← Slovensko

zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov § 43 ods. 1

Obsah (9)§ 84§ 250j§ 85§ 212§ 103§ 44§ 182§ 219§ 224

Najvyšší súd 1Sžso/72/2014 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu I

§ 84ods.

ods. 4 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku „zák. č. 328/2002 Z. z.“) a § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku „Správny poriadok“) ţalovaný rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, oddelenie sociálneho zabezpečenia č.: 35892/2011-1462 z 25.11.2011 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) potvrdil a podané odvolanie zamietol.

  1. Prvostupňovým rozhodnutím nebol na základe aplikácie ustanovení § 81 ods. 3 písm. a), § 103 ods. 2, § 40 ods. 1 a § 44 zák. č. 328/2002 Z. z. ţalobcovi priznaný invalidný výsluhový dôchodok. Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, ţe v zmysle vyššie uvedených ustanovení vyplýva, ţe základnou podmienkou vzniku nároku na invalidný výsluhový dôchodok je zdravotný stav, v ktorého dôsledku colník nie je spôsobilý na výkon štátnej sluţby colníka v dôsledku sluţobného úrazu alebo choroby z povolania.
  2. Ďalej prvostupňový orgán konštatoval, ţe

Rozhodnutia sluţobného posudkového lekára Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 27520/2011-1462 z 08.09.2011 (ďalej na účely rozsudku len „rozhodnutie o zdravotnom stave“) bolo ustanovené, ţe ţalobca je spôsobilý na výkon štátnej sluţby colníka s obmedzením (t. j. zdravotná klasifikácia „C“).

  1. Ţalovaný vychádzajúc z rozhodnutia o zdravotnom stave dospel k záveru, ţe prvostupňový orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a zohľadnil skutočnosti rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia vo veci nepriznania invalidného výsluhového dôchodku. 3 1Sžso/72/2014 II. Konanie na prvostupňovom súde A)
  2. Proti tomuto rozhodnutiu ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo dňa 11.04.
  4. Ţalobca najmä namietal, ţe v napadnutom rozhodnutí sa ţalovaný nevysporiadal s jeho námietkou, ţe colné riaditeľstvo malo pred vydaním rozhodnutia zo dňa 25.11.2011 k dispozícii podklady - lekársku správu a posudok ošetrujúcej lekárky, ktoré boli v rozpore so závermi rozhodnutia o zdravotnom stave.
  5. Ţalobca tieţ zdôraznil, ţe jeho zdravotný stav nebolo moţné po pracovnom úraze povaţovať za zodpovedajúci určeniu „spôsobilý na výkon štátnej sluţby colníka s obmedzením“. Toto má vyplývať z lekárskej správy zo dňa 15.11.2011 a z lekárskeho posudku zo dňa 15.11.2011, ktoré mal ţalovaný v konaní k dispozícii. Navyše v čase vydania rozhodnutia o spôsobilosti na výkon štátnej sluţby colníka (08.09.2011) nebola ešte ukončená liečba ţalobcu, tento mal nariadenú rehabilitáciu a mal nastúpiť kúpeľnú liečbu. Neboli známe všetky skutočnosti o jeho zdravotnom stave ani prognóza. Keďţe v danom čase bol v sluţobnom pomere v štátnej sluţbe colníka, nepodal proti rozhodnutiu (08.09.2011) opravný prostriedok. Následne po absolvovaní rehabilitácií a kúpeľnej liečby a po získaní ďalších informácií o jeho zdravotnom stave a nedobrej prognóze podal ţiadosť o výsluhový invalidný dôchodok.
  6. V čase vydania prvostupňového rozhodnutia mal prvostupňový orgán k dispozícii rozhodnutie o zdravotnom stave a súčasne mal k dispozícii aj ďalšie neskôr vydané podklady súvisiace s ukončením liečby, ktoré záveru rozhodnutia o spôsobilosti na výkon štátnej sluţby colníka podstatne modifikovali. Správny orgán tieto skutočnosti mal zohľadniť a skutkovo a právne situáciu upraviť, a to aj vyhotovením nového posudku, aj vydaním nového rozhodnutia o spôsobilosti na výkon štátnej sluţby colníka.

ţalobcu je neprípustné, aby sa správny orgán po vznesení takejto námietky priamo v odvolaní proti rozhodnutiu vydanom v prvom stupni k tejto nevyjadril a ignoroval skutkovo a právne významné podklady dôleţité pre rozhodnutie vo veci. 4 1Sžso/72/2014

  1. Ţalovaný sa vyjadril k ţalobe podaním doručeným súdu dňa 14.11.
  2. B)
  3. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa na verejnom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil

§ 250jods.

2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. 11. S poukazom na ustanovenia § 244 ods. 1, relevantné ustanovenia zák. č. 328/2002 Z. z. a obsah administratívneho spisu krajský súd konštatoval, ţe základnou otázkou je a spor o výklad ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z.

názoru súdu dikcia ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vznik invalidity po skončení sluţobného pomeru nevylučuje, nakoľko logicky môţe invalidita nastať neskôr ako sa skončí sluţobný pomer. Právne významným je iba posúdenie, či invalidita vznikla v príčinnej súvislosti so sluţobným úrazom alebo chorobou z povolania. Tento právny záver

krajského súdu podporuje i dikcia ustanovenia § 40 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z. z., ktorý ohraničuje (zhora) dobu trvania nároku na invalidný výsluhový dôchodok do dňa predchádzajúceho dňu opätovného prijatia do sluţobného pomeru alebo do dňa predchádzajúceho dňu priznania výsluhového dôchodku.

  1. Preto krajský súd konštatoval, ţe preskúmavané rozhodnutie ţalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a preto ich zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. III. Odvolanie žalovaného/stanoviská A)
  2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 09.07.2014 (č. l. 34) proti rozsudku prvostupňového súdu ţalovaný uviedol ako odvolací dôvod ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t. j. ţe napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 5 1Sžso/72/2014
  3. Odvolací súd nasledovne v krátkosti rekapituluje odvolacie argumenty ţalovaného: - nakoľko ţalobca poţiadal v 09/2011 o uvoľnenie zo sluţobného pomeru colníka, tak od 01.10.2011 bol civilistom, - ţalobca ukončil sluţobný pomer colníka so zdravotnou kvalifikáciou „C – spôsobilý na výkon štátnej sluţby colníka s obmedzením“, nakoľko sa voči tejto kvalifikácii neodvolal, - ani zo základných resp. všeobecných ustanovení zák. č. 400/1998 Z.z., resp. zák. č. 328/2002 Z. z. nevyplýva, ţe by sa vzťahovali civilistov, - iba v prípade ak by ţalobca pred ukončením sluţobného pomeru colníka predloţil lekárske posudky o nespôsobilosti na výkon štátnej sluţby colníka, mohol sluţobný posudkový lekár vykonať nové prieskumné konanie, - hoci sa ţalovaný stotoţňuje so záverom krajského súdu, ţe invalidita môţe nastať neskôr, ako sa skončí sluţobný pomer, avšak krajský súd pri ďalšom výklade ustanovení zák. č. 400/1998 Z. z. a zák. č. 328/2002 Z. z. nebral do úvahy skutočnosť, ţe oba zákony upravujú práva a povinnosti policajtov (colníkov) a profesionálnych vojakov.
  4. Záverom ţalovaný navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ţe sa ţaloba zamieta. B)
  5. Z vyjadrenia ţalobcu (č. l. 38) z 03.09.2014 vyplýva, ţe v spise ţalovaného sa mala uţ pred vydaním napadnutého rozhodnutia nachádzať lekárska správa - nález ako aj lekársky posudok o bolestnom a o sťaţení spoločenského uplatnenia, obaja z 15.11.
  6. Z obidvoch dokladov malo pre ţalovaného vyplývať, ţe ţalobcov zdravotný stav nebolo moţné povaţovať za zodpovedajúci „spôsobilý na výkon štátnej sluţby colníka s obmedzením“. Aţ v čase ukončenia liečby mal ţalovaný k dispozícii všetky lekárske podklady, ktoré podstatne modifikovali záver o zdravotnej spôsobilosti ţalobcu na výkon štátnej sluţby colníka.
  7. Tvrdenie ţalovaného o nemoţnosti vyhotoviť nový znalecký posudok, nakoľko ţalobca ako civilista v čase ukončenia liečby uţ nebol v sluţobnom pomere, je

ţalobcu absolútne nesprávne. 6 1Sžso/72/2014 Ţalobca zdôraznil, ţe uţ ustanovenie § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. svojim rozsahom postihuje aj obdobie po skončení sluţobného pomeru, t. j. po zániku postavenia colníka. Uvedená právna norma potom oprávňuje sluţobného posudkového lekára vykonať posúdenie zdravotného stavu aj civilistu.

