znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk) pouţije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči F.. Následne dňa
zákona č. 4 2 Obdo V 1/2015 92/1991 Zb. v platnom znení ku dňu uzavretia zmluvy, ďalej vyslovil názor, ţe dohoda o započítaní zo dňa
čl. III dohody o započítaní sa strany dohodli na tom, ţe špecifikované pohľadávky v čl. I, II sa započítavajú do výšky, v akej sa kryjú, t. j. 11 801 460,-- Sk. Úpadcovi bol na prevod privatizovaného majetku udelený súhlas F. Ďalej sa súd v odôvodnení rozsudku zaoberal aj posudzovaním včasnosti podanej ţaloby o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty a zistil, ţe bola podaná včas. Súd zistil, ţe predaj dotknutého majetku bol vykonaný v exekučnom konaní, speňaţenie však nebolo vykonané súdnou draţbou a schválením príklepu tak, ako to ukladajú ustanovenia Exekučného poriadku Predaj bol vykonaný samotným povinným kúpnou zmluvou zo dňa
1 O. s. p. v prospech úspešného ţalobcu. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok za ţalobu (ţalobca bol od poplatkovej povinnosti oslobodený
2 zákona č. 71/1992 Zb.) rozhodol tak, ţe túto povinnosť uloţil ţalovanému. Ţalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil nepreskúmateľnosťou rozsudku pre nedostatok odôvodnenia a namietal i nesprávne právne posúdenie. Navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, aby súd prvého stupňa zopakoval a doplnil dokazovanie, opakovane posúdil otázku uplatnenia sankcie neplatnosti právneho úkonu
Ďalej v dôvodoch odvolania poukazuje na posúdenie otázky prípustnosti retroaktivity ust. § 19a zákona o veľkej privatizácii, ako aj otázky posúdenia súhlasu zo dňa
1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom, ktorý rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolací súd uviedol, ţe všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument (rozhodovacia činnosť ÚS SR). Odvolací súd vyslovil, ţe napadnutý rozsudok spĺňa kritériá poţadované na jasné, zrozumiteľné a vyčerpávajúce /teda dostatočné/ odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolateľ namietal predovšetkým nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 5 Obo 108/2011-236, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. 6Cbi/31/2010-188, pričom nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nebol odvolací súd 7 2 Obdo V 1/2015 v tomto konaní oprávnený posudzovať Ďalej z rozhodnutia vyplýva, ţe nemoţno povaţovať za vadu napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení odkázal na záväzný právny názor uvedený v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, pretoţe týmto názorom bol viazaný. K námietke odvolateľa o odlišných rozhodnutiach v obdobných veciach uviedol, ţe nejde o záväzné rozhodnutia, i keď v záujme princípu právnej istoty by totoţné veci mali byť rovnako posúdené. Pri riešení prejudiciálnej otázky (napr. platnosti Dohody), by však pre súd boli záväzné také súdne rozhodnutia, ktoré by túto otázku právoplatne vyriešili vo výroku (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Právoplatné rozhodnutie totiţ zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, ţe rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným, takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov záväzné. V predmetnej veci však k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktorým by bola vo výroku vyriešená otázka platnosti postúpenia pohľadávok úpadcu a F., ako aj platnosti kúpnych zmlúv z 21. 02. 2001 (medzi úpadcom a K. N.) a z 10. 12. 2009 (medzi ţalobcom a K. N.) nedošlo. Otázku platnosti Dohody o vzájomnom započítaní a kúpnych zmlúv súdy v tomto konaní posudzovali samostatne na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukázal na to, ţe ţalovaný v odvolaní (str. 6) sám uvádza, ţe sa stotoţnil so záverom odvolacieho súdu o platnosti dohody o započítaní pohľadávok, namieta však neexistenciu pohľadávky úpadcu voči F. spôsobilej na započítanie. Pri posudzovaní platnosti vzájomného započítania pohľadávok úpadcu a F. zo dňa 21. 02. 2001, odvolací súd vychádzal z celkového obsahu tejto dohody, ako aj zo správania sa jej účastníkov, keď ani jedna zo zúčastnených strán jej platnosť nespochybňovala (§ 266 ods. 1, 3 Obch. zák.). Správca konkurznej podstaty tieţ túto dohodu akceptoval.
čl. I mal úpadca pohľadávku voči K. N. na kúpnu cenu 11 801 460,-- Sk z kúpnej zmluvy z
čl. II Dohody mal K. N. pohľadávku voči F. vo výške 11 801 460,-- Sk titulom náhrady škody, ktorá vznikla neplatným odstúpením F. od zmluvy o predaji podniku uzavretej medzi F. a s. r. o. O. N.. Odvolací súd vyslovil, ţe Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok spĺňa zákonom poţadované náleţitosti (§ 580 a nasl. Obč. zák.), je určitá a zrozumiteľná, neobchádza zákon, ani sa neprieči dobrým mravom a prejav vôle zúčastnených strán je moţné s pouţitím výkladových pravidiel (§ 266 Obch. zák.) riadne (nepochybne) vyloţiť. Odvolací súd tieţ vyslovil, ţe námietka týkajúca sa nezákonného priameho predaja v exekučnom konaní spoločnosti K. N., ktorý sa vykonal v čase, keď bol majetok úpadcu blokovaný na základe príkazu súdnej exekútorky, pričom prevod nehnuteľností úpadcu bol uskutočnený so súhlasom samotných oprávnených v konaní (veriteľov P., F.) a výťaţok získaný z predaja nehnuteľností bol pouţitý na uspokojenie veriteľov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
1, 2 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal trovy odvolacieho konania vo výške 90,83 Eur za jeden úkon právnej sluţby, reţijný paušál a 20% DPH. Ţalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu v zákonnej lehote dovolanie
f/ O. s. p. z dôvodu procesných vád, ktorými trpia rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ poukazuje na nedostatok odôvodnenia a nepreskúmateľnosť napadnutých 9 2 Obdo V 1/2015 rozsudkov v časti posúdenia započítania pohľadávok dohodou. V dovolaní poukazuje na prvý rozsudok prvostupňového súdu (6Cbi 31/2010-18)/ a odvolací rozsudok (5 Obo 108/2011). Ďalej poukazuje na druhý rozsudok prvostupňového súdu (6Cbi/31/2010-525), ktorým súd vylúčil nehnuteľnosti z konkurznej podstaty úpadcu a rozhodol na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcim uznesení a tento rozsudok povaţuje za nepreskúmateľný a zmätočný. Dovolateľ sa domnieva, ţe odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku nepostupoval v súlade s ústavou a s právom účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku, čím je napadnutý rozsudok postihnutý vadou
f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. Ďalej v dovolaní poukázal na potrebu predvídateľnosti rozhodnutia a právnu istotu, ţe v rovnakých veciach súd rozhodne rovnako a poukázal na iné rozhodnutia v obdobných veciach a uviedol prehľad konaní, v ktorých právnu otázku započítania pohľadávok Dohodou posudzovali ostatné senáty NS SR odlišne. V tejto súvislosti odkázal na rozhodovaciu prax ÚS SR napr. PL ÚS 36/95, I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II ÚS 80/99, PL.ÚS 21/00, PL.ÚS 6/04/. Navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy dovolacieho konania v sume 322,69 Eur (súdny poplatok za podané dovolanie, jeden úkon právnej sluţby 61,87 Eur, paušálnu náhradu 8,04 Eur plus DPH). Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe dovolanie proti rozsudku nie je
1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné. Uviedol, ţe dovolanie by mohlo byť prípustné len vtedy, ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., ktorého znenie odcitoval. V konaní
ţalobcu k ţiadne vade
p. nedošlo a nesprávne právne posúdenie veci samo osebe nespôsobuje vadu
p. K prípadnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
ţalovaného nedošlo, nakoľko
konštantnej judikatúry NS SR prípadná nepreskúmateľnosť rozhodnutia by bola tzv. inou vadou
2 písm. b/ O. s. p., ktorá však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998). V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia NS SR, ako 10 2 Obdo V 1/2015 i rozhodnutia ÚS SR (napr. III. ÚS 551/2012). Na tomto základe uviedol, ţe dovolanie nie je prípustné. K námietke, ţe odvolací súd nekonal v súlade s čl. 46 Ústavy SR, nakoľko iné senáty odvolacieho súdu v obdobnej veci rozhodli inak, odkázal na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR upravujúci nezávislosť sudcovskej funkcie pri rozhodovaní. Navrhol dovolanie odmietnuť a priznať ţalobcovi trovy dovolacieho konania za 1 úkon v celkovej výške 87,50 € (64,53 € za jeden úkon, paušálna náhrada 8,39 € a 20% DPH). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) vec preskúmal
1 a v súlade s ust. § 243b ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého dovolaním a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ust. § 237 aţ § 239 O. s. p. Z uvedených ustanovení vyplýva, ţe dovolanie sa za určitých podmienok pripúšťa jednak proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu a jednak len v prípadoch, ak sú rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu rozdielne, ale pri potvrdzujúcom rozhodnutím odvolacím súdom dovolanie prípustné nie je, ak nebolo pripustené.
1 O. s. p. je dovolanie tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak dovolací súd vyslovil vo výroku svojho 11 2 Obdo V 1/2015 potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V predmetnej veci podal ţalovaný dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania vyvodzuje z nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nedostatočné odôvodnenie, z čoho vyvodzuje splnenie predpokladov prípustnosti dovolania
f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. Ak je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej veci dovolanie nebolo odvolacím súdom pripustené.
1 O. s. p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, ţe dovolanie
1, 3 O. s. p. nie je prípustné, pretoţe neboli splnené zákonné predpoklady.
f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal moţnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, ţe súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemoţno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť navrhnúť 12 2 Obdo V 1/2015 vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Ţalovaný mal moţnosť podávať návrhy a navrhovať vykonanie dôkazov. Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší ţiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97). V tejto súvislosti dovolací odkazuje aj na to, ţe ani článok 6 ods.1 dohovoru nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotoţní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemoţno ani túto skutočnosť povaţovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, ţe účastník s rozhodnutím nesúhlasí. 13 2 Obdo V 1/2015 Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však (aj
názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp 14 2 Obdo V 1/2015 právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď I. ÚS 252/05, resp. IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalovaným zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozhodnutiami súdov niţších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemoţno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalovaného. V preskúmavanej veci dovolateľ dôvodil v dovolaní existenciou procesnej vady konania
f/ O. s. p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., ku ktorému názoru dovolací súd vyslovil, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s judikátom R 111/1998 (I. ÚS 184/2010, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, III. ÚS 184/2011, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, I. ÚS 418/2012, III. ÚS 551/2012, I. ÚS 14/2014). 15 2 Obdo V 1/2015 Pokiaľ dovolateľ opiera svoje dovolanie, ktoré inak nie je prípustné, o ust. § 237 písm. f/ O. s. p., dovolací súd prijal názor, ţe procesné vady konania, ktoré by mali za následok splnenie predpokladov dovolania
f/ O. s. p., neboli zistené. Postup odvolacieho súdu, ako i súdu prvého stupňa, dovolací súd vyhodnotil ako správny. V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom a nevyšli najavo ani iné procesné vady vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ust. § 238 O. s. p. K námietke ţalovaného, ţe v obdobných veciach rozhodli niektoré senáty inak, dovolací súd vyslovil názor, ţe rozdielne rozhodovanie v obdobných veciach o tom, ako je zásadná otázka (v tomto prípade posúdenie platnosti Dohody) riešená v iných rozhodnutiach len ako predbeţná v konaní o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty, nezakladá záväznosť vysloveného právneho názoru, ani prípustnosť dovolania, pričom nie je zanedbateľná ani skutočnosť, ţe právny názor na platnosť dohody vyslovený v niektorých rozhodnutiach, na ktoré sa odvoláva dovolateľ, bol vyslovený neskôr ako v najskoršom rozhodnutí v dovolateľom označených konaniach (sp. zn. 5 Obo 108/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie
5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol
5 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal trovy dovolacieho konania vo výške 87,50 € (jeden úkon právnej sluţby 64,53 €, paušálna náhrada 8,39 € a 20% DPH). Trovy dovolacieho konania priznal ţalobcovi súd len za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu, ktorý vyhodnotil súd ako účelne vynaloţený, nakoľko zástupca účastníka zastupoval uţ počas konania na súdoch niţšieho stupňa, preto nepriznal odmenu za prevzatie veci. Toto rozhodnutie bolo prijaté dovolacím senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5:0. 16 2 Obdo V 1/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. februára 2016 Ľubomíra Kúdelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.