzi Ţ., š.p. Š., zastúpeným V., a.s., pobočka Dunajská Streda ako prevodcom a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Š., ktoré sú vedené ako parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, parcela č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2 a na nej sa nachádzajúce stavby súpisné č. X., parcela č. X. – záhrada vo výmere X. m2, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra, Katastrálneho úradu Bratislava zo
5. marca 1994 pod č. V. (v ďalšej časti sa všetky vyššie označené nehnuteľnosti uvádzajú ako „sporné nehnuteľnosti“). Ţalobu ţalobcu 2/ súd zamietol a ţalobcom nepriznal náhradu trov konania. Výrok, ktorým vyhovel ţalobe, odôvodnil poukazom na ustanovenie § 45 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“) s tým, ţe v danom prípade nebola vládou udelená výnimka a na prevod sa nevzťahovali ani výnimky taxatívne uvedené v § 1 nariadenia vlády č. 273/1991 Zb. o výnimkách z § 45 zákona č. 92/1991 Zb. (ďalej len „nariadenie č. 273/1991 Zb.“). Ak bývalý štátny podnik sporné nehnuteľnosti previedol na ţalovaných 2/ a 3/, postupoval nad rámec výnimky. Navyše, predmetnom prevodu boli aj pozemky v katastri nehnuteľností vedené ako záhrada; preto ide o poľnohospodársku pôdu a v takomto prípade právo hospodárenia bývalého 3 Cdo 11/2009 3 štátneho podniku zaniklo priamo zo zákona dňom
6. júna 1991 podľa § 22 ods. 1 písm. f/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Prvostupňový súd nesúhlasil s názorom ţalovaných, ţe ţalobkyňa 1/ nie je v danom prípade aktívne legitimovaná na podanie predmetnej ţaloby. Podľa jeho právneho názoru jej aktívna legitimácia vyplýva priamo zo zákona. Ţalobu ţalobcu 2/ zamietol súd prvého stupňa z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie, ktorý vyvodil z toho, ţe správcom sporných nehnuteľností je ţalobca 3/. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaných 1/ aţ 3/ rozsudkom z
7. októbra 2008 sp. zn. 24 Co 50/2008 rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z
8. októbra 2007 č.k. 4 C 204/1996-919

opravným uznesením z 12. decembra 2007 č.k. 4 C 204/1996-921 v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu v celom rozsahu zamietol. Ţalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. Ţalobcom uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému 2/ do 3 dní náhradu trov konania vo výške 1 253,-- Sk. V odôvodnení s poukazom na priebeh a výsledky konania akcentoval to, ţe k prevodu majetku štátu nedošlo v procese privatizácie. V danom prípade prevodca zaloţil sporné nehnuteľnosti a záloţný veriteľ realizoval svoje práva. Zaloţenie sporných nehnuteľností, ktoré bolo realizované podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, zakladá právo záloţného veriteľa (ţalovanej 1/) v prípade neplnenia úverovej zmluvy uspokojiť svoj nárok zo zaloţenej nehnuteľnosti, a to na základe všeobecne záväzných právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu k prevodu majetku zo štátu nedošlo v procese privatizácie (prevod vlastníctva sa neuskutočnil na základe ani jedného z „osobitných predpisov“ v zmysle v čl. IV ods. l zákona č. 17/1993 Z.z.) a prevod sa netýkal majetku, ktorý mal byť privatizovaný a ktorý by podliehal reţimu „osobitných zákonov“. Ţalobkyňa 1/ preto nebola aktívne legitimovaná na podanie ţaloby, ktorou v prejednávanej veci začalo konanie. So zreteľom na to rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu ţalobkyne 1/ zamietol. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti týkajúcej sa ţalobcu 3/ tak, ţe jeho ţalobu zamietol s odôvodnením, ţe ţalobca 3/ nemal oprávnenie pristúpiť k ţalobe ţalobkyne 1/ a aby sa mohol domáhať určenia neplatnosti predmetných zmlúv, musel by preukázať naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Navyše, v zmysle § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu, koná Pozemkový fond za štát 3 Cdo 11/2009 4 a neznámych vlastníkov pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu, preto mohol v tomto konaní vystupovať len ako Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom. Odvolací súd povaţoval za opodstatnenú námietku nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 1/, lebo z pozície mandatára v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka realizovala len svoje záloţné právo. Vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne 1/ odvolací súd nepovaţoval za potrebné sa bliţšie zaoberať ďalšími dôvodmi neplatnosti predmetného prevodu. Nad rámec dôvodu, so zreteľom na ktorý zamietol ţalobu ţalobkyne 1/, odvolací súd poukázal na niektoré okolnosti zniţujúce istotu právnych vzťahov účastníkov, zaujal stanovisko k viacerým námietkam ţalobkyne 1/ o nesprávnom označení bývalého štátneho podniku P., š.p. B., Ţ. Š. v predmetných zmluvách, o predčasnej realizácii záloţnej zmluvy a o ponukovej povinnosti štátneho podniku v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. O trovách konania rozhodol podľa § 224 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. tak, ţe v konaní úspešným ţalovaným 1/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo o ich náhradu neţiadali. Úspešnému ţalovanému 2/ odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo výške 1 253,-- Sk. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa 1/. Uviedla, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa

opravným uznesením. Podľa jej právneho názoru mala aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej ţaloby. Namietla správnosť záveru, ţe v danom prípade bolo podstatné, ţe štátny podnik mohol zaťaţiť sporné nehnuteľnosti záloţným právom a banka mala v prípade neplnenia úverovej zmluvy právo uspokojiť svoj nárok realizáciou záloţného práva podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Poukázala na § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, podľa ktorého podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, drţať, uţívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; majetok sa môţe podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom. Z uvedených ustanovení zákona vyplýva, ţe štátny podnik je oprávnený nakladať s majetkom, s ktorým hospodári, avšak v súlade s právnymi predpismi. Hospodárenie s národným majetkom štátnymi podnikmi je vo vyhláške č. 119/1988 Zb. o správe národného majetku upravené v § 30 tak, ţe hospodárenie s národným majetkom štátnymi podnikmi upravuje zákon o štátnom podniku, iné osobitné predpisy a § 31 a 35 tejto vyhlášky. Vyhláška neodkazuje 3 Cdo 11/2009 5 na ţiadne konkrétne osobitné predpisy, preto týmto osobitným predpisom mohol byť ktorýkoľvek právny predpis, ktorý zakotvoval určité zákonné podmienky hospodárenia štátnych podnikov, vrátane § 45 zákona č. 92/1991 Zb. V ustanovení § 31 ods. 1 a ods. 2 vyhláška presne stanovila, kedy a za splnenia akých podmienok sú štátne podniky povinné uzavierať zmluvy o prevode práva hospodárenia a o prevode vlastníckeho práva k budovám a stavbám postaveným na pozemku určenom právoplatným územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu inej socialistickej organizácie neţ štátnej a tieţ podmienky, za ktorých boli organizácie povinné alebo mohli uzavierať, okrem iných, aj zmluvy o prevode vlastníctva národného majetku. Opätovne zdôraznila to, ţe úverová zmluva, jej dodatok, mandátna zmluva, záloţná zmluva a prvá zmluva o prevode nehnuteľností boli podpísané v jeden deň (

1. novembra 1993), k podpisu ďalšej zmluvy došlo
2. decembra
3. K výkonu záloţného práva predajom zaloţených nehnuteľností mohlo dôjsť aţ po vzniku záloţného práva; vklad záloţného práva katastrálny úrad povolil aţ
4. apríla
5. K podpísaniu zmlúv o prevode došlo ale
6. novembra 1993 a
7. decembra 1993, teda pred povolením vkladu záloţného práva. Pohľadávka ţalovanej 1/ nebola v čase výkonu záloţného práva splatná v celom rozsahu, ale v deň podpísania zmluvy o prevode nehnuteľností (
8. novembra 1993) bola splatná len prvá splátka úveru vo výške 1 500 000,-- Sk. Napriek tomu ţalovaná 1/ z titulu realizácie záloţného práva na celkovú pohľadávku previedla všetky sporné nehnuteľnosti na ţalovaných 2/ a 3/. Podľa názoru ţalobkyne 1/ je jej aktívna legitimácia na podanie ţaloby v zmysle článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. daná. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 2/
9. Ţalobkyňa 1/ vyslovila názor, ţe oprávnenie prokurátora na podanie návrhu podľa článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. sa vzťahuje na prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu, pri ktorom došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov. Pri porušení ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. nie je podmienkou, aby k takémuto porušeniu došlo v rámci tzv. veľkej privatizácie, ale postačuje splnenie zákonnej podmienky, ţe pri prevode majetku vo vlastníctve štátu podľa citovaného zákona došlo k porušeniu ustanovenia v ňom obsiahnutého (v danom prípade § 45 ods. 1 a 2 citovaného zákona). Odvolací súd zo skutkového stavu preto vyvodil nesprávny záver, ţe prevod vlastníctva sa neuskutočnil na základe ani jedného z osobitných predpisov, na ktoré odkazovala poznámka pod čiarou k ustanoveniu článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. Prevod sporných nehnuteľností ţalovaná 1/ realizovala na základe mandátnej zmluvy, ktorú uzavrela s P., š. p., B., Ţ. Š. 23 novembra 1993; podľa článku I tejto zmluvy záloţca – štátny podnik splnomocnil ţalovanú 1/, aby v jeho mene predala dotknuté nehnuteľnosti, na ktorých bolo zriadené záloţné právo v 3 Cdo 11/2009 6 prospech ţalovanej 1/. Ţalovaná 1/ bola teda oprávnená nakladať so spornými nehnuteľnosťami aţ po zriadení záloţného práva. V zmysle ustanovenia § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do
10. decembra 2002 záloţné právo vzniká, ak ide o nehnuteľnosť, vkladom do katastra nehnuteľností. V čase povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností pod č. V. a V. nedošlo k vzniku záloţného práva podmieňujúceho platnosť mandátnej zmluvy, nakoľko vklad záloţného práva do katastra nehnuteľností bol povolený aţ dňa
11. apríla 1994 pod č. V.. Samotné uzatvorenie záloţnej zmluvy štátnym podnikom síce nevyţadovalo súhlas vlády podľa § 45 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., v záloţnej zmluve bolo ale dohodnuté dispozičné právo v súlade s § 299 Obchodného zákonníka účinného do
12. decembra 2002, čiţe záloţca prostredníctvom záloţnej zmluvy spolu s mandátnou zmluvou postúpil záloţnému veriteľovi právo, ktorým sám v čase prevodu nedisponoval (právo odpredať majetok štátneho podniku bez splnenia podmienky vyplývajúcej z § 45 zákona č. 92/1991 Zb.). Všetky vyššie uvedené právne úkony smerovali jednoznačne k tomu, aby bol odpredaný majetok štátu obídením § 45 zákona č. 92/1991 Zb. Takéto konanie zakladá neplatnosť oboch zmlúv o prevode majetku štátu (§ 39 Občianskeho zákonníka). Dovolateľka namietala aj správnosť záveru odvolacieho súdu o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 1/. Podľa názoru dovolateľky mandatár nezodpovedá za porušenie záväzku z dojednaného právneho úkonu s treťou osobou, s výnimkou, ak by sa sám mandatár zaviazal k takémuto záväzku. Keďţe v čase podpisu sporných zmlúv o prevode nehnuteľností nebol správou katastra povolený vklad záloţného práva do katastra nehnuteľností na základe záloţnej zmluvy