← Slovensko

sankčný úrok - § 353 zákona č. 511/1992 Zb.

Najvyšší súd 8Sžf/3/2010 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: L. N., S., so sídlom M., R., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v R., Š., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/228/15840-96919/2008/993196-r zo

  1. decembra 2008, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
  2. septembra 2009, č.k. 20S/7/2009-42, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
  3. septem- bra 2009, č.k. 20S/7/2009-42, z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. I/228/15840- -96919/2008/993196-r zo
  4. decembra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 132 € k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal 2 8Sžf/3/2010 preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým ako odvolací orgán podľa § 48 ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák.č. 511/1992 Zb.“) potvrdil napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Ruţomberok č. 661/230/30233/2008/Há-A/741 z 23.9.2008, ktorým podľa § 35b ods.1 písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb. správca dane vyrubil ţalobcovi ako daňovému subjektu sankčný úrok v sume 23 460 Sk za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2003 v lehote splatnosti. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu, v rozsahu ţalobných dôvodov, konštatoval, ţe vo veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver. Vychádzal pritom zo skutočnosti, ţe z obsahu spisu bolo preukázané, ţe konkurz na majetok ţalobcu vyhlásený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 51-24 K 32/00 s účinnosťou od 20.03.2000, bol zrušený rozhodnutím tohto súdu č.k. 51-24 K 32/00-446 z 18.10.
  5. Z uvedeného je zrejmé, ţe predmetná pohľadávka uloţená ţalobcovi mohla vzniknúť najskôr po vyhlásení konkurzu, nakoľko predmetom vyrubovacieho konania bolo vyrubenie sankčného úroku za oneskorenú úhradu dane z pridanej hodnoty za mesiac jún
  6. Poukázal na ust. § 95a ods.3 druhá veta zák.č. 511/1992 Zb. (v znení účinnom v období od vyhlásenia aţ po zrušenie konkurzu na majetok ţalobcu do 18.10.2004), podľa ktorého v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu správca dane nemôţe vyrubovať sankcie. Zdôraznil, ţe v posudzovanej veci sa jednalo o pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu, pričom sankčný úrok vyrubil správca dane na základe toho, ţe 09.07.2003 (v čase konkurzu) podal správca konkurznej podstaty (ďalej len „správca KP“) ţalobcu daňové priznanie k DPH za jún 2003 vo výške 107 836 Sk, z čoho zaplatil dňa 25.07.2003 sumu 62 Sk a následne dňa 26.05.2004 zaplatil zvyšnú časť. Krajský súd zdôraznil, ţe lehota na podanie daňového priznania k uvedenej dani uplynula dňom 25.07.2003, pričom ust. § 95 ods.6 a ods.8 zák. č. 511/1992 Zb. sa nemohlo na predmetnú pohľadávku vzťahovať, nakoľko išlo o pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu, ktorá nevznikla na základe daňovej kontroly. Správca dane si potom nemohol tieto pohľadávky prihlásiť podľa zák.č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 328/1991 Zb.“ alebo „zákon o konkurze a vyrovnaní“), nakoľko § 95 ods.8 zák.č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 18.10.2004 sa 3 8Sžf/3/2010 vzťahoval na pohľadávky síce špecifikované v § 95 ods.6 avšak pohľadávka - predmetný sankčný úrok – nebola daňovou pohľadávkou podľa § 95 zák.č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v čase konkurzu ţalobcu, pretoţe nevznikla do vyhlásenia konkurzu. Krajský súd zdôraznil, ţe splatnosť DPH za jún 2003 nastala dňa 25.07.2003, tzn. od konca roku 2003, od 31.12.2003 začala plynúť 5-ročná lehota na vyrubenie sankčného úroku, ktorý bol vyrubený rozhodnutím z 23.09.2008 v súlade s ust. § 35b ods.9 zák.č. 511/1992 Zb. Uviedol tieţ, ţe zákonodarca odkazuje v ust. § 35b ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. na platný a účinný zákon č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák.č. 289/1995 Zb.“ alebo „zákon o DPH“), v zmysle ktorého bol ţalobca povinný DPH za jún 2003 aj zaplatiť. Daňový subjekt podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2003 dňa 09.07.2003 a priznal daňovú povinnosť 107 836 Sk, pričom 62 Sk zaplatil 25.07.2003 a 107 774 Sk 26.05.
  7. Vychádzajúc z mesačného zdaňovacieho obdobia (podľa § 41 zákona o DPH daň je splatná za zdaňovacie obdobie do 25 dní po skončení tohto obdobia s výnimkou dane pri dovezenom tovare podľa § 48), sa krajský súd stotoţnil so správcom dane v tom, ţe zvyšná časť dane 107 774 Sk bola zaplatená po lehote splatnosti, lebo lehota splatnosti uplynula 25.07.2003, pričom zdaňovacím obdobím bol kalendárny mesiac jún 2003, ţalobca mal do 25.7.2003 podať daňové priznanie a bol povinný zaplatiť daň. Potom záver o určení splatnosti DPH na deň 25.07.2003 je správny a DPH za jún 2003 sa stala splatnou pohľadávkou po vyhlásení konkurzu. Krajský súd ďalej poukázal na ust. § 31 ods.3 zák.č. 328/1991 Zb., v zmysle ktorého pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu. Splatnosť DPH nemohla byť upravená iným zákonom, neţ zákonom o DPH. Z tohto hľadiska potom tvrdenie, ţe splatnosť pohľadávky nastala podľa zák.č. 289/1995 Z.z. dňa 25.07.2003 je vecne správne. V danom prípade však daňové priznanie k DPH podával správca konkurznej podstaty ţalobcu a tento daň aj zaplatil. Zdôraznil, ţe právo správcu KP uspokojiť pohľadávku kedykoľvek, sa vzťahovalo s poukazom na ust. § 31 ods.1 písm. f/ zák.č. 328/1991 Zb. aj na pohľadávku proti podstate. Nakoľko v posudzovanej veci sa jednalo o pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, účinky vyhlásenia konkurzu upravené v ust. § 14 a nasl. zák.č. 328/1991 Zb. sa nemohli na ňu vzťahovať, ale bolo na vôli správcu KP, ako a kedy si zvolil, ţe bude túto pohľadávku platiť, nakoľko tieto pohľadávky môţe uspokojiť kedykoľvek. Krajský súd dospel k záveru, ţe pokiaľ pohľadávku správca KP priznal tým, ţe sám podal daňové 4 8Sžf/3/2010 priznanie k DPH 18.07.2003 a napokon daň aj zaplatil, nie je potrebné dôvodnosť tejto pohľadávky skúmať. Je však evidentné, ţe od splatnosti dane, teda od 25.07.2003, došlo k zaplateniu DPH aţ 26.05.
  8. Krajský súd súhlasil s tým, ţe v čase konkurzného konania subjekt, vo vzťahu ku ktorému mohli byť vyrubené daňové povinnosti v súlade so zákonom, bol výlučne správca KP ţalobcu. V danom prípade však sankčný úrok v čase konkurzného konania ţalobcu vyrubený nebol, ale bol vyrubený po 18.10.2004, kedy bol konkurz zrušený a bol vyrubený vo vzťahu k subjektu, ktorý existoval, existuje a jej aj zapísaný v obchodnom registri. Krajský súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v priebehu konkurzného konania môţe správca konkurznej podstaty dostať do omeškania so zaplatením pohľadávky proti podstate, a či je správny názor ţalobcu, ţe so splnením pohľadávky uvedenej v rozvrhovom uznesení môţe byť v omeškaní iba v prípade, ak dňom vykonateľnosti rozvrhového uznesenia sa táto povinnosť nesplní. V tomto smere zaujal stanovisko, ţe v čase vyhlásenia konkurzu nemohol ţalovaný vyrubiť sankčný úrok, lebo zo zákona č. 328/1991 Zb., nevyplýva, ţe splatnosť pohľadávok, ktoré vznikli a stali sa splatnými po vyhlásení konkurzu, by následne bola zákonom č. 328/1991 Zb. „stornovaná“ alebo iným spôsobom upravená na iný časový údaj splatnosti. Pokiaľ pristúpil správca KP ţalobcu k uspokojeniu pohľadávky neskôr (tak to bolo na jeho vôli), ale počas konkurzu bol chránený tým, ţe sankčný úrok voči správcovi KP nemohol byť vyrubený, avšak podľa názoru krajského súdu, pokiaľ ţalobca po zrušení konkurzu ako subjekt obchodná spoločnosť naďalej existuje, tak postupoval správny orgán správne, keď pristúpil k 5-ročnej lehote k vyrubeniu sankčného úroku, pričom ani z ustanovení zákona o DPH, zákona o konkurze a vyrovnaní, ani iných zákonov nevyplýva, ţe po zrušení konkurzu na daňový subjekt, pokiaľ daňový subjekt existuje, by nemohol správca dane vyrubiť subjektu sankčný úrok vzťahujúci sa aj na obdobie, v ktorom bol daňový subjekt v konkurze (26.07.2003 do 18.10.2004). Zdôraznil, ţe ustanovenie § 95a ods.3 druhá veta zák.č. 511/1992 Zb. ukladá správcovi dane povinnosť nevyrubiť sankcie v čase konkurzu daňového subjektu, t.j. nevydať rozhodnutie o uloţení povinnosti ţalobcovi platiť sankčný úrok, pričom tento postup ţalovaný dodrţal. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva, ţe by sankčný úrok nebol oprávnený správny orgán vyrubiť po 18.10.2004, pokiaľ bol vyrubený v zákonnej 5-ročnej lehote, čo v konaní preukázané bolo. 5 8Sžf/3/2010 Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal ţalobca odvolanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom. V odvolaní uviedol, ţe podľa § 41 zák.č. 289/1995 Zb. bol daňový subjekt povinný zaplatiť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, teda do 25.07.
  9. Pretoţe sa jednalo o pohľadávku proti podstate (§ 31 ods.3 písm. a/ zák.č. 328/1991 Zb.) uspokojiť ju mal správca KP kedykoľvek v priebehu konkurzného konania (§ 31 ods.1 písm. f/ zák.č. 289/1995 Zb.), ktoré začalo 28.03.2000 vyhlásením konkurzu a skončilo 18.10.2004 zrušením konkurzu. Ţalobca uviedol, ţe výklad na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení krajským súdom je podľa jeho názoru formálne správny, ale je nelogický a v rozpore s účelom zákona. Zdôraznil, ţe osoba ustanovená za správcu konkurznej podstaty nadobudne súčasne aj postavenie daňového subjektu, pričom však „táto osoba nie je dvojjediná, ale len jedna osoba“, preto „podľa jeho názoru došlo ku konfúzii povinností daňovníka a oprávnení správcu podstaty, otázkou je v prospech čoho“. Správca KP je povinný pohľadávky proti podstate uspokojiť všetky v plnej výške, ak nie tak pomerne v rámci jednej skupiny, preto pohľadávky proti podstate platí vtedy, ak má na účte dosť peňaţných prostriedkov pre uspokojenie všetkých pohľadávok proti podstate, inak odloţí platby k rozvrhu. Takýto postup správcu a súčasne aj daňového subjektu je logický. Jeho prísne formálne vzaté právne postavenie však spôsobuje, ţe ak dodrţí povinnosti správcu, poruší povinnosti daňového subjektu zaplatiť daň, môţe sa dopustiť trestného činu nezaplatenia dane a poistného a bude uplatnený sankčný úrok. Zdôraznil, ţe celkom iste nebolo úmyslom zákonodarcu postaviť osobu, ktorá je správcom podstaty a súčasne aj daňovým subjektom do takéhoto právneho postavenia. Mal za to, ţe v tomto prípade sú zákon o konkurze a vyrovnaní a príslušné daňové zákony v rozpore, pretoţe výkon oprávnenia správcu podstaty podľa zák.č. 328/1991 Zb. nemôţe mať za následok sankcie podľa zákona o správe daní a poplatkov proti daňovému subjektu, pretoţe keď sa jedná o jednu osobu, z práva nemôţe vzniknúť neprávo, a preto je výklad ako vykonal krajský súd formálny, v rozpore s logikou a účelom zákona. Podľa názoru ţalobcu je potrebné dať prednosť oprávneniu správcu pre povinnosťou daňového subjektu, keďţe sú v rozpore, a to preto lebo zákon o konkurze a vyrovnaní je oproti zákonu o správe daní a poplatkov normou špeciálnou a aj preto lebo kolíziu zákona o konkurze a vyrovnaní s inými predpismi riešil vtedy platný zákon o konkurze a vyrovnaní v § 66e ods.2 v prospech konkurzu (ods. 3 na tento konkurz nedopadal). Je potrebné dať prednosť výkladu logickému, účelu zákona o konkurze a vyrovnaní a jeho dôvodu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe horeoznačené rozhodnutie ţalovaného zo 6 8Sžf/3/2010 16.12.2008 vrátane prvostupňového rozhodnutia z 23.09.2008, sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania si ţalobca v rámci odvolania neuplatnil. Ţalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach ţaloby a v rozsahu odvolania ţalobcu /§ 212 ods.1 O.s.p./, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je opodstatnené. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
  10. novembra 2010 (§ 156 ods.1 a ods.3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia /§ 250i ods.1 O.s.p./. Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane podľa § 35b ods.1 písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb. vyrubil ţalobcovi ako daňovému subjektu sankčný úrok v sume 23 460 Sk za nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti na dani z pridanej hodnoty priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2003 v lehote splatnosti. Z pokladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného správneho orgánu, je zrejmé, ţe skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol. 7 8Sžf/3/2010 Spornou bolo vyriešenie právnej otázky, či právna úprava, platná a účinná v čase vydania napadnutých rozhodnutí, dovoľovala vyrubenie sankčného úroku ţalobcovi ako daňovému subjektu, podľa § 35b ods. 1 písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb., a to za stavu, ţe k podaniu daňového priznania, k vzniku daňovej povinnosti a následne k oneskorenému zaplateniu DPH došlo v čase, keď sa ţalobca nachádzal v konkurze (od 20.03.2000 do 18.10.2004). Daňové priznanie za mesiac jún 2003 v posudzovanej veci podal správca konkurznej podstaty, splatnosť predmetnej dane nastala dňom 25.07.2003, pričom daň zaplatil aţ 26.05.2004, t.j. po lehote splatnosti. Sankčný úrok upravený v ustanovení § 35b ods.1 písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb. predstavuje inštitút, ktorý umoţňuje správcovi dane sankcionovať daňový subjekt v prípade, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení nezaplatí v lehote a vo výške podľa osobitného zákona. Odvolací súd v súvislosti s posudzovanou vecou povaţuje v prvom rade za potrebné uviesť, ţe inštitút sankčného úroku bol do zákona o správe daní a poplatkov zavedený s účinnosťou od 01.01.
  11. Z prechodného ustanovenia §110c ods.5 zák.č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii sa ustanovenia § 35b ods.1 aţ 9 uplatnia na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. V posudzovanej veci je nespornou skutočnosťou, ţe splatnosť dane za mesiac jún 2003 nastala
  12. júla 2003, teda v čase keď inštitút sankčného úroku v rámci platnej právnej úpravy neexistoval, ktorá skutočnosť v posudzovanej veci má za následok, ţe zo strany správnych orgánov došlo k takému závaţnému pochybeniu, na ktoré musel odvolací súd prihliadnuť z úradnej povinnosti. Za tohto stavu v preskúmavanej veci nemohli byť ani splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 35b ods.1 písm. a/ zák.č. 511/1992 Zb., a preto uţ z tohto dôvodu odvolaciemu súdu neostalo nič iné ako skonštatovať, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, nie je v súlade so zákonom. 8 8Sžf/3/2010 Z týchto dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom v zmysle § 250r O.s.p. je viazaný právnym názorom súdu. Záverom odvolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe s právnou argumentáciou ţalobcu, uvedenou v rámci jeho odvolania sa stotoţňuje. Ako správne konštatoval ţalobca, výkon oprávnenia správcu konkurznej podstaty podľa zák.č. 328/1991 Zb., nemôţe mať za následok sankcie podľa zákona o správe daní a poplatkov proti daňovému subjektu. S poukazom na skutočnosť ţe právny záver krajského súdu je formálny, v rozpore s logikou a účelom zákona je potrebné dať prednosť výkladu logickému, ako aj účelu zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý vo vzťahu k zákonu o správe daní a poplatkov je normou špeciálnou. O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 151 ods.1 a 2 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal právo na náhradu trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu, a to za celé súdne konanie, pričom pozostávajú zo súm zaplatených titulom súdneho poplatku za ţalobu vo výške 66 € a zo súdneho poplatku zaplateného za podané odvolanie vo výške 66 €, t.j. v celkovej výške 132 €. Náhradu trov právneho zastúpenia advokátom z dôvodu ich neuplatnenia právnym zástupcom ţalobcu, odvolací súd ţalobcovi nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave
  13. novembra 2010 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.