Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 43/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Mgr. I., 2/ J., 3/ P., bývajúcich v Ľ.Ľ., proti žalovanej A., bývajúcej v Ľ.Ľ., zastúpenej advokátskou kanceláriou B., so sídlom v P., o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2 C 3/2004, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- júla 2015 sp. zn. 8 Co 151/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Žalobcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Kežmarok rozsudkom (v poradí tretím) zo
- apríla 2014 č.k. 2 C 3/2004-293 určil, že žalobcovia 1/ až 3/ nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu vlastníkov stavby – rodinného domu súp. č. X. postaveného na parcele č. X., katastrálne územie Ľ., evidovaných na katastrálnom odbore Okresného úradu v K. na liste vlastníctva č. X. cez pozemok – parcelu č. X., katastrálne územie Ľ., zapísanú na liste vlastníctva č. X. na katastrálnom odbore Okresného úradu v K. a to tak, ako je to vyznačené v zmysle znaleckého posudku Ing. J. č. X. na geometrickom pláne č. X. – X. z
- júla 2007, vyhotoveným G., S., K. a overeným
- augusta 2007 Správou katastra K. pod č. X., ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu rozsudku. Mal preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi parcely č. X. o výmere 228 m2, parcely č. X. – záhrady o výmere 253 m2 a stavby – rodinný dom súp. č. X. na parcele č. X., zapísané na liste vlastníctva č. X., katastrálne územie Ľ.. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou susediaceho pozemku, stavby rodinného domu na ňom postavenej a pozemku parc. č. X., ktorý sa nachádza medzi týmito pozemkami a ktorý slúži žalobcom ako prístupový chodník k domu. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia začali stavať dom v súlade s územným plánom a stavebným povolením v roku 1974 a po kolaudácii v roku 1977 sa do domu nasťahovali 2 4 Cdo 43/2016 a užívali ho. Z dôvodu majetkovoprávneho vysporiadania nehnuteľností bol
- mája 1974 zhotovený geometrický plán č. X., na základe ktorého boli vytvorené pozemky prislúchajúce potrebám pre výstavbu rodinného domu a bola vytvorená parcela č. X. o výmere 78 m2 ako spoločný dvor pre I. v podiely 1/3 (matku žalobcu 2/ a žalovanej) J. v podiely 1/3 a A. v podiely 1/
- V súlade s územným plánom a stavebným povolením žalobcovia začali v roku 1974 stavať rodinný dom, do ktorého sa po kolaudácii v roku 1977 nasťahovali a užívali ho. Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania zistil, že geometrický plán č. X. bol zapísaný pod číslom zmeny KN X., pričom I. nebola výlučnou vlastníčkou parcely č. X. (po THM parcela č. X.), ale iba podiele ½ na základe kúpy v roku 1960 a tento svoj podiel odpredala v roku 2001 A.. Ďalej zistil, že žalobcovia predmetnú parcelu užívali najmenej od roku 1977 nerušene minimálne do roku 2002 a dospel k záveru, že žalobcom vzniklo právo prechodu vydržaním pre vlastníkov stavby rodinného domu so súpisným č. X., na parcele č. X. cez pozemok parcela č. X., nakoľko títo boli subjektívne presvedčení, že právo prístupu im patrí a boli aj v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že ide o spoločný dvor ku všetkým stavbám, ktoré sa tam nachádzajú. Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovanej rozsudkom z
- júla 2015 sp. zn. 8 Co 151/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Dospel k záveru, že súd prvého stupňa v potrebnej miere zistil rozhodujúci skutkový stav, dospel k správnym a úplným skutkovým zisteniam a na ich základe vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu, že dobromyseľnosť žalobcov bola preukázaná a že parcela č. X. slúžila na prístup k rodinnému domu najneskôr od roku 1977 až do roku 2002, mal za plne akceptovateľný. Uviedol, že námietky žalovanej, že žalobcovia účelovo umiestnili svoj rodinný dom na hranicu k parcele, ktorá je predmetom sporu neobstojí, nakoľko rodinný dom bol riadne skolaudovaný a užívaný a predmetná parcela bola už v roku 1974 označená ako spoločný dvor. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, navrhla ho spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, eventuálne zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania uviedla, že v podanom odvolaní poukázala na to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V nadväznosti na to odvolaciemu súdu vytkla, že nesprávne vec právne posúdil 3 4 Cdo 43/2016 a nedostatočne zistil skutkový stav, keď konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Bola názoru, že žalobkyňa 1/ nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení a teda súdy oboch stupňov pochybili, keď určili existenciu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v prospech osoby, ktorá nie je vlastníkom stavby, ku ktorej sa má viazať. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Žalobcovia 1/ - 3/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že naliehavý právny záujem nie je daný iba vlastníctvom a žalobkyňa 1/ v rodinnom dome býva od narodenia a musí mať možnosť dostať sa do rodinného domu. Boli názoru, že vecné bremeno bolo zriadené voči žalovanej v prospech majiteľov a vždy na nových majiteľov s prechodom vlastníctva nehnuteľnosti. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd 4 4 Cdo 43/2016 prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť. Prípustnosť dovolania žalovanej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie 5 4 Cdo 43/2016 a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Podľa obsahu dovolania dovolateľka zastáva názor, v zmysle ktorého jej súdy odňali možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne právne posúdili. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012 a tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Nesprávnym právnym posúdením veci súd totiž neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať. 6 4 Cdo 43/2016 Pokiaľ dovolateľka uplatňuje aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., tieto sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi (ktoré možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné) samotné tieto dôvody ale prípustnosť dovolania nezakladajú (por. vyššie uvedené). Dovolanie je v ustanoveniach občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia alebo vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/ až 3/ vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že im žiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2016 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová