1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný na rozhodnutie o jeho ţiadosti o udelenie azylu, najdlhšie do 04.09.2016 a súčasne ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, ţe odporca v prejednávanej veci dostatočne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a preto dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateļa nie je dôvodný. Krajský súd zastával názor, ţe odporca v konaní o zaistení navrhovateļa dospel k správnemu záveru, ţe u navrhovateļa reálne riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) naďalej trvá, pretoţe sám navrhovateļ v zápisnici v rámci azylového procesu vyhlásil, ţe chce ďalej pokračovať v ceste do Nemecka, ktoré bolo cieļovou krajinou jeho rodiny. Navrhovateļ zároveň porušil aj svoje zákonné povinnosti ţiadateļa o azyl, keď v čase posudzovania opodstatnenosti jeho ţiadosti o azyl svojvoļne odišiel z územia SR do Švédskeho kráļovstva. Existuje tak
krajského súdu vysoké riziko, ţe ak navrhovateļ bude umiestnený do pobytového tábora s voļným reţimom pohybu ţiadateļov o azyl, jeho konanie sa zopakuje a pokúsi sa o svojvoļný odchod z územia štátu. Preto je dôvodný záver o opodstatnenosti zaistenia navrhovateļa. K námietke navrhovateļa týkajúcej sa nedostatočného posúdenia alternatívnych 3 10SZa/13/2016 spôsobov zaistenia krajský súd uviedol, ţe odporca sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí dostatočne vyporiadal, keď z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe navrhovateļ nemá na území SR ţiadne rodinné väzby, nemá dostatok finančných prostriedkov, na území SR nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie. Za takéhoto stavu krajský súd nemohol prihliadať na skutočnosti, uvedené v opravnom prostriedku navrhovateļa, keď navrhovateļ prostredníctvom splnomocneného zástupcu spochybňoval záver správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov s poukazom na to, ţe pri prehliadke jeho manţelky toho istého dňa o 22.00 hod iným útvarom polície bolo zistené, ţe jeho manţelka má finančnú hotovosť v sume 6.478,40 eur. Krajský súd poznamenal, ţe správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý mal dostatočne zistený v čase svojho rozhodovania, keď sám navrhovateļ správnemu orgánu uviedol, ţe nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba a pre svoju rodinu a pri osobnej prehliadke u neho bola zistená iba malá hotovosť. Navrhovateļ rovnako ani neuvádzal, ţe má na území SR nejaké rodinné väzby, pričom potvrdil iba rodinnú väzbu vo Švédsku. Správny orgán preto v odôvodnení rozhodnutia ani nemohol reagovať na navrhovateļom tvrdenú skutočnosť o dostatku finančných prostriedkov u manţelky navrhovateļa, keďţe táto skutočnosť vyšla najavo aţ po doručení napadnutého rozhodnutia navrhovateļovi (rozhodnutie mu bolo doručené dňa 04.04.2016 o 20.04 hod). Ďalej uviedol, ţe z administratívneho spisu odporcu pritom nevyplýva, ţe odporca mohol mať vedomosť o takejto finančnej hotovosti u manţelky navrhovateļa aj v čase rozhodovania správneho orgánu a navrhovateļ v opravnom prostriedku ani na ţiaden takýto dôkaz nepoukázal, iba všeobecne konštatoval, ţe bolo povinnosťou správneho orgánu sa touto skutočnosťou vyporiadať. Za takéhoto stavu
krajského súdu neobstojí ani námietka v tom smere, ţe bolo povinnosťou odporcu posudzovať alternatívy zaistenia o to väčšmi, ţe ide o rodinu s troma maloletými deťmi, keď sám navrhovateļ v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. s.: PPZ-HCP-PO9- DT-7-012-2016 zo dňa 04.04.2016 správnemu orgánu tvrdil, ţe nemá dostatok finančných prostriedkov pre seba ako aj pre svoju rodinu, z čoho moţno prijať záver, ţe nemá dostatok finančných prostriedkov na zloţenie peňaţnej záruky ako alternatívy zaistenia. Odporca sa zaoberal aj samotným rizikom úteku, ktoré
názoru súdu má rovnako vplyv na (ne)moţnosť vyuţiť iné, menej závaţné prostriedky. 4 10SZa/13/2016 Konštatoval, ţe aj v prípade, ak by bolo povinnosťou správneho orgánu sa vyporiadať s finančnou hotovosťou zistenou u manţelky u navrhovateļa, je potrebné uviesť, ţe uvedená suma cca 6.500 eur nie je výlučným vlastníctvom navrhovateļa, ale patrí päť člennej rodine, pričom
499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR je potrebná suma 56,00 eur na osobu a deň. Zistenú sumu cca 6.500,- eur nemoţno povaţovať za dostačujúcu, nakoļko pri matematickom výpočte by túto sumu jej 5-členná rodina minula v priebehu niekoļkých dní (5 členov x 56,- eur/deň, čo predstavuje 280,- eur na deň). Táto suma by postačovala na 23 dní (6.478,40 eur/280,- eur ). V danej lehote však nemoţno predpokladať ukončenie azylovej procedúry, pričom z danej sumy by bolo potrebná odrátať sumu, určenú správnym orgán v prípade postupu
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, čím by sa počet dní, na ktoré by im daná suma postačovala podstatne zníţil. Na základe uvedených skutočností povaţoval odvolacie námietky navrhovateļa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. V postupe odporcu nezistil ţiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku podal navrhovateļ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, ţe s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu nesúhlasí, a preto proti nemu v celom rozsahu podáva odvolanie dôvodu
2 písm.
ktorých sa vysvetļuje a uplatňuje kaţdá právna norma (cit. Drgonec: Ústava Slovenskej republiky -Komentár, Heuréka 2004, str. 57 - 58). Vychádzajúc z uvedeného v spojení s ustanovením odseku 3 § 1 citovanej vyhlášky bola
navrhovateļa v prejednávanom prípade daná zákonná moţnosť uplatnenia miernejšieho opatrenia v podobe peňaţnej záruky, a preto neboli naplnené zákonné podmienky pre aplikáciu § 88a zákona o pobyte cudzincov. Navyše mal za to, ţe odporca aţ následne v priebehu konania pred súdom, ktoré nie je pokračovaním správneho konania, dopĺňal svoju právnu úvahu v časti skúmania podmienok pre uplatnenie alternatívnych opatrení voči zaisteniu, a preto na ne nemal prvostupňový súd prihliadať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu totiţ nebolo zrejmé, ako sa vysporiadal so skutočnosťou, ţe on a jeho manţelka disponujú spoločnými peňaţnými prostriedkami vo výške cca 6.500,- Eur a akým postupom alebo výpočtom dospel odporca k záveru, ţe táto suma je nepostačujúca v zmysle citovanej vyhlášky. Odporca iba stroho a formalisticky skonštatoval, ţe navrhovateļ nedisponuje dostatočným mnoţstvom peňaţných prostriedkov. Na túto vadu mal prvostupňový súd prihliadnuť a rozhodnutie odporcu zrušiť pre jeho nepreskúmateļnosť. Prvostupňový súd tak avšak nespravil, čím pochybil. Navrhovateļ opätovne zdôraznil, ţe aj v súčasnosti disponuje dostatočným obnosom peňazí a je ochotný zloţiť peňaţnú záruku pre účely uplatnenia miernejšieho opatrenia voči zaisteniu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V prejednávanom prípade bolo o to väčšmi ţiaduce zaoberať sa moţnosťou uplatnenia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, keďţe sa jedná o zaistenie rodiny spolu s troma maloletými deťmi. Navrhovateļ je ako ţiadateļ o azyl oprávnený zdrţiavať sa v zariadení pre ţiadateļov o azyl, kde má zabezpečené ubytovanie aj stravu, a zloţením peňaţnej záruky by bolo zároveň zadosťučinené odporcovi, ktorý má snahu minimalizovať riziko jej úteku. V prípade ţiadateļov o azyl platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu 8 10SZa/13/2016 cudzinca - ţiadateļa o azyl. Pokiaļ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre ţiadateļov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Zhodnotil, ţe v prejednávanej veci uţ odpadol účel zaistenia jeho osoby, pričom poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie ţiadateļov o medzinárodnú ochranu. Vo vzťahu k dĺţke doby zaistenia, ktorú odporca stanovil do 04.09.2016, kedy je táto doba
jeho názoru potrebná na rozhodnutie o ţiadosti navrhovateļa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, mal navrhovateļ za to, ţe ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov ani tzv. recepčná smernica neoprávňujú odporcu pozbavovať slobody ţiadateļov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Migračný úrad MV SR“) o ich ţiadosti o azyl. Zistenie dôvodov ţiadosti o azyl je moţné uţ pri podaní vyhlásenia o ţiadosti o azyl resp. po tzv. pohovore prevedenom pred Migračným úradom MV SR v konaní o azyle, kedy ţiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich ţiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu mal za to, ţe v predmetnej veci uţ odpadol účel jeho zaistenia, pretoţe s ním uţ bol vykonaný pohovor v konaní pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bliţšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho ţiadosti o azyl. Tie budú následne uţ iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti poukázala na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia ţiadateļov o azyl (prvýkrát vydaná vr. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012) ktorý uvádza, ţe s ohļadom na dôvod zaistenia ţiadateļa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu." 9 10SZa/13/2016 Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia ţiadateļa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, ţe kaţdé pozbavenie osobnej slobody ţiadateļa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoļné a na čo najkratšiu moţnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ļudské práva. Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia všeobecne skonštatoval, ţe sa stotoţňuje so závermi a zisteniami odporcu. Navrhovateļ mal za to, ţe tak ako odporca aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Uvedením dôvodov ţiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel zaistenia navrhovateļa, a preto navrhol, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie. Navrhovateļ záverom konštatoval, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a súčasne sa nariaďuje bezodkladné prepustenie navrhovateļa zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 03.06.
ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia skutočnosti, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku, dňom 04.04.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2016 a umiestnil navrhovateļa v zariadení ÚPZC Sečovce. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe navrhovateļ bol dňa 04.04.2016 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Švédskeho kráļovstva
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii IS MIGRA zistené, ţe navrhovateļ dňa 26.08.2015 pricestoval na územie SR leteckou linkou FZ0785 z Dubaja do Bratislavy a pri hraničnej kontrole predloţil cestovný doklad Litovskej republiky. Vykonanou dôkladnou hraničnou kontrolou príslušníkmi OHK PZ Bratislava Ruţinov - letisko bolo zistené, ţe litovský cestovný pas, ktorý navrhovateļ predloţil k hraničnej kontrole, bol ako kradnutý pozmenený. Následne navrhovateļ vydal svoje pravé afgánske cestovné pasy. Navrhovateļ sa uvedeným pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za pouţitia pozmeneného dokladu. Zároveň navrhovateļ nespĺňal podmienky pre vstup a pobyt na území Slovenskej republiky, nakoļko nemal platný cestovný doklad, 12 10SZa/13/2016 ktorý by ho oprávňoval prekročiť hranicu a ako vízový cudzinec nemal na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky platné vízum alebo platné povolenie na pobyt, alebo dočasné povolenie k pobytu vydané jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1,2 Schengenského dohovoru. Dňa 26.08.2015 navrhovateļ pri podaní vysvetlenia na OHK PZ Bratislava Ruţinov - letisko za prítomnosti tlmočníka poţiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o ţivot. Na podklade vyhlásenie navrhovateļa bolo začaté konanie o udelenie azylu č. MU- PO-135/2015-Ţ. Dňa 16.09.2015 bol navrhovateļ presunutý do pobytového tábora Opatovská Nová Ves, ktorý dňa 12.10.2015 svojvoļne opustil a preto bol dňa 19.10.2015 vyradený z evidencie. Konanie vo veci udelenia azylu bolo po svojvoļnom odchode navrhovateļa dňa 20.10.2015 zastavené v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zák. č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a právoplatne ukončené dňa 03.11.2015. Dňa 04.04.2016 bola navrhovateļ v zmysle Dublinského dohovoru prevezený späť na územie Slovenskej republiky zo Švédska. Správny orgán konštatoval, ţe na základe skutočnosti, ţe navrhovateļ pri konaní o udelenie azylu svojvoļne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a to tým, ţe ako ţiadateļ o azyl bol povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodrţiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako ţiadateļ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O vydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín môţe ţiadateļ poţiadať ministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní; v ţiadosti je povinný uviesť miesto, kde sa bude zdrţiavať. Svojim úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. Dňa 04.04.2016 správny orgán začal konanie vo veci zaistenia navrhovateļa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 13 10SZa/13/2016 Navrhovateļ v zápisnici vypovedal, ţe zo Slovenska ušiel do Švédska iba z dôvodu, ţe si sám chcel vybaviť doklady potrebné na pobyt vo Švédsku. Vzal na vedomie, ţe z dôvodu, ţe z územia Slovenskej republiky počas konania u udelenie azylu ušiel bude zaistený ako ţiadateļ o azyl na území Slovenskej republiky na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ţe existuje riziko jeho úteku. Správny orgán sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie ţiadateļov o azyl (ďalej len smernica). Pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie ţiadateļov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). Správny orgán pri rozhodovaní o zaistení taktieţ prihliadol aj na Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území. V súvislosti s touto smernicou správny orgán zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţa/20/2014. Prihliadol rovnako aj na Chartu základných práv Európskej únie a zaoberal sa aj Všeobecnou deklaráciou o ļudských právach. Konštatoval, ţe zaistenie navrhovateļa je v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení mal za to, ţe existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, ţe sa navrhovateļ pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky. Správny orgán prehodnotil aj skutočnosť či trvá účel zaistenia. Mal za preukázané, ţe navrhovateļ sa v minulosti pokúsil o nelegálne prekročenie vonkajšej schengenskej hranice za pouţitia pozmeneného dokladu. Z jeho vyjadrenia vyplynulo, ţe sa takýmto spôsobom uţ v minulosti pokúsil o nelegálny vstup do schengenského priestoru z dôvodu, ţe chcel spolu so svojou rodinou ďalej pokračovať vo svojej ceste do Nemecka, ktoré bolo jeho cieļovou krajinou. Správny orgán v ďalšom poznamenal, ţe navrhovateļ zároveň porušil povinnosti vyplývajúce jemu ako ţiadateļovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a utiekol z územia Slovenskej republiky do Nemecka a následne do Švédska. 14 10SZa/13/2016 Vychádzajúc z doterajšej praxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, ţe štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel poţiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoļne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je moţné monitorovať. Po svojvoļnom opustení pobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho sa neoprávnene zdrţiavajú v štátoch Európskej únie. Takíto migranti často čelia dlhodobej nadmernej psychickej záťaţi, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, zdravotným, vzdelávacím, kultúrnym, občianskym, politickým a ostatným právam, či sluţbám beţne dostupným legálnym migrantom. S nelegálnou migráciou sa spájajú aj mnohé ďalšie negatívne fenomény, ako napríklad pašovanie, prevádzanie migrantov, obchodovanie s ļuďmi a iná cezhraničná kriminalita. Bol toho názoru, ţe navrhovateļ svojou ţiadosťou o azyl má za cieļ zlegalizovať svoj pobyt na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora s voļným reţimom pohybu ţiadateļov o azyl, a tento voļný reţim by vzápätí vyuţil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie a na základe hore uvedených skutočností správny orgán usúdil, ţe reálne riziko úteku navrhovateļa v konaní o udelenie azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, ţe sa navrhovateļ pokúsi o útek z územia SR opäť. Správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia zaoberal aj moţnosťou uplatnenia alternatív zaistenia, keď skúmal, či navrhovateļ má na území SR rodinné väzby a zároveň skúmal aj jeho ekonomickú situáciu. Dospel k záveru, ţe vzhļadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je moţné z jeho strany zloţiť peňaţnú záruku a keďţe nemá na území SR ţiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je moţné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a preto správny orgán neuloţil alternatívu zaistenia. Správny orgán
2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺţku doby zaistenia do 04.09.2016. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateļa ako aj aplikačnej praxe Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná 15 10SZa/13/2016 na rozhodnutie v ţiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad MV SR skúmať jednotlivé dôvody, ktorými navrhovateļ odôvodňuje svoju ţiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateļovi doručené dňa 04.04.2016 o 20.04 a toho istého dňa bol o 22:00 hod. umiestnený do ÚPZC v Sečovciach. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaļ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseļne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. júna 2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateļa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohļadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými 16 10SZa/13/2016 námietkami navrhovateļa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť ţiadateļa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je zaloţená jeho ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
2 cit. zákona ţiadateļ o udelenie azylu môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaļ trvajú dôvody
odseku 1. Celkový čas zaistenia ţiadateļa o udelenie azylu
odseku 1 písm. a), b),
odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia
4.
2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môţe byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.
3 zákona o pobyte cudzincov podanie ţiadosti o udelenie azylu alebo poţiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoļný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle'“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
2 OSP Pokiaļ v tejto hlave nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len „v medziach ţaloby“) dospel 17 10SZa/13/2016 k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náleţite nevyhodnotil. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ţe odporca svoj postup oprel o dôvody zaistenia vyplývajúce ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/, jeho povinnosťou preto bolo v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia tam uvedených predpokladov. Vzhļadom na to, ţe odporca svoj postup pri zaistení navrhovateļa oprel o ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona bolo potrebné v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa preukázaním splnenia podmienok vyplývajúcich z citovaného ustanovenia. Z obsahu citovaného ustanovenia je zrejmé, ţe účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je zaloţená ţiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo moţné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia (č. l. 20 súdneho spisu) o tom, ţe „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhļadom na to, ţe takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia ţiadateļa o azyl v zmysle § 88a zákona o cudzincoch, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehļadnosťou kontextu rozhodnutia z hļadiska relevantnosti pouţitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k pouţitým zákonným dôvodom zaistenia (na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa v súvislosti s citáciou judikatúry) a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateļnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd 18 10SZa/13/2016 mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateļa, pretoţe uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného nemala teda v záujme presvedčivosti rozhodnutia odporcu o zaistení v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne zrozumiteļne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa jeho ţiadosti o azyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané, resp. aké úkony si takéto zisťovanie ešte vyţiada, najmä ak je zrejmé, ţe navrhovateļ potom čo poţiadal o azyl uţ dňa 26.8.2015 absolvoval v azylovom konaní vstupný pohovor. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona okrem iného vyplýva, ţe ţiadateļa o udelenie azylu moţno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky. Okrem toho, ţe rozhodnutie odporcu neobsahuje presvedčivé zdôvodnenie potreby zisťovania akýchkoļvek ďalších skutočností okrem tých, na ktoré bol navrhovateļ uţ vypočutý pri vstupnom pohovore v azylovom konaní z rozhodnutia odporcu nevyplýva, na základe čoho ustálil nemoţnosť vyuţitia menej závaţných opatrení, v rámci ktorých by v prípade navrhovateļa ako ţiadateļa o azyl prichádzalo do úvahy v zmysle zákona o azyle (§ 23 ods. 3 písm. c/ resp. § 23a ods. 1 zákona č. 48/2002 Zb.) zdrţiavanie sa v azylovom zariadení bez moţnosti udelenia priepustky, čím sa správny orgán nezaoberal, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia to nevyplýva. Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateļa zdôvodnený predovšetkým rizikom úteku z dôvodu, ţe uţ raz opustil pobytový tábor a odvolaním sa na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení a umiestnení v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, tak títo iba vo výnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských štátov nie je možné monitorovať je z hļadiska legitímnej poţiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a nepresvedčivý, najmä ak nebolo dostatočne zohļadnené skutočnosti o krytí nákladov na pobyt rodiny na území SR, ktorú síce počas výsluchu priamo neuviedol, ale mohla a zrejme aj bola odporcovi známa, keď v prípade zaistenia jeho manţelky a umiestnenia jej a ich detí do útvaru policajného zaistenia 19 10SZa/13/2016 argumentoval, ţe čiastka, ktorou disponuje manţelka navrhovateļa(cca 6 500 Eur) sa musí rozrátať na 5 člennú rodinu. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, ţe vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôţu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením odporcu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateļnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretoţe takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, ţe ţiadateļa o udelenie azylu moţno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je moţné vyuţiť iné menej závaţné prostriedky. K nevyhnutnosti vyuţitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra 2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťaţovateļka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretoţe do krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na ţivot v Rakúsku nemala potrebné prostriedky, z týchto dôvodov orgány usúdili, ţe v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil, ţe zaistenie jednotlivca je váţne opatrenie a ţe v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie stanoveného cieļa, bude zaistenie svojvoļné, pokiaļ nie je odôvodnené ako posledná moţnosť po zváţení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, ţe tieto opatrenia sú nedostatočné na ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie ţiadateļky bolo neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDĻP. Vo veci Mikolenko v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESĻP zistil, ţe orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia neţ drţať ţiadateļa v predlţovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie. Vo veci Yoh-Ekale Mwanje v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťaţnosť týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. 20 10SZa/13/2016 Orgány poznali totoţnosť a stálu adresu ţiadateļky a tá vţdy dodrţala termíny ich návštev a podnikla niekoļko krokov s cieļom zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, ţe jej zdravotný stav sa počas pobytu vo väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu moţnosť- miernejšie opatrenia , ako napríklad vydanie povolenia na dočasný pobyt s cieļom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju drţali vo väzení takmer štyri mesiace. ESĻP nevidel ţiadne prepojenie medzi zaistením ţiadateļky a cieļom vlády deportovať ju, a preto usúdil, ţe došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDĻP. Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05, ESĻP konštatoval, ţe politika „aktívneho sledovania“ moţnej deportácie ţiadateļky nebola dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“
článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo nezákonné. S poukazom na konštantnú judikatúru ESĹP ohļadne nutnosti vyuţitia miernejších opatrení namiesto zaistenia odvolací súd posudzoval námietku navrhovateļa ohļadne nepreskúmateļnosti rozhodnutia odporcu v tej časti, v ktorej sa rozhodol neaplikovať alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ZoPC. Odkázať moţno v tejto súvislosti taktieţ na pomerne nedávny rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 17.12.2015, č. j. 5 AZS 236/2015 - 34, v ktorom najvyšší správny súd konštatoval nepreskúmateļnosť rozhodnutia polície o zaistenie cudzincov pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺţke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veļmi citeļný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môţe byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak neţ z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ļudských práv a slobôd kaţdý má právo 21 10SZa/13/2016 na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaļ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tieţ čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov
najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoļného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ļudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĻP môţe zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateļným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĻP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poļsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráļovstvu). Rovnako
čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môţu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch, kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťaţuje. K zaisteniu je moţné prikročiť len vtedy, pokiaļ nemôţu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoļvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaļ sú s náleţitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaļ sa ukáţe, ţe reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná 22 10SZa/13/2016 osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).
Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty pouţiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohļadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem.
Smernice Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území (
jej preambuly) v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý poţiadal o azyl v členskom štáte, nemal povaţovať za neoprávnene sa zdrţiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaļ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako ţiadateļa o azyl. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, ţe ţiadateļ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdrţiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe námietky navrhovateļa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 OSP). Odvolací súd zároveň rozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateļa zo zaistenia
7 OSP,
ktorého súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia. 23 10SZa/13/2016 Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. a ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. Navrhovateļ, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. V Bratislave 21. júna 2016 JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.