o zaplatenie 54 849,57 EUR (1 652 398,-- Sk) s prísl.

Najvyšší súd 4 Cdo 177/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S. R. P., s.r.o., so sídlom v B., zastúpenej Mgr. M. V., advokátom so sídlom V., proti ţalovanému JUDr. A. B., bývajúcemu v B., zastúpenému H., K. & P., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát Mgr. P. K., o zaplatenie 54 849,57 EUR (1 652 398,-- Sk) s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 21 C 60/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. novembra 2008 sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením z
2. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008 rozhodol t a k t o : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
3. novembra 2008 sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením z
4. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I
5. júna 2006 sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanému ako jej bývalému konateľovi zaplatenia sumy 1 652 398,-- Sk (54 849,57 EUR) s prísl., predstavujúcej náhradu škody spôsobenej ţalovaným porušením povinností vyplývajúcich pre neho z ustanovenia § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.- Obchodného zákonníka - v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), v zmysle ktorého konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, pričom nesmú uprednostňovať svoje záujmy. Uviedla, ţe dňa X. mal uzavrieť ţalovaný v jej mene ako konateľ zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb so sebou samým ako s advokátom, na základe ktorej mal vykonávať správu dlhodobého hmotného majetku spoločnosti. Na základe tejto zmluvy mu bola vyplatená odmena, za ktorú však ţalobkyňa neobdrţala ţiadnu protihodnotu, pretoţe ţalovaný ako konateľ bol povinný 4 Cdo 177/2009 2 vykonávať správu jej majetku v rámci svojej pôsobnosti. V priebehu konania ţiadala uplatnený nárok priznať aj ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo ţalovanému plnením z neplatnej zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb. Neplatnosť zmluvy odôvodnila tým, ţe obchádza zákon (keďţe nebola schválená valným zhromaţdením) a je aj v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
6. marca 2008 č.k. 21 C 60/06-178 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 1 652 398,-- Sk a náhradu trov konania 214 797,-- Sk (7 129,95 EUR), to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť náhradu trov štátu 39 510,-- Sk (1 311,49 EUR). Uplatnený nárok posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo na strane ţalovaného plnením z neplatného právneho úkonu. Zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb, na základe ktorej ţalovaný získal odmenu vo výške 1 652 398,-- Sk, povaţoval za absolútne neplatný právny úkon jednak z dôvodu, ţe výšku odmeny dohodnutú v tejto zmluve neschválilo valné zhromaţdenie, a jednak preto, ţe odporuje zákonu o advokácii, pretoţe ţalovaný mohol takúto zmluvu uzavrieť len ak by nebol zapísaný v obchodnom registri ako konateľ. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
7. novembra 2008 sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením z
8. januára 2009 sp.zn. 14 Co 222/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej a súvisiacich výrokoch o trovách konania potvrdil. Zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania a osobitným výrokom vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku. Prvostupňový rozsudok povaţoval za vecne správny, aj keď čiastočne z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov. Uplatnený nárok posúdil rovnako ako prvostupňový súd, t.j. ako nárok z bezdôvodného obohatenia vzniklého v dôsledku neplatného právneho úkonu, no za príčinu neplatnosti zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb povaţoval inú skutočnosť, neţ z ktorej vychádzal súd prvého stupňa. Na rozdiel od tohto súdu vyslovil názor, ţe sporná zmluva nie je neplatná z dôvodu, ţe odmena ţalovaného ako advokáta nebola schválená valným zhromaţdením (pretoţe valné zhromaţdenie schvaľuje odmenu konateľom a nie advokátom), a ţe je v rozpore so zákonom o advokácii (pretoţe zákon o advokácii výkon advokácie a súčasne výkon funkcie konateľa nevylučuje), ale je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Za takýto rozpor označil skutočnosť, ţe ţalovaný ako konateľ zneuţil svoje postavenie, keď sám so sebou uzavrel 4 Cdo 177/2009 3 zmluvu o právnej pomoci, na základe ktorej si priznal odmenu niekoľkonásobne prevyšujúcu jeho konateľskú odmenu. Pripustenie dovolania odôvodnil otázkami zásadného právneho významu, za ktoré povaţoval otázky, či zmluva o poskytovaní právnych sluţieb, ktorú uzavrie konateľ spoločnosti v jej mene sám so sebou ako s advokátom je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, ţe výšku odmeny advokáta neschválilo valné zhromaţdenie, alebo je neplatným právnym úkonom z dôvodu, ţe je v rozpore so zákonom o advokácii pre neprípustnosť konkurencie výkonu advokácie a výkonu konateľskej pôsobnosti. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný. Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím moţnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci. Za odňatie moţnosti konať pred súdom označil skutočnosť, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, ktorý nebol v prvostupňovom konaní preukázaný ani skutkovo a dôkazne potvrdený, a ku ktorému sa nemal moţnosť v odvolacom konaní vyjadriť. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
9. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd - ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom - z úradnej povinnosti 4 Cdo 177/2009 4 (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Existenciu vád konania uvedených v § 237 O.s.p. ţalovaný tvrdil, a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je takouto vadou vyplývajúcou z uvedeného ustanovenia postihnuté. Odvolací súd totiţ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o priznaní uplatneného nároku vychádzajúc z iného právneho posúdenia otázky podstatnej pre rozhodnutie, a to otázky neplatnosti zmluvy. Zmluvu totiţ povaţoval za neplatnú z celkom iného dôvodu, neţ boli dôvody ustálené súdom prvého stupňa, a to bez toho, aby umoţnil ţalovanému vyjadriť sa k moţnosti takéhoto iného právneho posúdenia veci v tejto otázke. Odvolací súd bol síce oprávnený potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa, ak bol vo výroku vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), no zároveň, ak bol toho názoru, ţe na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité (§ 39 Obč. zákonníka) a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, bol povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Tým, ţe odvolací súd takto nepostupoval, odňal ţalovanému moţnosť konať pred súdom. Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva na spravodlivý proces, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4 Cdo 177/2009 5 Nesprávnosť postupu odvolacieho súdu sa prejavila aj v tom, ţe pripustil dovolanie (ktoré mohol podať len ţalovaný ako neúspešný účastník odvolacieho konania) na riešenie otázok, ktoré riešil v súlade s názorom ţalovaného a v jeho prospech. Ţalovaný tak v podanom dovolaní s otázkami, pre ktoré bolo pripustené dovolanie, nepolemizoval, ale vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke, pre ktorú dovolanie pripustené nebolo. Napriek tomu len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, ţe riešenie právnych otázok (pre ktoré bolo pripustené dovolanie) odvolacím súdom povaţuje za správne a stotoţňuje sa aj s odôvodnením jeho právnych záverov v tejto časti, na ktoré zároveň poukazuje. Za účelom efektivity ďalšieho súdneho konania povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe treba rozlišovať medzi právnym vzťahom obchodnej spoločnosti k jej konateľovi, ktorého vznik sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a je teda vzťahom obchodnoprávnym a právnym vzťahom zaloţeným zmluvou o poskytovaní právnym sluţieb, ktorý je vzťahom občianskoprávnym. Aj keď nárok na náhradu škody spôsobnej porušením povinností konateľa má základ v obchodnoprávnom vzťahu, zatiaľ čo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený ako nárok na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb advokátom má základ v občianskoprávnom vzťahu, môţe byť pre posúdenie jedného i druhého právneho dôvodu uplatneného nároku významné riešenie otázky konania konateľa v rozpore (strete) záujmov. V prejednávanej veci bola táto otázka relevantná vzhľadom na okolnosť, ţe zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb podpísal ţalovaný jednak ako štatutárny orgán jednej zmluvnej strany - ţalobkyne - a jednak ako druhá zmluvná strana (teda uzavrel ju so „svojou“ obchodnou spoločnosťou). V prípadoch zastúpenia konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôţe ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Občiansky zákonník konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby), uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka je podľa názoru dovolacieho súdu analogicky pouţiteľné aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto právnickej osoby. Pouţitie analógie však prichádza do úvahy len vtedy, ak rozpor záujmov nerieši špeciálna právna úprava. Takýmto špeciálnym právnym predpisom 4 Cdo 177/2009 6 je napr. zákon o advokácii (zákon č. 586/2003 Z.z.), ktorý v ustanovení § 21 písm. b/ ukladá advokátovi povinnosť odmietnuť poskytnutie právnych sluţieb, ak jeho záujmy sú v rozpore so záujmami osoby, ktorej by sa právne sluţby mali poskytnúť, pričom v inom ustanovení (§ 26) s porušením povinností v súvislosti s výkonom advokácie spája zodpovednosť advokáta za škodu. Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník a to predovšetkým v ustanovení § 135a ods. 1, v ktorom okrem iného ukladá konateľovi povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy. V odseku 2 tohto ustanovenia spája s porušením uvedenej povinnosti zodpovednosť konateľa za škodu. V prípadoch, v ktorých konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvára zmluvu so „svojou“ obchodnou spoločnosťou, je však potrebné v prvom rade riešiť otázku, či vôbec ide o stret záujmov. Obchodný zákonník totiţ napr. v ustanovení § 132 ods. 2 výslovne počíta so situáciou, keď konateľ (ak je zároveň jediným spoločníkom) uzavrie zmluvu, pri ktorej je druhou zmluvnou stranou on sám. V kaţdom konkrétnom prípade treba vţdy skúmať, či nedochádza k stretu záujmov medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom a či tento stret je riešiteľný podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Len ak výsledkom tohto skúmania bude záver, ţe právna úprava Obchodného zákonníka na kolíziu záujmov obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do úvahy analogické pouţitie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd zastáva názor, ţe pokiaľ zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb uzavrel konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (vykonávajúci zároveň advokáciu) so „svojou“ obchodnou spoločnosťou a ak vzhľadom na konkrétne okolnosti je daný stret záujmov medzi ním a spoločnosťou (napr. pre nevýhodnosť zmluvy pre spoločnosť), ochrana práv tretích osôb ako aj dôsledky, ktoré s takouto situáciou spája zákon o advokácii, vyţadujú, aby tento stret bol riešený rovnako ako v tomto zákone. To znamená, ţe v prípade zmluvy o poskytovaní právnych sluţieb takéto konanie (stret záujmov) treba povaţovať za porušenie povinností konateľa pri výkone svojej pôsobnosti s následkom jeho zodpovednosti za škodu v zmysle § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. 4 Cdo 177/2009 7 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. júna 2010 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová