názoru povinnej mala súdna exekútorka upustiť od vykonania exekúcie [§ 46 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a preto jej nepatrila odmena vo výške
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z.z.), ale vo výške vyplývajúcej z § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. V dôsledku 2 3 Cdo 129/2015 nesprávneho určenia výšky odmeny zaplatila ţalobkyňa (povinná) nad rámec jej povinnosti o ţalované sumy viac. Okresný súd Senica rozsudkom z
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. skúmal najskôr, či je opodstatnená námietka ţalovanej o premlčaní ţalobou uplatnenej pohľadávky a dospel k záveru, ţe k premlčaniu práva nedošlo. Konštatoval, ţe i keď má právny vzťah účastníčok konania osobitosti, treba ho posudzovať
ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Vychádzal z toho, ţe od vykonania exekúcie moţno upustiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aţ do jeho skončenia vymoţením pohľadávky. V nečinnosti súdnej exekútorky videl odvolací súd faktické upustenie od vykonania exekúcie a uzavrel, ţe vykonaním exekúcie, za ktoré by súdnemu exekútorovi patrila odmena
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. V danom prípade mala ţalovaná právo na odmenu len vo výške zodpovedajúcej § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., a pokiaľ jej povinná zaplatila odmenu vyššiu (v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.), došlo na strane ţalovanej k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Na dovolanie ţalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením zo
ktorého obmedzenie práva exekútora na odmenu vo výške 50 % zo základnej sadzby odmeny dopadá len na prípady úhrady vymáhanej pohľadávky povinným pred uplynutím tzv. námietkovej lehoty (§ 47 ods. 3 Exekučného poriadku) a na prípady upustenia od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku). V danom prípade došlo k úhrade exekučne vymáhaných 4 3 Cdo 129/2015 pohľadávok po uplynutí tzv. námietkovej lehoty, avšak bez toho, aby súdna exekútorka musela prikročiť k vymáhaniu pohľadávky niektorým zo zákonných spôsobov exekúcie na peňaţné plnenie. V nečinnosti súdnej exekútorky videl odvolací súd faktické upustenie od vykonania exekúcie a uzavrel, ţe vykonaním exekúcie, za ktoré by súdnemu exekútorovi patrila odmena
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., nie je postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. V danom prípade mala ţalovaná právo na odmenu len vo výške zodpovedajúcej § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., a pokiaľ jej právna predchodkyňa ţalobkyne zaplatila odmenu vyššiu (v zmysle § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.), došlo na strane ţalobkyne ku škode (§ 33 ods. l Exekučného poriadku). O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Najvyšší súd uznesením z
ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. Krajský súd v Trnave uznesením zo
ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou
tohto zákona. Odvolací súd zotrval na svojom názore,
ktorého moţnosť upustenia od vykonávania exekúcie je daná v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aţ do jeho prípadného skončenia vymoţením pohľadávky, avšak s tým, ţe súdnemu exekútorovi patrí odmena vo výške 50% zo základnej sadzby odmeny, ak povinný uhradí vymáhanú sumu pred uplynutím tzv. námietkovej lehoty (
3 Exekučného poriadku) alebo ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie (
3 Exekučného poriadku). Odmena v plnej výške patrí súdnemu exekútorovi vtedy, keď v začatej exekúcii pokračoval aţ do vymoţenia práva. V prejednávanej veci povinná uhradila obe vymáhané pohľadávky po uplynutí tzv. námietkovej lehoty, avšak bez toho, aby súdna exekútorka musela prikročiť k vymáhaniu pohľadávok (§ 63 ods. 1 Exekučného poriadku). Súdna exekútorka zastávala názor, ţe neboli dané dôvody pre upustenie od vykonania exekúcie a aj poverenie na vykonanie exekúcie vrátila exekučnému súdu s poukazom na § 60 písm. e/ Exekučného poriadku (z dôvodu vymoţenia pohľadávky s príslušenstvom), teda nie
b/ Exekučného poriadku (z dôvodu upustenia od vykonania exekúcie). Odvolací súd akcentoval, ţe (ne)činnosť súdnej exekútorky v čase po uplynutí lehoty na námietky proti exekúcii nemala charakter vykonávania exekúcie a nebola v súlade so zákonom.
5 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) exekútor môţe s písomným súhlasom oprávneného uzavrieť písomnú dohodu s povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky a počas plnenia písomnej dohody o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom nepokračuje; postup ţalovanej ale takejto právnej úprave nezodpovedal. Sama ţalovaná v konaní potvrdila, ţe neexistovala písomná dohoda s pôvodnou ţalobkyňou (povinnou) ani písomný súhlas oprávnenej na vyčkávanie s pokračovaním v exekúcii; všetky dohody o splácaní pohľadávky boli ústne. Vzhľadom na to ţalovaná mala pokračovať v exekúcii; pokiaľ tak nepostupovala, fakticky upustila od vykonania exekúcie. V nadväznosti na to dospel odvolací súd k záveru, ţe vykonávaním exekúcie, ktoré by opodstatňovalo priznanie odmeny súdnemu exekútorovi
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. nie je postup exekútora obmedzujúci sa len 6 3 Cdo 129/2015 na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, teda postup, v rámci ktorého nevydá exekučný príkaz, i keď sú pre to splnené zákonom ustanovené podmienky. Nesprávny bol postup ţalovanej spočívajúci vo vrátení udeleného poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na § 60 písm. e/ Exekučného poriadku (správne mala postupovať
b/ Exekučného poriadku). Tento postup bol zrejme motivovaný ekonomickými dôvodmi, a to záujmom získať odmenu v plnej výške
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. a nie v polovičnej výške
2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.). Nesprávny názor súdu prvého stupňa o súlade postupu súdnej exekútorky so zákonom viedol k jeho nesprávnemu záveru o nároku ţalovanej na plnú odmenu. Ţalobkyňa správne namieta, ţe ţalovaná v rámci exekučných konaní prijala väčšiu odmenu, neţ jej patrila a ţe tým povinnej vznikla škoda. Rovnako tu bol aj vzťah príčiny a následku medzi protiprávnymi postupom ţalovanej a škodou na ujmu ţalobkyne. To vylučovalo moţnosť ţalovanej zbaviť sa zodpovednosti preukázaním, ţe nemohla zabrániť škode ani pri vynaloţení úsilia, ktoré od nej bolo moţné poţadovať (§ 33 ods. 1 vety druhej Exekučného poriadku). Vzhľadom na to, ţe nebola sporná ani výška pohľadávky, ani moment, kedy sa ţalovaná dostala do omeškania so splnením ţalobou vyţadovanej povinnosti (najneskôr 26. apríla 2006), kedy diskontná sadzba určená Národnou bankou Slovenska tvoriaca základ pre výšku úrokov z omeškania
87/1995 Z. z. predstavovala 3,5%, bolo potrebné obom ţalobám vyhovieť a rozsudky prvostupňového súdu zmeniť (§ 220 O.s.p.). Odvolací súd pre úplnosť zopakoval, ţe takéto rozhodnutie bolo potrebné prijať napriek námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ţalovanej, ktorú vyvodzovala z aktuálnej právnej úpravy zodpovednosti exekútora za škodu. Konkrétne išlo o potrebu vyriešiť otázku, akým právnym reţimom by sa mala riadiť zodpovednosť vtedy, ak „k postupu exekútorky neskôr vyhodnotenému za vadný a zároveň i k úhrade prinajmenšom časti ţalobou poţadovaných súm došlo ešte v čase účinnosti pôvodného znenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, následne však k úhrade ďalšej sumy zahŕňajúcej i tú majúcu sa
jednej zo ţalôb v tejto veci vrátiť a aj k vystaveniu faktúr (taktieţ spomenutých uţ vyššie) aţ v čase nástupu relatívne zásadnej zmeny úpravy zodpovednosti (ktorou pôvodná priama zodpovednosť exekútora bola nahradená primárnou zodpovednosťou štátu)“. V ďalšom odvolací súd uviedol, ţe 1. júla 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), v zmysle § 27 ods. 1 ktorého zodpovednosť za škodu
tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; 7 3 Cdo 129/2015
2 zákona č. 514/2003 Z.z. ale zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. So zreteľom na to povaţoval za potrebné vyriešiť otázku, kto by mal zodpovedať za škodu spôsobenú tzv. pokračujúcim škodovým dejom, počiatok ktorého spadal do obdobia účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy a koniec do obdobia účinnosti novej právnej úpravy. Odvolací súd túto otázku vyriešil tak, ţe so zreteľom na zákaz retroaktivity je určujúce to, kedy došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda nie to, kedy došlo k vzniku škody. Ak k nesprávnemu právnemu postupu došlo konaním (opomenutím) v čase pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., tak aj po nadobudnutí jeho účinnosti, nemoţno vylúčiť priamu zodpovednosť exekútora za celú škodu spôsobenú poškodenej osobe. O trovách konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Uviedla, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to, ţe akékoľvek plnenie po začatí exekúcie uţ nemá charakter „dobrovoľného plnenia“ a exekútorovi patrí za jeho činnosť odmena. Aj
jej názoru je spravodlivé zníţiť odmenu súdneho exekútora vtedy, ak povinný sám koriguje výšku trov exekúcie tým, ţe uspokojí nútene vymáhanú pohľadávku veriteľa. Zo systematického usporiadania Exekučného poriadku a tieţ priamo z ustanovení § 46 a § 47 Exekučného poriadku vyplýva, ţe upustiť od exekúcie moţno iba do vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Treba rozlišovať „exekučné konanie“, ktoré sa začína doručením návrhu na vykonanie exekúcie, a „exekúciu“ (t.j. časť exekučného konania), ktorá začína upovedomením povinného o začatí exekúcie. Ak exekučné konanie uţ začalo, ale exekútor nezačal vykonávať exekúciu, lebo od nej upustil, má súdny exekútor nárok na odmenu iba v polovičnej výške. Nárok na rovnakú odmenu má exekútor aj v prípade, ak uţ exekúciu začne vykonávať, ale povinný splní pohľadávku na jej začiatku, a to do uplynutia lehoty na podanie námietok. Po uplynutí tejto lehoty exekútor uţ nemôţe upustiť od exekúcie a má vţdy nárok na odmenu v plnej výške. V danom prípade ţalovaná postupovala v súlade s Exekučným poriadkom, ako aj zásadou hospodárnosti konania, lebo vydaniu exekučného príkazu predchádzajú úkony, v dôsledku ktorých sa nevyhnutne zvyšujú trovy konania, ktoré znášala povinný. Ţalovaná mohla v zmysle § 46 ods. 3 Exekučného poriadku upustiť od vykonania exekúcie najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky vymáhanej sumy a trov 8 3 Cdo 129/2015 exekučného konania. Prvostupňový súd mal preukázané, ţe ţalobkyňa platila sumu vymáhanú v exekúcii v jednotlivých splátkach, a to 3. februára 2004, 22. marca 2004, 24. júna 2004 a 23. augusta 2004; to znamená, ţe ţalovaná mohla upustiť od vykonania exekúcie najskôr 23. augusta 2004. Ţalobkyňou za nesprávny označený úradný postup teda spadá do obdobia účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorého za škodu spôsobenú súdnym exekútorom nesie zodpovednosť štát. Náhradu škody moţno preto vymáhať nie od súdneho exekútora, ale od štátu. Pre prípad, ţe sa dovolací súd stotoţní s názorom odvolacieho súdu v otázke, ţe upustiť od vykonania exekúcie moţno v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, resp. ţe konanie ţalovanej treba povaţovať za faktické upustenie od vykonania exekúcie, ţalovaná zotrvala na svojom vyjadrení,
ktorého mala ţalobkyňa pri uplatňovaní zodpovednosti za škodu postupovať
zákona č. 514/2003 Z.z.; vo väzbe na to vzniesla námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie. Z uvedených dôvodov ţiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe sa potvrdzujú rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ţiadala tieţ priznať náhradu trov dovolacieho konania. Ţalobkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku uvedenému v § 238 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je dovolanie opodstatnené. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Procesné vady a nedostatky tejto povahy neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. 9 3 Cdo 129/2015
názoru dovolateľky spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
právneho názoru dovolacieho súdu pouţil odvolací súd v danom prípade náleţité ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom. 1. K otázkam, ktoré sú v danej veci významné z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie ţalovanej dovolací súd uvádza nasledovné:
l Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len „exekučná činnosť“).
l Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou
tohto zákona.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti
odseku 1 sa nemoţno zbaviť (ods. 2).
1 písm. a/ bod 3. zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
osobitného predpisu. 10 3 Cdo 129/2015 Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku upravuje zodpovednosť exekútora za škodu, ktorú spôsobil on alebo jeho zamestnanci pri výkone činnosti, ktorá je upravená Exekučným poriadkom. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť, ktorá vzniká bez ohľadu na zavinenie, teda bez ohľadu na to, či k vzniku škody došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním zodpovedného subjektu. Pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora
1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu
zákona č. 514/2003 Z.z. treba uviesť, ţe zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako
zákona č. 514/2003 Z.z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok ani zákon č. 514/2003 Z.z. priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu
niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie moţno vyvodiť, ţe za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 aţ § 194 Exekučného poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. K podobným záverom dospel Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 289/2008 a tieţ najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015. Z uvedeného teda vyplýva, ţe je len na poškodenom, či bude náhradu škody poţadovať
zákona č. 514/2003 Z.z. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora
1 Exekučného poriadku. V danom prípade teda ţaloby smerovali proti súdnej exekútorke, ktorá zostala aj po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. pasívne legitimovaná v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti.
, b/ zakáţe povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý
ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v banke (§ 47 ods. 1 Exekučného poriadku). Exekútor upovedomí povinného o začatí exekúcie a o spôsobe jej vykonania pred vydaním exekučného príkazu (§ 47 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom (poznámka dovolacieho súdu: t.j. vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.) v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie (§ 47 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku). Exekútor môţe s písomným súhlasom oprávneného uzavrieť písomnú dohodu s povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky. Počas plnenia písomnej dohody o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom nepokračuje (§ 56 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase). „Upustenie od exekúcie“ je osobitný spôsob skončenia exekúcie. Súdny exekútor pri ňom na základe vlastnej úvahy bez vydania rozhodnutia fakticky ukončuje výkon exekúcie, ak sú splnené zákonné predpoklady takéhoto postupu. Súdny exekútor môţe upustiť od vykonania exekúcie v dvoch prípadoch: a/ ak povinný splnil, čo mu ukladal exekučný titul, a b/ ak povinný splnil vymáhanú povinnosť aspoň čiastočne a oprávnený s upustením od vykonania exekúcie súhlasí. Vzhľadom na to, ţe o upustení od vykonania exekúcie 12 3 Cdo 129/2015 sa nevydáva procesné rozhodnutie, môţe byť v niektorých prípadoch otázne, či súdny exekútor upustil od vykonania exekúcie, prípadne kedy k tomu došlo. Dovolací súd zastáva názor, ţe súdny exekútor nemôţe upustiť od vykonania exekúcie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ale len do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (porovnaj tieţ „Exekučný poriadok, Komentár, JUDr. Marek Števček a kolektív, Nakladatelství C. H. Beck, 2011, str. 128“). Ak k úhrade pohľadávky dôjde po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor uţ nemôţe upustiť od vykonania exekúcie; v takom prípade je uţ moţné len exekúciu zastaviť v rozsahu vymáhanej pohľadávky. V danom prípade povinná uhradila nútene vymáhanú pohľadávku bez toho, aby súdna exekútorka musela prikročiť k jej vymáhaniu niektorým zo zákonných spôsobov exekúcie na peňaţné plnenie. Súdna exekútorka nebola ale pri vymáhaní dlţnej sumy nečinná a jej činnosť sa neobmedzila len na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie z 27. februára 2003. Zo spisu je zrejmé, ţe v exekučnom konaní došlo k uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, v zmysle ktorého mala byť vymáhaná suma a trovy exekúcie uhradené do 30. decembra 2003. Ţalobkyňa ale túto dohodu napriek opakovaným urgenciám nedodrţala a vymáhanú sumu s trovami exekúcie zaplatila aţ 23. augusta 2004 (sumu vymáhanú v exekúcii zaplatila v splátkach 3. februára 2004, 22. marca 2004, 24. júna 2004 a 23. augusta 2004). Odvolací súd sám konštatoval, ţe súdna exekútorka sa s povinnou dohodla na splátkovom kalendári a ţe oprávnená s tým súhlasila. To, ţe predmetná dohoda a súhlas s ňou mali len ústnu formu, nezodpovedá síce Exekučnému poriadku, na druhej strane to ale neznamená nečinnosť súdnej exekútorky. V spise sa na č.l. 23 nachádza podanie z 1. decembra 2003, ktorým právna predchodkyňa ţalobkyne „na základe osobného jednania“ predloţila súdnej exekútorke splátkový kalendár s takým vyčíslením trov, ktoré nasvedčuje tomu, ţe určené sú
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. Z dôvodov vyššie uvedených dospel najvyšší súd k záveru, ţe postup súdnej exekútorky v danom prípade nemal znaky faktického upustenia od vykonávania exekúcie. Nadväzujúc na to konštatuje, ţe je nesprávny právny názor odvolacieho súdu,
ktorého mala byť súdnej exekútorke priznaná odmena
ustanovenia § 5 ods. 2 vyhlášky 13 3 Cdo 129/2015 č. 288/1995 Z.z. a pokiaľ bola priznaná v inej výške, došlo ku škode, za ktorú zodpovedá ţalovaná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.