§ 85ods.

1 písm. g) zák. č. 328/2002 Z. z. lekárskou posudkovou činnosťou u policajtov je posúdenie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu policajta počas trvania služobného pomeru a posúdenie, v akej miere je znížená jeho schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie po skončení služobného pomeru zo zdravotných dôvodov.

  1. Z uvedených dôvodov ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť v celosti ako vecne správny. IV. Právne názory odvolacieho súdu
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné, pretoţe napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. 20. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobkyne), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie 7 1Sžso/72/2014 účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 21. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sţo 84/2007, sp. zn. 6 Sţo 98/2008, sp. zn. 1 Sţo 33/2008, sp. zn. 2 Sţo 5/2009 či sp. zn. 8 Sţo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

  1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka výkladu najmä ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. 8 1Sžso/72/2014
  2. Ţalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo toto preddeterminuje správny výber právnej normy pri riešení sporu súdom. Aţ po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo ţalobcovi na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, ţe uţ prvé procesné, resp. iné pochybenia ţalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je moţné analogicky pouţiť aj vo vzťahu k argumentácii ţalovaného.
  3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
  4. V súvislosti s hore poloţenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, ţe po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku 9 1Sžso/72/2014 a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody) najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke.
  5. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, ţe krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou ustanovenia § 30 písm. e), § 40 ods. 1, § 44 a § 103 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z. z. Jadrom zrušujúceho rozsudku krajského súdu je nepochybne nesprávne právne posúdenie veci (viď bod č. 10), čo krajský súd výslovne vyjadril uvedením § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. vo výrokovej časti rozsudku. Následne v odôvodnení krajský súd vytkol ţalovanému, ţe vychádzajúc z chybnej premisy, ţe ţalobca po ukončení sluţobného pomeru stratil nárok na priznanie invalidného výsluhového dôchodku, pokiaľ „neodchádzal do civilu“ práve z dôvodu nespôsobilosti ďalej vykonávať štátnu sluţbu pre sluţobný úraz alebo chorobu z povolania, tak nepovaţoval za potrebné zobrať do úvahy ţalobcom predloţené listinné dôkazy (najmä lekársku správu a posudok ošetrujúcej lekárky).
  6. Nakoľko právnym základom zrušujúceho rozsudku krajského súdu je titul obsiahnutý v ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. je nutné oprávnenosť tohto uţitia tohto titulu, vzhľadom na protikladnú argumentáciu účastníkov, preveriť.
  7. Predovšetkým z ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z. z. vyplýva moment, od ktorého vzniká nárok na dávku nemocenského, úrazového a výsluhového zabezpečenia. Citované ustanovenie vôbec neviaţe nárok na dávku na status policajta, ako tvrdí ţalovaný. Aj v iných ustanoveniach sa prejavuje vôľa zákonodarcu (systematický výklad) na vznik nároku na rôzne dávky sociálneho zabezpečenia aţ po skončení sluţobného pomeru policajta (v prejednávanej veci colník), t. j. v čase, ak sa adresát dávky nachádza v pozícii „civilistu“, napríklad - § 33 zák. č. 328/2002 Z.z. zakladá nárok po skončení sluţobného pomeru na odchodné, - § 37 zák. č. 328/2002 Z.z. zakladá nárok po skončení sluţobného pomeru na úmrtné pozostalému manţelovi alebo - § 38 zák. č. 328/2002 Z.z. zakladá nárok po skončení sluţobného pomeru na výsluhový dôchodok. 10 1Sžso/72/2014 Preto argumentácia ţalovaného, ţe zák. č. 328/2002 Z. z. vo všeobecnosti pripúšťa vznik dávky iba v čase, ak osoba vykonáva funkciu colníka, nie je správna.

