BA (9945/2013), ČRZ: 13925/2014 zo dňa 12. marca 2014, ktorým tento
5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám 2 8Sžo/26/2015 v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) rozhodol tak, ţe navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci na základe jeho ţiadosti z
4 zákona č. 71/1992 Zb. súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, nakoľko tento podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca rozhodol vecne správne a v súlade so zákonom, keď vo veci navrhovateľa, v ktorej ţiadal o priznanie nároku na právnu pomoc mal za to, ţe nie je vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Poukázal na skutočnosť, ţe navrhovateľ si na Okresnom súde Bratislava I. uplatnil nárok
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a ţiadal o odškodnenie z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú Národnou radou Slovenskej republiky následkom nesprávneho legislatívneho postupu pri schvaľovaní zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných draţbách. Uviedol, ţe zákon č. 514/2003 Z. z. nikdy neobsahoval (rovnako ako zrušený predpis č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) a ani neobsahuje ţiadne ustanovenie, z ktorého by bolo moţné vyvodiť, ţe sa vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú normotvornou činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky. Konštatoval, ţe § 1 cit. zákona jasne ustanovuje predmet úpravy. Prisvedčil tvrdeniu odporcu, ţe novelou tohto zákona č. 412/2012 Z. z. účinnou od 01. januára 2013 sa zodpovednosť štátu za jeho normotvornú činnosť priamo a nepochybne z pôsobnosti zákona vylúčila. Dal do pozornosti, ţe uvedený právny názor 3 8Sžo/26/2015 potvrdil aj samotný navrhovateľ, keď prezentoval závery článku uverejneného v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2012,
ktorého súčasná právna úprava zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi Slovenskej republiky vylučuje, avšak súčasne poukázal na potrebu ju riešiť. Stotoţnil sa so závermi vyslovenými v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 48/03 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/43/2009, v zmysle ktorých prípadné pochybenia Národnej rady Slovenskej republiky pri legislatívnom procese nemoţno riešiť prostredníctvom ţaloby, nakoľko proti nim nie je de facto prípustný ţiadny opravný prostriedok. Zdôraznil, ţe legislatívny proces nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym osobám (fyzickým či právnickým), a tak absentuje príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, nevyhnutnou pre vznik akejkoľvek zodpovednosti. Priklonil sa k názoru, ţe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je v slovenskom právnom poriadku koncipovaná spôsobom vylučujúcim uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, nakoľko táto nespadá do ţiadnej kategórie porušení upravených zákonom č. 514/2003 Z. z.. Označil za zjavné, ţe právo na náhradu škody, ktoré si navrhovateľ uplatnil na Okresnom súde Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/181/2009 nemoţno subsumovať pod zákon č. 514/2003 Z. z.. Dodal, ţe z rozhodovacej činnosti súdov je zrejmé, ţe naprávať pochybenia Národnej rady Slovenskej republiky vzniknuté v rámci legislatívneho procesu je výlučne v kompetencii samotnej Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne takéto pochybenie môţe byť predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. V nadväznosti na uvedené konštatoval, ţe spor prebiehajúci na okresnom súde v danej veci je teda sporom zrejme bezúspešným. Vyslovil, ţe pre naplnenie poţiadavky vymedzenej v § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. je nevyhnutné, aby táto bezúspešnosť bola tak jednoznačná, ţe je zrejmá uţ na základe „zbeţného“ posúdenia veci. Ďalej konštatoval, ţe skutočnosť, ţe právo nemoţno v zmysle platných právnych predpisov vymôcť, čo je aj prípad navrhovateľa, je zákonným ukazovateľom zrejmej bezúspešnosti sporu a odporca by postupoval v rozpore so zákonom, ak by vec posúdil inak. Zdôraznil, ţe uvedené nie je moţné povaţovať za prejudikovanie sporu, ale ide o posúdenie predmetu konania v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z.
. Ohľadom námietky navrhovateľa o porušení, či ohrození jeho ľudských práv krajský súd uviedol, ţe v kompetencii správneho súdu je len preskúmanie správneho rozhodnutia s ohľadom na dodrţanie postupov osobitného 4 8Sžo/26/2015 zákona, v tomto prípade zákona č. 327/2005 Z. z.. Doplnil, ţe správny súd nemôţe za ţiadnych okolností posudzovať, či určovať, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základných ľudských práv, môţe len rozhodnúť o potvrdení alebo zrušení napadnutého rozhodnutia. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ OSP. Ţiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a rozhodol tak, ţe navrhovateľovi priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci v právnej veci o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8C/181/
ktorej sa zodpovednosť štátu za jeho normotvornú činnosť priamo a nepochybne z pôsobnosti zákona vylúčila, pričom však mal právny stav posudzovať
zákonov platných v čase dobrovoľnej draţby, teda ku
ktorých ustanovení normotvornú činnosť nemoţno povaţovať za úradný postup. Ďalej vyslovil, ţe prijímanie právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďţe vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup
zákona č. 514/2003 Z. z., nemôţe takýmto postupom (normotvorným) byť spôsobená škoda
tohto zákona. Zdôraznil, ţe novela tohto zákona č. 412/2012 Z. z. účinná od 01. januára 2013 explicitne ustanovila, ţe postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri uznášaní sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch nemoţno povaţovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). 6 8Sžo/26/2015
1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak
327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je ţiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôleţité na zistenie skutkového stavu.
1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z. z. na účely tohto zákona je právnou pomocou poskytovanie právnych služieb osobe oprávnenej
tohto zákona v súvislosti s uplatňovaním jej práv, ktoré zahŕňajú najmä právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach, vrátane sprostredkovania riešenia sporov formou mediácie, spisovanie podaní na súdy, zastupovanie v konaní pred súdmi a vykonávanie úkonov s tým súvisiacich a úplné alebo čiastočné uhrádzanie nákladov s tým spojených. Spornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka zrejmej bezúspešnosti ţiadosti navrhovateľa o priznanie nároku na právnu pomoc
zákona č. 327/2005 Z. z.. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, ţe navrhovateľ podal dňa
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôţu vyuţívať právne sluţby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevaţnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V takom prípade je viac ako vhodné stanoviť podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť, a to predovšetkým v snahe vylúčiť zneuţívanie tejto právnej úpravy. Jednou z takýchto podmienok je skutočnosť, ţe nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z.). Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach
327/2005 Z. z. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba povaţovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u ţiadateľa o zneuţitie práva, alebo napr. či uţ zo skutkových tvrdení ţiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, ţe jeho návrhu nemoţno vyhovieť napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba 8 8Sžo/26/2015 povaţovať i situáciu, ak ţiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré uţ boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo ak nemôţe v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti
procesných predpisov. Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené,
názoru odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vţdy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu Centrom právnej pomoci zaujal názor aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 253/2013-24 z 25. apríla 2013, v ktorom konštatoval, ţe „Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci
1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci
ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci koná. Sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci
zákona č. 327/2005 Z. z. osobám v materiálnej núdzi.“ Z vyššie uvedeného vyplýva právomoc odporcu pri analyzovaní splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. skúmať zrejmú bezúspešnosť sporu, v rámci ktorého ţiadateľ právnu pomoc ţiada. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe ţiadna z navrhovateľom vznesených námietok v odvolaní nie je spôsobilá privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v prvom rade namieta, ţe súd prvého stupňa nepripustil iný právny 9 8Sžo/26/2015 názor neţ právny názor odporcu i napriek tomu, ţe navrhovateľ predloţil k tejto problematike článok z časopisu Zo súdnej praxe č. 1/2012 s názvom „Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi Slovenskej republiky“, ktorého predmetom bola otázka povinnosti štátu poskytnúť náhradu škody, ktorú utrpeli jednotlivci v súvislosti s legislatívnou činnosťou zákonodarcu a moţnosť jej uplatnenia pred súdmi Slovenskej republiky. Ďalšie odvolacie námietky spočívali v poukaze na obsah citovaného článku. Odvolací súd má za to, ţe tieto nie je moţné povaţovať za dôvodné. Za správny povaţuje záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého pochybenia Národnej rady Slovenskej republiky pri legislatívnom procese nemoţno riešiť podaním ţalobného návrhu, nakoľko legislatívny proces nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom, a teda absentuje príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou nevyhnutná pre vznik zodpovednosti. Dodáva, ţe opačný výklad by poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý výslovne oslobodil Národnú radu Slovenskej republiky spod zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie aj za nesprávny úradný postup súvisiaci s uplatnením ústavnej pôsobnosti
čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky. Je potrebné zdôrazniť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uplatňuje svoju rozhodovaciu pôsobnosť predovšetkým schválením návrhu zákona. Vychádzajúc z koncepcie materiálneho právneho štátu formovanej na Slovensku je vylúčené, aby sa uvaţovalo o právnej zodpovednosti parlamentu za prijatie nezákonného rozhodnutia schválením návrhu zákona či za opätovné schválenie zákona vráteného Národnej rade Slovenskej republiky prezidentom Slovenskej republiky. Uvedené neodôvodňuje ani skutočnosť, ţe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky preukazujú, ţe Národná rada Slovenskej republiky sa môţe a vie dopustiť rozhodovania, ktoré je nezákonné, ba aj neústavné. Rovnako tak dáva do pozornosti, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (II. ÚS 25/2011) uţ uviedol, ţe „Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej 10 8Sžo/26/2015 správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný.“. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, ţe navrhovateľ nespĺňa jednu z troch podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené na priznanie právnej pomoci, konkrétne negatívne formulovanú podmienku, ţe sa nejedná o zrejmú bezúspešnosť konania. V takomto prípade nie je moţné navrhovateľovi vyhovieť a priznať mu právnu pomoc v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z.. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotoţňuje v celom rozsahu.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny
1 a 2 OSP potvrdil. 11 8Sžo/26/2015 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
l OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP, § 250l ods. 2 OSP a § 250k ods. l OSP. Navrhovateľ v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. mája 2016 Mgr. Peter M E L I C H E R, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.