← Slovensko

§ 157 ods. 2 OSP

Najvyšší súd 5Sžf/59/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Mgr. Kristian Tóth – CHRIS, Ruská 74, RUSKÁ, okres Michalovce, IČO 43 261 116, zastúpený: Benčík & Partners, Advokátska kancelária, s.r.o., Františkánske námestie 4, Prešov, proti ţalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/223/21157-126991/2011/999541-r z

  1. decembra 2011, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/23/2012-79 z
  2. apríla 2014, takto : r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/23/2012-79 z
  3. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/223/21157-126991/2011/999541-r z
  4. decembra 2011, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Veľké Kapušany č. 741/230/7061/11/Ber z
  5. augusta 2011, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných 2 5Sţf/59/2014 orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 2 378,04 €. Správca dane v prvostupňovom správnom rozhodnutí uviedol, ţe pri kontrole správnosti zatriedenia príjmov podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“), zníţil príjmy ţalobcu vykázané podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. o sumu 265 531,- Sk, ktorú predstavujú príjmy z refundácie faktúr vystavených daňovým subjektom pre spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o.. Predmetom fakturácie boli aj výdavky, ktoré daňový subjekt vynaloţil na zabezpečenie činnosti uvedenej spoločnosti a vo vyjadrení uviedol ako rozpis jednotlivých príjmov a výdavkov. Išlo pri tom o výdavky na nákup pohonných látok (PHL) pre zamestnancov spoločnosti, nákup PHL pre firemné motorové vozidlo, ostatné výdavky, cestovné príkazy (doklady o ubytovaní boli vystavené na uvedenú spoločnosť) a pracovné cesty vykázané v knihe jázd. Ďalej správca dane zníţil daňovým subjektom vykázané príjmy (podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z.) aj o sumu 164 295,- Sk, ktorú predstavujú odmeny za činnosť manaţéra spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o.. Mesačná odmena vo výške 15 000,- CZK bola stanovená v uzatvorenej manaţérskej zmluve a na základe faktúr vyhotovených ţalobcom a bola poukazovaná na jeho účet. Uvedené príjmy správca dane posúdil ako príjmy za činnosť konateľa spoločnosti, ktoré sú príjmami zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. Posudzované príjmy daňového subjektu neplynuli z individuálnej podnikateľskej činnosti, ale boli dosahované z činnosti vykonávanej pre spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o., v ktorej bol daňový subjekt konateľom. Pri kontrole výdavkov, ktoré ţalobca zahrnul do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane, správca dane neuznal výdavky na PHL, zaúčtované na základe dokladov o nákupe PHL a nie na základe spotreby PHL prepočítanej podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze v zmysle § 19 ods. 2 písm. l/ zákona č. 595/2003 Z.z. z dôvodu, ţe tieto výdavky sa v účtovníctve daňového subjektu vyskytujú duplicitne. Ţalobca zaúčtoval spotrebu PHL na základe prepočítanej spotreby PHL podľa vedenej evidencie v peňaţnom denníku a zároveň zaúčtoval aj nákup PHL vynaloţený, podľa vyjadrenia ţalobcu, na zabezpečenie PHL pre zamestnancov 3 5Sţf/59/2014 spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o., ktorí vlastným motorovým vozidlom zabezpečovali zapájanie satelitných prístrojov a ktorým tento nákup daňový subjekt preplácal z vlastných finančných prostriedkov. Ţalobca v kontrolovanom zdaňovacom období neevidoval ţiadnych zamestnancov a ani nebol platiteľom dane z príjmov zo závislej činnosti. Na základe uvedeného zistenia, správca dane v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. zníţil daňové výdavky o uvedené sumy výdavkov na PHL (392 440,50 Sk a 63 867,- Sk) z dôvodu, ţe ich vynaloţenie na daňové účely nebolo dostatočne preukázané. Ďalej správca dane neuznal do daňových výdavkov výdavky v celkovej sume 9 567,- Sk (na notárske a právne konzultácie, na poštovné, na ubytovanie i na opravu firemného motorového vozidla Hyundai) z dôvodu, ţe doklady, na základe ktorých daňový subjekt sporné výdavky uplatnil, sú vystavené na spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o. a aj účel vynaloţenia súvisel s činnosťou spoločnosti. Výdavky na cestovné náhrady, ktoré daňový subjekt uplatnil za obdobie od 02.01.2007 do 14.03.2007 na základe cestovných príkazov CP0701 – CP0709, určené na vyslanie zamestnanca na plánovanú – neplánovanú cestu do cudziny v sume 100 101,- Sk, správca dane neuznal do daňových výdavkov z dôvodu, ţe v cestovných príkazoch sú vyúčtované výdavky na ubytovanie, stravné a vreckové, pričom doklady o ubytovaní, boli vystavené na spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o.. Z uvedeného je zrejmé, ţe výdavky uplatnené vo forme cestovných náhrad súviseli s výkonom činností spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. a neboli vynaloţené v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti ţalobcu – fyzickej osoby, na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov. Správca dane vylúčil z daňových výdavkov aj výdavky uplatnené na základe cestovných príkazov CP0710 – CP0752, ktoré boli zaúčtované v peňaţnom denníku pod č. 485, dňa 31.12.2007 v celkovej výške 213 958,- Sk. V cestovných príkazoch sú zahrnuté výdavky vo forme cestovných náhrad (ubytovanie, stravné, vreckové). Doklady o ubytovaní boli vystavené na meno: Kristián Tóth, s poskytovateľom ubytovania PIVNICE „U JAKUBA“, Hraniční 115, 691 41 POŠTORNÁ, IČO:
  6. Nakoľko ţalobca nebol v kontrolovanom zdaňovacom období so spoločnosťou VSAT CZECH, s.r.o. v pracovnoprávnom vzťahu, nevystupoval ako zamestnanec, funkciu konateľa na základe manaţérskej zmluvy, vykonával ako závislú činnosť, správca dane vychádzajúc zo zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v 4 5Sţf/59/2014 znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách), uplatnené výdavky na pracovné cesty posúdil ako výdavky vynaloţené v súvislosti s výkonom činnosti konateľa spoločnosti a neuznal ich do daňových výdavkov. Okrem toho správca dane pri kontrole pracovných ciest zistil aj nesúlad medzi vykázanými pracovnými cestami v knihe jázd a cestovnými príkazmi na pracovnú cestu označenú ako plánovaná – neplánovaná cesta. Nakoľko ţalobca nepredloţil ţiadne dôkazy preukazujúce, ţe pracovné cesty boli uskutočnené za účelom dosiahnutia príjmov daňového subjektu, správca dane neuznal daňovému subjektu predmetné výdavky do daňových výdavkov (§ 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.). Krajský súd v medziach ţaloby podanej ţalobcom preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, ţe výdavky ţalobcu, ktoré sa snaţil uvádzať v daňovom priznaní za rok 2007 neboli jeho výdavkami, ale výdavkami obchodnej spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. Preto povaţoval krajský súd príjem, ktorý ţalobca nadobudol, príjmom, vyplývajúcim z činnosti českej obchodnej spoločnosti a z uvedeného dôvodu mal za to, ţe aj výdavky mohli byť vynaloţené len na činnosť tejto českej obchodnej spoločnosti. Krajský súd ďalej uviedol, ţe všetky výdavky, ktoré vynaloţil ţalobca za účelom vykonania prác v súvislosti s manaţérskou zmluvou, ktorá je podľa jeho názoru absolútne neplatná, súviseli s činnosťou zamestnanca VSAT CZECH, s.r.o. ako podnikateľa ako konateľa tejto obchodnej spoločnosti a preto tento príjem aj výdavok bolo potrebné povaţovať za príjem zo závislej činnosti podľa ustanovenia § 5 ods. l písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. K námietke ţalobcu, ktorou poukazoval na to, ţe daňový úrad nesprávne identifikoval daňový subjekt, uviedol, ţe tento nedostatok bol odstránený ţalovaným, preto nepovaţoval za potrebné túto námietku odôvodňovať. S námietkou ţalobcu, ţe správca dane prekvalifikoval podnikateľskú činnosť daňového subjektu na závislú činnosť krajský súd nesúhlasil, pričom dodal, ţe si ţalobca uvedené zamieňa so subdodávateľskými vzťahmi, na ktoré poukazuje vo svojich ţalobných námietkach, v danom prípade však nešlo podľa krajského súdu o ţiaden subdodávateľský vzťah, ale výdavky, ktoré 5 5Sţf/59/2014 ţalobca uplatnil v daňovom priznaní za rok 2007, ktoré neboli jeho výdavkami, ale súviseli s výdavkami českej spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. Pokiaľ ţalobca ţiadal o vykonanie medzinárodnej výmeny informácií, keďţe v českej obchodnej spoločnosti boli cudzí štátni príslušníci (čo osvedčuje výpis z obchodného registra), krajský súd mal za to, uvedená informácia by nepriniesla pre účely zistenia daňových výdavkov ţiadne skutočnosti, ktoré by ovplyvnili výsledok v dokazovaní, vzhľadom na to, ţe tieto osoby nemali nič spoločné s preukazovaním výdavkov ţalobcu. Krajský súd v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, ţe úloha súdu v preskúmavacom konaní nespočívala v tom, aby vyhodnocoval charakter manaţérskej zmluvy, následne však konštatoval, ţe táto je absolútne neplatná, a to z dôvodov, ţe v prvom rade je v rozpore s dobrými mravmi, v druhom rade je v rozpore s ustanovením § 66 ods. 2 Českého obchodného zákonníka účinného do 31.12.2013, ako aj s ustanovením § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. účinného ku dňu podpísania spornej zmluvy, t.j. 08.09.2007, pretoţe ako krajský súd ďalej uvádzal, ţalobca sám so sebou podpisoval túto zmluvu vo vzťahu k právnickej osobe na území Českej republiky, kde bol konateľom, pritom nemal súhlas valnej hromady a nad rámec všetkého činnosť a chod obchodnej spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. vyplýva priamo zo zákona, preto nebolo potrebné na základe manaţérskej zmluvy ustanovovať manaţéra, aby vstupoval do tejto spoločnosti s funkciami uvedenými v článku II., vymenované okrem iného napr. zabezpečiť marketing, vykonávanie činností spojených s uvádzaním satelitných prijímačov do prevádzky atď., keďţe v predmete podnikania českej obchodnej spoločnosti bolo aj zahrňovanie, resp. poskytovanie technických sluţieb, bliţšie nevymenovaných a aj vzhľadom na to, ţe štatutárny orgán (ţalobca), ktorého funkcia konateľa vznikla 08.09.2006 a zanikla 13.12.2007, t.j. išlo len o krátkodobé konateľstvo uvedeného štatutárneho orgánu, práve týkajúceho sa zdaniteľného obdobia roku
  7. Podľa krajského súdu v uvedenej zmluve nie je uvedené, akým právom sa táto zmluva riadi, a preto námietku ţalobcu, ktorá sa vzťahovala na ustanovenie § 269 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.) povaţoval za právne neopodstatnenú, z dôvodu, ţe z uvedenej zmluvy táto skutočnosť, ţe pre právne vzťahy medzi ţalobcom a českou obchodnou spoločnosťou boli zaloţené práve na slovenskom obchodnom zákonníku, pre krajský súd absolútne nevyplývala. 6 5Sţf/59/2014 Krajský súd povaţoval závery ţalovaného za správne, keďţe mal za to, ţe kaţdý príjem, ktorý ţalobca uviedol do daňového priznania, a ktorý daňový subjekt v tomto prípade nadobudol, bol príjmom vyplývajúcim práve z činnosti obchodnej spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o., preto tieto výdavky nemajú nič spoločné s výdavkami ţalobcu, pretoţe všetky výdavkové doklady sa vzťahovali na obchodnú spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o. Tieţ dodal, ţe odmenu, ktorú si ţalobca stanovil v predmetnej manaţérskej zmluve, povaţoval za príjem dosiahnutý z činností vyplývajúcich z funkcie konateľa a tento sa podľa § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov povaţuje za príjem zo závislej činnosti bez ohľadu na akúkoľvek zmluvu. V tejto súvislosti podotkol, ţe ţalobca nedisponoval ani jedným účtovným dokladom, ktorý by deklaroval, ţe práce vykonával ako ţivnostník na území Slovenskej republiky pre českú obchodnú spoločnosť, preto ani námietku ţalobcu, týkajúcu sa ustanovenia § 68 zákona č. 511/1992 Zb. o vyberaní dane zráţkou, povaţoval za právne neodôvodnenú, pretoţe v danom prípade sa jednalo o vzťah ţalobcu a jeho platiteľa, keďţe ţalobca nie je v pozícii ţivnostníka a preto neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 68 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa argumentácie krajského súdu vzhľadom na funkciu konateľa ţalobcu v českej obchodnej spoločnosti, pre účely zdanenia sa tak konateľ spoločnosti povaţuje za zamestnanca, a preto sa všetky ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov upravujúce problematiku zdaňovania príjmov zo závislej činnosti vzťahujú aj na konateľa (ţalobcu). Posudzované výdavky ţalobcu boli podľa krajského súdu výdavkami, ktoré sa u neho v účtovníctve vyskytovali duplicitne (vzhľadom na refundáciu týchto nákladov), výdavky, ktorých doklad bol vystavený na spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o., výdavky vyplývajúce z knihy jázd, t.j. spotreba pohonných hmôt + náhrada pohonných hmôt a cestovné príkazy, ktoré boli vystavené za účelom uskutočňovania pracovných ciest ţalobcu. Zo všetkých výdavkových dokladov vyplývajúcich z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, ţe tieto neboli vynaloţené na chod individuálnej podnikateľskej činnosti ţalobcu, ale iba pre obchodnú spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o.. Z uvedeného dôvodu preto krajský súd konštatoval, ţe ak ţalovaný posudzoval podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z.z. príjem ţalobcu zo závislej činnosti 7 5Sţf/59/2014 ako konateľa spoločnosti v českej obchodnej spoločnosti VSAT, s.r.o., bol tento postup ţalovaného v súlade s platnou právnou úpravou citovaného zákona. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. 1/223/21157-126991/2011/999541-r z
  8. decembra 2011 (dnes Finančného riaditeľstva SR) a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, ţe vec bola Krajskému súdu v Košiciach uţ raz vrátená na ďalšie konanie na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sţf/8/2013 z
  9. januára 2014, v ktorom bolo krajskému súdu vytýkané, ţe sa dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so ţalobnými námietkami a dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, stotoţniac sa iba s odôvodením preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, pričom takýmto postupom bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. Zároveň uviedol, ţe krajský súd v napadnutom rozsudku, názoru najvyššieho súdu oponuje, keď uvádza, ţe v rozhodnutí najvyššieho súdu nie je uvedené, v akom rozsahu sa súd nevysporiadal s námietkami ţalobcu, ani v čom videl odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa chaotické, pričom ţalobca sa stotoţňuje s názorom najvyššieho súdu v tom, ţe prvostupňový súd sa nevysporiadal so ţalobnými námietkami vôbec a preto v argumentácii prvostupňového súdu nevidí opodstatnenie. Ţalobca zotrval na svojich ţalobných námietkach, keď konštatoval, ţe jeho primárnou námietkou je, ţe ţalovaný prekvalifikoval príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2007 na príjmy zo závislej činnosti determinované vzťahom zamestnávateľ/zamestnanec. Rovnaký záver prijal aj krajský súd na strane 11 a 12 rozsudku. Podľa názoru ţalobcu správca dane neoprávnene zasiahol do zásady zmluvnej autonómie a nerešpektoval platnú obchodno-záväzkovú zmluvu medzi českou obchodnou spoločnosťou 8 5Sţf/59/2014 VSAT CZECH, s.r.o. Břeclav a ţalobcom. Ţalobca namietal, ţe ţalovaný si dostatočne neuvedomil právne mantinely obidvoch statusov odvolateľa ako daňového subjektu. Uviedol, ţe v danom prípade išlo o dvojkoľajnosť vzťahov, ktoré treba striktne odlišovať a ktoré sú vzájomne autonómne. V prvom rade išlo o vzťah obchodnej spoločnosti a jej konateľa ako štatutárneho orgánu, kedy moţno pripustiť punc závislej činnosti. Konateľ potom vystupuje ako štatutárny orgán v mene spoločnosti, vykonáva jej obchodné vedenie, z pozície zamestnávateľa vystupuje vo vzťahu k zamestnancom spoločnosti, podpisuje zmluvy a je zodpovedný za vedenie účtovníctva spoločnosti. Pripustil, ţe je pravdou, ţe aj tento vzťah je regulovaný obchodným právom, pretoţe podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka sa medzi spoločnosťou a konateľom uzatvára zmluva o výkone funkcie konateľa, ktorá je obdobou mandátnej zmluvy. V danom prípade bol však ţalobca odmeňovaný nie ako konateľ spoločnosti na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa, ale ako podnikateľský subjekt na základe manaţérskej zmluvy z
  10. septembra
  11. Poukazoval na to, ţe je pritom irelevantné, ţe ţalobca bol aj konateľom spoločnosti. Podnikateľská činnosť spočíva najmä v nakontrahovaní nových zákazníkov – uţívateľov satelitných prijímačov. V tomto prípade išlo o druhú striktne oddelenú koľaj spomínanej dvojkoľajnosti vzťahov, ktorá je ovládaná Obchodným zákonníkom a zásadou zmluvnej autonómie. Ide o dodávateľsko-odberateľskú zmluvu, v rámci ktorej ţalobca ako dodávateľ vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o. ako odberateľa. Nie je preto moţné prelínať funkciu konateľa v spoločnosti s postavením manaţéra. Ďalej ţalobca namietal aj argumentáciu krajského súdu, ţe správca dane sa nedotkol ustanovenia § 68 zákona o správe daní, v zmysle ktorého ak platiteľ dane nezrazí alebo nevyberie daň z príjmov zo závislej činnosti zamestnancovi, je správca dane oprávnený predpísať daň z príjmov zo závislej činnosti platiteľovi dane na priame platenie. Podľa názoru ţalobcu mal správca dane citované ustanovenie v praxi aplikovať a daň z príjmov zo závislej činnosti predpísať priami platiteľovi dane, teda spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. a nie ţalobcovi. Taktieţ ţalobca namietal aj názor krajského súdu, ţe dôkazy navrhované ţalobcom v daňovom konaní nemajú podstatný vplyv na dopad a zistenie skutkového stavu. Na druhej stane krajský súd akceptoval argumentáciu ţalovaného, ţe ţalobca dostatočne nepreukázal výdavky na 9 5Sţf/59/2014 ubytovanie, notárske poradenstvo, opravu firemného motorového vozidla, právne konzultácie a poštovné. Práve navrhované dôkazy (výsluch svedkov) mali preukázať reálnosť a ekonomickú opodstatnenosť vynaloţenia týchto výdavkov. Tým, ţe správca dane navrhované dôkazy odmietol vykonať, došlo k čiastočnému prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní aj na správcu dane. Ţalobca poukazoval na to, ţe predmetná vec prebehla daňovým konaním uţ po druhý raz. Ţalovaný v predchádzajúcom daňovom konaní dodatočný platobný výmer zo
  12. augusta 2010 zrušilo a zaviazalo správcu dane, aby doplnil dokazovanie za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci, pričom správca dane mal preveriť súvislosti, ktoré vyplývajú z doterajších zistení tak, aby zistený skutkový stav bol nespochybniteľným podkladom pre právny záver vo veci. Ţalobca zastáva názor, ţe ţalovaný postupoval v rozpore s ustanovením § 29 ods. 2 zákona o správe daní, a ţe dôkazné bremeno nemoţno vykladať jednostranne a izolovane tak, ţe zaťaţuje výlučne ţalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sţ/88-89/98 z
  13. januára
  14. Ţalobca namietal tieţ neuznanie cestovných náhrad vyplývajúcich z pracovných ciest, keď správcovi dane predloţil dôkazy, ţe pracovné cesty evidované v knihe jázd boli vykonané za účelom dosiahnutia príjmov. Taktieţ namietal, ţe neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej ţalobca nevykonával podnikanie v intenciách manaţérskej zmluvy, ale vykonával de facto závislú činnosť pre obchodnú spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o.. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, ţe maj jedného obchodného partnera, a to obchodnú spoločnosť VSAT CZECH, s.r.o., keďţe zákon takýto model obchodnej spolupráce nezakazuje. Pokiaľ ide o dodrţanie podmienok manaţérskej zmluvy, tieto vo väčšine prípadov platili. Avšak výkon podnikateľskej činnosti v praxi, v takom dynamicky sa rozvíjajúcom predmete podnikania ako je poskytovanie digitálnych televíznych sluţieb a inštalovanie satelitných prijímačov, mohol mať v niektorých prípadoch za následok voľnejšiu aplikáciu klauzúl zmluvy v zmysle zásady zmluvnej autonómie, čiţe zmluvnej voľnosti. Poukazoval na ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby. Prejav vôle účastníkov zmluvy je preto rozhodujúci pri jeho posudzovaní. Ţalobca sa nestotoţňuje ani s názorom krajského súdu uvedeným na strane 11 rozsudku, podľa ktorého len na základe závislej činnosti je moţné dosahovať príjmy zo závislej činnosti, a preto správca dane správne usúdil, ţe výkon funkcie konateľa, ktorá sa prelína s funkciou 10 5Sţf/59/2014 manaţéra podľa manaţérskej zmluvy je závislou činnosťou. Podľa názoru ţalobcu tento názor neobstojí. V praxi existujú spoločnosti, ktoré dosahujú obrat rádovo niekoľko miliónov eur a nemajú ţiadneho zamestnanca v pracovnom pomere. Takéto obchodné spoločnosti podnikajú na princípe subdodávateľsky orientovaného podnikateľského modelu, teda činnosti, ktoré ad hoc potrebujú, tie si objedajú u externého subdodávateľa. Ţalobca ďalej namietal, ţe krajský súd pri vyhlásení rozsudku tvrdil, ţe v daňovom konaní správca dane vydal „dodatočný daňový platobný rozkaz“ a ţe ţalobca poberal príjem „z podnikateľskej závislej činnosti“. Tento prednes súdu svedčí o neznalosti daňovej problematiky, pretoţe správca dane vydáva v daňovom konaní dodatočný platobný výmer a súd v súdnom konaní platobný rozkaz, pričom kombinácia týchto dvoch termínov je neprípustná. Podobne fyzická osoba je daňovníkom dane z príjmov zo závislej činnosti alebo z príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti, pričom uvedenie hybridného názvu zo strany súdu rovnako nesvedčí o preukaznosti a kvalifikovanom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súčasne ţalobca v ţalobe ţiadal o odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Krajský súd sa pred vzdaním rozsudku týmto návrhom vôbec nezaoberal a aţ po vyhlásení rozsudku na pojednávaní vyhlásil, ţe návrhu nevyhovel. Podľa názoru ţalobcu sa krajský súd dopustil procesného pochybenia ustanovenia § 250c ods. 1 OSP. K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný dňa
  15. júla 2014, ktorý ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedol, ţe tvrdenie ţalobcu o dvojkoľajnosti vzťahov, pokiaľ ide o postavenie ţalobcu ako konateľa spoločnosti VSAT CZECH, s. r. o. Břeclav a jej manaţéra je neopodstatnená. Z obsahu jednotlivých ustanovení manaţérskej zmluvy vyplýva, ţe hlavnou úlohou manaţéra bolo u menovanej spoločnosti vykonávať funkciu konateľa ako štatutárneho orgánu, pri plnení úloh v súvislosti s obchodným vedením spoločnosti, ktoré majú charakter závislej činnosti. Túto skutočnosť potvrdzuje odsek III. bod 2 zmluvy. Skutočnosť, ţe ţalobca bol v roku 2007 podnikateľom – fyzickou osobou, mal pridelené IČO, daňové identifikačné číslo a bol daňovníkom dane y príjmov fyzickej osoby ešte neznamená, ţe nemohol poberať príjmy 11 5Sţf/59/2014 zo závislej činnosti. Pokiaľ ide o argumentáciu ţalobcu, ţe prejav vôle účastníkov zmluvy je rozhodujúci pri posudzovaní právneho zmluvného vzťahu, ţalovaný poukazuje na to, ţe v tomto prípade ţalobca, ako aj spoločnosti VSAT CZECH, s.r.o. prejavili vôľu uzatvoriť manaţérsku zmluvu, ktorej obsah mal znaky závislej činnosti a tejto skutočnosti tieţ zodpovedalo správanie sa účastníkov tohto právneho vzťahu. Opierajúc sa o ustanovenie § 29 zákona č. 511/1992 Zb. ţalovaný uviedol, ţe v tomto prípade nepovaţoval za po posúdení dôkazných prostriedkov v rámci kontroly ţalobcom za potrebné za účelom preukázania reálnosti vynaloţených výdavkov vykonať výsluch navrhovaných svedkov. Správca dane posudzoval v rámci kontroly, či vykázané výdavky ţalobcu v daňovom priznaní za rok 2007 boli vynaloţené na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov v zmysle ustanovenia § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z., pričom tieto príjmy a výdavky posudzoval v nadväznosti na obsah manaţérskej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou VSAT CZECH, s.r.o. a reálnu činnosť ţalobcu. Svedecké výpovede navrhovaných svedkov, ktorí neboli účastníkmi tohto právneho vzťahu, nemohli ovplyvniť výsledky vykonaného dokazovania. Ďalej ţalovaný uviedol, ţe v prípade ţalobcu ide o daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou (trvalý pobyt na území Slovenskej republiky), čo znamená, ţe predmetom dane sú u neho príjmy plynúce zo zdrojov na území Slovenskej republiky, ako aj príjmy vyplatené spoločnosťou VSAT CZECH, s.r.o. Břeclav (zdroj Česká republika). Z uvedeného vyplýva, ţe za uhradenie dane je zodpovedný ţalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobkyne (§ 212 ods. 1), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie je opodstatnené, a ţe rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 12 5Sţf/59/2014 V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246 ods. 1 vety prvej OSP). Najvyšší súd povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe predmetom odvolacieho konania bolo v poradí uţ druhé rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v posudzovanej veci, ktorým krajský súd rozhodol potom, ako uznesením najvyššieho súdu sp.zn. 5Sţf/8/2013 z
  16. januára 2014 bol jeho predchádzajúci rozsudok č.k. 7S/23/2012-45 z
  17. októbra 2012 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sţf/8/2013 z
  18. januára 2014 vyplýva nasledovné : „V písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia (§ 157 ods. 1 OSP). V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP). Citované zákonné ustanovenia je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ako „ústava“) sa zásadne vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je 13 5Sţf/59/2014 aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).“ (viď rozhodnutie IV. ÚS 115/03). Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (takýto záver vyplýva aj z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. III. ÚS 909/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutia správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj keď s ohľadom na judikatúru tohto súdu netreba zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na predchádzajúce rozhodnutia správnych orgánov. V predmetnej veci krajský súd, ako súd prvého stupňa, konal a rozhodoval o žalobe žalobcu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/223/21157- 126991/2011/999541-r z
  19. decembra 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Veľké Kapušany č. 741/230/7061/11/Ber z
  20. augusta 2011, ktorým 14 5Sţf/59/2014 správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona o správe daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 2 378,04 eura. V prejednávanom prípade sa podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami (prakticky sa nevysporiadal vôbec), ktoré uplatnil žalobca v žalobe, dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nereagoval, stotožniac sa iba s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Takýmto postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ krajský súd poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 115/03 a III. ÚS 119/03, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, najvyšší súd uvádza, že v danom prípade krajský súd citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky správne nepochopil. Uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v žiadnom prípade neznamenajú, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodní „maximálne stručne“ konštatovaním, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom žalovaného. V danom prípade odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vyznieva „chaoticky“ a v niektorých častiach aj protirečivo, keď sa krajský súd v odôvodnení rozsudku obmedzil len na zopakovanie dôvodov žaloby, ktorú prakticky opísal a tiež na zopakovanie vyjadrenia žalovaného, bez toho, aby uviedol akúkoľvek právnu argumentáciu a svoje úvahy z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Napokon najvyššiemu súdu nedá, aby nekonštatoval, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP. Keďže v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri uzatváraní záveru a skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu, resp. prečo považuje jeho námietky za neopodstatnené, treba považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky pre to, že bol vydaný spôsobom, ktorý by zabezpečil ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Za tohto stavu vo veci by bolo predčasné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujímal stanovisko k námietkam odvolania ohľadne rozhodnutia, čo do merita veci. 15 5Sţf/59/2014 V novom rozhodnutí bude povinnosťou krajského súdu postupovať v intenciách názoru odvolacieho súdu, t.j. vysporiadať sa dôsledne so všetkými námietkami žaloby.“ Najvyšší súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/23/2012-79 z
  21. apríla 2014, porovnaním dôvodov uvedených v predchádzajúcom – zrušenom rozsudku krajského súdu č.k. 7S/23/2012-45 z
  22. októbra 2012 s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku, skonštatoval, ţe krajský súd v intenciách zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu nepostupoval. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ţe ho krajský súd odôvodnil v podstate úplne rovnako ako rozsudok mu predchádzajúci, pričom prebral argumentáciu ţalovaného bez toho, aby reagoval a vysporiadal sa s námietkami ţalobcu. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nepreskúmateľným spôsobom prepája stanoviská účastníkov konania a súdov, pričom nie je moţné vyselektovať právny názor súdu a v niektorých prípadoch nie je moţné ani dostatočne identifikovať konkrétnu námietku účastníka konania. Za stavu, ţe súd prvého stupňa sa s námietkami ţalobcu dostatočne nezaoberal, najvyššiemu súdu nezostávalo nič iné ako skonštatovať, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá poţiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, v zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţili. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiţ nepochybne poţiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemoţno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, pretoţe bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. S poukazom na uvedené, Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v preskúmavanej veci nezostávalo nič iné, ako napadnutý rozsudok prvostupňového súdu z procesných dôvodov zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 250l ods. 2 OSP a s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (§ 221 ods. 2 OSP). 16 5Sţf/59/2014 V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu vec opätovne prejednať v medziach podanej ţaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov, vrátane žalobných námietok uvádzaných žalobcom, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c OSP). Podľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  23. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa
  24. apríla 2016 JUDr. Jarmila U r b a n c o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.