uzavretej medzi štátnym podnikom a ţalovanou 1/, nedošlo k vzniku záloţného práva. Ţalovaná 1/ v skutočnosti nerealizovala záloţné právo v zmysle Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a ani nebola oprávnená toto právo realizovať ako záloţný veriteľ bez potrebného súhlasu vlády podľa § 45 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. (išlo totiţ o prevod štátneho majetku, ktorého scudzovanie v tom čase podliehalo presne stanoveným zákonným podmienkam). Napriek tomu ale došlo k prevodu štátneho majetku na základe úkonov vykonaných v súvislosti s plnením mandátnej zmluvy zo strany ţalovanej 1/, ktorej platnosť bola podmienená vznikom záloţného práva. Z uvedeného vyplýva, ţe ţalovaná 1/ sa na nezákonnom prevode majetku štátu priamo podieľala – všetky zmluvy s výnimkou druhej zmluvy z
13. decembra 1993 boli podpísané 23 novembra 1993 a všetky úkony smerovali k scudzeniu majetku štátu bez opory v § 45 zákona č. 92/1991 Zb. V ďalšej časti dovolania ţalobkyňa 1/ reagovala na názory odvolacieho súdu v súvislosti s nesprávnym označením bývalého štátneho podniku 3 Cdo 11/2009 7 v jednotlivých zmluvách a k záverom o prevode nehnuteľností na nájomcov, pričom v tejto otázke za správny povaţovala názor súdu prvého stupňa. Ţalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania vo výške 2 272,28 €. Nesúhlasili s dovolateľkou podaným výkladom čl. IV ods. 1 zákona č.17/1993 Z.z. Podľa ich názoru toto ustanovenie nemoţno aplikovať na daný prípad, lebo nešlo o prevod a prechod majetku, ktorý sa uskutočnil podľa „osobitných predpisov“. Napadnutý prevod sa neuskutočnil podľa predpisov o privatizácii. Prevod vlastníckeho práva na základe priameho výkonu záloţného práva záloţným veriteľom bol uskutočnený v súlade s vtedy platnými predpismi – Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom. V ďalšej časti vyjadrenia sa dotkli námietky dovolateľky o momente vzniku záloţného práva, jeho následnej realizácie priamym predajom zaloţených nehnuteľností a právnych účinkoch vkladu. Zdôraznili, ţe argumenty dovolateľky o obchádzaní § 45 zákona č. 92/1991 Zb. neobstoja, lebo toto ustanovenie sa na danú vec nevzťahovalo. Za nedôvodnú označili tieţ námietku dovolateľky týkajúcej sa pasívnej legitimácie ţalovanej 1/; v konaní o neplatnosť kúpnych zmlúv musia byť totiţ účastníkmi konania všetci účastníci napadnutého právneho úkonu. Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe odvolací súd správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Nedôvodné dovolanie ţiadala zamietnuť. Ţalobcovia 2/ a 3/ uviedli, ţe dovolanie ţalobkyne 1/ je dôvodné a stotoţnili sa s jej argumentáciou. Zhodne navrhli, aby dovolací súd buď napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa

opravným uznesením, alebo ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Právne úkony, neplatnosti ktorých sa ţalobcovia dovolávali, sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, lebo uzavretie týchto zmlúv od počiatku sledovalo obchádzanie zákona. Prevody sporných nehnuteľností boli zaloţené na neexistujúcom vlastníckom práve prevodcu. Odvolací súd sa týmito okolnosťami takmer vôbec nezaoberal, hoci pre posúdenie veci boli dôleţité. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), preskúmal rozsudok 3 Cdo 11/2009 8 odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania neboli dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli. Dovolateľka namieta, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval. Odvolací súd zaloţil svoje zmeňujúce rozhodnutie na právnom názore, ţe ţalobkyňa 1/ nebola aktívne legitimovaná podať ţalobu, ktorou sa domáha neplatnosti predmetných prevodov. Tento názor vyvodil odvolací súd z toho, ţe k prevodom vlastníctva zo štátu na iné osoby, neplatnosti ktorých sa domáha, nedošlo podľa osobitných predpisov tak, ako to má na mysli čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. Uvedené osobitné predpisy, na ktoré je odkaz v poznámke pod čiarou č. 1 k tomuto ustanoveniu, sú predpismi upravujúcimi proces privatizácie a v danom prípade k predmetným prevodom nedošlo v procese privatizácie. Keďţe prevody, určenia neplatnosti ktorých sa ţalobkyňa 1/ domáha, sa neuskutočnili podľa 3 Cdo 11/2009 9 týchto osobitných predpisov, nebola ţalobkyňa aktívne legitimovaná na podanie ţaloby v zmysle čl. IV ods. 1 uvedeného zákona. Predmetom konania je ţaloba, ktorou sa štát zastúpený prokurátorom domáha určenia neplatnosti prevodu majetku štátu na základe zmlúv o prevode majetku štátu, ktoré uzavreli P., š.p., B., Ţ. Š. ako prevodca, zastúpený na základe mandátnej zmluvy V., a.s. B., pobočka Dunajská Streda (ţalovaná 1/) a ţalovaní 2/ a 3/ ako nadobúdatelia

1. novembra 1993 a
2. decembra 1993 podľa § 299 Obchodného zákonníka a § 588 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa 1/ vyvodzovala svoju aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej ţaloby z toho, ţe prevodca pri prevode porušil § 45 zákona č. 92/1991 Zb., lebo k prevodu vlastníctva nebol udelený súhlas vlády v zmysle uvedeného ustanovenia. Dovolací súd názor odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobkyne 1/ povaţuje za správny. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci bolo zistené, ţe právo hospodárenia k dotknutému majetku štátu mal pôvodne P., š.p., B., Ţ. Š.. Vzhľadom na zadlţenosť tohto štátneho podniku v dôsledku nesplácania predchádzajúcich úverov, ktoré mu poskytla ţalovaná 1/, došlo medzi nimi k dohode o poskytnutí nového úveru s cieľom zlikvidovať predchádzajúci dlh. Táto dohoda sa realizovala
3. novembra 1993 uzavretím novej úverovej zmluvy č. 1/1993 o poskytnutí úveru 6 700 000,-- Sk. Uvedená úverová zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podľa jej čl. IV bol úver zabezpečený záloţným právom (§ 151 a aţ 151g Občianskeho zákonníka) na nehnuteľnosti a dostihové kone. K tejto úverovej zmluve bol uzavretý aj dodatok stanovujúci jednotlivé splátky. V ten istý deň (
4. novembra 1993) bola medzi tými istými účastníkmi uzavretá aj záloţná zmluva č. 1/1993 podľa § 151a aţ 151g Občianskeho zákonníka a § 299 a nasl. Obchodného zákonníka; v nej bolo dohodnuté, ţe záloţné právo sa vzťahovalo na majetok záloţcu. V ten istý deň (
5. novembra 1993) uzavreli napokon tí istí účastníci mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou záloţca splnomocnil ţalovanú 1/, aby v jeho mene predala veci, na ktoré bolo zriadené záloţné právo, a to priamo alebo na verejnej draţbe. Spis nasvedčuje tomu, ţe v zmysle dohodnutého došlo
6. novembra 1993 a
7. decembra 1993 k uzavretiu zmlúv o prevode nehnuteľností, ktoré uzavreli P., š.p., B., Ţ. Š. ako prevodca, zastúpený na základe mandátnej zmluvy V., a.s. B., pobočka Dunajská Streda (ţalovaná 1/) a ţalovanými 2/ a 3/ ako nadobúdateľmi. 3 Cdo 11/2009 10 Vyššie uvedené okolnosti sú určujúce z hľadiska posúdenia, či prevod majetku zo štátu na iné osoby predmetnými zmluvami bol prevodom, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov v zmysle čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. Len v takom prípade je totiţ štát oprávnený podať ţalobu na určenie neplatnosti prevodu vlastníctva. Podľa čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor. K bliţšiemu vysvetleniu pojmu „osobitné predpisy“ slúţi odkaz pod čiarou k tomuto ustanoveniu (viď ďalej). Vychádzajúc z uvedeného treba zdôrazniť, ţe po podaní osobitného návrhu (ţaloby) štátu zastúpeného prokurátorom, ktorým sa v občianskom súdnom konaní domáha určenia neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku v štátnom vlastníctve v zmysle čl. IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z., musí súd pred posúdením opodstatnenosti tejto ţaloby vyriešiť najskôr otázku jej prípustnosti, a to z dôvodu, ţe zákon uvedený prostriedok ochrany majetku v štátnom vlastníctve neupravuje ako všeobecne pouţiteľný všade tam, kde dochádza k prevodu majetku štátu, ale moţnosti jeho aplikácie viaţe na splnenie určitých podmienok. Samotnými dôvodmi vedúcimi k neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu, ktoré v takejto ţalobe tvrdí prokurátor, sa preto súd môţe zaoberať aţ po tom, ako dospeje k záveru, ţe ţaloba je podaná v súlade s uvedeným článkom. V zmysle článku IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. zákonnými podmienkami prípustnosti takejto osobitnej ţaloby prokurátora zastupujúceho štát je : 1/ aby sa ţalobou uplatnený nárok vyvodzoval z prevodu alebo prechodu majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, 2/ aby prevod alebo prechod bol uskutočnený podľa osobitných predpisov (viď odkaz pod čiarou k tomuto ustanoveniu), 3/ aby pri prevode alebo prechode došlo k porušeniu ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Štát zastúpený prokurátorom je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby o neplatnosť takéhoto prevodu alebo prechodu len v prípade, ţe sú tieto podmienky splnené zároveň (kumulatívne). Ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nemá aktívnu legitimáciu na podanie uvedenej ţaloby. 3 Cdo 11/2009 11 V konaní pred súdmi niţších stupňov nebolo sporné, ţe uvedenými zmluvami o prevode nehnuteľností (kúpnymi zmluvami) došlo k prevodu majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby. Moţno preto konštatovať, ţe prvá z dvoch vyššie uvedených podmienok je splnená. Pokiaľ ale ide o splnenie druhej podmienky, je situácia v danej veci iná. Vzhľadom na účel, sledovaný súborom osobitných právnych predpisov, na ktorý je odkaz pod čiarou k ustanoveniu čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. tvorí ho zákon č. 427/1990 Zb. (tzv. zákon o malej privatizácii), zákon č. 474/1990 Zb. (upravujúci pôsobnosť orgánov Slovenskej republiky v procese tzv. malej privatizácie), vyhláška č. 568/1990 Zb. (upravujúca verejné draţby a vstup na ne v procese tzv. malej privatizácie), zákon č. 92/1991 Zb. (tzv. zákon o veľkej privatizácii), zákon č. 253/1991 Zb. (vymedzujúci pôsobnosť orgánov Slovenskej republiky v procese tzv. veľkej privatizácie a ustanovujúci Fond národného majetku Slovenskej republiky), ďalej ustanovenia § 2, 3 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. (určujúce podmienky, za ktorých majetok štátu prechádza do vlastníctva obce) a napokon ustanovenie § 761 Obchodného zákonníka (upravujúce podmienky, za ktorých aj po účinnosti tohto zákonníka treba naďalej aplikovať predchádzajúcu právnu úpravu) je nepochybné, ţe tento súbor sa týka výlučne právnych vzťahov, v rámci ktorého sa realizoval proces privatizácie majetku štátu. Tento záver vyplýva jednak zo samotného účelu, predmetu a rozsahu právnej úpravy týchto taxatívne vymenovaných osobitných predpisov, jednak z toho, ţe aj spomenutý článok IV. zákona č. 17/1993 Z.z. sa stal integrálnou súčasťou predpisu upravujúceho tento proces (zákon č. 92/1991 Zb. o tzv. veľkej privatizácii) a prostriedkom ochrany práv štátu v ňom. Záver, ţe štát zastúpený prokurátorom je aktívne legitimovaný domáhať sa neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu na iné osoby ţalobou v zmysle čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. len, ak k prevodu došlo v procese privatizácie majetku štátu, zodpovedá aj stanovisku, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
8. októbra 1997 pod č. Cpj 22/97 (stanovisko bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 41/1997), v ktorom sa medziiným uvádza, ţe „cieľom tejto právnej úpravy bola zvýšená ochrana štátu ako vlastníka v procese privatizácie jeho majetku”. Z obsahu predmetného stanoviska vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku z
9. októbra 1998 sp. zn. 4 Cdo 41/1998, závery ktorého sú aplikovateľné aj na prejednávanú vec. 3 Cdo 11/2009 12 Vyššie uvedené opodstatňuje záver, ţe štát zastúpený prokurátorom je aktívne legitimovaný podať ţalobu v zmysle čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z. len vtedy, ak sa prevod alebo prechod majetku vo vlastníctve štátu, neplatnosť ktorého namieta, uskutočnil v procese privatizácie. Z hľadiska posúdenia uvedenej otázky zostalo vyriešiť, či sa predmetný prevod uskutočnil v procese privatizácie. Dovolací súd pri riešení otázky, či k spornému prevodu došlo v procese privatizácie, vychádzal z predmetu a rozsahu právnej úpravy danej „osobitnými právnymi predpismi“ (čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z.) a zo skutkových a právnych okolností relevantných pri prevode sporných nehnuteľností na ţalovaných 2/ a 3/ podľa zmlúv z
10. novembra 1993 a
11. decembra
12. Na tomto základe dovolací súd zhodne so záverom odvolacieho súdu za rozhodujúce povaţoval, ţe zo ţiadnej právne významnej skutočnosti, ktorá v konaní vyšla najavo, nebolo moţné vyvodiť, ţe by sa prevod na základe týchto zmlúv uskutočnil podľa „osobitných predpisov“ – v procese privatizácie. Išlo o zmluvy uzavreté mimo tohto procesu, a to podľa ustanovení § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 299 Obchodného zákonníka. Dovolací súd dospel k záveru zhodnému so záverom odvolacieho súdu, ţe sporné prevody sa v tomto prípade neuskutočnili podľa uvedených „osobitných predpisov“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu rozhodol preto odvolací súd správne, keď odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu zamietol. Vzhľadom na neopodstatnené uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolací súd dovolanie zamietol podľa § 243b ods.1 O.s.p. Keďţe ţaloba bola v danom prípade správne zamietnutá z dôvodu, ţe štát zastúpený prokurátorom nebol aktívne legitimovaný na jej podanie, nebolo potrebné sa v konaní na súdoch niţších stupňov (rovnako v dovolacom konaní) zaoberať okolnosťami, ktoré by boli významné pre posúdenie veci v prípade, keby táto aktívna legitimácia bola daná. Pre úplnosť moţno uviesť, ţe závery, ku ktorým dospel odvolací a dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti ţaloby štátu zastúpeného prokurátorom podľa čl. IV zákona č. 17/1993 Z.z., nebránia tomu, aby sa uvedené dôvody, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť vyššie označených zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom občianskom súdnom konaní, začatom na základe štátom podanej všeobecnej (vlastníckej) ţaloby. 3 Cdo 11/2009 13 Dovolací súd pre úplnosť povaţuje za potrebné poukázať na to, ţe aj pred prijatím zákona č. 17/1993 Z.z. ( konkrétne článku IV ) teda pred tým, neţ sa toto ustanovenie stalo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, mal štát ako vlastník hnuteľných a nehnuteľných vecí patriacich do jeho majetku, primeraný – všeobecný a všeobecne (a bez časového obmedzenia) pouţiteľný – právny prostriedok (nástroj), ktorým sa úspešne mohol domáhať ochrany svojich práv a dosiahnuť medziiným určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu majetku. Takým nástrojom bola aj pred účinnosťou vyššie uvedeného zákonného ustanovenia ţaloba štátu ako vlastníka (§ 126 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ zákonodarca napriek existencii vyššie uvedeného všeobecného a všeobecne (navyše bez časového obmedzenia) pouţiteľného procesného nástroja na ochranu práv štátu ako vlastníka zaradil do právneho poriadku Slovenskej republiky ďalší procesný nástroj, je potrebné sa zamyslieť nad účelom, ktorý tým bol sledovaný. Z toho potom moţno vyvodiť charakteristické znaky tohto „nového“ právneho nástroja – ţaloby štátu zastúpeného prokurátorom (čl. IV ods. 1 zákona č. 17/1993 Z.z.). Takáto ţaloba: 1/ nemôţe dopadať na všetky prípady, v ktorých štát mohol uţ za predchádzajúcej úpravy podať ţalobu ako vlastník (§ 126 Občianskeho zákonníka) – v opačnom prípade by išlo o duplicitnú (nadbytočnú a neţiaducu) právnu úpravu, 2/ môţe dopadať len na určitý špecifický okruh vzťahov, so zreteľom na podstatu ktorých zákonodarca vyjadril zámer odlišne upraviť právo štátu domáhať sa ochrany jeho práv (okruh týchto vzťahov vymedzuje priamo text zákona), 3/ je vo vzťahu k ţalobe štátu ako vlastníka (§ 126 Občianskeho zákonníka) osobitným právnym nástrojom, ktorý – práve so zreteľom na jeho osobitnosť a uţšiu pôsobnosť (v porovnaní so všeobecným prostriedkom ochrany práv štátu) – môţe byť úspešne uplatnený len za splnenia osobitných podmienok v zákone vymedzených. V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 2/ a 3/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni 1/, ktorá v tomto konaní úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.1 O.s.p.

a § 142 ods.1 O.s.p.) Ţalovaní 2/ a 3/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu trov dovolacieho konania celkom za dva úkony právnej sluţby podľa § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“), a to za prevzatie a prípravu zastúpenia (

1. mája 2009) a vyjadrenie k dovolaniu z
2. januára
3. Pri určovaní výšky 3 Cdo 11/2009 14 náhrady trov konania vychádzal dovolací súd z toho, ţe advokátovi patrí odmena za jeden úkon právnej sluţby podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom bolo potrebné pri určení výšky odmeny podľa § 13 ods. 2 a 3 vyhlášky zohľadniť, ţe v danej veci išlo o spojenie dvoch vecí na spoločné konanie a advokát zastupoval v dovolacom konaní dve osoby. Ďalej bolo potrebné (vzhľadom na zmenu výpočtového základu) pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny prihliadnuť aj na to, ţe prvý úkon právnej sluţby bol vykonaný v roku 2009 a druhý v roku
4. Základná sadzba tarifnej odmeny v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (vychádzajúc z výpočtového základu za rok 2009 vo výške 695,41 €) potom pri spojení dvoch vecí na spoločné konanie predstavuje 80,23 € (1/13 je 53,49 po zvýšení o ½ 26,74 podľa § 13 ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, ţe ide o zastupovanie dvoch osôb, podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa tarifná odmena pre 1 osobu zníţi o 20%, t.j. 64,19 €. Odmena za zastupovanie ţalovaných 2/ a 3/ za jeden úkon právnej sluţby v roku 2009 potom činí 128,38 €, čo s reţijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 6,95 € (6,95 x 2), predstavuje 142,28 €. Za druhý úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2010 (vychádzajúc z výpočtového základu za rok 2010 vo výške 721,40 € ), potom pri spojení dvoch vecí na spoločné konanie predstavuje 83,23 € (1/13 je 55,49 po zvýšení o ½ 27,74 podľa § 13 ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, ţe ide o zastupovanie dvoch osôb, podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa tarifná odmena pre 1 osobu zníţi o 20 %, t.j. 66,59 €. Odmena za zastupovanie ţalovaných 2/ a 3/ za jeden úkon právnej sluţby v roku 2010 potom predstavuje 133,18 €, čo s reţijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,21 € (7,21 x 2) je 147,60 €. Odmena advokáta potom predstavuje za obidva úkony právnej sluţby spolu 289,88 €. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. decembra 2010 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová