Najvyšší súd 5 Cdo 147/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. V. T., proti ţalovanej F., zastúpenej JUDr. A. Z., o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 698/1999, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- februára 2010, sp. zn. 3 Co 406/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice II rozsudkom z
- septembra 2009, č.k. 27 C 698/1999-224 ţalobu o zaplatenie 2 158,73 € s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne od
- januára 1991 do
- apríla 1995, s úrokom z omeškania vo výške 22 % ročne od
- mája 1995 do zaplatenia zamietol. Ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 74,08 € na účet Okresného súdu Košice II, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Mal za to, ţe pokiaľ sa jedná o náhradu mzdy na dobu presahujúcu šesť mesiacov, nie sú u ţalobkyne dané dôvody, aby súd náhradu mzdy nad šesť mesiacov priznal z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Čo sa týka uplatňovanej náhrady mzdy z dôvodu prekáţok v práci, súd v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach poukázal na to, ţe vo vylúčenom konaní sp.zn. 27 C 698/1994 právna zástupkyňa ţalobkyne na pojednávaní dňa
- augusta 2005 predniesla, ţe si uplatňuje náhradu mzdy 5 Cdo 147/2010 2 jednak z dôvodu prekáţok na strane zamestnávateľa, jednak z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru, pričom na pojednávaní dňa
- mája 2006 bola pripustená zmena ţaloby. V konaní sa ţalovaná dovolala premlčania ohľadom uplatňovaného nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekáţok na strane zamestnávateľa, preto v súlade s ustanoveniami § 261 ods. 1, § 263 ods. 1 Zákonníka práce mal súd za to, ţe nárok ţalobkyne na náhradu mzdy z tohto právneho titulu je premlčaný. V tejto súvislosti súd uviedol, ţe z obsahu ţaloby, ktorú ţalobkyňa podala na bývalý Mestský súd v Košiciach dňa
- decembra 1991, ani z jej úkonov vykonaných v konaní vedenom pod sp.zn. 17 C 1324/1991 a pod touto sp.zn. do
- augusta 2005 nevyplýva, ţe ţalobkyňa sa domáha náhrady mzdy z dôvodu prekáţok v práci na strane zamestnávateľa. Ţalobkyňa vo všeobecnosti iba poukazovala na to, ţe od
- decembra 1991 jej nie je umoţnený výkon práce podľa pracovnej zmluvy, čo sa týka funkcie a miesta výkonu práce. Vzhľadom na uvedené ţalobu v časti istiny a príslušenstva nad 22 590 Sk s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne od
- augusta 1992 do
- apríla 1995 a úrokom z omeškania vo výške 22 % ročne od
- mája 1995, zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2, § 150 O.s.p. Mal za to, ţe ţalobkyňa bola úspešná v pomere ¼, neúspešná v pomere ¾, takţe ţalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere ½. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl súd v okolnostiach veci, keďţe predmetom konania je ţalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, kedy je ţalobkyňa priamo zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Aj keď si ţalobkyňa svoj nárok uplatnila a vyčíslila vo vyššej sume, ako jej súd priznal, v konečnom dôsledku by priznanie náhrady trov konania ţalovanej bolo v rozpore s účelom konania o náhradu mzdy, pretoţe ide o konanie, ktoré sa vedie od roku 1999 a ţalobkyňa bola úspešná v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
- februára 2010, sp. zn. 3 Co 406/2009 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby o zaplatenie 2 158,73 € a príslušenstva pohľadávky a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Zároveň zrušil rozsudok vo výroku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V celom rozsahu sa stotoţnil s vyhodnotením vykonaného dokazovania a skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ţe prácu u nového zamestnávateľa nemusela ţalobkyňa vykonávať s mimoriadnym pracovným vypätím, prípadne za nepriaznivých okolností. Rovnako sa stotoţnil s právnym záverom súdu 5 Cdo 147/2010 3 prvého stupňa, ţe náhradu mzdy z dôvodu prekáţok v práci nebolo moţné ţalobkyni priznať, lebo ţalovaná sa úspešne dovolala premlčania uplatneného nároku na náhradu mzdy z dôvodu prekáţok na strane zamestnávateľa (§ 261 ods. 1 a § 263 ods. 1 Zákonníka práce). Stotoţnil sa s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, ţe ani z obsahu ţaloby, ktorú ţalobkyňa podala na bývalý Mestský súd v Košiciach dňa
- decembra 1991, ani z jej úkonov vykonaných v konaní vedenom pod sp.zn. 17 C 1324/1991 a v konaní 27 C 698/1999 do
- augusta 2005 nevyplýva, ţe ţalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy z dôvodu prekáţok v práci na strane zamestnávateľa. Za vecne správny povaţoval i výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania. Rozsudok vo výroku o trovách štátu v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe výrok o trovách štátu nie je dostatočne zrozumiteľný. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti „celému výroku rozhodnutia“ odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/, d/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe odvolací súd vo veci nevytýčil pojednávanie a postupoval spôsobom, ktorý platný zákon nepozná. Keďţe dokazovanie bolo treba zopakovať, resp. doplniť o navrhnuté dôkazy, nenastala podľa názoru ţalobkyne ţiadna zo skutočností stanovená v § 214 ods. 2 O.s.p. V dovolaní tieţ namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nevyhodnotenie predloţených dôkazov a neúplné zistenie skutkového stavu odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne povaţovala rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny, vydaný na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a aj za správne právne posúdený. Dovolanie ţalobkyne navrhla ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko nie sú dané dôvody dovolania a napadnuté rozhodnutie ani neobsahuje vady konania, pre ktoré by ho bolo potrebné zrušiť. 5 Cdo 147/2010 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- V napadnutých výrokoch odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa čiastočne potvrdil a čiastočne zrušil. Nakoľko dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti a zrušujúcej časti nevykazuje niektorý zo znakov uvedených rozsudkov, je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 238 O.s.p. nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným 5 Cdo 147/2010 5 sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Podľa názoru ţalobkyne mal nariadiť odvolacie pojednávanie, lebo v danej veci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom od
- októbra 2008 odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné 5 Cdo 147/2010 6 zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Odvolací súd bol teda oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na potrebnosť doplnenia alebo zopakovania dokazovania ako na dôvod, pre ktorý v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. malo byť nariadené pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, ţe je vecou úvahy odvolacieho súdu, či povaţuje za potrebné doplniť dokazovanie. Z ustanovenia § 213 ods. 4 a 5 O.s.p. totiţ vyplýva, ţe za stanovených podmienok odvolací súd môţe doplniť dokazovanie. Ide teda o moţnosť a nie o povinnosť odvolacieho súdu. Okrem toho skutočným dôvodom, pre ktorý v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. musí byť nariadené pojednávanie, je samotné zopakovanie alebo doplnenie dokazovania odvolacím súdom, ak tento súd sám dospel k záveru, ţe je potrebné tak urobiť. Za týchto okolností bol preto postup odvolacieho súdu správny a ţalobkyni nebola odňatá moţnosť konať pred týmto súdom. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 5 Cdo 147/2010 7 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby o zaplatenie 2 158,73 € a príslušenstva pohľadávky a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi konania potvrdil a vo výroku o trovách štátu zrušil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) 5 Cdo 147/2010 8 a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). K námietke dovolateľky, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinného do
- augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje 5 Cdo 147/2010 9 zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiţ o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 5 Cdo 147/2010 10 V Bratislave
- augusta 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová