← Slovensko

§ 1 ods. 1 nariadenie MV SR č. 47/2008

Najvyšší súd 10Sža/4/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: L., nar. X., štátna príslušnosť Vietnamská republika, zastúpenej: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská 21, 811 01 Bratislava, proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, s pribratým účastníkom konania: IOM Medzinárodná organizácia pre migráciu, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013, o odvolaní ţalobkyne a ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27.11.2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie ţalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013 podľa § 250j ods. 2 písm.

  1. c)a
  2. d)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobkyni trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 70 € a v odmene za právne zastúpenie advokátom v sume 696,62 €. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe sa pred nariadením pojednávania 2 10Sža/4/2016 vo veci vysporiadal s poţiadavkou ţalobkyne na uloţenie povinnosti ţalovanému doručiť jej napadnuté rozhodnutie z dôvodu, aby jej bolo umoţnené podanie opravného prostriedku. S poukazom na ustanovenie § 247 ods. 1 aţ 3 O.s.p uviedol, ţe predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. môţe byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Poznamenal, ţe v danom prípade nebolo ţalobkyňou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, voči ktorému zákon pripúšťa opravný prostriedok. Išlo o individuálny správny akt nemajúci náleţitosti podľa ustanovenia § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, avšak krajský súd dospel k záveru, ţe sa jedná o rozhodnutie správneho orgánu, ktorým mohlo dôjsť k ukráteniu práv ţalobkyne, a preto podlieha súdnemu prieskumu. Upriamil pozornosť na ustanovenie § 1 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Osobitným predpisom, podľa ktorého sa v danom prípade postupovalo, bolo podľa krajského súdu nariadenie Ministra vnútra SR č. 47/2008, v ktorom sú definované subjekty programu (t. j. účastníci konania) v čl. 3, podľa ktorého, týmito subjektmi sú: národný koordinátor (2. štátny tajomník); zástupcovia ministerstva určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy; mimovládna organizácia. Z uvedeného krajský súd vyvodil, ţe ţalobkyňa ako obeť, nemohla byť podľa osobitného predpisu účastníčkou konania o zaradenie do programu na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi, a preto príslušné písomnosti jej nemuseli byť zasielané. Ţalovaný preto konal v súlade s uvedeným predpisom, ak komunikoval s mimovládnou organizáciou, ktorá podávala ţiadosť, t. j. s IOM Medzinárodnou organizáciou pre migráciu. Podľa krajského súdu bolo z obsahu ţaloby zrejmé, ţe obsah napadnutého rozhodnutia ţalovaného je ţalobkyni známy, námietky voči nemu svedčia o tom, ţe je s jeho obsahom oboznámená, jeho nedoručenie priamo ţalobkyni, ale Medzinárodnej organizácii pre migráciu, ktorá vystupovala v konaní o poskytnutie podpory a ochrany ako subjekt programu, bol v súlade so zákonným postupom. 3 10Sža/4/2016 Podľa krajského súdu bola súdna ochrana ţalobkyne zachovaná tým, ţe súd pripustil preskúmanie napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Uloţenie povinnosti ţalovanému doručiť napadnuté rozhodnutie ţalobkyni by podľa krajského súdu v tomto štádiu nesplnilo svoj účel, a nebolo by ani v súlade s uvedenými ustanoveniami nariadenia. Zdôraznil, ţe ţiaden osobitný právny predpis neumoţňuje podanie opravného prostriedku v správnom konaní voči oznámeniu o nezaradení ţalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Mal za to, ţe jedinou prípustnou moţnosťou domáhať sa v tomto prípade nápravy je súdne konanie podľa piatej časti, druhej hlavy O.s.p., ktorú ţalobkyňa vyuţila. Z uvedených právnych noriem mu vyplynulo, ţe podpora a ochrana sa poskytuje obetiam trestných činov obchodovania s ľuďmi. Mal za preukázané, orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie voči bývalému manţelovi ţalobkyne za zločin prevádzačstva. Toto bolo zastavené uznesením ČVS:UHCP- 24/ NJ-Zv v - 2013 zo dňa 03.09.2013 z dôvodu, ţe skúmaný skutok nie je trestným činom. Z obsahu predmetného rozhodnutia dospel k zisteniu, ţe ako dôkazné prostriedky slúţili výpovede ţalobkyne, jej bývalého manţela a jeho druţky. Z obsahu predmetného rozhodnutia ani z obsahu spisu však nebolo zrejmé, ţe by bolo vykonané dokazovanie ohľadom zisťovania skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. Krajský súd dospel tak k záveru, ţe list Prezídia policajného zboru SR zo dňa 07.10.2013, ktorým ţalovanému oznámil, ţe trestné stíhanie pre zločin prevádzačstva bolo zastavené, nemôţe byť dostatočným dôkazom pre posúdenie statusu ţalobkyne ako zraniteľnej osoby. Z obsahu spisu takisto nevyplynulo, ţe by správne orgány zvláštnej iniciatívy iným spôsobom zisťovali, či ţalobkyňa bola zraniteľnou osobou v zmysle definície vyššie citovaného nariadenia. Mal za to, ţe bez dostatočného zistenia skutkového stavu v tomto smere je rozhodnutie - oznámenie o nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi vydané predčasne a jeho prijaté závery sú pre súd nepreskúmateľné. Na základe uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného je potrebné zrušiť podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm.
  3. c)a
  4. d)O.s.p. a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. 4 10Sža/4/2016 II. Odvolanie žalobkyne Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa, v ktorom uviedla, ţe rozsudok krajského súdu je prvým súdnym rozhodnutím v Slovenskej republike v otázke právnych podmienok procesu zaraďovania osôb do tzv. Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Program“), z čoho vyplýva jeho faktický a právny význam pre ďalšie konania o zaradení osôb do Programu. Ţalobkyňa objasnila, ţe rozsudok krajského súdu principiálne víta a vníma ako významné z dôvodu, ţe krajský súd povaţoval konanie pred ţalovaným za konanie o jej právach, ktoré je zavŕšené rozhodnutím správneho orgánu podliehajúcom súdnemu prieskumu. S týmto právnym názorom krajského súdu sa ţalobkyňa úplne stotoţnila. Keďţe však s niektorými ďalšími právnymi názormi uvedenými v rozsudku krajského súdu moţno podľa ţalobkyne polemizovať a keďţe sudcovský výklad práva sa neuskutočňuje abstraktne, ale v rámci rozhodovania o konkrétnom prípade, podala odvolanie, ktorým chcela vytvoriť priestor na precizovanie jednotlivých právnych následkov vo vzťahu k skutočnosti, ţe rozhodnutie o nezaradení do Programu je individuálnym správnym aktom, rozhodnutím správneho orgánu, ktoré podlieha súdnemu prieskumu. Kľúčové časti rozsudku krajského súdu, s ktorými sa ţalobkyňa stotoţnila, uviedla v časti 1. odvolania. Ţalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, ţe povaţuje v plnej miere za správny právny názor krajského súdu, ţe rozhodnutie ţalovaného je individuálny správny akt, rozhodnutie správneho orgánu. Predpokladom tohto záveru krajského súdu bolo uznanie, ţe ţalobou napadnutým rozhodnutím ţalovaného (povahu ktorého ako správneho rozhodnutia ţalovaný dovtedy popieral) „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ (str. 9 hore, rozsudku krajského súdu). Ţalobkyňa túto skutočnosť oprela v ţalobe a vo svojom vyjadrení zo dňa 04.11.2015 o viaceré právne argumenty. Rozhodnutím ţalovaného o zaradení osoby do Programu sa zmení faktické a právne postavenie zaradenej osoby tým, ţe sa stáva oprávnenou na prijímanie rôznych foriem podpory a ochrany; so zaradením osoby do Programu je spojený právny následok upravený v § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov; právny základ pomoci a podpory obetí obchodovania s ľuďmi je daný medzinárodnými zmluvami, európskou legislatívou ako aj vnútroštátnou právnou úpravou 5 10Sža/4/2016 na úrovni Nariadenia ministra vnútra SR č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi a ustanovení § 88 ods. 10 a § 58 ods. 4 písm.
  5. d)zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov; ţalovaný vystupoval v nadriadenej pozícii k ţalobkyni ako vykonávateľ štátnej moci a ţalovaný rozhodoval o nakladaní s verejnými prostriedkami, a teda ţalovaný vykonával pôsobnosť v oblasti verejnej správy; uznesenie Mestského súdu v Prahe č. 10 A 278/2010 - 37 zo dňa 03.11.2011. Uvedené právne stanovisko krajského súdu ţalobkyňa povaţovala za podstatu rozsudku krajského súdu, pretoţe i napriek skutočnosti, ţe ţalovaný pri úvahe o zaradení osoby do Programu rozhodoval o právach tejto osoby, bola prax taká, ţe ani proces a ani výsledok rozhodovania ţalovaného nebolo moţné fakticky preskúmať. Tým, ţe krajský súd uznal činnosť ţalovaného za konanie správneho orgánu a výsledok takéhoto konania za správne rozhodnutie, jednak uskutočnil zadosť skutočnej povahe činnosti ţalovaného pri zaradzovaní osôb do Programu a jednak umoţnil, aby konanie ţalovaného bolo (ako to pri konaniach správnych orgánov rozhodujúcich o právach osôb má byť) predvídateľné a preskúmateľné s moţnosťou nápravy prípadných vád a svojvôle. Ţalobkyňa uviedla, ţe námietky v časti 2. odvolania nemenia nič na názore krajského súdu, ţe ţalobou bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podliehajúce súdnemu prieskumu. Námietky, ktorými polemizuje s nadväzujúcimi právnymi názormi krajského súdu. 1. Účastníctvo žalobkyne v konaní pred žalovaným Podľa rozsudku krajského súdu rozhodnutie ţalovaného podlieha súdnemu prieskumu preto, lebo ním „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ (str. 9 hore, rozsudku krajského súdu). Krajský súd však na inom mieste rozsudku tvrdí, ţe ţalobkyňa nie je účastníčkou konania (podľa osobitného predpisu) pred ţalovaným, čo sa javí byť v logickom protiklade k vyššie uvedenému, keďţe osoba, o ktorej právach správny orgán rozhoduje, je účastníkom takéhoto konania (§ 14 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku). Ţalobkyňa mala za to, ţe krajský súd povaţuje subjekty uvedené v čl. 3 Nariadenia ministra za účastníkov konania (s. 9 rozsudok krajského súdu), a keďţe medzi nimi nie je uvedená ţalobkyňa, teda osoba, o zaradení ktorej do Programu ţalovaný rozhoduje, krajský súd ju nepovaţoval za účastníčku konania pred ţalovaným. Tento argument krajského súdu 6 10Sža/4/2016 nepovaţovala ţalobkyňa za korektný. V súvislosti s tým, poukázala, na ustanovenie čl. 3 Nariadenia ministra, ktoré znie: „Na realizáciu programu sa podieľajú tieto subjekty:
  6. a)národný koordinátor pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ďalej len „národný koordinátor"), ktorým je 2. štátny tajomník ministerstva,
  7. b)zástupcovia ministerstva, určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy,
  8. c)mimovládna organizácia.“ Namietala konkrétne, ţe pokiaľ Nariadenie ministra neradí ţalobkyňu medzi „subjekty“ Programu, tak to neznamená, ţe ţalobkyňa nie je účastníčkou konania o zaradení do Programu. Nariadenie ministra tým, ţe vo výpočte „subjektov“ Programu opomína osobu, o zaradení ktorej do Programu ţalovaný rozhoduje, neodníma takejto osobe postavenie účastníka konania, ktoré jej vyplýva zo subsidiárneho uplatnenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Nariadenie ministra má v tejto súvislosti charakter osobitného predpisu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku („aj ten“), ktoré rozširuje výpočet účastníkov správneho konania nad rámec § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Mala za to, ţe nemoţno pripustiť taký výklad, ktorým by osobitný predpis (v tomto prípade Nariadenie ministra) odňal postavenie účastníka osobe, o ktorej právach sa v konaní rozhoduje, resp. osobe, ktorej práva môţu byť rozhodnutím dotknuté. Takýto výklad by odporoval ratio legis inštitútu účastníctva v správnom konaní. Zdôraznila, ţe účastníkov konania pred ţalovaným nemoţno stotoţňovať s výpočtom subjektov v ustanovení čl. 3 Nariadenia ministra, čo vyplýva okrem iného aj z gramatického výkladu samotného čl. 3 Nariadenia ministra. Ak by účastníkmi konania mali byť tam vymenované subjekty, potom by účastníkom konania bola konkrétna fyzická osoba, ktorá vystupuje v pozícii „zástupcu“ ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy alebo samosprávy, čo je zjavne neprijateľný záver. Účastníkom konania je skôr ministerstvo, ústredný orgán štátnej správy, subjekt samosprávy. Tento príklad ukazuje, ţe ak má byť čl. 3 Nariadenia ministra základom pre vymedzenie okruhu účastníkov konania pred ţalovaným, nemoţno ho vykladať doslovne a súčasne, ţe čl. 3 Nariadenia ministra nemôţe vylučovať aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku. 7 10Sža/4/2016 Konštatovala, ţe ţalobkyňa je účastníčkou konania pred ţalovaným v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku na základe skutočnosti, ţe rozhodnutím ţalovaného o zaradení/nezaradení ţalobkyne do Programu môţu byť dotknuté práva ţalobkyne (právne postavenie ţalobkyne môţe byť po vydaní rozhodnutia iné ako pred rozhodnutím). 2. Doručovanie rozhodnutia žalovaného žalobkyni Ak je teda ţalobkyňa účastníčkou konania pred ţalovaným, je potrebné vysporiadať sa následne s postavením mimovládnej organizácie IOM vo vzťahu k právam ţalobkyne ako účastníčky konania, najmä k právu ţalobkyne na doručenie rozhodnutia ţalovaného. V zmysle čl. 5 písm.
  9. a)Nariadenia ministra mimovládna organizácia zasiela národnému koordinátorovi návrh na zaradenie obete do Programu a v zmysle čl. 5 písm.
  10. d)Nariadenia ministra odovzdá národný koordinátor rozhodnutie o zaradení obete do Programu späť mimovládnej organizácii. Krajský súd v tejto súvislosti povaţoval postup ţalovaného za správny, ak ţalovaný komunikoval s mimovládnou organizáciou IOM, ktorá podávala ţiadosť o zaradenie ţalobkyne do Programu, a súčasne, ţe bolo postačujúce doručenie rozhodnutia ţalovaného mimovládnej organizácii IOM (s. 9 rozsudku krajského súdu). Dala do pozornosti, ţe v celom Nariadení ministra však nie je ţiadna zmienka o tom, ţe by príslušná mimovládna organizácii (v tomto prípade IOM) vykonávala funkciu zástupcu ţalobkyne a ţalobkyňa ani neudelila mimovládnej organizácii IOM plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ţalovaným. Mala za to, ţe zo skutočnosti, ţe návrh na zaradenie osoby do Programu podáva v zmysle Nariadenia ministra kvalifikovaná osoba - určená mimovládna organizácia - nemoţno bez ďalšieho odvodzovať, ţe takáto mimovládna organizácia plní funkciu zástupcu danej osoby a ţe by sa rozhodnutie ţalovaného malo doručovať iba mimovládnej organizácii. Kládla dôraz na to, ţe mimovládna organizácia IOM nebola zástupkyňou ţalobkyne v konaní pred ţalovaným, ale vykonávala špecifické oprávnenia osobitne priznané mimovládnym organizáciám v konaní o zaradení osôb do Programu (z ktorých však nevyplýva status zástupcu takejto mimovládnej organizácie). Ţalobkyňa ani neudelila mimovládnej organizácii IOM plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred ţalovaným. 8 10Sža/4/2016 Poznamenala, ţe ak má byť účastníkovi konania pred ţalovaným poskytnutá účinná a nielen iluzórna moţnosť podať opravný prostriedok proti negatívnemu rozhodnutiu ţalovaného, nemoţno akceptovať ako postačujúce doručenie rozhodnutia ţalovaného iba mimovládnej organizácii a nie samotnému účastníkovi konania. Vyplýva to jednak zo skutočnosti, ţe zo ţiadneho predpisu ani právneho úkonu nemoţno urobiť predvídateľný záver, ţe by mimovládna organizácia plnila funkciu zástupcu a tieţ zo skutočnosti, ţe mimovládna organizácia je v závislom vzťahu na Ministerstve vnútra SR, pretoţe Program je v zmysle čl. 9 Nariadenia ministra financovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva a spolupracujúca mimovládna organizácia je financovaná z rozpočtovej kapitoly ministerstva formou dotácie. Nariadenie ministra nazýva takúto mimovládnu organizáciu „spolupracujúca“. Mimovládna spolupracujúca organizácia je teda v závislom finančnom vzťahu na Ministerstve vnútra SR, ktoré rozhoduje o zaradení obete do Programu, a preto nemoţno očakávať, aby spolupracujúca mimovládna organizácia podávala opravné prostriedky proti Ministerstvu vnútra SR, resp. ţe by spolupracujúca mimovládna organizácia obhajovala práva osoby navrhnutej do Programu bez ohľadu na skutočnosť finančnej závislosti na subjekte, voči ktorému by smeroval opravný prostriedok. V tejto súvislosti moţno poukázať na aktuálny prípad z praxe, kde v oblasti pomoci utečencom štátne orgány prejavili snahu ukončiť spoluprácu s mimovládnou organizáciou pre jej aktívny prístup, čo môţe potenciálne pôsobiť odstrašujúcu aj na iné prípady spolupráce štátu s tretím sektorom. Keďţe mimovládna organizácia je v závislom vzťahu so ţalovaným, čo vyplýva z finančného dotovania takejto spolupracujúcej mimovládnej organizácie, nemoţno mimovládnu organizáciu chápať ako zástupcu v zmysle Správneho poriadku, teda ako osobu zabezpečujúcu reálne uplatnenie a ochranu práv obete v konaní pred ţalovaným. Úlohou mimovládnej organizácie je v prvom rade identifikovať potenciálnu obeť obchodovania s ľuďmi, navrhnúť jej zaradenie do Programu a potom takejto obeti v prípade jej zaradenia do Programu poskytovať pomoc a podporu z Programu. V ďalšom ţalobkyňa poukázala na ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 ods. 5 Správneho poriadku. Podľa čl. 4 Nariadenia ministra môţe byť Obeť zaradená do programu, ak o to dobrovoľne prejaví záujem a preruší kontakt s kriminálnym prostredím. Teda predpokladom zaradenia ţalobkyne do Programu je teda aj osobný úkon ţalobkyne (§ 25 ods. 5 Správneho 9 10Sža/4/2016 poriadku) spočívajúci v dobrovoľnom prejavení záujmu o zaradenie do Programu a prerušenie kontaktu s kriminálnym prostredím, na čo nemohla splnomocniť inú osobu (čl. 4 Nariadenia ministra), čím je taktieţ odôvodnená poţiadavka na riadne doručenie rozhodnutia ţalovaného priamo ţalobkyni. Ţalobkyni ako účastníčke konania pred ţalovaným malo byť v zmysle § 24 ods. 1 Správneho poriadku doručené rozhodnutie ţalovaného. Skutočnosť, ţe rozhodnutie ţalovaného bolo doručené mimovládnej organizácii IOM, nemoţno povaţovať za riadne splnenie povinnosti ţalovaného doručiť rozhodnutie ţalobkyni a to preto, lebo mimovládna organizácia IOM neplnila funkciu zástupcu ţalobkyne v konaní pred ţalovaným v zmysle § 17 Správneho poriadku ako aj preto, ţe doručením rozhodnutia ţalovaného mimovládnej organizácii IOM nie je zabezpečený účinný prístup ţalobkyni k opravnému prostriedku, a nakoniec aj preto, ţe kvôli povinnosti ţalobkyne vykonať niektoré úkony osobne je potrebné doručovať písomnosti priamo ţalobkyni podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku. Keďţe ţalobkyni ako účastníčke konania nebolo doručené rozhodnutie ţalovaného, čím došlo k jej opomenutiu, ţalobkyňa poţiadala odvolací súd, aby zmenil rozsudok krajského súdu a nariadil ţalovanému doručiť rozhodnutie ţalovaného ţalobkyni do vlastných rúk podľa § 250b ods. 2 O.s.p. 3. Opravný prostriedok Ţalobkyňa poukázala na napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý na str. 8 rozsudku konštatuje, ţe v danom prípade nebolo ţalobkyňou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, voči ktorému zákon pripúšťa opravný