Najvyšší súd 10SZa/14/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a z členov

§ 88ods.

1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016 a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Dôvodil tým, ţe preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, a vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa musel konštatovať, ţe preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. K otázke účelnosti zaistenia navrhovateľa uviedol, ţe navrhovateľ po svojom nelegálnom vstupe do Maďarska poţiadal o udelenie azylu, čo bolo oznámené políciou Maďarskej republiky. Následne po opustení krajiny, v ktorej poţiadal o azyl, nelegálne vstúpil na územie iného štátu Únie. Z uvedeného je zrejmé, ţe navrhovateľ je osobou, u ktorej je značné riziko úteku a nezaistením by hrozilo, ţe sa dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v Maďarsku, ale pokúsi sa o útek do iných krajín Únie, najmä do Spolkovej republiky Nemecko, kam mal zakúpený aj cestovný lístok. K navrhovateľom pripojenému výňatku Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorý rozhodol dňa 08.09.2015 o tom, ţe Maďarsko nemôţe byť automaticky povaţované za bezpečnú krajinu uviedol, ţe je potrebné skúmať individuálne, či je osobu moţné do tohto štátu vrátiť v rámci Dublinského konania uviedol, ţe rozhodnutie zo dňa 08.09.2015 nie je pre toto konanie záväzné. Maďarsko je ako členský štát Európskej únie povaţované za bezpečnú krajinu, je v nej demokratický systém, vo všeobecnosti v nej neexistuje prenasledovanie, mučenie ani neľudské či poniţujúce zaobchádzanie alebo trestanie, hrozba násilia, ozbrojené konflikty. 3 10SZa/14/2016 Námietku navrhovateľa, že odporca porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď sa ani nepokúsil zistiť, v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal v prípade vrátenia do Maďarska, teda nijakým spôsobom neoveroval dodrţiavanie ľudských práv v azylových zariadeniach v Maďarsku, krajský súd povaţoval za irelevantnú z dôvodu, ţe o navrátení do Maďarska rozhoduje iný orgán, ako je správny orgán, ktorého rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom. K námietke, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď neskúmal moţnosti vrátenia navrhovateľa s ohľadom na moţné porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uviedol, ţe postupom odporcu neboli porušené ľudské práva navrhovateľa. Prostriedky správneho orgánu určené na dodrţanie podmienok pobytov cudzincov sú vymedzené tak, aby nedošlo k neprimeranému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd. K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016 uviedol, ţe v danej veci odporca postupoval v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých úkonov potrebných na odovzdanie navrhovateľa do členského štátu, v ktorom poţiadal o medzinárodnú ochranu. V prípade navrhovateľa ide o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu navrhovateľa, jeho technické, materiálne a personálne zabezpečenie prevozu a prevzatie príslušnými orgánmi Maďarskej republiky. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zloţkou inštitútu zaistenia sa môţe skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, nakoľko závisí od viacerých faktorov, ako je zabezpečenie a vybavenie všetkých náleţitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. K námietke týkajúcej sa existencie značného rizika úteku uviedol, ţe nezaistením navrhovateľa by hrozilo, ţe sa nevráti dobrovoľne do pobytového tábora v Maďarsku, ale bude sa pokúšať o útek do iných krajín Únie, pričom sa bude skrývať a vyhýbať azylovému konaniu. V prípade navrhovateľa vzhľadom na riziko úteku a skrývania sa, je potrebné ho zaistiť a odovzdať do krajiny, ktorá je príslušná v konaní o udelenie azylu. Zaistenie navrhovateľa je účelné a efektívne, nakoľko navrhovateľ je osobou, ktorá nelegálne 4 10SZa/14/2016 prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračoval v ceste do iného štátu Únie. Poznamenal, ţe odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe povinnosť zistiť skutkový stav veci

§ 32zákona č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, ţe preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom poţadované náleţitosti (§ 47 Správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktieţ to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, ţe s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasí, a preto proti nemu v celom rozsahu podal odvolanie z dôvodu

§ 205ods.

2 písm. c),

1. d)a písm.
2. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), teda z dôvodu, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy. Odporca namietal automatický predpoklad bezpečnosti Maďarska, ako štátu, kam má byť vrátený. Dôvodil tým, ţe krajský súd nesprávne konštatuje, ţe správnemu orgánu 5 10SZa/14/2016 neprináleţí skúmanie dodrţiavania ľudských práv a základných slobôd navrhovateľa, nakoľko o tom rozhoduje iný orgán a súčasne, ţe Maďarsko ako členský štát EÚ je povaţovaný za bezpečnú krajinu s demokratickým systémom, pričom súčasne odmietol akceptovať dôkazy predloţené do konania preukazujúce opak. Poukázal na to, ţe odporca bol povinný zistiť stav dodrţiavania ľudských práv a základných slobôd, k čomu ho zaväzujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Krajský súd vychádzajúc z presvedčenia, ţe odporcovi neprináleţí zisťovanie skutkového stavu veci týkajúceho sa dodrţiavania ľudských práv, týmto záverom pochybil. S poukazom na znenie čl. 3 a čl. 5 Dohovoru uviedol, ţe má (resp. mal) obavy z prístupu maďarských štátnych orgánov. Tieto obavy sú podloţené správami, ktoré krajský súd nezobral do úvahy. Namietal preto nesprávne vysporiadanie sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia (s ohľadom na prípustnosť vrátenia), ako základného predpokladu na zaistenie jeho osoby zo strany krajského súdu. Uviedol, ţe s otázkou povinnosti skúmať podmienky, do akých má byť zaistená osoba vrátená, sa uţ niekoľkokrát vysporiadal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozsudku 10SZa/16/2015 zo dňa 11.11.2015 (ktorý sa rovnako týkal návratu v rámci dublinského konania, ktorému predchádzal pokus o vrátenie v rámci readmisie), v ktorom sa vyporiadal aj s otázkou akceptácie/neakceptácie dôkazu, rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska (Verwaltungsgeríchtshof). Ďalej, s poukazom na § 90 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov uviedol, ţe povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas či trvá účel zaistenia sa teda v kontexte záverov vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí odraziť aj v jeho zisťovaní podmienok v krajine, kam má byť navrhovateľ vrátený s cieľom zistiť, či vôbec je moţné toto vrátenie vykonať s ohľadom na potrebu rešpektovania ľudských práv navrhovateľa, a teda či je zaistenie účelné. Pokiaľ prvostupňový súd konštatoval opak, pochybil. Poznamenal, ţe zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺţke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia, zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môţe byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pričom poukázal 6 10SZa/14/2016 na čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práva slobôd, čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) Č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie Dublin III“), čl. 9 smernice 2013/33/EÚ a na b. 15 a b. 20 Preambuly smernice 2013/33/EÚ. Mal preto za to, ţe k zaisteniu by sa v prípadoch návratov

nariadenia Dublin III malo postupovať v súlade s vyššie uvedenými pravidlami, a to výnimočne, keď iné prostriedky nie sú na dosiahnutie účelu dostatočné. S ohľadom na posúdenie rizika úteku, uviedol, ţe definícia pojmu „riziko úteku“

zákona o pobyte cudzincov je však pouţiteľná iba v konaní o návrate na základe administratívneho vyhostenia, resp. v konaniach vychádzajúcich z návratovej smernice 2008/115/ES. (totoţnosť, nemá pobyt, hrozí zákaz vstupu - to sa nijako nevzťahuje na osoby - ţiadateľov o azyl v inom členskom štáte). Pre účely zaistenia z dôvodu návratu v rámci dublinského konania, sa vyţaduje vyššia miera hrozby úteku, a to ako značné riziko úteku (§ 88 ods. 1 písm. c), resp. čl. 28 ods. 2 nariadenia Dublin III. Nariadenie Dublin III rovnako vyţaduje vo svojom čl. 2 písm. n) definíciu v národnom práve, resp. stanovenie objektívnych kritérií na posúdenie rizika úteku pre osoby, na ktoré sa vzťahuje konanie o odovzdaní (dublinské konanie). Ďalej uviedol, ţe v slovenskom právnom poriadku nie je definované riziko úteku ohľadom osôb v rámci (konania o odovzdaní (návratu

dublinského nariadenia). Nakoľko však nariadenie Dublin III takúto úpravu vyţaduje, je moţné pochybovať o oprávnenosti zaistenia osôb v rámci dublinského konania všeobecne - pozri napr. P. De Bruycker, S. Mananashvili, G.Renaudiére, "The Extent of Judicial Control of Pre- Removal Detention in the EU: Synthesis Report of the Project CONTENTION

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu

nariadenia Dublin III a na základe konania vedenom Dublinským strediskom Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinským strediskom MÚ MV SR“) pod č. konania MU-DS- 627/2015-DŢ, a to dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016 a umiestnil navrhovateľa v zariadení ÚPZC Medveďov. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe dňa 15.10.2015 bol navrhovateľ predvedený odporcom na ÚPZC Medveďov, za účelom zistenia totoţnosti, nakoľko nemohol hodnoverným spôsobom preukázať svoju totoţnosť. Na základe získaných informácií bolo zistené, ţe navrhovateľ ţiadal o udelenie azylu na území Maďarskej republiky. Z dôvodu, ţe navrhovateľ svojím konaním naplnil podmienky ustanovené

nariadenia Dublin III, správny orgán po zistení uvedenej skutočnosti kontaktoval Dublinské stredisko MÚ MV SR, ktoré navrhovateľovi pridelilo číslo z protokolu úradu MV SR MU-DS-627/2015-DŢ. Vzhľadom na uvedené začal správny orgán dňa 15.10.2015 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa

§ 88ods.

1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko u navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, ţe navrhovateľ nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky

zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe ţiaden doklad, ktorý by umoţňoval zistenie jeho totoţnosti. Odporca mal na základe informácií z Maďarskej republiky a MÚ MV SR preukázané, ţe navrhovateľ poţiadal o azyl na území Maďarskej republiky. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ je v azylovom konaní na území Maďarska, ktoré svojvoľne opustil. Navrhovateľ sa mal po prepustení z polície dostaviť do pobytového tábora v Maďarsku a ostať tam do rozhodnutia maďarských orgánov a nie opustiť územie štátu, kde poţiadal o udelenie azylu a vycestovať na územie iného štátu Únie. Odporca skúmal aj moţnosti uloţenia menej závaţného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle nariadenia Dublin III a konštatoval, ţe navrhovateľ nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uloţená povinnosť

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)zákona o pobyte cudzincov, nakoľko samotný navrhovateľ v zápisnici v spise vedenej pod č. p.: PPZ-HCP-BB7-183-058/2015-AV uviedol, ţe nemá dostatočné finančné prostriedky a ani si ich zabezpečiť nevie, na území 9 10SZa/14/2016 Slovenskej republiky nikoho nepozná a ani nikde na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie.

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov odporca stanovil dĺţku doby zaistenia do

1. 01.
2. Počas tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie navrhovateľa do členského štátu, v ktorom poţiadal o medzinárodnú ochranu. Ide o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj personálne zabezpečenie prevozu a prevzatia navrhovateľa príslušnými orgánmi Maďarskej republiky. Poznamenal, ţe pred vydaním predmetného rozhodnutia bol navrhovateľovi predloţený ţurnalizovaný spisový materiál vedený pod číslom PPZ-HCP-BB7-18312015-AV, ktorý tvorí podklady pre vydanie uvedeného rozhodnutia a bol poučený o jeho práve

§ 120ods.

7 zákona č. 404/2011 Z. z. Na základe uvedeného bol s účastníkom konania spísaný úradný záznam pod číslo PPZ-HCP-BB7-183-060/2015-AV zo dňa 15.l0.2015, v ktorom uviedol, ţe k podkladom rozhodnutia sa nechce vyjadriť, nechce podať nové návrhy, dôkazy, vyjadrenia k priebehu konania. Záverom konštatoval, ţe predmetné zaistenie je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd na tomto mieste musí konštatovať, ţe odvolanie navrhovateľa proti 10 10SZa/14/2016 rozsudku krajského súdu uţ bolo predmetom konania vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10SZa/26/
2. V uvedenom konaní však tunajší súd vzhľadom na obsah súdneho spisu dospel k záveru, ţe navrhovateľ doplnil elektronicky podané odvolanie po uplynutí trojdňovej lehoty a preto vec vrátil krajskému súdu späť v súlade s ust. § 42 ods. 1 veta štvrtá O.s.p. Odvolanie navrhovateľa bolo opätovne, dňa 13.06.2016, predloţené odvolaciemu súdu na rozhodnutie, po tom čo právna zástupkyňa navrhovateľa predloţila dôkaz, ktorým súd skôr nedisponoval, o tom, ţe elektronicky podané odvolanie navrhovateľa bolo doplnené v trojdňovej lehote v súlade s vyššie uvedeným ustanovením. Vzhľadom na nové skutočnosti a dôkazy, svedčiace o včasnosti navrhovateľovho podania, odvolací súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku krajského súdu. V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88ods.

1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 88ods.

1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Osobitným predpisom

citovaného ustanovenia je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

§ 88ods.

4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.“

§ 89ods.

1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.“ 11 10SZa/14/2016

§ 90ods.

1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“

§ 32ods.

1 Správneho poriadku „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“

§ 47ods.

3 Správneho poriadku „v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ Odvolací súd nepovaţoval námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého stupňa, ţe na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, za dôvodnú. V tejto súvislosti poukazuje na to, ţe zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, ţe administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretoţe dokumentuje jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, ţe skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podloţené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci aţ v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O.s.p.), pretoţe súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemoţno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil, aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané. Navrhovateľ len poukázal na dôkazy dokladané v rámci predchádzajúceho konania o opravnom prostriedku proti zaisteniu, a preto za tejto situácie nebolo moţné na túto námietku prihliadnuť. Rovnako odvolací súd nezistil pochybenie v postupe súdu prvého stupňa pokiaľ tento dospel k záveru, ţe odporca v konaní dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci - predovšetkým preukázateľne zistil ako a za akých okolností sa navrhovateľ dostal 12 10SZa/14/2016 na slovenské územie, ţe v Maďarsku poţiadal o azyl, o ktorý nechce poţiadať na Slovensku, ţe nedisponuje ţiadnym relevantným dokladom totoţnosti, ţe svoje finančné prostriedky nechce pouţiť na zabezpečenie pobytu na Slovensku a tieţ, ţe chce ísť do Švédska. Odporca

odvolacieho súdu zhromaţdil dostatočné dôkazy a podklady, na základe ktorých bolo zistené, ţe navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Z administratívneho spisu odporcu vyplynulo, ţe odporca mal na základe informácií z Maďarskej republiky a MÚ MV SR preukázané, ţe navrhovateľ poţiadal o azyl na území Maďarskej republiky. Navrhovateľ je v azylovom konaní na území Maďarska, ktoré svojvoľne opustil. Z dôvodu, ţe navrhovateľ svojím konaním naplnil podmienky ustanovené

nariadenia Dublin III, správny orgán po zistení uvedenej skutočnosti kontaktoval Dublinské stredisko MÚ MV SR, ktoré navrhovateľovi pridelilo číslo z protokolu úradu MV SR MU- DS-627/2015-DŢ. Vzhľadom na uvedené začal správny orgán dňa 15.10.2015 konanie vo veci zaistenia navrhovateľa

§ 88ods.

1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko u navrhovateľa existuje značné riziko jeho úteku, vyplývajúce z jeho nelegálnej migrácie po Európe, ako aj skutočnosť, ţe navrhovateľ nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky

zákona o pobyte cudzincov a ani nemá pri sebe ţiaden doklad, ktorý by umoţňoval zistenie jeho totoţnosti. Takto zistený stav veci bol aj

odvolacieho súdu dostatočným k tomu, aby odporca pristúpil k zaisteniu navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.3.2013. Za týchto okolností preto nebolo moţné povaţovať námietku navrhovateľa vytýkajúcu súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie z dôvodu, ţe zaisťovací dôvod, na základe ktorého bol zaistený navrhovateľ nezodpovedal predchádzajúcemu konaniu, za dôvodnú.

názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa stotoţnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na ich správnosť. Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa (viď kapitola I. tohto rozsudku), ktorou krajský súd objasnil z akého dôvodu nepovaţoval 13 10SZa/14/2016 navrhovateľom uplatnené námietky za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa sa premietli do jeho právneho záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil. Krajský súd dôvodne potvrdil postup odporcu, ktorým zaistil navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, podrobnou a vecne správnou argumentáciou objasnil prečo na námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku neprihliadol. S poukazom na uvedené povaţoval odvolací súd za dostatočne objasňujúce stanovisko súdu prvého stupňa aj k námietke navrhovateľa vytýkajúcej vadu konania spočívajúcu v jeho zaistení bez dostatočného skúmania moţnosti jeho vrátenia do Maďarska najmä s ohľadom na namietané porušovanie jeho základných práv a slobôd garantovaných mu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ v tejto súvislosti neprodukoval ţiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť naznačených pochybností v konkrétnom prípade a preto pokiaľ krajský súd vychádzal zo skutočnosti zdôraznenej aj odporcom v jeho rozhodnutí, ţe „...Maďarsko je členským štátom EÚ, ktoré naviac pristúpilo k všetkým medzinárodným dohovorom týkajúcim sa aj ľudských práv...“ neboli námietky uvedené navrhovateľa spôsobilé spochybniť jeho záver o potrebe preukázať opak dostatočne relevantným spôsobom /t. j. spôsobom zaväzujúcim dotknutý správny orgán konajúci v zmysle zákonom vymedzenej teritoriálnej a kompetenčnej pôsobnosti/.

názoru odvolacieho súdu ani námietka týkajúca sa nedostatočného posúdenia rizika úteku navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu. V zmysle zákona o pobyte cudzincov, je zaistenie štátneho príslušníka tretieho štátu opatrením, nie trestom. Krajský súd správne vychádzal z obsahu zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania keď poukázal na jeho vyjadrenia o tom, ţe na Slovensku nechce zostať a chce poţiadať o azyl vo Švédsku. Nebolo moţné nezohľadniť posudzovanie rizika úteku navrhovateľa aj s ohľadom na jeho doterajšie konanie (z Maďarska cestoval cez Slovensko, Česko a mal v úmysle pokračovať aţ do Švédska, čo sám opakovane potvrdil), z ktorého odporca usúdil, ţe existuje reálne riziko, ţe sa bude aj naďalej pohybovať po členských štátoch EÚ, čo dôvodne vyústilo do záveru o potrebe jeho zaistenia za účelom jeho úspešného vrátenia

medzinárodnej zmluvy. K námietke navrhovateľa ohľadom dĺţky doby zaistenia odvolací súd uvádza, 14 10SZa/14/2016 ţe z objektívneho hľadiska je zrejmé, ţe odôvodnenie dĺţky zaistenia navrhovateľa spĺňa atribúty

zákona o pobyte cudzincov. Predmetom súdneho prieskumu

tretej hlavy piatej časti O.s.p. je rozhodnutie odporcu , ktorým tento

ust. § 88 ods. 1 písm. c) zaistil navrhovateľa, nie rozhodnutia, ktoré mu predchádzali. Odporca zaistil navrhovateľa dňom 15.10.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2016. V zmysle vyššie citovaného ust. § 88 ods. 4 je maximálna doba zaistenia cudzinca 6 mesiacov. Odporca stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj

názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu odôvodňujúce zmenu resp. zrušenie ich rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, ţe krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, ţe rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 219O.s.p.

potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal, trovy odvolacieho konania nepriznal. 15 10SZa/14/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 24. júna 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková