názoru krajského súdu neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie vychádzalo, je v rozpore s obsahom spisov, pretoţe súd mal za to, ţe ţiadosť o sprístupnenie informácie smerovala k spisu, ktorý v čase podania ţiadosti síce nachádzal na Krajskom úrade ţivotného prostredia v Banskej Bystrici, ale jednalo o spis vypoţičaný od Obvodného úradu ţivotného prostredia v Rimavskej Sobote, pričom písomnosti tvoriace tento spis sa vzťahujú k veci vybavovanej na Obvodnom úrade ţivotného prostredia v Rimavskej Sobote a ţalovaný mohol ţalobcovi predloţiť len ten spis, ktorý mu bol predloţený od Obvodného úradu ţivotného prostredia v Rimavskej Sobote, a teda ţalovaný nezodpovedá za obsah spisu, ktorý mu bol postúpený správnym orgánom prvého stupňa. Krajský súd ďalej dôvodil, ţe nezistil ţiadnu vadu v konaní 3 8Sži/1/2014 správneho orgánu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Námietku ţalobcu o tom, ţe rozhodnutie ţalovaného vydal odbor komunikácie, ktorý
ţalobcovho tvrdenia nebol oprávnený rozhodovať o jeho odvolaní, súd poukázal na organizačný poriadok Ministerstva ţivotného prostredia SR z 01.11.2010, č. 32/2010- 1.6, kde v čl. 14 ods. 4 sa uvádza, ţe gestorom zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zároveň aj gestorom Smernice Ministerstva ţivotného prostredia SR z 19.06.2009, č. 4/2009-1.3, ktorou sa vydávajú pravidlá na vykonávanie zákona č. 211/2000 Z. z. je odbor komunikácie ţalovaného. Oprávnenie riaditeľa odboru zabezpečovať v rámci svojej pôsobnosti výkon štátnej správy
osobitných predpisov, vrátane preskúmavania rozhodnutí krajských úradov ţivotného prostredia, a podpisovania rozhodnutí vydaných v správnom konaní
osobitných všeobecne záväzných predpisov vyplýva s čl. 9 ods. 4 Organizačného poriadku písm. a/, b/. Pokiaľ išlo o pisársku vadu v dátume uvedenom v rozhodnutí ţalovaného, táto bola opravená postupom
6 Správneho poriadku, pričom táto nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd povaţoval poučenie v druhostupňovom rozhodnutí za správne v zmysle § 47 ods. 4 Správneho poriadku, nakoľko nie je zákonnou povinnosťou správneho orgánu uvádzať, na ktorý miestne a vecne príslušný súd sa má moţnosť ţalobca obrátiť, resp. podať ţalobu. Krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili, a preto mal za to, ţe napadnuté rozhodnutie i postup ţalovaného bol v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňujú zrušenie preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného, na základe čoho ţalobu § 250j ods. 1 OSP zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 OSP, preto neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe zruší ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie a ţalobcovi prizná náhradu trov konania, ako prvostupňového vo výške 626,81 €, tak i odvolacieho vo výške 423,84 €. Odvolanie odôvodnil tým, ţe napadnutý rozsudok vychádza z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP), pričom krajský súd v rozhodovaní v predmetnej veci postupoval nezákonným spôsobom, v rozpore s OSP (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP). Bol toho názoru, ţe ţalovaný ako povinná osoba jednoznačne zodpovedá za pravdivosť ním sprístupnených informácií, a preto krajský súd 4 8Sži/1/2014 nesprávne posúdil, ţe právny subjekt Obvodný úrad ţivotného prostredia Banská Bystrica (predtým Krajský úrad ţivotného prostredia Banská Bystrica) nezodpovedá za spis predloţený jeho organizačnou zloţkou, Obvodným úradom ţivotného prostredia Rimavská Sobota, ktorá bola bez právnej subjektivity. Povaţoval odôvodnenie rozsudku za zmätočné a nepravdivé vo viacerých častiach. Namietal, ţe správne rozhodnutie bolo vydané deväť dní po lehote nesprístupnenia informácií, ţe poţadované informácie nie sú súčasťou dokumentácie súvisiacej s prešetrovaním sťaţnosti, ale sú súčasťou dokumentácie súvisiacej so sprístupňovaním informácií
zákona, a preto ţalobcovi mali byť sprístupnené v celom rozsahu spisu č. 09/
ktorého ţalobcom poţadované údaje nemajú charakter osobných údajov, nakoľko
nich osobu nemoţno jednoznačne určiť. Nezákonný postup krajského súdu videl ţalobca v porušení § 118 ods. 1, 2 a 4 OSP, krajský súd bol nečinný celých šesť mesiacov, doručil rozsudok ţalobcovi 51 dní odo dňa jeho vyhlásenia, čím konal v rozpore s § 158 ods. 5 OSP a výrok rozsudku neobsahuje hmotnoprávny predpis, na základe ktorého krajský súd rozhodol o zamietnutí ţaloby. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe zotrváva na svojom písomnom vyjadrení k ţalobe zo dňa 21.01.2013 ako aj na vyjadrení na pojednávaní dňa 03.09.2013. Stotoţňujúc sa s právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozsudku krajského súdu navrhol tento ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno vyhovieť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.01.
2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach, a informácie o mene a priezvisku, adrese trvalého bydliska a emailovej adrese dotknutej osoby majú charakter osobných údajov, ktorých sprístupnenie osobitný zákon (§ 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov) neustanovuje. Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu sa ţalobca odvolal. V odvolaní v podstate uviedol obdobné námietky, týkajúce sa veci samej, ako v ţalobe a v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. O odvolaní ţalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol ţalovaný rozhodnutím č. 22352/V/2012-1.1.1 zo dňa 30.04.2012 tak, ţe tomuto nevyhovel a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Uvedené rozhodnutie ţalovaného je predmetom súdneho prieskumu.
211/2000 Z. z. slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení účinnom v čase podanej ţiadosti ţalobcu (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. 6 8Sži/1/2014
1 zákona č. 211/2000 Z. z. osobami povinnými
tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
1, 3 zákona č. 211/2000 Z. z. kaţdý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia poţaduje.
1, 2 zákona č. 211/2000 Z. z. informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba neţije, taký súhlas môţe poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, (zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov) povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môţe poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba neţije, taký súhlas môţe poskytnúť jej blízka osoba.
1, 2 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení platnom a účinnom v čase podania ţiadosti ţalobcu (ďalej len „zákon č. 428/2002 Z. z.“ alebo „zákon o ochrane osobných údajov“) tento zákon upravuje
428/2002 Z. z. osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú moţno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne pouţiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.
1 veta prvá zákona č. 428/2002 Z. z. osobné údaje moţno spracúvať len so súhlasom dotknutej osoby, ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach informácie, ktoré obsahuje dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťaţnosti, sa nesprístupňujú. (§ 8 aţ 12 zákona č. 211/2000 Z. z.)
211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, ţe sprístupní poţadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
1, 2 zákona č. 211/2000 Z. z. ak povinná osoba poskytne ţiadateľovi poţadované informácie v rozsahu a spôsobom
Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. Ak povinná osoba ţiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak ţiadosť bola odloţená (§ 14 ods. 3). Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj zákonnosť rozhodnutia 8 8Sži/1/2014 a postupu ţalovaného správneho orgánu, ako aj zákonnosť postupu a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť postupu ţalovaného správneho orgánu. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, ţe správny orgán prvého stupňa v konaní o poskytnutie informácií na základe ţiadosti ţalobcu zo dňa 22.02.2012 postupoval v intenciách citovanej právnej úpravy ustanovenej v zákone o slobode informácií, z ktorých dôvodov v danom prípade rozhodol v súlade so zákonom, a preto ţalovaný, pokiaľ odvolaniu ţalobcu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, jeho rozhodnutie treba povaţovať tieţ za zákonné, v dôsledku čoho boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie ţaloby súdom prvého stupňa. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, vo svojom odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza : Ústava SR v čl. 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodrţiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha medzi právom na informácie na jednej strane a právom na súkromie na druhej strane. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. upravuje, ţe informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, a informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Účelom ustanovenia § 9 zákona č. 211/2000 Z. z. je chrániť informácie týkajúce sa súkromia 9 8Sži/1/2014 a osobné údaje fyzických osôb. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Zásady ochrany osobných údajov stanovuje zákona č. 428/2002 Z. z. tak, ţe osobným údajom je informácia týkajúca sa fyzickej osoby, ktorá je „určená“ alebo „určiteľná“, resp. ktorá je na základe určitého súboru rôznych údajov konkrétne identifikovateľná a nezameniteľná s inou osobou. Ak ţiadateľ poţiada o sprístupnenie informácií o sprístupnenie dokumentov obsahujúcich informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, povinná osoba ich
1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďţe tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť poţiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí ţiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak ţiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak súhlas nie je zaloţený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní. Odvolací súd mal za preukázané, ţe ţalobca ţiadal v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami sprístupniť informácie týkajúce sa osobných údajov fyzickej osoby, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám
zákona č. 211/2000 Z. z., a preto s poukazom na vyššie uvedené závery správnych orgánov oboch stupňov v tejto časti povaţoval rovnako ako krajský súd za správne. Zákonodarca v zákone o slobode informácií ustanovuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, kto je povinnou osobou na konanie a rozhodnutie o sprístupnení, resp. nesprístupnení ţiadanej informácie, rozsah poskytovania a obmedzenie poskytovania informácií a konanie o ţiadosti o sprístupnení informácií. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, ţe štátne orgány sú povinné poskytovať informácie, ktoré majú k dispozícií. Obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, ţe sprístupní poţadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Z uvedeného vyplýva, ţe štátny orgán ako povinná osoba poskytne na základe ţiadosti ţiadateľa informácie, po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. 10 8Sži/1/2014 Pokiaľ teda povinná osoba vylúčila informácie, ktoré obsahovala dokumentácia súvisiaca s vybavovaním sťaţnosti, a teda zápisnice o prešetrení sťaţnosti, ktoré boli zaloţené v spise, do ktorého ţiadal ţalobca nahliadnuť, a tieto ţalobcovi nesprístupnila, konala v súlade s ustanovením § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. v spojení s § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach. Nebolo pritom rozhodujúce, o spis ktorého orgánu sa jednalo, rozhodujúce bolo, ţe v prípade zápisníc sa jednalo o dokumentáciu súvisiacu s vybavovaním sťaţnosti. Z uvedených dôvodov aj
názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa v danom prípade správne orgány oboch stupňov v konaní začatom na základe ţiadosti ţalobcu o poskytnutie informácií postupovali v zmysle zákona a pokiaľ jeho ţiadosti sčasti nevyhoveli, v súlade so zákonom rozhodli rozhodnutím, v odôvodnení ktorého riadne zdôvodnili dôvody, pre ktoré jeho ţiadosti nebolo celkom vyhovené. Ani odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú odvolaciu námietku ţalobcu, ktorou zopakoval rovnako ako v ţalobe, ţe o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol odbor ministerstva (aj to nepríslušný), a nie ministerstvo, ako mu to ukladá zákon. V rozsahu tejto námietky odkazuje odvolací súd v celom rozsahu na jej odôvodnenie krajským súdom, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje. Právnu relevanciu nemoţno priznať ani ďalšej námietke ţalobcu, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je nezákonný i z dôvodu, ţe výrok rozsudku neobsahuje hmotnoprávny predpis, na základe ktorého krajský súd ţalobu zamietol. Náleţitosti rozsudku ustanovuje zákonodarca v § 157 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého rozsudok súdu obsahuje záhlavie, výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť súdu vo výroku rozsudku uviesť hmotnoprávny predpis, na základe ktorého ţalobu zamieta. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe krajský súd v rozhodovaní predmetnej veci postupoval nezákonne, a to z dôvodov, ţe predsedníčka senátu na súdnom pojednávaní nepostupovala v súlade s § 118 ods. 1, 2, 4 OSP, odvolací súd sa taktieţ nemohol stotoţniť s jeho námietkou. 11 8Sži/1/2014 V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Právna úprava ustanovená v § 118 OSP ustanovuje postup súdu po začatí pojednávania v konaní zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej konanie v prvom stupni v sporovom konaní. Zákonodarca správne súdnictvo systematický začlenil do piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorej špeciálne neustanovil postup súdu na pojednávaní, avšak v § 250i ods. 1 OSP stanovil, ţe pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, a súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, ţe súd v rámci súdneho prieskumu
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým a nevykonáva dôkazy ako v sporovom konaní, a pokiaľ aj vykonáva dôkazy, tieto vykonáva v prípade nevyhnutnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia. Zo spisového materiálu krajského súdu vyplýva ţe súd prvého stupňa na pojednávaní súdu dôkazy nevykonával, z ktorých dôvodov prvostupňový súd nepochybil, keď po začatí pojednávania nepostupoval postupom upraveným v § 118 OSP. Pokiaľ ide o odvolacie námietky ţalobcu týkajúce sa dĺţky konania pred krajským súdom a nedodrţania lehoty na vyhotovenie rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú na správnosť napadnutého rozsudku ţiaden vplyv. Podozrenia ţalobcu, vyslovené v odvolaní a aj ţalobe, z nezákonného upravovania, pozmeňovania a umelého vykonštruovania správnych spisov a z nezákonnej manipulácie s nimi nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť; pokiaľ ţalobca má takéto podozrenia, môţe vyuţiť príslušné zákonné prostriedky. V tejto súvislosti však povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, ţe v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľa o informáciu skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. 12 8Sži/1/2014 Nedá tieţ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neuviesť, ţe postup ţalobcu v konaní o jeho ţiadosti sa javí šikanózny, kedy zjavne vyuţíva zákon o slobode informácií a na jeho základe ţiada o poskytnutie informácií, o ktorých je moţné pochybovať, ţe podliehajú jeho reţimu. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval zneuţitie práva v oblasti práva na informácie vo svojej rozhodovacej činnosti, napr. v rozhodnutí sp. zn. 3Sţi/4/2014, keď uviedol: „Zneuţitím práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, ţe cieľom ţiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je pritom potrebné odlišovať reálny záujem, ktorý súvisí s váţnosťou prejavenej vôle ţiadateľa. Existenciu reálneho záujmu, ktorý súvisí s váţnosťou prejavenej vôle ţiadateľa, je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý ţiadateľ nemusí preukazovať (
3 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia poţaduje). To, ţe sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, ţe je daná váţnosť vôle ţiadateľa informácie získať.” (sp. zn. 3Sţi/4/2014)“. Vychádzajúc zo skutkových zistení daného prípadu a právnych záverov uvedených vyššie odvolací súd nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcu za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu dôvodov namietaných ţalobcom v odvolaní, dospel k záveru, ţe pokiaľ súd prvého stupňa ţalobu zamietol, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd ţalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a v spojení s § 250k ods. 1 OSP, pretoţe bol v tomto konaní neúspešný. 13 8Sži/1/2014 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. januára 2016 JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.