2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Súd uviedol, ţe predmetom rozhodnutia v posudzovanej veci bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie september 2005. Tento vznikol
daňových orgánov na základe zníţenia odpočítanej DPH ţalobcom z dôvodu nesprávnej aplikácie § 49 ods. 5 a § 38 ods. 2 zákona o DPH. Bolo zrejmé, ţe ţalobca si ako platiteľ DPH uplatnil spôsob odpočítania dane pomerom
5 zákona o DPH. Podstatu sporu súd videl v tom, či naviazané programy (nákupy) vysielané pred, počas a po zdaňovanej reklame súvisia alebo nesúvisia so zdaňovanou reklamou. Ţalobca poskytoval v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou sluţby televízneho vysielania verejnosti, z ktorých nedosahoval príjmy. Zároveň vykonával činnosti, ktoré sú predmetom DPH, najmä vysielanie reklám, nákupu, 2 3Sţf/1/2014 sponzorských programov vrátane ich propagácie a predaja majetku. Vykonával teda hospodárske činnosti, ktoré neslúţili na účely podnikania. Ţalobca pri výpočte DPH postupoval tak, ţe pomer
5 zákona o DPH počítal na základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne vyuţiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy. Tento pomer predstavoval hodnotu 0,7759, zaokrúhlene 0,776. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, ţe je potrebné uplatniť spôsob výpočtu odpočítateľnej dane pomerom výnosov získaných za reklamu a ostatnej komerčnej činnosti k celkovým výnosom ţalobcu, pričom v konečnom dôsledku stanovil pre ţalobcu povinnosť doplatiť rozdiel DPH.
ţalovaného systém odpočítania dane je zaloţený na princípe vecného priraďovania prijatých tovarov a sluţieb k jednotlivým dodaniam, ktoré platiteľ dane uskutočňuje, čo si vyţaduje rozlišovať prijaté tovary a sluţby
toho, či sa týkajú priamo plnení, pri ktorých moţno vstupnú daň odpočítať
2 alebo nemoţno
3 zákona o DPH. Správca dane postupoval správne, ak si zvolil kľúč plnení výpočtom pomeru na základe výnosov, pri ktorom do čitateľa zahrnul výnosy, ktoré boli predmetom dane z pridanej hodnoty a do menovateľa zahrnul výnosy, ktoré boli zdrojom príjmov ţalobcu a vypočítal pomer vo výške 0,271. Súd skonštatoval, ţe ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, neobsahuje pojem výnosy a preto bolo úlohou správneho orgánu prioritne riešiť otázku, či za daného stavu za účelom výpočtu pomeru týmto spôsobom, teda
výnosov, boli splnené zákonné podmienky. Ţalovaný vychádzal aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20. júla 2005, ktorý
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí 8 Sţf/17/2009 nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy, jedná sa len o stanovisko svojím obsahom nejednoznačné, dávajúcom moţnosť postupovať aj inak a je pre právne posúdenie veci irelevantné. Ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, a z tohto dôvodu nemôţe byť na ujmu daňového subjektu. Je potrebné dbať o to, aby výpočet pomeru medzi hospodárskymi činnosťami a činnosťami, ktoré nie sú hospodárskymi činnosťami, objektívne odráţalo časť, ktorá bola skutočne započítaná ako výdavky na vstupe vo vzťahu ku kaţdej z týchto dvoch činností.
súdu, napadnutým rozhodnutím ţalovaný neodstránil rozpory medzi spôsobom výpočtu urobeným ţalobcom a ţalovaným, zostalo sporným, aké ukazovatele majú byť zahrnuté do tohto porovnania. Ţalovaný vôbec nešpecifikoval, akého porušenia sa ţalobca vo vzťahu k citovaným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie dopustil. Ďalšia časť napadnutého rozhodnutia ţalovaného sa týkala uskutočniteľných zdaniteľných obchodov - daň z dodania stavebných pozemkov a dodanenie ţalobcu o sumu 833 032,46 eur. Ţalovaný sa opieral o článok 4 ods. 3, článok 13 šiestej smernice, § 38 ods. 1 a 2, § 86 zákona o DPH, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 461/08 zo dňa 19.11.2009. Ţalovaný neuznal ţalobcovi oslobodenie od dane
2 zákona o DPH z dôvodu nesplnenia podmienok. Súd pri posudzovaní veci vychádzal zo spisového materiálu, z ktorého mal preukázané, ţe zo strany ţalobcu došlo k odpredaju pozemkov, parc. číslo 2872, 2920/1, 2920/20, 2920/30, 2920/31, 2920/32, 2920/33, 2920/34, 2920/35, 2920/36, 2920/49, 2924, 2925, nachádzajúcich sa v katastrálnom území K.. Nový majiteľ na uvedených pozemkoch, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv následne ponúkal nové bytové a polyfunkčné objekty, čo potvrdzovalo, ţe podstatou prevodov boli pozemky a nie stavby, ako bolo zariadenie staveniska a oplotenie, ktoré na týchto pozemkoch stáli.
znaleckých posudkov bola stanovená cena nehnuteľností bez stavieb, predmetom dodania boli stavebné pozemky, a teda nebolo moţné oslobodiť od dane dodanie stavebného pozemku
2 zákona o DPH, pretoţe na oslobodenie stavebného pozemku od dane sa vzťahuje § 38 ods. 1 zákona o DPH len za predpokladu, ak sa dodáva stavba. V tomto prípade 3 3Sţf/1/2014
súdu, ţalovaný správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o DPH a v tejto časti povaţoval jeho rozhodnutie za súladné so zákonom. II. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie ţalovaný, ktorý ţiadal predmetný rozsudok zmeniť a ţalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom odvolaní uviedol, ţe správca dane vykonal u ţalobcu kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie september 2005, výsledkom, ktorej bolo v prvom rade zistenie ohľadom zníţenia odpočítanej DPH
5 zákona o DPH - vylúčenie naviazaných programov (dane na vstupe) a v druhom rade zistenie ohľadom vyrubenia DPH za predaj stavebných pozemkov (dane na výstupe). Na základe kontrolných zistení bol celkove vyrubený rozdiel dane v sume 1 159 023,03 eur. Po podaní odvolania ţalobcom bolo tomuto čiastočne vyhovené a vyrubený rozdiel dane bol zníţený na sumu 1 158 332,80 eur rozhodnutím číslo 500/230/24228/06/Soj zo dňa 22.12.2006, potvrdené rozhodnutím zo dňa 17.05.2009, voči ktorému podal ţalobca ţalobu zamietnutú Krajským súdom v Bratislave zo dňa 21.10.2009. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 8Sţf/17/2009 zo dňa 07.04.2011 zrušil rozhodnutie ţalovaného zo dňa 17.05.2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť. Ţalovaný následne vychádzal z názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutkový stav zistený v daňovej kontrole vyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Citoval článok 17 ods. 5 šiestej smernice a poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora č. C-98/98, C-437/06.
jeho názoru § 49 ods. 5 zákona o DPH, ktorý vychádza z článku 17 ods. 5 šiestej smernice, obsahuje dostatočnú definíciu právnej normy. Základný problém nespočíval v tom, či pomer počítal ţalobca na základe nákladov alebo výnosov, ale v tom, ţe ţalobca pre výpočet pomeru pouţil náklady na komerčne vyuţiteľné programy pričom pomer počítal na základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne vyuţiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy. Za komerčne vyuţiteľné programy povaţoval ţalobca tie programy vysielané v rámci televízneho vysielania verejnosti, ktoré neboli predmetom dane, na ktoré bolo moţné naviazať komerčné prvky, napríklad sponzoring, reklamy, teda programy pred alebo za ktorými
zákona o vysielaní a retransmisii bolo moţné odvysielať reklamu. Pri výpočte pomeru daňový subjekt uviedol do čitateľa pomeru náklady v súvislosti s nákupom a výrobou komerčne vyuţiteľných programov bez ohľadu na to, či pri samotnom vysielaní týchto programov bola reklama pred alebo za nimi skutočne odvysielaná. Takýto postup nezodpovedá zákonu. Náklady, ktoré pre výpočet pomeru pouţil ţalobca neposkytli objektívne kritérium pre pomerné odpočítanie dane
5 zákona o DPH. Ţalovaný neurčil direktívne ţalobcovi, aké ukazovatele pri výpočte pomeru má pouţiť, ale podrobne odôvodnil, prečo za kontrolované zdaňovacie obdobie údaje pouţité ţalobcom nespĺňajú kritéria pre objektívny výpočet pomeru v súlade so zákonom. Ak aj ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH presne nestanovuje, na základe akých konkrétnych ukazovateľov je potrebné vypočítať pomer v akom je moţné odpočítať daň z prijatých tovarov a sluţieb, z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, ţe daň z prijatých tovarov a sluţieb je moţné odpočítať len v pomere, ktorý zodpovedá rozsahu ich pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia. Stanovený pomer musí teda vyjadrovať rozsah pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia. Ţalobca poskytoval sluţby televízneho vysielania verejnosti, pričom z týchto sluţieb nedosahoval príjem, nejednalo sa o dodanie sluţby za protihodnotu a teda nebolo ani predmetom DPH. Nebol preto správny postup ţalobcu, keď do čitateľa uviedol náklady na tovary a sluţby, ktoré pouţil na iný účel ako podnikanie, a to v súvislosti s vysielaním konkrétnych programov v rámci verejnoprávneho vysielania a zdaňovaná reklama bola pred alebo za nimi len odvysielaná alebo nebola 4 3Sţf/1/2014 odvysielaná vôbec. Právo na odpočítanie dane moţno uplatniť len z tých nákladov, ktoré sú zdaňované; náklady sa môţu oddaniť, keď sa z nich dosiahne zdaniteľný príjem (výnosy) a práve výnosy, ako všeobecne objektívne kritérium na určenie pomeru na odpočítanie dane z prijatých tovarov a sluţieb v prípade ţalobcu objektívne zohľadňovali rozsah pouţitia nadobudnutých tovarov a sluţieb na podnikanie ţalobcu k celkovému rozsahu pouţitia. Ţalobca mal na takýto výpočet pomeru na základe výnosov kompletné podklady. Objektívnosť správcu dane preukazuje skutočnosť, ţe z ročných výnosov (príjmov) daňového subjektu, tvorili zdaňované príjmy len asi 25% a zvyšných 75% príjmov tvorili koncesionárske poplatky. Správca dane vypočítal pomer zodpovedajúci rozsahu pouţitia prijatých plnení na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia
5 zákona o DPH na základe výnosov vo výške 0,271 čo je v súlade s tým, ţe v skutočnosti len asi 25% všetkých výnosov tvorili zdaniteľné plnenia na výstupe. Pomer vypočítaný ţalobcom nezodpovedal reálnemu nároku na odpočítanie dane, pretoţe si uplatnil odpočítanie dane na vstupe vo výške 77,6% všetkých vstupov, pričom v skutočnosti len 25% všetkých výnosov tvorili zdaniteľné plnenia na výstupe. Ţalobca pouţil spôsob výpočtu, ktorý bol preňho výhodný, avšak nebol objektívne určený. Nie je opodstatnené tvrdenie, ţe pomer môţe byť vypočítaný iba z nákladov. Ţalovaný neignoroval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozsudku zo dňa 07.04.2011, ktorý nezrušil prvostupňové rozhodnutie správcu dane a ani zistenie skutkového stavu ohľadom pomerného odpočítania dane nebolo ţalobcom alebo súdom spochybnené. Ţalovaný z uvedeného dôvodu nezisťoval a neuviedol nové skutočnosti, ktoré by menili skutkový podklad pre vydanie rozhodnutia. III. Ţalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na okolnosť, ţe sa jedná o prípad, v ktorom bol skutkový stav ustálený v priebehu roka 2006 a odvtedy sa rieši len jeho právna kvalifikácia. Ţalobca sa stotoţňuje s tým, aby celé rozhodnutie ţalovaného bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a ţiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.
jeho názoru, ţalovaný nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave týkajúci sa z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 20.07.2005, ktorý nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy. Rozsudky, na ktoré ţalovaný poukazoval vo svojom odvolaní v čase relevantnom pre posúdenie veci neexistovali, prípadne, ich oficiálny preklad neexistuje. Ţalovaný ani správca dane v danom čase nevedeli poskytnúť ţalobcovi na jeho ţiadosť usmernenie ako počítať pomer odpočítania DPH a na akú mnoţinu nákupov pomer aplikovať. Predmetná problematika nebola ţalovanému známa. Rozhodnutie ţalovaného povaţuje za nezákonné a nespravodlivé. Poukazuje aj na okolnosť, ţe smernice Európskej únie nie sú všeobecne záväznými právnymi aktami. Napriek ich nezáväznému charakteru, na ich základe ţalobcu sankcionoval. Ak Slovenská republika nezapracovala ustanovenie článku 17 ods. 5 šiestej smernice do § 49 ods. 5 a ďalších ustanovení zákona o DPH alebo inej všeobecne záväznej právnej normy, nemôţe od ţalobcu ţiadnym výkladom smernice spravodlivo poţadovať iný postup, neţ aký právny poriadok Slovenskej republiky pripúšťa. V časti týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (daň z dodania stavebných pozemkov
Odôvodnenie tejto časti rozsudku Krajského súdu povaţuje za nedostatočné.
názoru ţalobcu nie je prípustné, aby ţalovaný poukazoval na rozsudky a pouţíval ich odôvodnenie na činnosti týkajúce sa skoršieho obdobia.
jeho názoru sa krajský súd vôbec nezaoberal ţalobou vo veci dovyrubenia DPH týkajúcej sa uskutočnených zdaniteľných obchodov (daň z dodania stavebných pozemkov). Poukazuje aj na okolnosť, ţe ţalovaný sa nikdy v priebehu konania 5 3Sţf/1/2014 nevysporiadal s námietkou ţalobcu o tom, ţe oba subjekty, predávajúci aj kupujúci, boli v čase prevodu platiteľmi DPH a pokiaľ by sa bola pripočítala k cene za prevod nehnuteľností DPH na výstupe u predávajúceho bolo by mal nárok na odpočet DPH kupujúci na vstupe. Dôsledok by bol taký, ţe ţiadna ujma na strane Slovenskej republiky by nevznikla. Ţalobca konal dobromyseľne, kvalifikovane a zodpovedne a nedopustil sa ţiadneho protiprávneho konania.
ţalobcu, predmetom kúpy v zmysle zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kontroly, sú nehnuteľnosti a to stavby so súpisným číslom alebo bez súpisného čísla, ako aj pozemky zapísané v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy, zastavané plochy a nádvoria a v jednom prípade pozemok zapísaný ako ostatné plochy. Údaje uvedené v katastri nehnuteľností sú záväznými údajmi. V jednotlivých zmluvách vymedzil ţalobca predmet kúpy po dohode s predávajúcim, pričom nešlo o samostatné dodania tovaru rovnakého druhu ako tvrdí ţalovaný, ale šlo o jedno plnenie a za jednu dohodnutú cenu. Nie je pravda, ţe podstatou prevodu bol len prevod vlastníctva k pozemkom.
zmluvy číslo SH0010001321 je predmetom kúpy pozemok, ktorý je označený 13 parcelnými číslami a 8 stavieb, z ktorých 2 stavby majú súpisné čísla jednalo sa o ucelený súbor nehnuteľností za dohodnutú cenu. Správca dane a ţalovaný ani jednej stavbe nepriznali spôsobilosť byt stavbou
zákona o DPH a kúpnu cenu povaţoval za cenu pozemkov, ku ktorej sa má pripočítať DPH. Správca dane a ţalovaný nevzali do úvahy charakter ostatných plôch na, ktoré by sa mal vzťahovať reţim
1 prvá veta zákona o DPH. Predmetom kúpy
zmluvy číslo H0010001322 je pozemok, ktorý je označený dvomi parcelnými číslami a 5 stavieb, z ktorých 1 stavba má súpisné číslo. Úvahy ţalovaného týkajúce sa budúcich úkonov kupujúceho, či zlikviduje alebo nezlikviduje niektoré stavby, vykoná alebo nevykoná úpravy po čase predaja, v tejto súvislosti povaţoval ţalobca za irelevantné. Daňové orgány jednej stavbe priznali spôsobilosť byť stavbou
Zároveň rozdelili kúpnu cenu na časť, ktorej priznáva byť cenou spôsobilou
a časť, ktorej túto spôsobilosť nepriznáva.
jeho názoru však nemali ţiadne právo rozhodovať o skladbe a členení kúpnej ceny.
jeho názoru, dodanie akejkoľvek stavby (nad 5 rokov po kolaudácii) spolu s akýmikoľvek stavebnými pozemkami, je oslobodené od dane. Tento záver vyplýva aj z metodického pokynu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zdaňovaniu dodania a nájmu nehnuteľností. Vo výstupoch daňových orgánov ktorých sa ţalobca pridrţiaval, nikde nie je zmienka, ţe stavebné pozemky treba posudzovať
parciel. Ţalovaný neprípustným spôsobom nad rámec zákona rozšíril povinnosti ţalobcu o dodatočné podmienky.
jeho názoru, ţalovaný nemôţe vyvodzovať závery iba na základe údajov uvádzaných v znaleckom posudku, ktorý tvoril podklad pre vypracovanie kúpnopredajnej zmluvy a nemôţe byť dôkazom pre stanovenie reţimu dane.
jeho názoru ţalovaný porušil článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ţiadal odvolanie ţalovaného zamietnuť, prvostupňový rozsudok potvrdiť a doplniť odôvodnenie s prihliadnutím na poţiadavky ţalobcu. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach ţaloby a v rozsahu odvolania ţalovaného /§ 212 ods. 1 O.s.p./ a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je opodstatnené. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.04.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). 6 3Sţf/1/2014 V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutím č. I/221/19241-107585/2011/991909-r zo dňa 17.10.2011, rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty Bratislava č. 500/230/24228/06/Soj z 22.12.2006, ktorým správca dane odvolaniu ţalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru č. 500/230/20963/06/Soj z 08.11.2006 čiastočne vyhovel a zníţil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2005 zo sumy 1 159 023,03 eur (34 916728 Sk) na sumu 1 158 332,80 eur (34 895 934 Sk). Predmetom rozhodnutia v posudzovanej veci bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie september 2005. Rozdiel DPH
názoru daňových orgánov vznikol na základe zníţenia odpočítanej DPH právnym predchodcom ţalobcu, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení § 49 ods. 5 zákona o DPH a § 38 ods. 2 zákona o DPH. Predmetom odvolania ţalovaného bol rozsudok Krajského súdu Bratislave č. k. 3S/269/2011 zo dňa
5 zákona o DPH, keď ţalovaný neuznal výpočet DPH ţalobcom za správny, ktorý postupoval tak, ţe pomer
5 zákona o DPH počítal na základe nákladov na programy z roku 2004 a pomer vypočítal ako podiel nákladov na komerčne vyuţiteľné programy k celkovým nákladom na všetky programové typy. Vo vzťahu k ţalobcom uskutočniteľných zdaniteľných obchodov - dodanie stavebných pozemkov a aplikácie § 38 ods. 1 a 2 zákona o DPH, Krajský súd v Bratislave povaţoval námietky ţalobcu uvedené v ţalobe za nedôvodné. Správnosť postupu daňových orgánov, ako aj zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia ţalovaného v totoţnej veci boli predmetom skúmania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní č. k. 8 Sţf/17/2009, v ktorom bol vydaný dňa 7. apríla 2011 rozsudok, v ktorom odvolací súd vyjadril právny názor ohľadom skutkových zistení daňových orgánov, ako i k spôsobu aplikácie právnych noriem na danú vec. S poukazom na ust. § 49 ods. 5, tretia veta pred bodkočiarkou zákona o DPH,
ktorého, ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je
osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia a uviedol, ţe „...citované ustanovenie neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy. Treba prisvedčiť žalobcovi v tom, že ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH pojem "výnosy" neobsahuje, a preto bolo úlohou správnych orgánov prioritne vyriešiť otázku, či za daného stavu za účelom výpočtu pomeru týmto spôsobom, t.j.
výnosov, boli splnené zákonné podmienky. Správne orgány v predmetnej veci v súvislosti so spôsobom výpočtu pomeru
5 zákona o DPH vychádzali z listu Ministerstva financií SR č. MF/17683/2005-73 zo dňa 20.07.2005, v ktorom tento ústredný orgán štátnej správy uviedol, ţe na určenie 7 3Sţf/1/2014 pomeru
5 zákona o DPH povaţuje za objektívnejšie jeho stanovenie na základe výnosov, pričom však nevylúčil ani iný spôsob jeho stanovenia, ktorý by reálne vyjadroval rozsah pouţitia tovarov a sluţieb na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia tovarov a sluţieb. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, ţe: ...uvedený list nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy, ale ide len o stanovisko, resp. usmernenie - svojím obsahom nejednoznačné, a teda v konečnom dôsledku dávajúcom možnosť postupovať aj inak - ktoré je pre právne posúdenie predmetnej veci právne irelevantné. Skutočnosť, že citované ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy, nemôže byť na ujmu daňového subjektu. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom nemožno nepripomenúť, že Slovenská republika je právny štát, čo priamo vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Tak napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo dňa 6. februára 2008 ústavný súd judikoval: ,,Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd v súvislosti s princípom právnej istoty vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL. ÚS 15/98 tiež napr. PL. ÚS 1/04, alebo PL. ÚS 8/04). V žiadnom prípade však nemožno pripustiť, aby orgán štátnej správy si prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám podával vydávaním metodických pokynov a stanovísk výklad právnych noriem. Štátne orgány môžu
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
ust. § 2 ods. 1 zákona o DPH, predmetom dane je
ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona o DPH,
odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa povaţuje aj vyuţívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku.
zákona o DPH, oslobodené od dane je vysielanie verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu okrem vysielania reklám, telenákupu a sponzorovaných programov vrátane ich propagácie.
ust. § 49 ods. 3, 4 a 5 zákona o DPH, 8 3Sţf/1/2014
odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane
až 41, s výnimkou poisťovacích sluţieb
a finančných sluţieb
, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych spoločenstiev, alebo ak sú tieto sluţby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskych spoločenstiev.
odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môţe odpočítať,
osobitného predpisu odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho pouţitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môţe rozhodnúť, ţe neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu pouţitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, ţe neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu pouţitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovaţuje sa pouţitie tohto hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie sluţby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je
osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.
ust. § 50 ods. 1 aţ 5 zákona o DPH v účinnom znení,
4 platiteľ vypočíta ako súčin dane a koeficientu vypočítaného
odseku 2 a zaokrúhleného na dve desatinné miesta nahor.
, ak ich platiteľ poskytol príleţitostne,
charakteru svojej činnosti so súhlasom správcu dane.
odseku 2 koeficient z údajov z tohto skončeného kalendárneho roka a vypočíta odpočítateľnú daň za tento kalendárny rok. Rozdiel medzi odpočítanou daňou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a daňou vypočítanou
prvej vety vysporiada platiteľ v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka na ťarchu alebo v prospech štátneho rozpočtu. Tým 9 3Sţf/1/2014 istým spôsobom postupuje aj platiteľ, ktorý v priebehu kalendárneho roka prestane byť platiteľom, a to za obdobie od prvého dňa kalendárneho roka do skončenia jeho posledného zdaňovacieho obdobia.
čl. 17 ods. 1, 2, 3 predmetnej smernice, právo na odpočítanie dane vzniká v čase vyrubenia odpočítateľnej dane. Pokiaľ sa tovary a sluţby pouţívajú na účely jeho zdaniteľných plnení, daňovník má právo odpočítať nasledovné poloţky z dane, ktorú má zaplatiť:
článkov 5
odseku 2, ak sa tovary a sluţby pouţívajú na účely: a) plnení týkajúcich sa ekonomických aktivít
článku 4
článku 14
článku 13 B a) a d), odsek 1 aţ 5, keď zákazník má sídlo mimo spoločenstva alebo keď tieto plnenia priamo súvisia s tovarom a sluţbami na vývoz do štátu mimo spoločenstva.
ods. 6 najneskôr do uplynutia 4 rokov od dátumu, kedy táto smernica nadobudla platnosť, Rada v úzkej spolupráci s a
návrhu Komisie rozhodne, aké výdavky nespĺňajú podmienky pre odpočet dane z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty sa nikdy neodratuje z výdavkov, ktoré nepatria jednoznačne do podnikateľských výdavkov ako napr. luxusné výrobky a sluţby, zábava a pod. 10 3Sţf/1/2014 Pokiaľ hore uvedené pravidlo nenadobudne platnosť, členské štáty si môţu ponechať všetky výnimky, ktoré umoţňujú ich národné zákony aj po vstúpení tejto smernice do platnosti. Šiesta smernica Rady ES č. 77/388/EHS bola zrušená smernicou rady č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006. Z dôvodu charakteru a funkcie v systéme prameňov komunitárneho práva, majú nariadenia priamy účinok a sú schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Nariadenia teda majú priamy účinok a sú schopné zakladať individuálne práva. Smernice naopak, predstavujú odporúčania týkajúce sa jednotlivých oblastí úprav, ktoré by mali vnútroštátne inštitúcie transponovať do svojho právneho poriadku. Nemajú priamy účinok ako v prípade nariadení. Smernica teda vzhľadom na svoju povahu, ukladá povinnosti len členským štátom, a teda nemoţno na základe odporúčaní určených smernicou, poţadovať plnenie povinností voči jednotlivcom. Slovenská republika v danom prípade transponovala vyššie citovanú smernicu do zákona o DPH v rozsahu definovanom v § 49 ods. 5 zákona o DPH. S prihliadnutím na predmetné ustanovenie zákona o DPH je preto potrebné v prípade, ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je
osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, predovšetkým ustáliť a určiť pomer prijatého majetku zodpovedajúci rozsahu pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia.
ţalovaného, ţalobca nakúpené tovary a sluţby
faktúr uvedených v tabuľke číslo 1 a 2 daňového priznania, nepouţil na vysielanie programov, ktoré sú zdaňované, neboli pouţité na vysielanie reklám, telenákupu, sponzorovaných programov vrátane ich propagácie, pretoţe daňový subjekt ich použil v súvislosti s vysielaním konkrétnych programov v rámci verejnoprávneho vysielania a ak aj reklama v niektorých prípadoch bola vysielaná, tak bola odvysielaná len pred alebo za vysielaným programom. Ustálil, ţe daňový subjekt pouţil prijaté tovary a sluţby na iný účel ako na podnikanie z dôvodu, ţe verejnoprávne vysielanie nie je dodaním sluţby za protihodnotu a nie je predmetom DPH. Dospel k záveru, ţe mu nevznikol nárok na odpočítanie DPH vo výške vypočítaného pomeru 0,776, a svojim postupom porušil § 49 ods. 2 zákona o DPH. Daňový orgán nevzal do úvahy znalecký posudok číslo 4/2006 zo dňa 06.12.2006 vypracovaný externým nezávislým odborníkom, súdnym znalcom v odbore ekonómia a manaţment ani odborné stanovisko Asociácie mediálnych agentúr, v ktorých bola zodpovedaná otázka, či sú výnosy za reklamu u ţalobcu závislé od vysielaného programu pred a po reklamnom spote. Ţalovaný uviedol, ţe stanovisko sa zaoberalo otázkou z úrovne obchodnej a nákupnej, z pohľadu tvorby ceny a nie z hľadiska uplatňovania DPH. S týmto názorom ţalovaného sa stotoţnil aj odvolací súd.
ţalovaného, správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď zvolil kľúč plnení tak, ţe určil výpočet pomeru na základe výnosov, pri ktorom do čitateľa zahrnul výnosy účtov triedy 6 za rok 2004, ktoré boli predmetom DPH v sume 531 608 173 Sk, do menovateľa zahrnul výnosy z účtov triedy, ktoré boli zdrojom príjmu daňového subjektu v sume 1 966 758 987 Sk a vypočítal pomer vo výške 0,271. Odvolací súd z obsahu predloţeného administratívneho spisu zistil, ţe správca dane pri určení pomeru postupoval
3 zákona o DPH, pouţitím koeficientu z predchádzajúceho kalendárneho roka 2004. Príslušné daňové priznanie ţalobcu za rok 2004, 11 3Sţf/1/2014 nebolo zo strany daňových orgánov predloţené. Napriek tejto okolnosti vstupné údaje správcu dane z daňového priznania ţalobcu za rok 2004, vyuţité pre tento účel súd akceptoval, pretoţe uvádzané sumy neboli zo strany ţalobcu rozporované.
1 zákona č. 16/2004 Z.z. zákona o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov, Slovenská televízia je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje sluţbu verejnosti v oblasti televízneho vysielania.
ust. § 2 ods. 1 aţ 3 zákona č. 511/1992 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase daňového konania, (ďalej len zákon č. 511/1992)
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
tohto zákona je poskytovanie programovej sluţby, ktorá je univerzálna z hľadiska svojho geografického dosahu, programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti, a ktorá rozvíja kultúrnu úroveň divákov, poskytuje priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov.
osobitných predpisov, 7)
osobitného predpisu, 10) o) zúčastňovanie sa na činnosti medzinárodných organizácií pôsobiacich v oblasti vysielania.
osobitného predpisu.
ust. § 6 ods. 1 zákona o Slovenskej televízii, Slovenská televízia je oprávnená vykonávať len takú podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom jej hlavnej činnosti, a ktorá nesmie ohroziť plnenie jej poslania
a jej hlavnej činnosti
. Prostriedky získané z podnikateľskej činnosti pouţíva Slovenská televízia na vykonávanie svojej hlavnej činnosti.
1 zákona o Slovenskej televízii, príjmy Slovenskej televízie sú najmä a) úhrada za sluţby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované Slovenskou televíziou a v oblasti rozhlasového vysielania poskytované Slovenským rozhlasom
osobitného predpisu, 33) b) príspevok zo štátneho rozpočtu
zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok poskytnutý na základe zmluvy so štátom a určený na uskutočnenie programov vo verejnom záujme alebo na uskutočnenie účelových investičných projektov, c) príjmy z vysielania reklamy a telenákupu, d) sponzorské plnenia
osobitného predpisu 40) určené na priame alebo nepriame financovanie programov,
písmena
písmena d),
písmena Z vyššie citovaných ustanovení zákona o slovenskej televízii, účinného v čase posudzovaného zdaniteľného plnenia, vyplýva poslanie ţalobcu v rámci obsahovej náplne jeho činnosti, a to poskytovanie sluţby verejnosti v rámci televízneho vysielania. Sluţby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované slovenskou televíziou sú financované z verejných finančných prostriedkov v zmysle zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného vyplýva, ţe jednotlivé programy vysielané ţalobcom, v súlade s § 3 zákona nemajú charakter podnikateľskej činnosti, sú hradené z verejných zdrojov a zároveň sú oslobodené od DPH. Príjmy z vysielania reklamy a telenákupu predstavujú inú skupinu vysielania ţalobcu a môţu byť preto povaţované za výsledok ekonomickej činnosti. Vytvárať spojitosť medzi vysielaním charakterizovaným ako sluţba verejnosti s vysielaním reklamy nie je v súlade s účelom a zmyslom príslušných zákonov. Nemoţno teda súhlasiť s názorom ţalobcu, aby výpočet pomeru vychádzal z nákladov na komerčne vyuţiteľné programy k nákladom na všetky programové typy tak, ţe pri výpočte pomeru sa uvedú do čitateľa náklady na komerčne vyuţiteľné programové typy vrátane programov pred, počas a za ktorými boli odvysielané reklamné spoty, ktoré boli spozorované a predajom tohto sponzoringu a reklamy boli dosiahnuté príjmy a do menovateľa pomeru uviesť náklady na všetky programové typy. V zmysle názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaného v jeho rozhodnutí č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, primárne je nositeľom dôkazného bremena daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, ţe nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúţi aţ na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leţí dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáţe, nemôţe byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ (www.concourt.sk). Ţalovaný a aj ţalobca, predmet konania posúdili ako zloţené plnenie, ţalobca však rozsah jednotlivých druhov plnení riadne nedefinoval a nepreukázal, ktoré z vysielaných „naviazaných programov“ nespĺňali charakter sluţby verejnosti a ktoré boli vysielané len zo sponzorských zdrojov, za komerčným účelom, neplnili charakter verejnoprávneho programu (§ 36 zákona o DPH). Nebolo teda bez pochybností preukázané priame, či nepriame financovanie jednotlivých programov zo sponzoringu. Ţalobca preto neuniesol dôkazné bremeno ako i opodstatnenosť svojej poţiadavky na výpočet pomeru
jeho špecifikácie. Pri neexistencii explicitného ustanovenia v zákone o DPH a v smernici, rozsudky Súdneho dvora vypĺňajú právnu medzeru. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na takéto rozsudky, riešiace obdobnú problematiku. 14 3Sţf/1/2014 Jednalo sa o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Súdny vo veci C-98/98 Midland Bank plc. zo dňa 8. júna 2000,
ktorého článok 2 Prvej smernice Rady 67/227/EHS z 11. apríla 1967 o harmonizácii práva členských štátov týkajúcej sa daní z obratu a článok 17
názoru súdu, v tejto časti bolo súladné so zákonom. Rozsudok prvostupňového súdu v časti, o dovyrubení DPH za predaj stavebných pozemkov, nebol predmetom odvolania, preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave nepreskúmaval. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/269/2011-105 zo dňa 16.04.2013
ust. § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. Ţalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretoţe ţalovaný na náhradu trov konania nemá zo zákona nárok. 15 3Sţf/1/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 27. apríla 2016 JUDr. Ivan R U M A N A, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.