prostriedok. Tento právny názor krajského súdu ţalobkyňa nepovaţovala za správny. Nariadenie ministra neupravuje moţnosť účastníkov konania odvolať sa. Na konanie pred ţalovaným sa vzťahuje subsidiárne Správny poriadok (§ 1 ods. 1 Správneho poriadku). Podľa komentára k správnemu poriadku: „Správny poriadok vychádza z tzv. princípu generálnej klauzuly, ktorý znamená, že účastník konania (resp. jeho zástupca) sa môže odvolať proti každému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. (...) Z toho pravidla existujú dve výnimky - ak správny poriadok alebo osobitný zákon vylučuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu alebo ak sa účastník vzdal odvolania. (...) vylúčenie musí byť výslovne. (...) Ak teda zákon „mlčí“ ohľadne možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu 10 10Sža/4/2016 správneho orgánu, treba - vzhľadom na § 53 -vychádzať z existencie tohto zákonného práva účastníka konania.“ Vychádzajúc z uvedeného mala za to, ţe zo subsidiárneho uplatnenia Správneho poriadku na konanie pred ţalovaným vyplýva, ţe proti rozhodnutiu ţalovaného je prípustný opravný prostriedok - rozklad v zmysle § 61 Správneho poriadku, keďţe Nariadenie ministra nevylučuje moţnosť podať opravný prostriedok, ale o tejto otázke „mlčí“. V súvislosti s poţiadavkou na postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. doplnila, ţe ţalobkyňa nepodala rozklad nielen z dôvodu, ţe jej rozhodnutie ţalovaného nebolo zákonom predpokladaným spôsobom doručené, ale tieţ z dôvodu, ţe rozklad sa vzhľadom na aktuálne okolnosti nejavil ako účinný prostriedok. Uvedené vyplýva z toho, ţe vo všeobecnosti pred ţalovaným neprebiehali v otázke zaradenia osoby do Programu odvolacie (rozkladové) konania, ako aj z toho, ţe konkrétne vo veci ţalobkyne ţalovaný zastával názor, ţe oznámenie o nezaradení osoby do Programu nie je rozhodnutím a teda nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok. Mala za zrejmé, ţe jeho podanie v danom čase by nebolo efektívnym prostriedkom nápravy. Z toho dôvodu, aj pre ďalší postup ţalovaného v tejto a podobných veciach, povaţovala za kľúčový právny názor krajského súdu tvrdenie o akte ţalovaného ako o rozhodnutí správneho orgánu. Ţalobkyňa zdôraznila, ţe sa stotoţňuje s názorom krajského súdu, ţe predmetom súdneho prieskumu je v tomto prípade rozhodnutie správneho orgánu. Tento záver povaţuje za zásadný a podaným odvolaním ho nechcela spochybniť. Poznamenala, ţe predloţila argumentáciu, ktorou sa odkláňa od názoru krajského súdu v troch otázkach: či je ţalobkyňa účastníčkou konania pred ţalovaným, či má byť ţalobkyni doručené rozhodnutie ţalovaného a či moţno proti rozhodnutiu ţalovaného podať opravný prostriedok – rozklad s tým, ţe kým krajský súd na uvedené tri otázky odpovedá vo svojom rozsudku negatívne, podľa názoru ţalobkyne zodpovedá právnej úprave a účinnému poskytnutiu právnej ochrany ţalobkyni väčšmi pozitívna odpoveď na uvedené otázky. Dôsledkom odlišného právneho názoru ţalobkyne na uvedené tri otázky je ţiadosť ţalobkyne, aby odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 220 O.s.p. zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe odvolací súd uloţí ţalovanému, aby v lehote 15 dní od doručenia 11 10Sža/4/2016 uznesenia odvolacieho súdu doručil ţalobkyni svoje rozhodnutie č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10. októbra 2013. III. Odvolacie dôvody žalovaného Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie aj ţalovaný, v ktorom uviedol, ţe má za to, ţe krajský súd nesprávne vyhodnotil a posúdil ţalobný návrh, následkom čoho konal vo veci, ktorá nepatrí do jeho vecnej príslušnosti, nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. S poukazom na uvedené ţalovaný namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie ţalobného návrhu, nedostatok vecnej príslušnosti krajského súdu a neprihliadnutie na uplynutie prekluzívnych lehôt, ktoré mal pred ďalším postupom vo veci krajský súd skúmať ex offo. 1. Nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie žalobného návrhu Ţalovaný uviedol, ţe Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 - 2010 bol schválený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 251/2008. Na zabezpečenie plnenia uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 251 z 23.04.2008 a v záujme vytvorenia národného koordinačného mechanizmu pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, vyplývajúceho z národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 - 2010 bola na základe rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 22/2008 o ustanovení expertnej skupiny pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, zriadená expertná skupina. Za predsedu expertnej skupiny, resp. národného koordinátora, bol na základe uvedeného rozkazu vymenovaný 2. štátny tajomník ţalovaného. Na zabezpečenie jednotného postupu ţalovaného a jeho útvarov pri zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi v Slovenskej republike ustanovil minister vnútra Slovenskej republiky v nariadení č. 47/2008 podmienky pre poskytovanie podpory obetiam obchodovania s ľuďmi a zabezpečenia ochrany ich základných ľudských práv a slobôd a dôstojnosti. Za odhaľovanie a vyšetrovanie cezhraničnej trestnej činnosti spojenej s nelegálnou 12 10Sža/4/2016 migráciou zodpovedná Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, ktorá je súčasťou organizačnej štruktúry Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru. Jedná sa teda o útvar ţalovaného. Podľa nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57/2007 organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky platného v rozhodnom čase, Úrad hraničnej a cudzineckej polície ministerstva je odborným útvarom ministerstva na úseku hraničnej polície, cudzineckej polície, cestovných dokladov a boja proti nelegálnej migrácii. Podľa čl. 29 ods. 2 písm.
  11. z)bod. 13 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 39/2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v platnom znení, cit: „Prezídium Policajného zboru plní najmä tieto úlohy: na úseku služby hraničnej a cudzineckej polície plní úlohy národného kontaktného pracoviska v oblasti obchodovania s ľuďmi a spolupracuje s partnerskými útvarmi polícií iných štátov; spolupracuje s príslušnými rezortnými a mimorezortnými orgánmi a organizáciami a mimovládnymi organizáciami pri plnení úloh v oblasti boja proti obchodovaniu s ľuďmi; riadi po odbornej stránke, koordinuje a kontroluje činnosť v oblastí boja proti obchodovaniu s ľuďmi.“ Zhodnotil, ţe významným pojmom správneho práva je pojem „správny orgán“, ţiaľ často krát nesprávne chápaný a v oblasti verejnej správy zamieňaný s pojmom „orgán štátnej správy“ alebo „orgán verejnej správy.“ Z uvedených troch pojmov je legislatívne vymedzený iba pojem „správny orgán“. Stalo sa tak novelou zákona č. 71/1967 Zb. účinnou od 1. januára 2004. Táto všeobecná právna úprava správneho konania zakotvila v § 1 odseku 2 nasledovné právne vymedzenie pojmu správneho orgánu: „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická- osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“ Z uvedeného zákonného vymedzenia podľa ţalovaného vyplýva, ţe správny orgán je subjekt, ktorý sa spája s činnosťou charakteristickou pre spravovanie štátu, s konkrétnou individuálnou rozhodovacou činnosťou. Kto z uvedených subjektov takúto rozhodovaciu činnosť uskutočňuje, je v tomto postavení správnym orgánom. Pojem „správny orgán“ vyznačuje pozíciu, do ktorej sa dostanú zákonom určené subjekty, ak vykonávajú prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako individuálnu rozhodovaciu činnosť podľa zákona o správnom konaní. Spoločným znakom je to, ţe vţdy konajú menom štátu, za ich rozhodnutím stojí donucovacia 13 10Sža/4/2016 moc štátu a môţu konať iba to, čo im zákon dovoľuje, alebo prikazuje. Expertná skupina pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi bola teda riadená na zabezpečenie plnenia uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 251 z 23.04.2008. Zdôraznil, ţe sa nejedná o štátny orgán zriadený zákonom (ide o útvar ţalovaného, zriadený priamo ţalovaným a to len na základe rozkazu - teda vnútornej organizačnej a riadiacej normy, predstavujúcej jeden z druhov interných predpisov) a nebola jej ani ţiadnym zákonom zverená rozhodovacia právomoc. S poukazom na vyššie uvedené povaţoval za evidentné, ţe tak expertná skupina pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ako ani jej predseda a národný koordinátor, nemajú a ani nikdy nemali postavenie správneho orgánu. Preto oznámenie národného koordinátora o tom, ţe ţalobkyňu nezaraďuje do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi nie je moţné povaţovať za rozhodnutie ako to podľa ţalovaného nesprávne vyhodnotil krajský súd. Uţ len z názvu druhej hlavy piatej časti O. s. p. – rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je podľa ţalovaného zrejmé, ţe aplikácia druhej hlavy piatej častí O. s. p. prichádza do úvahy len v prípade, ţe vo veci konal a rozhodoval správny orgán. Okrem toho v zmysle právnej teórie, spojka „a“ znamená „a súčasne“. Preto formulácia, cit „...konal a rozhodoval...“ podľa ţalovaného znamená, ţe príslušný správny orgán konal a súčasne rozhodoval na základe zákonného zverenia. Uvedené podľa ţalovaného podporuje aj samotné ustanovenie § 247 ods. 1 O. s. p., keď uvádza: „Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Odsek 3 uvedeného ustanovenia, na ktorý sa krajský súd v rozsudku odvoláva, predpokladá: - splnenie podmienok uvedených v § 247 ods. 1 a 2, - vydanie rozhodnutia, - právoplatnosť rozhodnutia. 14 10Sža/4/2016 Oznámenie národného koordinátora však nebolo rozhodnutím a ako uţ vyššie namietal ţalovaný, nebol ani správnym orgánom. Z uvedeného vyplýva, ţe posudzovanie okolností rozhodujúcich pre zaradenie alebo nezaradenie osoby do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi nie je postupom v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.. Preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti, ktorou ustálil, ţe vec má byť posúdená podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p., ako aj v časti, v ktorej ustálil, ţe útvar ţalovaného je správnym orgánom a oznámenie je rozhodnutím, povaţoval ţalovaný na nesprávne, nemajúce oporu v O.s.p. ani ostatných všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky, ani právnej teórii a súdnej praxi. Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku krajského súdu v časti tákajúcej sa samotného oznámenia, cit: „Z obsahu predmetného rozhodnutia ani z obsahu spisu však nevyplýva, že by bolo vykonané dokazovanie ohľadom zisťovania skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. List Prezídia Policajného zboru SR zo dňa 07.10.2013, ktorým žalovanému oznámil, že trestné stíhanie pre zločin prevádzačstva bolo zastavené, preto nemôže byť dostatočným dôkazom pre posúdenie statusu žalobkyne ako zraniteľnej osoby. Z obsahu spisu takisto nevyplýva, že by správne orgány z vlastnej iniciatívy iným spôsobom zisťovali, či žalobkyňa bola zraniteľnou osobou v zmysle definície vyššie citovaného nariadenia. Bez dostatočného zistenia skutkového stavu v tomto smere, je rozhodnutie ~ oznámenie o nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi vydané predčasne a jeho prijaté závery sú pre súd nepreskúmateľné,“ uviedol ţalovaný, ţe nakoľko útvar ţalovaného nie je (a ani nebol) správnym orgánom a tieţ z dôvodu, ţe útvar ţalovaného ţiadne rozhodnutie nevydával, povaţoval odporca vyššie uvedené odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nesprávne. Poznamenal, ţe zisťovanie objektívneho skutkového stavu aj z vlastnej iniciatívy prináleţí správnemu orgánu, nie však národnému koordinátorovi, ktorý nie je správnym orgánom, a táto povinnosť vyplýva správnemu orgánu jedine na základe zákona. To znamená buď na základe osobitného právneho predpisu, alebo tzv. všeobecného právneho predpisu pre správne konanie, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. (viď. § 32) Pokiaľ ide o „preskúmanie“ samotného oznámenia súdom, ţalovaný k veci uviedol, ţe Nariadenie č. 47/2008 v čl. 2 uvádza, koho moţno na účely tohto nariadenia povaţovať za obeť, pričom pojem „obeť“ predstavuje legislatívnu skratku pre pojem „obeť obchodovania 15 10Sža/4/2016 s ľuďmi“ (zavedená v čl. 1 ods. 1 nariadenia č. 47/2008). V poznámke pod čiarou sa k pojmu obeť viaţu nasledovné ustanovenia Trestného zákona – § 179, § 180, § 367. Z uvedeného vyplýva, ţe orgánom oprávneným určovať, či ide o obeť obchodovania s ľuďmi je orgán činný v trestnom konaní. Skonštatoval, ţe ak teda vyšetrovateľ právoplatne rozhodol o tom, ţe v danom prípade konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu a teda ani trestného činu obchodovania s ľuďmi, nie je moţné takúto osobu zaradiť do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Uviedol, ţe v prejednávanej veci vyšetrovateľ uznesením č. p.: UHCP-24/NJ-Z-2013 zo dňa 03.09.2013 právoplatne rozhodol o tom, ţe konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty ţiadneho trestného činu a teda ani trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 trestného zákona. Z obsahu odpovede príslušného orgánu (teda orgánu, ktorý viedol vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci) pre potreby národného koordinátora vyplýva, ţe počas vyšetrovania bola skúmaná aj moţnosť spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, avšak s negatívnym výsledkom (viď. písomnosť vyšetrovateľa č. p.: PPZ-HCP-BPNMZ-396/2013 z 07.10.2013). To znamená, ţe ak sa v oznámení uvádza, ţe ţalobkyňu nie je moţné povaţovať za obeť v zmysle nariadenia č. 47/2008, mal ţalovaný za to, ţe vychádzal z informácií získaných na to príslušným orgánom. Okrem toho uznesenie vyšetrovateľa, v zmysle ktorého bolo dôvodné podozrenie z toho, ţe by sa ţalobkyňa stala obeťou, bolo vyvrátené, nadobudlo právoplatnosť ešte pred podaním návrhu na zaradenie ţalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Teda uţ v čase podania návrhu na zaradenie ţalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi bolo podozrenie, ţe by sa ţalobkyňa mala stať obeťou obchodovania s ľuďmi vyvrátené, pretoţe na to príslušný orgán toto podozrenie prešetril a na základe výsledkov vyšetrovania bolo zistené, ţe takéto podozrenie tu neexistuje. Vzhľadom k uvedenému mal ţalovaný za to, ţe aj v tejto časti je odôvodnenie rozsudku krajského súdu v rozpore s poţiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu podľa odporcu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a trpí takými vadami, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie veci a trpí aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 16 10Sža/4/2016 Ţalovaný mal za to, ţe súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec tým, ţe nariadenie č. 47/2008 posudzoval ako iný právny predpis v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., ktorý obsahuje vymedzenie pôsobnosti Správneho poriadku. Uvedené nariadenie je len interným aktom ţalobcu, nie všeobecne záväzným právnym predpisom, podľa ktorého sa rozhoduje o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických alebo právnických osôb. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sţo 106/2008, v ktorom sa uvádza: „pozitívne vymedzenie pôsobnosti správneho poriadku je určené dvoma znakmi: - predmetom konania je rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb - ide teda o individuálne rozhodovanie v konkrétnej veci v oblasti verejnej správy, ktoré sa týka určitých konkrétnych subjektov, - musí ísť o také konanie, v ktorom o uvedených veciach rozhodujú správne orgány, ktorými sú orgány verejnej správy. Aplikuje sa tak v oblasti vydávania individuálnych správnych aktov (rozhodnutí), forme činnosti orgánov verejnej správy, ktorá je výsledkom rozhodovania správneho orgánu v procese aplikácie práva na konkrétny subjekt; správny poriadok sa nevzťahuje na oblasť vydávania normatívnych správnych aktov (uznesenia, opatrenia), ani na vydávanie vnútorných aktov orgánov verejnej správy smerujúcich svojimi účinkami dovnútra organizácie a zaväzujúcich len podriadené útvary, prípadne členov (normatívne inštrukcie, individuálne služobné pokyny).“ 2. Nedostatok vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave Ak mal krajský súd za to, ţe oznámením ţalovaného boli dotknuté práva a právom chránené záujmy ţalobkyne, vec mal podľa ţalovaného posúdiť ako konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa piatej časti piatej hlavy O. s. p. (§ 250v a nasl.). V zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. odporca uviedol, ţe súdnej ochrany sa môţe domáhať osoba, ktorá tvrdí, ţe bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Jedná sa teda o prípady, v ktorých zasahoval orgán verejnej správy do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa, avšak inak ako vydaním rozhodnutia. V takomto prípade však krajský súd nebol na prejednanie ţalobného návrhu ţalobkyne vecne príslušný. 17 10Sža/4/2016 3. Neprihliadnutie na uplynutie prekluzívnych lehôt, ktoré mal pred ďalším postupom vo veci krajský súd skúmať ex offo Krajský súd posúdil ţalobný návrh podľa ustanovení § 247 ods.1 - 3, nakoľko povaţoval oznámenie o nezaradení obete do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi č. KM-OPK-2013/003117-002 zo dňa 10.10.2013 za rozhodnutie. Ţalovaný však zhodnotil, ţe toto oznámenie nemá atribúty rozhodnutia, pričom ani orgán, ktorý ho vydal, nie je správnym orgánom v zmysle definície obsiahnutej vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Ţalovaný postupoval v zmysle nariadenia č. 47/2008, v zmysle ktorého informovanie o zaradení/nezaradení osoby do programu ochrany obetí obchodovania s ľuďmi prebieha len medzi mimovládnou organizáciou a ministerstvom. Nejestvuje tu ustanovenie o povinnosti doručovať akékoľvek oznámenie, informácie a údaje osobe, o ktorej zaradenie do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi mimovládna organizácia poţiadala. Aţ mimovládna organizácia je tým orgánom, ktorý poskytuje obeti starostlivosť a zabezpečuje sluţby v prípade zaradenia obete do tohto programu, teda táto organizácia je tým orgánom, ktorý zabezpečuje komunikáciu s dotknutou osobou. IOM Medzinárodnej organizácii pre migráciu bolo oznámenie ţalovaného o nezaradení obete do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi č. KM-OPK-2013/003117-002 zo dňa 10.10.2013 zaslané listom zo dňa 15.10.2013, pričom táto následne informovala ţalobkyňu o jej nezaradení do tohto programu (presný dátum nie je ţalovanému známy), nakoľko listom zo dňa 07.11.2013, doručeným Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 20.11.2013, sa ţalobkyňa doţadovala zaslania tohto oznámenia. Je teda nepochybné, ţe uţ dňa 07.11.2013 mala vedomosť o tom, ţe nebola zaradená do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Na základe tejto ţiadosti sa ţalovaný niekoľkokrát pokúsil ţalobkyni doručiť vyrozumenie o postupe pri vybavovaní ţiadostí o zaradenie do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, a to listom č. p.: KM-OPK-2013/003690 zo dňa 12.12.2013, ktorý sa dňa 27.12.2013 a taktieţ 31.12.2013 vrátil ţalovanému s vyznačeným dôvodom nedoručenia „adresát neznámy“. Ţalovaný sa opätovne pokúsil doručiť toto vyrozumenie listom č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13.01.2014, ktorý si ţalobkyňa prevzala dňa 16.01.2014. 18 10Sža/4/2016 Dňom 16.01.2014 bola teda ţalobkyňa informovaná o stave ţiadosti IOM Medzinárodnej organizácie pre migráciu o zaradenie ţalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Tento dátum je podľa odporcu moţné povaţovať za najneskorší moţný deň začatia plynutia lehoty na podanie ţaloby. Občiansky súdny poriadok ustanovuje prekluzívnu lehotu 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, v ktorej je ţalobca povinný podať ţalobný návrh na súd. Ţalobkyňa podala ţalobný návrh dňa 31.07.2014, teda po uplynutí viac ako 6 mesiacov odo dňa doručenia informácie o stave ţiadosti o zaradenie do programu od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Ţalobkyňa teda podala ţalobný návrh aţ po uplynutí prekluzívnej lehoty a z tohto dôvodu mal odporca za to, ţe súd by mal oneskorene podaný ţalobný návrh odmietnuť. Taktieţ ak by sa súd rozhodol posudzovať ţalobu podľa ustanovení § 250v O.s.p., je táto podaná oneskorene. V zmysle ustanovenia § 250 v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých pouţitie umoţňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, ţe zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Ţalobkyňa sa o jej nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi dozvedela najneskôr dna 07.11.2013, kedy adresovala ţalovanému ţiadosť o zaslanie tohto oznámenia. Lehota 30 dní teda uplynula uţ v roku 2013, teda aj v tomto prípade by súd mal ţalobný návrh zamietnuť ako neprípustný. 4. Vada konania Odporca uviedol, ţe vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré je priznané tak článkom 46 Ústavy SR, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku sa uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa k veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania, stručne, jasne 19 10Sža/4/2016 a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom tohto ustanovenia moţno konštatovať, ţe úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými poţiadavkami. Tak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami (napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii, uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s poţiadavkami uvedenými v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením tohto práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto účastníkovi konania takto odníma moţnosť náleţité skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia opravných prostriedkov. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 226/2003 zo dňa 12.05.2004), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27.04.2006) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na základe ktorých je zaloţené (III. ÚS 119/03 z 16.09.2003). 20 10Sža/4/2016 Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 z 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá uţ bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môţe tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, č1. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.“ V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/500/2014 zo dňa 24.03.2015: predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2.) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3.) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv a právom chránených 21 10Sža/4/2016 záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. ... Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.08.2001 II. ÚS 14/2001, z 13.novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).“ Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR patrí aj právo kaţdého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môţe mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má kaţdý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci pouţije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (napríklad nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 77/02, z 27. novembra 2002). Vychádzajúc z uvedeného mal ţalovaný za to, ţe v predmetnom konaní došlo zo strany konajúcich súdov k váţnym pochybeniam a tieţ mal za to, ţe v tomto prípade existujú a sú dané relevantné odvolacie dôvody. S poukazom na uvedené mal ţalovaný za to, ţe krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a ţalobný návrh nesprávne právne posúdil, neprihliadal na uplynutie prekluzívnych lehôt a rozhodoval o veci, na ktorú nebol vecne príslušný v zmysle § 9 O.s.p. Podľa ţalovaného sa jedná o také vady, ktorých právnym následkom by malo byť zrušenie rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené ţalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konane. 22 10Sža/4/2016 IV. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného 1. Ţalovaný namietal rozsudok krajského súdu z dôvodu, ţe nemá „postavenie správneho orgánu“ a ţe oznámenie ţalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013, ktoré ţalobkyňa napadla ţalobou, „nie je možné považovať za rozhodnutie“. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 247 O.s.p., v zmysle ktorého podlieha súdnemu prieskumu len rozhodnutie a postup správneho orgánu, a preto krajský súd pochybil, keď „ustálil, že vec má byť posúdená podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.“ K týmto tvrdeniam ţalovaného ţalobkyňa uviedla, ţe ustanovenia § 247 a § 248 O.s.p., obsahujúce klauzulu preskúmavania rozhodnutí a postupov správnych orgánov, je nevyhnutné vykladať v spojitosti s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd." Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštatoval: „Súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.“ (I. Ú S 5/02) Najvyšší súd SR k tomu uviedol: „Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh, či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv 23 10Sža/4/2016 a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.“(5Sžo/245/2010) Ţalobkyňa podala ţalobu proti „postupu a oznámeniu ţalovaného č. KM-OPK- 2013/003117-02 z 10. októbra 2013“, ktorým ţalovaný rozhodol o nezaradení ţalobkyne do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Program“). Ţalovaný síce formálne označil svoje rozhodnutie ako „oznámenie“, avšak z materiálneho hľadiska ide podľa ţalobkyne o rozhodnutie ţalovaného, pretoţe sa dotýka základných práv a slobôd ţalobkyne a preto nesmie byť vylúčené zo súdneho prieskumu. Okolnosť, ţe ţalobou napadnuté „oznámenie“ ţalovaného je rozhodnutím, teda právnym aktom dotýkajúcim sa základných práv a slobôd, vyplýva z jeho konkrétnych právnych následkov. Právnym následkom zaradenia osoby do Programu je (
  12. i)vznik určitých oprávnení takejto osoby v podobe ekonomických, sociálnych, psychických, zdravotných a iných prostriedkoch podpory osoby podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Nariadenie ministra“) a tieţ (
  13. ii)právny následok upravený v § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z .z. o pobyte cudzincov, podľa ktorého „Rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi." Právne následky (ne)zaradenia osoby do Programu sú teda spojené najmä s ľudskou dôstojnosťou, osobnou slobodou, hmotným zabezpečením, vzdelaním, zdravotnou starostlivosťou, ktoré patria do škály základných práv a slobôd. Záver krajského súdu, ţe rozhodnutím ţalovaného „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ je podľa názoru ţalobkyne v súlade s právnymi a faktickými dôsledkami rozhodnutia ţalovaného o (ne)zaradení osoby do Programu. V podobnom prípade to konštatovalo aj uznesenie Mestského súdu v Prahe č. 10 A 278/2010 - 37 zo dňa 03.11.2011, podľa ktorého „Je treba videt, že zarazením žalobce do Programu mu vznikají určitá práva a povinnosti, což ostatné sám žalovaný výslovné priznáva, a to ve forme poradenství, asistence a dalších služeb (napr. možnost poskytnutí ubytovaní).“ Mala za to, ţe ku kľúčovej otázke tohto konania, teda či sa rozhodnutie ţalovaného o (ne)zaradení osoby do Programu dotýka základných práv a slobôd takejto osoby, sa ţalovaný v odvolaní vôbec nevyjadril. Inak povedané, ţalovaný svoj záver o tom, ţe ţaloba ţalobkyne nespadá pod piatu časť druhej hlavy OSP neoprel o to, ţe by sa 24 10Sža/4/2016 rozhodovanie ţalovaného nedotýkalo základných práv a slobôd ţalobkyne, ale zaloţil ho na formálnom dôvode, totiţ, ţe ţalovaný nemá „postavenie správneho orgánu“. Vo vzťahu k takejto argumentácii ţalovaného poukázala na svoje stanovisko zo 04.11.2015, v ktorom poukázala na charakteristické prvky konania a rozhodovania ţalovaného, ktoré odôvodňujú záver o ţalovanom ako o správnom orgáne rozhodujúcom v oblasti verejnej správy (ţalovaný v predmetnom prípade rozhodoval o nakladaní s verejnými prostriedkami a ţalovaný vystupoval v procese posudzovania o zaradení do Programu v nadriadenej pozícii voči ţalobkyni, čo je znakom autoritatívneho rozhodovania). Poznamenala, ţe hmotnoprávny základ pre rozhodovanie ţalovaného nepredstavuje len Nariadenie ministra, ale v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy SR aj Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, publikovaný ako oznámenie MZV SR č. 487/2008 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/36/EÚ z 05.04.2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (ďalej len „Smernica“) a zákon o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 10 a § 58 ods. 4 písm. d)), na ktorý Nariadenie ministra odkazuje. Ak sa teda v tomto súdnom konaní ţiada zodpovedať otázka, či ţalobkyňa je aktívne legitimovanou na podanie ţaloby a či oznámenie ţalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, tak adekvátnym kritériom pre zodpovedanie tejto otázky je ústavnoprávne hľadisko, ktoré je nadradené pri výklade zákonných a podzákonných noriem. Z ústavnoprávneho hľadiska pritom vyplýva, ţe kaţdý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach (ţalovaný rozhodoval o právach ţalobkyne) a kaţdý sa môţe obrátiť na súd, kto tvrdí, ţe bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy (ţalobkyňa podanou ţalobou namieta ukrátenie svojich práv). Tým bola opodstatnená vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave. 2. Ţalovaný riadne zistil, či bola ţalobkyňa obeťou obchodovania s ľuďmi. K tomu ţalobkyňa uviedla, ţe podanou ţalobou namietla, ţe ţalovaný nedostatočne zistil skutkový stav (keďţe ţalovaný vychádzal len z okolnosti, ţe sa nevedie v jej veci 25 10Sža/4/2016 trestné stíhanie pre trestný čin obchodovania s ľuďmi) a ţe ţalovaný nesprávne posúdil vec (keď neodôvodnene a neprimerane reštriktívne vykladal podmienky poskytnutia pomoci a podpory tým, ţe za kľúčové podklad povaţoval okolnosť existencie/neexistencie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi). Krajský súd sa vo svojom rozsudku potvrdil, ţe ţalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie je predčasné a závery pre súd nepreskúmateľné. Ţalovaný sa s týmto záverom krajského súdu nestotoţnil a tvrdí, ţe skutkový stav zistil dostatočne tým, ţe vychádzal z písomnosti vyšetrovateľa č. PPZ-HCP-BPNMZ- 396/2013 zo 7. októbra 2013. Uvedený list má informovať o výsledku trestného konania zastaveného uznesením ČVS: UHCP-24/NJ-Zv v - 2013 zo dňa 3. septembra 2013 (trestné konanie vo veci trestného činu prevádzačstva). Ţalobkyňa ďalej poznamenala, ţe súhlasí s názorom krajského súdu, ţe ţalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe predmetné konanie zastavené uznesením ČVS: UHCP-24/NJ-Zv v - 2013 zo dňa 3. septembra 2013 sa viedlo pre podozrenie z trestného činu prevádzačstva (a nie pre podozrenie z trestného činu obchodovania s ľuďmi), z čoho vyplýva aj zameranie vyšetrovacích úkonov. Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty prevádzačstva sa preverujú odlišné okolnosti, ako pre overenie naplnenia znakov skutkovej podstaty obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sa aj ţalovaný odvoláva na vetu z listu PPZ-HCP-BPNMZ- 396/2013 zo 7. októbra 2013 o skúmaní moţnosti spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, poukázala na spoľahlivosť takéhoto skúmania pre riadne vyšetrenie podozrenia zo spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, ak v predmetnom trestnom konaní boli vypočutí iba traja svedkovia: ţalobkyňa, jej bývalý manţel a jeho druţka, pričom napríklad v inom súvisiacom prebiehajúcom trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej alebo zverenej osoby bolo vypočutých vyše 20 svedkov (okresné riaditeľstvo PZ v Trnave, Odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-1126/1-OVK-TT-2013 St). Uvedené trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej alebo zverenej osoby sa viedlo v súvislosti s okolnosťami správania sa jej bývalého manţela voči ţalobkyni v spoločnej domácnosti. Zdôraznila, ţe faktom naďalej zostáva, ţe orgány činné v trestnom konaní doposiaľ neviedli ţiadne trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi a teda neviedli vyšetrovanie zamerané na zistenie, či boli v prípade ţalobkyne naplnené 26 10Sža/4/2016 znaky skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. Preto sú vyjadrenia orgánov činných v trestnom konaní na margo moţnosti spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi nedostatočným podkladom pre rozhodovanie ţalovaného o zaradení ţalobkyne do Programu, ak túto moţnosť vyšetrovatelia skúmali mimo hlavnej línie vyšetrovania (prevádzačstvo, týranie) a nenesú za to ani zodpovednosť voči prokurátorovi. Podľa ţalobkyne je pritom podstatné, ţe Dohovor ani Smernica nestanovujú, ţe by predpokladom poskytnutia pomoci a podpory (zaradenia do Programu) bolo začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi, prípadne vznesenie obvinenia, podanie obţaloby alebo odsúdenie páchateľa. Ak si ţalovaný vyloţil ustanovenia Nariadenie ministra tak, ţe poskytnúť pomoc a podporu (zaradiť do Programu) moţno iba osobe, ktorú za poškodenú označil orgán činný v trestnom konaní v konaní o trestnom čine obchodovania s ľuďmi, takýto výklad nie je v súlade s medzinárodným a únijným právom. Úlohou ţalovaného ako správneho orgánu bolo samostatne, s ohľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti, vyhodnotiť existenciu dôvodného podozrenia /odôvodnenej indície/ dôvodnej domnienky, ţe osoba bola obeťou obchodovania s ľuďmi. Tieto pojmy nemajú priamu nadväznosť na predpoklady začatia trestného stíhania, obvinenia či obţaloby podľa Trestn?

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.