1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1020503/1/419797-486790/2012/4897 zo dňa 16.03.2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34233/11/Var zo dňa 22.12.2011, ktorým
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných 3Sţf/68/2014 2 orgánov v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) nebol ţalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 12.312,- €. Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe reálnosť uskutočnených obchodov bolo moţné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol Mikuláš Vareha konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je Mikuláš Vareha konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Postup správcu dane bol tak v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu ţalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom pouţitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné, pretoţe dospieť k uvedenému cieľu bolo moţné len súbeţným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Mikuláša Varehu a nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami v jednotlivých obchodných spoločnostiach. Mikuláš Vareha ako konateľ ţalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, ţe pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) môţe byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol u príslušného správcu dane, ktorý realizuje pri týchto daňových kontrolách svoje zákonné oprávnenia. Krajský súd dospel k právnemu záveru, ţe ţalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH v zdaňovacom období september 2010 v sume 12.312,- €. Uskutočnený nákup tokajského vína samorodného suchého od dodávateľa ţalobca preukazoval iba dodávateľskou faktúrou a pokladničnými dokladmi, pričom všetky doklady vystavoval Mikuláš Vareha, ktorý bol konateľom ţalobcu a dodávateľa. Krajský súd sa stotoţnil so závermi správcu dane a ţalovaného, ţe posudzovanie plnenia transakcií týkajúcich sa komodity uvedenej na spornej faktúre nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody – finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a napadnuté rozhodnutie ţalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trovy konania. V dôvodoch uviedol, ţe správcovi dane, ako aj ţalovanému je z iných daňových kontrol známa skutočnosť, ţe spoločnosti personálne prepojené s p. Mikulášom Varehom vo veľkom rozsahu dlhé obdobie podnikali v oblasti pestovania hrozna a následnej výroby a obchodovania s hroznom.
ţalobcu je preto šikanózne konanie zo strany štátnych orgánov, keď na jednej strane obchodovanie v „reťazci“ personálne prepojených spoločností povaţujú za jeden z dôkazov fiktívnosti obchodov, no na druhej strane reálne preukázateľné pestovanie hrozna a výrobu vína personálne spojenými spoločnosťami so ţalobcom nepovaţujú za dôkaz obchodovania s reálnym 3Sţf/68/2014 3 tovarom. Naviac súd nekonštatoval fiktívnosť tovaru – vína, iba uviedol, ţe spoločnosti p. Mikuláša Varehu obchodovali s tovarom vo fiktívnom mnoţstve a cene. Závery správcu dane ohľadne neexistencie odberov elektriny, plynu a iných médií v sídle ţalobcu povaţuje ţalobca za právne irelevantné, nakoľko adresa sídla spoločnosti má len evidenčný a administratívny charakter a neznamená, ţe ţalobca musel na adrese sídla spoločnosti skladovať nakúpený tovar. Fiktívnosť obchodu správca dane nemôţe odôvodniť ani nepredloţením iných dokladov (okrem faktúr a dodacích listov), napr. ktoré by preukazovali reţijné náklady. Správca dane ani krajský súd nevzali do úvahy ţiadnu inú moţnú alternatívu vo vzťahu k uvedeným obchodom a to najmä fakt, ţe platná právna úprava nevyţaduje preukázanie reálnosti uskutočnenia obchodov a pre uplatnenie práva platiteľa na odpočítanie DPH preukazovanie skutočností a predkladanie dôkazov vyţadovaných správcom dane.
názoru ţalobcu sú dôkazy, ktoré predkladá účelovo neakceptované a neodôvodnene spochybňované napr. aj tým, ţe ide o obchody medzi personálne prepojenými spoločnosťami. Za nepreukázané závery povaţuje ţalobca aj súdom konštatovanú skutočnosť, ţe obchody Mikuláša Varehu (a aj ţalobcu) sú po posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov iba fiktívnou ekonomickou činnosťou bez reálneho podkladu. Ţalobca, ako aj iné spoločnosti spojené s Mikulášom Varehom v stovkách daňových kontrol poukazovali na to, ţe mali dostatočné personálne kapacity, mnoţstvo motorových vozidiel, mnoţstvo nehnuteľného majetku, mnoţstvo zvierat, iného hnuteľného majetku, ako aj tovarových zásob. Preto ţalobca povaţuje konštatovanie krajského súdu, ţe spoločnosti spojené s Mikulášom Varehom nemali reálny podklad – moţnosti vykonávať skutočnú podnikateľskú činnosť za účelové a ničím nepodloţené. Ţalobca, ako aj iné personálne spojené subjekty opakovane poukazovali na náklady spojené s úhradou daní z nehnuteľností, daní z motorových vozidiel, úhrady za plyn, vodu, elektrinu, naftu, mobilným telefónnym operátorom atď. Prvostupňový súd skonštatoval, ţe realizácia práva na odpočet dane
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) nastupuje aţ v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky
222/2004 Z.z. a ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ako daňový subjekt, aby preukázal reálne splnenie deklarovaných faktúr, deklarované mnoţstvo dodaných výrobkov zo sporných faktúr pre účely odpočtu DPH. Súd však v súvislosti s touto námietkou neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a nesplnil zákonné podmienky uvedené v § 49 zákona č. 222/2004 Z.z., preto aj na základe tejto skutočnosti má ţalobca za to, ţe prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Ţalobca poukázal tieţ na tú skutočnosť, ţe prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkou reţijných nákladov a iných nákladov, na ktoré v ţalobe poukázal ţalobca. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spája výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Skutočnosť, ţe daňový subjekt neúčtuje o reţijných nákladoch neznamená automaticky, ţe by tento daňový subjekt ţiadnu činnosť reálne nevykonával a nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov. Keďţe p. Mikuláš Vareha riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby kaţdá z týchto spoločností bola osobitne 3Sţf/68/2014 4 odberateľom telekomunikačných sluţieb, energie, vody, plynu a prípadne ďalších sluţieb, ktoré obvykle vyuţívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Ţalobca tieţ uviedol, ţe ţalovanému je známa aj skutočnosť z priebehu výkonu daňovej kontroly u ţalobcu a daňových subjektov personálne prepojených so ţalobcom, ţe ţalobca vyuţíval na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti personálne kapacity obchodnej spoločnosti JOMADO s.r.o. a na prekládku objemnejšieho tovaru vyuţíval sluţby obchodnej spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., ktorá vlastnila stroj MANITOU a obdobne to fungovalo aj u ostatných spoločností personálne prepojených so ţalobcom, no tento fakt ţalovaný úmyselne opomenul a nevysporiadal sa s ním ani krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia ţiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkou ţalobcu, ţe zo strany ţalovaného išlo o neodôvodnené a nepreskúmateľné rozhodnutie. V tejto súvislosti ţalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/13934/2010 zo dňa 12.01.2011, kde išlo o skutkovo totoţnú vec. Ţalobca tieţ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/16246/2010, keď sa ţalobou domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Krajský súd ţalobe vyhovel a správcovi dane bolo zakázané pokračovať v začatej daňovej kontrole. Napriek tomu správca dane pokračoval v daňovej kontrole u ţalobcu, hoci jej ďalší postup bol na základe rozsudku zakázaný. Začať daňovú kontrolu a poveriť jej vykonaním zamestnancov daňového úradu môţe daňový úrad urobiť len na základe zákona a v medziach zákona, ktorým je zákon č. 511/1992 Zb., ktorý jednoznačne hovorí, ktorý daňový úrad je miestne príslušný na vykonanie tej ktorej daňovej kontroly u konkrétneho subjektu. Vykonávaním daňovej kontroly v súlade s právnymi predpismi sa rozumie aj vykonávanie kontroly miestne príslušným daňovým úradom a jedine takéto vykonanie kontroly neznamená nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.
názoru ţalobcu ostávajú tieto argumenty v platnosti, aj napriek tomu, ţe prvostupňový súd poukazuje na zmenu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Na záver ţalobca poukázal na svoju dôkaznú tieseň, keď jeho doklady, spolu s dokladmi spoločností personálne spojenými s p. Mikulášom Varehom boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a do dňa podania odvolania neboli vrátené. Táto skutočnosť je súdu známa z mnoţstva ďalších súdnych konaní. Súdu je taktieţ známa skutočnosť, ţe sa následne zistilo, ţe mnoţstvo dokladov, ktoré boli zaistené chýba, čo potvrdzujú aj príslušné policajné zloţky a čo nemôţe byť kladené za vinu ţalobcovi. Preto je
ţalobcu konštatovanie súdu, ţe ţalobca mal moţnosť nahliadať do zaistených dôkazov iba právom, ktoré v skutočnosti v danom prípade bolo bez významu a moţnosti ho riadne vyuţiť. III. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny 3Sţf/68/2014 5 potvrdil. Uviedol, ţe neuznanie uplatneného odpočítania dane na základe sporných faktúr od dodávateľov nebolo spochybnené len personálnym prepojením spoločností, ale dôvodom bolo nesplnenie dôkaznej povinnosti zo strany ţalobcu. Ţalobca si musí byť vedomý toho, ţe jeho povinnosťou bolo preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH upravených v § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. Táto jeho povinnosť vyplýva z ustanovení § 29 ods. 8 a § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôţe byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Správca dane nepoţadoval od ţalobcu predloţenie dôkazov nad rámec právnej úpravy a neznemoţnil ţalobcovi preukázanie reálnych obchodov a splnenie si daňovej povinnosti. Obsahom výziev správcu dane bola poţiadavka o písomné vysvetlenie k uskutočneniu deklarovaných obchodov v zmysle sporných faktúr a predloţenie dôkazných prostriedkov potvrdzujúcich reálnosť týchto obchodov. Išlo o konkrétne skutočnosti, ktoré mali preukázať pravdivosť a vierohodnosť údajov uvedených na sporných faktúrach (pôvod, dodanie, skladovanie, preprava a manipulácia s obchodovanými komoditami). Správca dane nie je povinný bezvýhradne akceptovať skutočnosti uvádzané v predloţených účtovných a iných dokladoch a v prípade pochybností o ich pravdivosti, či správnosti je povinnosťou ţalobcu reagovať na výzvy správcu dane a predloţiť poţadované doklady preukazujúce splnenie podmienok na uplatnenie nároku na odpočítane DPH. Ţalobca v tomto prípade napriek opakovaným výzvam nepredloţil ţiadny relevantný dôkaz o tom, ţe deklarované plnenie bolo aj reálne uskutočnené. Správca dane po zhodnotení dôkazných prostriedkov predloţených v rámci daňovej kontroly ţalobcom, ako aj zabezpečených v súčinnosti s tretími osobami dospel k záveru, ţe v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Zistenia z vykonaných kontrol u spoločností personálne prepojených preukazujú, ţe reálne uskutočnenie predaja a nákupu obchodovaných komodít nebolo preukázané ţiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu reţijných nákladov, prepravných nákladov, nákladov na výkon práce vlastnými prípadne cudzími zamestnancami, vlastníctvo motorových vozidiel, nehnuteľností, nebol vykázaný hmotný investičný majetok, ktoré skutočnosti poukazujú na to, ţe nebol vytvorený ani minimálny predpoklad ekonomickej činnosti. Tieto skutočnosti potvrdzujú fiktívnosť uskutočňovaných obchodov. Výsledky kontrol vykonaných v personálne a ekonomicky prepojených spoločnostiach osobou Mikuláša Varehu, spochybnili uplatnené právo týchto spoločností na vrátenie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu. Správca dane, ako aj ţalovaný poukázali na „históriu“ daňového subjektu v súvislosti s vykazovaním nadmerných odpočtov a nevykazovania vlastnej daňovej povinnosti na DPH v daňových priznaniach za dlhšie časové obdobie, z dôvodu posúdenia vykonaných obchodných transakcií z hľadiska, či išlo v tomto prípade o podnikateľskú činnosť v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo či neboli uskutočnené výlučne pre získanie daňovej výhody. Aktivity ţalobcu, ako aj jeho dodávateľov nesmerovali k dosiahnutiu zisku, ale k umelému vytvoreniu podmienok pre čerpanie daňovej výhody (nadmerného odpočtu). Počas celej doby obchodovania s jednotlivými komoditami nebolo preukázané, ţe tieto boli spotrebované konečným spotrebiteľom, ktorý by odviedol daň na výstupe aj do štátneho rozpočtu. Poskytnutie daňovej 3Sţf/68/2014 6 výhody pri takejto forme obchodovania je v rozpore s cieľom sledovaným šiestou smernicou prevzatou do jednotlivých ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do uţívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 3Sţf/68/2014 7
1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň
2 aţ 4, 7 a 9 aţ 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné sa stotoţňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva: V prejednávanej veci ţalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/34233/11/Var zo dňa 22.12.2011, ktorým
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nebol priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 12.312,- €. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly, ktorou bola preverovaná oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september
ktorej právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej obchodov deklarovaných predloţenými faktúrami. Inak je namieste skonštatovať, ţe daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil neoprávnene, pretoţe dochádzalo iba k vyhotovovaniu faktúr bez toho, aby skutočne došlo aj k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k právnemu záveru, ţe ţalobca nepreukázal, ţe skutočne (reálne) došlo k dodaniu tovaru od dodávateľa BARAVIN, s.r.o. (faktúra č. 130910/B zo dňa 13.09.2010) za nákup 12 000 litrov tokajského vína samorodného suchého. Najvyšší súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe nie správca dane, resp. súd v správnom súdnictve, musia preukazovať neexistenciu dôvodu pre neuznanie nároku daňového subjektu na nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, ale daňový subjekt musí spoľahlivo preukázať svoje tvrdenia o uskutočnení dodania tovaru a sluţieb, aby bol jeho nárok uznaný ako oprávnený. Najvyšší súd poukazuje na § 250i ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z toho vyplýva, ţe súdy v správnom súdnictve v zásade dokazovanie nevykonávajú, len posudzujú, či dokazovanie vykonané v správnom konaní zodpovedá poţiadavkám na zákonnosť správneho konania, či nedošlo k porušeniu procesných 3Sţf/68/2014 9 práv účastníka správneho konania, resp. aţ k zneuţitiu právomoci zverenej zákonom správnemu orgánu. Ako uţ bolo naznačené vyššie, aj najvyšší súd dospel k záveru, ţe ţalovaný, ako aj správca dane postupovali pri zisťovaní oprávnenosti ţalobcom uplatneného nadmerného odpočtu v súlade s § 29 zákona č. 511/1992 Zb. dbajúc, aby skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti nadmerného odpočtu boli zistené čo najúplnejšie, pričom vykonali zistenia aj nad rámec návrhov ţalobcu. Majetkové a personálne prepojenie spoločností zapojených do obchodu, v rámci ktorého mali byť uskutočnené dodania tovaru v zmysle vyššie uvedených faktúr ani daňové orgány a ani krajský súd nevyuţili ako zásadné, pre spochybnenie ţalobcovho tvrdenia o uskutočnení dodania tovaru. Aj v smere vyhodnotenia sporných zistení ohľadom reálnej prevádzky do obchodu zapojených spoločností majetkovo a personálne prepojených s osobou p. Varehu postupovali daňové orgány v súlade so zákonom, jednotlivé zistenia neposudzovali mimo ich kontext, svoje zisťovanie neobmedzili len na skonštatovanie neexistencie jedného typu dokladov (účtovanie o prevádzkových nákladoch), ale toto dopĺňali preverujúc tak vysvetlenia a tvrdenia ţalobcu, ktoré naopak on sám nevedel preukázať. Ak aj ţalobca namieta nepreukázanie opaku jeho tvrdení, najvyšší súd zdôrazňuje, ţe v správnom konaní i v konaní pred súdom sú to v prvom rade pozitívne tvrdenia, ktoré sú predmetom dokazovania, pričom subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade subjekt, ktorí existenciu práva alebo povinnosti, resp. existenciu skutku, tvrdí. Teda, v prejednávanej veci nebolo úlohou daňových orgánov preukázať neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, a teda to, ţe ţalobcovi nevznikol nárok na nadmerný odpočet, ale predmetom dokazovania bolo to, či k takémuto plneniu došlo, pričom nositeľom povinnosti tvrdiť, navrhnúť a predloţiť dôkazy o reálnom dodaní tovaru
predloţených faktúr je v prvom rade ţalobca sám. Pokiaľ ţalobca nebol schopný predloţiť dôkazy na preukázanie toho, ţe ním tvrdené skutočnosti sú dané, resp. existujú, nemoţno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t.j., ţe ani daňové orgány nepreukázali, ţe neboli splnené podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu v prospech ţalobcu. Najvyšší súd je toho názoru, ţe pokiaľ daňový subjekt v daňovom konaní nepreukáţe ním tvrdené skutočnosti, nemoţno z toho vyvodiť, ţe rozhodnutie bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení. Pokiaľ v daňovom konaní správca dane po preverení daňovým subjektom tvrdených údajov zistí, ţe tento nie je schopný predloţenými dokladmi doloţiť oprávnenosť uplatneného nároku na nadmerný odpočet DPH, potom treba mať za to, ţe z hľadiska § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z. oprávnenosť uplatneného nároku nepreukázal. Dôvody nepreukázania tvrdení daňovým subjektom, sú pre právne posúdenie veci irelevantné. 3Sţf/68/2014 10 Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, ţe krajský súd pri formulovaní svojich záverov vychádzal jednak z obsahu vlastného spisu, t.j. najmä z podaní a tvrdení oboch účastníkov tunajšieho konania pred súdom, a z obsahu administratívneho spisu ako zdroja informácií o postupe správcu dane a ţalovaného v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. Informácie obsiahnuté v administratívnom spise konfrontoval s námietkami a tvrdeniami uplatnenými v konaní pred súdom, v prvom rade v ţalobe ţalobcu. Nie je povinnosťou súdu reagovať na všetky námietky ţalobcu, ale len na tie, ktorých obsah je spôsobilý spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Postačí, pokiaľ je z kontextu odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, prečo tieto nepovaţovali za relevantné. Rovnako tak nie je súd povinný vysvetľovať aplikáciu právnych názorov vyslovených všeobecným súdom alebo ústavným súdom, resp. Súdnym dvorom Európskej únie, resp. ich neaplikáciu „v rozpore“ s právnym názorom účastníka konania. Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, ţe krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôleţité námietky ţalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu
3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobca v odvolacom konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. V senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.