← Slovensko

o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 3 Cdo 293/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republike v právnej veci ţalobcov 1/ K. B., bývajúceho v B., 2/ JUDr. I. H., PhD., bývajúceho v B., zastúpených Mgr. T. S., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej M. P., bývajúcej v S., zastúpenej Mgr. M. S., advokátom so sídlom v S., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5 C 144/2012, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. marca 2014 sp. zn. 10 Co 140/2013, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Senica rozsudkom z
  2. októbra 2012 č.k. 5 C 144/2012-76 ţalovanej uloţil povinnosť do troch dní: I. doručiť a/ ţalobcom 1/ a 2/, b/ A. H. bývajúcej v B. a c/ Okresnej prokuratúre v Senici ospravedlnenie vlastnoručne podpísané ţalovanou v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pánovi K. B. a pánovi JUDr. I. H., PhD. za to, ţe som neoprávnene zasiahla do ich občianskej cti tým, ţe som v liste zo dňa
  3. marca 2011 na ich adresu uviedla, ţe spolu s ďalšími osobami kradnú, klamú a robia podvody; tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“, II. doručiť a/ ţalobcom 1/ a 2/, b/ zamestnancom Obecného úradu B. P. D. a Š. D. na adresu ich zamestnávateľa ospravedlnenie vlastnoručne podpísané ţalovanou v nasledovnom znení: „Ospravedlňujem sa pánovi K. B. a pánovi JUDr. I. H., PhD. za to, ţe som neoprávnene zasiahla do ich občianskej cti tým, ţe som dňa
  4. augusta 2011 na ich adresu uviedla, ţe spolu s ďalšími osobami kradnú, klamú a robia podvody; tieto moje výroky sa nezakladajú na pravde“, III. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ţalobcovi 1/ vo výške 1 500 € a ţalobcovi 2/ vo výške 1 000 €, IV. nahradiť ţalobcom 1/ a 2/ trovy konania. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, ţe uvedenými vyjadreniami ţalovanej došlo k závaţnému zásahu 2 3 Cdo 293/2015 do občianskej cti ţalobcov. Ţalovaná svojimi ústnymi a písomnými vyjadreniami neoprávnene obvinila ţalobcov z páchania trestnej činnosti, pričom tieto vyjadrenia nevyslovila len v okruhu bezprostredne dotknutých účastníkov skutkového deja. Takto, bez akéhokoľvek preukázania pravdivosti svojich tvrdení, zaslala list s difamujúcim obsahom aj orgánu miestnej samosprávy v mieste bydliska ţalobcov a tieţ Okresnej prokuratúre v Senici. Nekonala pri tom v afekte alebo len v dôsledku hnevu, ale cielene a premyslene, s úmyslom poškodiť česť ţalobcov. Ţalobcovia pri tom nemajú inú moţnosť, ako dosiahnuť nápravu. Nemôţu sami očistiť svoju povesť, ktorú doteraz poţívali, lebo nemôţu navštevovať všetkých svojich príbuzných, priateľov a známych alebo zastavovať na ulici spoluobčanov a vysvetľovať im podstatu sporu so ţalovanou. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa by samo uloţenie ţalovanej ospravedlniť sa ţalobcom nebolo postačujúce (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka), lebo ţalovaná by si inak dostatočne neuvedomila dopad svojho konania. So zreteľom na to jej uloţil aj povinnosť zaplatiť ţalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie ţalovaná. Uviedla, ţe súd prvého stupňa jej nedal dostatočný priestor, aby preukázala, ţe dôvodne konala v presvedčení, ţe o ţalobcoch sa vyjadruje pravdivo. Výroky, ktoré uviedla o ţalobcoch vychádzali z jej osobnej skúsenosti a majú vecnú súvislosť iba vo vzťahu k ich majetkovoprávnym záleţitostiam (ţalovanou tvrdenému porušeniu predkupného práva), v rámci ktorých je konanie ţalobcov v rozpore so zákonom. Z týchto dôvodov ţiadala napadnutý rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť. Ţalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, ţe napadnutý rozsudok spočíva na správnych skutkových a právnych dôvodoch. Existencia iného sporu, predmetom ktorého je určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, neospravedlňuje ţalovanú za jej výroky. Vzhľadom na to navrhli prvostupňový rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Krajský súd v Trnave rozsudkom z
  5. marca 2014 sp. zn. 10 Co 140/2013 napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; ţalobcom 1/ a 2/ uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania. V odôvodnení uviedol, ţe po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), na ktorom doplnil dokazovanie (§ 213 ods. 3 O.s.p.), dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny a treba ho zmeniť (§ 220 O.s.p.). Poukázal na to, ţe ţalovaná bola rozhodnutím Obvodného úradu Senica uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 3 3 Cdo 293/2015 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“), za čo jej bolo uloţené pokarhanie. Priestupku sa dopustila tým, ţe
  6. augusta 2011 v pri šetrení jej sťaţnosti týkajúcej sa orezania konárov presahujúcich do jej záhrady uviedla na adresu ţalobcu 1/ ţe „klamú, kradnú, podvody robia“. Tento výrok, ktorým zasiahla do jeho cti, predniesla pred pracovníkmi obecného úradu (P. D. a Š. D.). Ţalovaná v liste z
  7. marca 2011 na adresu ţalobcu 2/ a manţelky uviedla, ţe „klamú, kradnú a podvody robia spolu so splnomocnencom“ (teda ţalobcom 1/). Tento list zaslala ţalovaná na vedomie A. H., obci a okresnej prokuratúre. V konaní nebolo sporné, ţe skutkový dej, z ktorého ţalobcovia vyvodzovali opodstatnenosť ich ţaloby, sa stal. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu ale napriek tomu, ţe konanie ţalovanej vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv ţalobcov, ich dôstojnosť a česť nebola narušená takou intenzitou, akú povaţuje za relevantnú zákon. O tom, ţe by im závaţná ujma bola spôsobená, neboli doloţené ţiadne dôkazy, dokazovanie pred súdom prvého stupňa pozostávalo z oboznámenia sa s listinnými dôkazmi a z výsluchov účastníkov konania, ktorí len zopakovali svoje tvrdenia z predchádzajúcich písomných podaní. Ţalobcami nebolo navrhované ţiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo, ţe ţalobcovia uţ nepoţívajú tú váţnosť v spoločnosti, ako do doručenia listu ţalovanej z
  8. marca 2011 štátnym orgánom, alebo do jej ústneho vyjadrenia
  9. augusta
  10. Po doplnení dokazovania mal odvolací súd preukázané, ţe v rámci priestupkového konania bola ţalovaná uznaná vinnou práve za tie výroky, z ktorých ţalobcovia vyvodzujú zásah do ich osobnostných práv. Spory vzniknuté medzi účastníkmi vyplývajú zo spoluvlastníckych práv ţalovanej, ktoré ţalobcovia (ako potvrdzujú aj výsledky niekoľkých občianskoprávnych konaní) porušujú. Ţalovaná je staršia osoba, má 86 rokov a rokmi vybudovaný silný vlastnícky vzťah k pôde, pričom všetky jej vyjadrenia na adresu ţalobcov súviseli so zásahmi do jej vlastníckych práv a základ mali v jej negatívnych ţivotných skúsenostiach. Ţalobcovia 1/ a 2/ vyjadrenia ţalovanej (písomné z
  11. marca 2011 a ústne vyjadrenie zo
  12. augusta 2011) subjektívne povaţovali za zásah do ich občianskej cti; objektívna spôsobilosť tohto konania ţalovanej zasiahnuť do chránených osobnostných práv ţalobcov však preukázaná nebola. Odvolací súd, zohľadniac okolnosti prejednávanej veci, dospel k záveru, ţe konanie ţalovanej malo síce znaky neoprávneného zásahu do osobnosti, ţalobu ale napriek tomu treba zamietnuť, lebo ţalovaná uţ bola v inom (priestupkovom) konaní za svoje správanie voči postihnutá sankciou verejného práva. Skutočnosť, ţe v priestupkovom konaní ţalobcom nemoţno priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je pritom právne významná. Satisfakcia je tu uţ totiţ priznaná samotným konštatovaním protiprávnosti zásahu ţalovanej do ich osobnostných práv, ktoré 4 3 Cdo 293/2015 konštatoval orgán rozhodujúci v priestupkovom konaní. Potrestanie ţalovanej v priestupkovom konaní predstavuje veľmi výraznú satisfakciu, lebo štátny orgán konštatoval nielen protiprávnosť jej konania, ale tieţ jej subjektívny vzťah ako páchateľky k jej konaniu. Subjektívny náhľad ţalobcov na správanie ţalovanej na tom nemôţe nič zmeniť. Rozhodnutie priestupkového orgánu bolo doručené aj ţalobcom, preto treba mať za to, ţe uţ samo toto rozhodnutie je postačujúce na reparáciu následkov prípadného zásahu do ich dobrého mena, cti a dôstojnosti. Odvolací súd priznal význam aj tej okolnosti, ţe ţalovaná predniesla (doručila) svoje vyjadrenia na adresu ţalobcov len vo vzťahu k zainteresovaným osobám, resp. miestnym a štátnym inštitúciám plniacim úlohy pri ochrane práv občanov. Poţadovanú satisfakciu v občianskoprávnom konaní nepriznal ţalobcom aj preto, lebo nepreukázali, ţe výrokmi ţalovanej došlo k zníţeniu ich cti a dôstojnosti v spoločnosti. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia dovolanie. Podľa ich názoru došlo v konaní k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súc vecne prejednal odvolanie ţalovanej napriek tomu, ţe nemalo predpísané náleţitosti – ţalobkyňa v ňom neuviedla, ktorý (z viacerých výrokov) prvostupňového rozsudku napadla, nevysvetlila ani, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku. Jej odvolanie malo byť preto odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. Navyše, rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Obvodný úrad Senica kvalifikoval správanie ţalovanej ako priestupok voči občianskemu spolunaţívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb., pri rozhodovaní ale vzal na zreteľ iba jeden zo skutkových dejov, z ktorých vyvodzujú opodstatnenosť ţaloby na ochranu osobnosti – ústne vyjadrenie sa ţalovanej na adresu ţalovaných
  13. augusta
  14. Obsah jej listu z
  15. marca 2011, ktorým ţalovaná rovnako zneváţila ţalobcov, nebol predmetom prejednania zo strany priestupkového orgánu. Toto konanie ţalovanej nebolo ničím sankcionované a ţalobcom sa ţalovaná zaň nijakým spôsobom neospravedlnila. Nepravdivý je tieţ údaj uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ţe rozhodnutie priestupkového orgánu bolo doručené obom ţalobcom – v skutočnosti bolo doručené iba ţalobcovi 1/ (teda nie aj ţalobcovi 2/). Odvolací súd otázku rozsahu dôsledkov konania ţalovanej neposudzoval s náleţitým zohľadnením toho, ţe k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv ţalobcov došlo v malej obci, v ktorej obsah podobných difamujúcich tvrdení, ako predniesla ţalovaná na adresu ţalobcov, sa stáva všeobecne známou skutočnosťou. Skutočnosti takejto povahy nie 5 3 Cdo 293/2015 je potrebné dokazovať. Konanie ţalovanej nebolo vyjadrením jej úsudku, názoru, ale priamo obvinením ţalobcov z podvádzania a klamania. Takéto konanie má bezpochyby intenzitu neoprávneného zásahu, preto ich ţaloba bola podaná dôvodne a nemala byť zamietnutá. Z týchto dôvodov ţiadali napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe sa potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe i keď jej odvolanie nebolo vyhotovené advokátom, z jeho obsahu bolo moţné vyvodiť, v akom rozsahu napadla prvostupňový rozsudok, v čom vidí jeho nesprávnosť a ako ţiada rozhodnúť. Podľa jej názoru odvolací súd správne uzavrel, ţe ţalobcovia ničím nepreukázali, ţe v dôsledku jej konania došlo k zníţeniu ich váţnosti v spoločnosti – nenavrhli jediného svedka, ktorý by potvrdil, ţe ich dôstojnosť v spoločnosti utrpela, prípadne ţe bola v značnej miere zníţená. Dôkazy o tom neposkytol ţalobca 2/ ani po priamej výzve odvolacieho súdu. Doplneným dokazovaním, ktoré vykonal odvolací súd, nebolo preukázané, ţe by výroky ţalovanej mali za následok zhoršenie povesti ţalobcov alebo ich vnímanie ako osôb morálne menej zdatných. Notoricky známymi skutočnosťami sú tie, ktoré sú všeobecne známe; za také skutočnosti ale nemoţno povaţovať to, či konanie ţalovanej v očiach obyvateľov B. (ne)zníţilo česť ţalobcov alebo (ne)poškodilo ich dobré meno alebo povesť. Z týchto dôvodov ţiadala dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  16. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dovolanie opodstatnené. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi; ak dovolateľ nekonkretizuje rozsah, v ktorom napadol rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolací súd ho preskúma v celom rozsahu. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa pri tom zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ 6 3 Cdo 293/2015 tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
  17. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. O vadu konania podľa tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobcovia 1/ a 2/ vady konania v zmysle § 237 netvrdili a existencia vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
  18. Podľa názoru ţalobcov došlo v konaní k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). „Inou“ vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemoţno podriadiť pod § 237 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pod „inou vadou“ sa v rozhodovacej praxi súdov spravidla rozumie najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s ustanovením § 129 O.s.p.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez 7 3 Cdo 293/2015 zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, zohľadnenie skutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo. Ţalobcovia za tzv. inú vadu povaţujú to, ţe odvolací súd vecne prejednal odvolanie ţalovanej napriek tomu, ţe podľa ich názoru nemalo predpísané náleţitosti. Dovolací súd sa ale so zreteľom na obsah spisu stotoţňuje s názorom ţalovanej, ţe z obsahu jej odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) bolo moţné vyvodiť, ţe ním napadla prvostupňový rozsudok v celom rozsahu, ako aj to, aké výhrady a z čoho vyvodzované má voči konaniu a rozhodovaniu súdu prvého stupňa a čoho (akého rozhodnutia) sa odvolaním domáha. Predmetnú námietku ţalobcov preto dovolací súd nepovaţuje za opodstatnenú. Za „inú procesnú vadu“ povaţuje nielen dávnejšia judikatúra (R 111/1998), ale tieţ stanovisko R 2/2016 aj nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia (k tomu viď ďalej 5.1.).
  19. Ţalobcovia namietajú, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu pouţil odvolací súd v danom prípade náleţité ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom. Ustanovenia § 11 aţ 16 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu 8 3 Cdo 293/2015 jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, ţe a/ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti, b/ tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach c/ medzi konaním neoprávnene zasahujúceho subjektu a vzniknutou nemajetkovou ujmou je vzťah príčinnej súvislosti. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne); pokiaľ z nich nie je splnený čo i len jeden, je vylúčené uplatnenie sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik osobitných občianskoprávnych sankcií v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. Tento znak je daný, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (teda to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na kaţdú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníţenia jej váţnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Vzhľadom na to, ţe právna úprava ochrany osobnosti je zaloţená na objektívnom princípe, nevyţaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či uţ vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môţe byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo ţartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby (napríklad aj vtedy, ak je osobne presvedčený o pravdivosti ním prednesených nepravdivých skutkových tvrdení o niekom inom). 9 3 Cdo 293/2015 Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môţe k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vţdy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, ţe ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a ţe nebol daný ţiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, ţe neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tieţ existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah (napríklad výkon iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona). O vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu osobnosti a vznikom jej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv ide vtedy, ak ujma je dôsledkom zásahu. Treba dodať, ţe povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočíva na osobe tvrdiacej zásah do jej osobnostných právach.
  20. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sú jednotlivé čiastkové závery, na ktorých spočíva napadnutý rozsudok jednak sčasti protirečivé a rozporné, sčasti nesprávne a tieţ nedostatočne odôvodnené. 4.
  21. Pokiaľ ide o objektívnu spôsobilosť zásahu (konania ţalovanej) vyvolať nemajetkovú ujmu ţalobcov, odvolací súd uzavrel, ţe „ţalobcovia 1/ a 2/ vyjadrenia ţalovanej
  22. augusta 2011 ako i list ţalovanej z
  23. marca 2011 povaţovali za neoprávnený zásah do ich občianskej cti, zaloţený však len na ich subjektívnych pocitoch bez preukázania objektívnej spôsobilosti zásahu privodiť ujmu ţalobcom 1/ a 2/“. Vyššie uţ ale bolo uvedené, ţe objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je kaţdé také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na kaţdú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníţenia jej váţnosti alebo aj len hrozili moţnosťou nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. Ţalovaná sa na adresu ţalobcov vyjadrila, ţe „kradnú, klamú a robia podvody“. Písomné vyjadrenie obsahujúce tieto slová, ktorými sa beţne označuje páchanie trestnej činnosti, oznámila 10 3 Cdo 293/2015 obecnému úradu a okresnej prokuratúre; ústne sa takto vyjadrila v prítomnosti dvoch zamestnancov obecného úradu. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nesie takéto vyjadrenie sa znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena kaţdej inej fyzickej osoby v obdobnej situácii. Napokon, objektívnu spôsobilosť jej konania zasiahnuť do cti a dôstojnosti iného potvrdilo samo rozhodnutie priestupkového orgánu, ktoré konštatuje, ţe ţalovaná urazila ţalobcu 1/. 4.
  24. K otázke neoprávnenosti zásahu odvolací súd (v druhom odseku na str. 5 rozsudku) jednoznačne uviedol, ţe „konanie ţalovanej vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv“. Na druhej strane ale odvolací súd dospel k záveru, ţe napriek tomu „dôstojnosť a česť ţalobcov nebola váţne a takou intenzitou narušená alebo poškodená, ako to vyţaduje zákon. O tom, ţe by im závaţná ujma bola spôsobená, neboli doloţené ţiadne dôkazy“. Konštatoval tieţ, ţe ţalobcami „nebolo navrhované ţiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo, ţe ţalobcovia uţ nepoţívajú tú váţnosť v spoločnosti, ako do doručenia listu ţalovanej z
  25. marca 2011 štátnym orgánom, alebo odo dňa času ústneho vyjadrenia
  26. augusta 2011“. Právny názor odvolacieho súdu, ktorý bol podkladom pre tieto jeho konštatovania, nezodpovedá celkom záverom, ku ktorým dospela súdna prax a právna teória. Napríklad v rozsudku z
  27. marca 2001 sp. zn. MCdo 46/2000 najvyšší súd uviedol, ţe „pre samotný vznik práva na poskytnutie morálneho zadosťučinenia je postačujúce čo i len ohrozenie chránených osobnostných práv (t.j. reálna moţnosť, ţe určité konanie objektívne má alebo môţe mať za následok napríklad zníţenie váţnosti fyzickej osoby alebo ujmu na jej cti)“. Ako príklad moţno ďalej uviesť tieţ rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  28. mája 2013 sp. zn. 9 Co 197/2012, v ktorom tento súd vyslovil, ţe obsahom práva na ochranu osobnosti „je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka, nevyţaduje sa vyvolanie následkov, stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv“. Aj právna teória zastáva názor, podľa ktorého „zásahom do osobnostného práva nemusí nastať skutočné zníţenie váţnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyţaduje vyvolanie následkov, ale stačí, ţe zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo 11 3 Cdo 293/2015 ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka“ (viď publikáciu „Občiansky zákonník I, Števček a kol., C. H. Beck, 2015, str. 83.). Obdobné sú právne úvahy aj autorov ďalších odborných publikácií (viď napríklad „Občiansky zákonník“, Jaromír Svoboda a spol., Eurounion, 2005, str. 42). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo z týchto dôvodov potrebné mať za to, ţe v preskúmavanej veci došlo k nemajetkovej ţalobcov. V dôsledku konania ţalovanej došlo k ohrozeniu cti, dôstojnosti a dobrého mena ţalobcov 1/ a 2/, pričom nebolo nevyhnutné, aby k zníţeniu ich váţnosti v spoločnosti zároveň skutočne došlo. Inou je, samozrejme, otázka, či a aké sankcie sú primerané okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, resp. následkom, ktoré zásah vyvolal. 4.
  29. S prihliadnutím na vyššie uvedené je zrejmé, ţe medzi neoprávneným konaním ţalovanej objektívne spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv (označujúcim ţalobcov za zlodejov, podvodníkov a „kmínov“) a nemajetkovou ujmou ţalobcov chápanou tak, ako je to uvedené v bode 4.2., je vzťah príčiny a následku.
  30. Odvolací súd, zohľadniac okolnosti prejednávanej veci, dospel k záveru, ţe konanie ţalovanej malo síce znaky neoprávneného zásahu do osobnosti ţalobcov, ţalobu ale napriek tomu treba zamietnuť, lebo ţalovaná uţ bola v inom (priestupkovom) konaní za svoje správanie voči ţalobcom postihnutá sankciou verejného práva. 5.
  31. Dovolatelia však opodstatnene namietajú, ţe sankciu (pokarhanie) uloţil priestupkový orgán ţalovanej len za jej ústne vyjadrenia sa za prítomnosti zamestnancov obecného úradu
  32. augusta
  33. Táto skutočnosť vyplýva z rozhodnutia Obvodného úradu Senica zo
  34. novembra 2011 č. ObÚ_SE-OVVS-A-2/2011/1201/P-788/11/V. Z tohto rozhodnutia vyplýva, ţe sankcia jej bola uloţená za to, ţe urazila ţalobcu 1/ (ţalovaná sa ale
  35. augusta 2011, ako to, napokon, vyplýva z rozhodnutia priestupkového orgánu, difamujúco vyjadrila aj o osobe ţalobcu 2/). Dôvod, so zreteľom na ktorý odvolací súd prvostupňový rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol, moţno preto – pri právnom názore zaujatom odvolacím súdom – vzťahovať výlučne len na predmetné ústne vyjadrenie sa ţalovanej o ţalobcovi 1/ (
  36. augusta 2011), nie 12 3 Cdo 293/2015 však aj o ţalobcovi 2/ a rovnako nie na jej písomné vyjadrenie sa o oboch ţalobcoch v liste z
  37. marca 2011, ktorý zaslala obecnému úradu a prokuratúre. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu teda nevysvetľuje, z akého dôvodu za ústne vyjadrenie sa na adresu ţalobcu 2/ a písomné vyjadrenie sa o ţalobcoch 1/ a 2/ nebola ţalovanej v občianskom súdnom konaní uloţená ţiadna sankcia (ani len vo forme ţalobcami poţadovaného ospravedlnenia). V tomto smere je odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neúplné a nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou povaţovaná za tzv. inú vadu konania (viď R 111/1998 a R 2/2016). 5.
  38. Odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol, ţe „rozhodnutie priestupkového orgánu bolo i ţalobcom doručené, a tým došlo k satisfakcii natoľko zásadnej, ţe sama o sebe v tomto prípade postačuje k reparácii prípadných protiprávnych zásahov a k ochrane dobrého mena, cti a dôstojnosti ţalobcov v spoločnosti“ (druhý odsek na str. 7 rozsudku odvolacieho súdu). Dovolatelia aj v tomto prípade opodstatnene namietajú, ţe odvolací súd prehliadol, ţe rozhodnutie priestupkového orgánu bolo doručené iba ţalobcovi 1/. Ţalobcovi 2/ (ako vyplýva zo spisu priestupkového orgánu) toto rozhodnutie nebolo doručené; dôvod rozhodnutia odvolacieho súdu preto vo vzťahu k tomuto ţalobcovi neobstojí. 5.
  39. Odvolací súd za dôvod pre zmenu prvostupňového rozsudku a zamietnutie ţaloby povaţoval to, ţe ţalovanej bola v priestupkovom konaní (len za jedno z jej vyjadrení na adresu len jedného zo ţalobcov) uloţená sankcia verejného práva. Takáto sankcia jej bola uloţená štátom za to, ţe sa dopustila konania, ktoré štát povaţuje za neprípustné a ktoré takouto sankciou postihuje. Rozhodnutím priestupkového orgánu bol vyriešený vzťah štátu ku konaniu ţalovanej. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nezohľadnil odvolací súd pri svojich právnych úvahách náleţite tú skutočnosť, ţe neoprávneným konaním ţalovanej objektívne spôsobilým zasiahnuť do osobnostných práv ţalobcov bol dotknutý nielen záujem štátu, ale tieţ záujem ţalobcov. Vyjadrením ţalovanej, ţe ţalobcovia páchajú trestnú činnosť, bola 13 3 Cdo 293/2015 v istom zmysle „narušená rovnováha“ ich vzájomného osobnostného vzťahu. Ţalovaná sa dopustila konania spôsobilého „poníţiť“ ich v očiach iných osôb. Pokiaľ sa niekto dopustí konania zniţujúceho česť a dôstojnosť fyzickej osoby, je v občianskom súdnom konaní cieľom takto zasiahnutej osoby, aby dosiahla nútené uloţenie sankcie tomu, kto do jej osobnostných práv zasiahol. Účelom takejto sankcie, uloţenej súdom v primeranej forme a v adekvátnom rozsahu, je nastoliť opätovnú „rovnováhu“ osobnostného vzťahu aktérov skutkového deja, v rámci ktorého došlo k zásahu do osobnosti. Pokiaľ súd primeranými občianskoprávnymi prostriedkami „potrestá“ toho, kto zasiahol do osobnostných práv iného, zasiahnutý subjekt dosiahne satisfakciu „poníţením“ zasahujúceho subjektu. K tomu dochádza tým, ţe súd zasahujúceho – podľa okolností prípadu – donúti buď sa ospravedlniť zasiahnutej fyzickej osobe alebo jej zaplatiť náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch (prípadne mu uloţí obe sankcie zároveň). Samo rozhodnutie priestupkového orgánu ale bez ďalšieho nemá bezprostredný dopad na vzájomný osobnostný vzťah subjektu a objektu zásahu. Sankcia za priestupok proti občianskemu spoluţitiu vo forme pokarhania neznamená, ţe ten, kto iného urazil, sa (či uţ dobrovoľne, alebo z donútenia niektorým orgánom) „poníţil“ a za svoje konanie sa urazenej fyzickej osobe (minimálne) ospravedlnil. V okolnostiach prejednávanej veci teda odvolací súd náleţite nevysvetlil, ako sa – podľa jeho názoru – dosiahla rovnováha vzájomného osobnostného vzťahu účastníkov konania samotným pokarhaním ţalovanej, navyše, len za jeden zo ţalovaných skutkov a len za konanie voči jednému zo ţalobcov. V súvislosti s otázkou následkov vyvolaných konaním ţalovanej vo sfére osobnostných práv ţalobcov treba pripomenúť konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého „napriek tomu, ţe konanie ţalovanej vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, tak dôstojnosť a česť ţalobcov nebola váţne a takou intenzitou narušená alebo poškodená ako to vyţaduje zákon. O tom, ţe by im závaţná ujma bola spôsobená neboli doloţené ţiadne dôkazy“. Takáto formulácia znamená, ţe do osobnosti ţalobcov bolo zasiahnuté, nie však a/ váţne a b/ intenzitou vyţadovanou zákonom. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka podáva exemplifikatívny výpočet chránených osobnostných práv, § 13 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na to uvádza príklady foriem a spôsobom, ktoré môţe zvoliť zasiahnutá fyzická osoba pri ochrane svojich 14 3 Cdo 293/2015 práv. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd poukazuje na to, ţe podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má takáto fyzická osoba právo domáhať sa primeraného zadosťučinenia. Primeranosť znamená, ţe zadosťučinenie má zodpovedať podstate zásahu, zasiahnutej osobnostnej sfére a tieţ okolnostiam a dôsledkom zásahu. Občiansky zákonník neuvádza, akú intenzitu „vyţaduje“. V praxi súdov sa spravidla pri difamujúcich zásahoch najniţšieho stupňa intenzity (pokiaľ sú, pravda, splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti za zásah do osobnosti) ako primerané volí ospravedlnenie. „Závaţnosť“ ujmy alebo „zníţenie dôstojnosti v značnej miere“ spája § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s prípadmi (situáciami), v ktorých sa nerelutárne zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka javí ako nepostačujúce. Pokiaľ nemajetková ujma spôsobená fyzickej osobe môţe byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné zvoliť takú formu, ktorá je v danej veci primeraná, a tým zároveň účinná. Aplikácia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (spojená s úvahami o „váţnosti“ zásahu a „zníţení dôstojnosti v značnej miere“) prichádza do úvahy aţ v prípade, ţe je morálne zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepostačujúce. Vyššie uvedené formulácie zvolené odvolacím súdom teda vysvetľujú, prečo nebola ţalovanej uloţená sankcia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorej sa ţalobcovia tieţ domáhali), nevysvetľujú však dostatočne, z akého dôvodu súd nezvolil ani len uloţenie povinnosti ţalovanej ospravedlniť sa im. Pritom okolnosti, ktoré zohľadnil, s výnimkou priebehu a výsledku priestupkového konania (t.j. vek ţalovanej, jej motivácia a prípadné vnútorné presvedčenie, ţe porušenie predkupného práva je krádeţou, podvodom alebo trestným činom), sa týkajú subjektívnej stránky konania ţalovanej, o ktorej sa odvolací súd sám vyjadril, ţe je irelevantná.
  40. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (v súvislosti s R 111/1998 a R 2/2016) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
  41. Vzhľadom na to, ţe ţalobcovia v procesne prípustnom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a včas podanom (§ 240 ods. 1 O.s.p.) dovolaní opodstatnene uplatnili dovolacie dôvody uvedené 15 3 Cdo 293/2015 v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  42. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  43. júna 2016 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.