§ 103ods.

2 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení relevantnom pre prejednávanú vec nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. 29. Ďalej vo vzťahu s procesom riadnej aplikácie práva a námietkou ţalobcu Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. spája priamo vznik invalidity so skončením sluţobného pomeru formuláciou „, má odo dňa vzniku invalidity, najskôr však odo dňa skončenia služobného pomeru, nárok na invalidný výsluhový dôchodok.“ V súvislosti s uvedeným nie je moţné opomenúť ustanovenie § 21 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z., ktoré sa týka vymedzenia náhrady za stratu na sluţobnom plate policajta (colníka) pri uznaní invalidity, ktorá sa tu spája so skončením sluţobného pomeru. Samotné vymedzenie pojmu invalidita je zakotvené v ustanovení § 44 zák. č. 328/2002 Z. z.

§ 44zák.

č. 328/2002 Z. z. na vznik a trvanie nároku na invalidný výsluhový dôchodok sa za invaliditu považuje zdravotný stav, v ktorého dôsledku policajt, profesionálny vojak alebo vojak prípravnej služby v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania nie je spôsobilý vykonávať službu v ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch, Hasičskom a záchrannom zbore, Horskej záchrannej službe, Slovenskej informačnej službe, Národnom bezpečnostnom úrade alebo v ozbrojených silách a jeho schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie je v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania znížená najmenej o 20%.

  1. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodrţiavať zásadu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. ţe v obdobných veciach je moţné sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia. Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí. Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd aj v tejto veci stotoţňuje s právnym názorom vysloveným konajúcim senátom v obdobnej veci, a to prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa
  2. mája 2016 sp. zn. 1Sţso/80/2014,

ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre odôvodnenie 11 1Sžso/72/2014 svojich niţšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku zverejnený na internetovej stránke Najvyššieho súdu): „

  1. V uvedenej súvislosti a s prihliadnutím na ideu spravodlivosti a na ústavnú judikatúru citovanú vyššie (viď body č. 10, 11 ako aj 14) však Najvyšší súd musí zdôrazniť, že veľmi starostlivo a obozretne zvažuje v svojej rozhodovacej praxi uplatnenie nižšie uvedenej argumentácie Ústavného súdu (m.m. sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007) týkajúcej sa možnosti súdnym výkladom odstrániť nedostatky legislatívnej činnosti, t. j. že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“
  2. Je nepochybné, a v tomto sa Najvyšší súd stotožňuje aj s odvolacou argumentáciou žalobkyne, že právne normy odvetvia sociálneho práva sa vyznačujú kogentným charakterom, ktorý vo všeobecnosti neumožňuje ich aplikačnú tvrdosť v individuálnom prípade zmierniť, a preto idea aplikačnej spravodlivosti hmotného sociálneho práva tak, ako ju prezentuje krajský súd, nemá v prejednávanej veci opodstatnenie, pokiaľ spoločnosť spravodlivosť chápe ako určitú vlastnosť spoločenského poriadku, ktorá, hoci silne preniká do práva, tak ho dominantne neovláda, ale pôsobí na neho spolu s ideou zákonnosti. Navyše idea aplikačnej spravodlivosti prezentovaná krajským súdom nepochybne vedie nie k extenzívnemu ale k extrémnemu poňatiu výkladu práva bez prihliadnutí na teóriu formálnej a etickej, resp. distributívnej a redistributívnej (procedurálnej) formy spravodlivosti (viď právne teoretické závery obsiahnuté v starogréckych modeloch spravodlivosti alebo v dielach Johna Rawlsa, Dworkina či Cohena), kedy by výsledok aplikácie práva výslovne záležal iba na individuálnom zložení orgánu súdnej moci. Toto by nepochybne malo dopad na popretie ústavného princípu predvídateľnosti práva a k potlačeniu právnej istoty, ako hlavnej funkcie objektívneho práva.“
  3. Zásadnou otázkou v prejednávanej veci bolo posúdenie, či striktné drţanie sa citovaných zákonných ustanovení je vzhľadom na všetky objektívne a špecifické okolnosti daného prípadu súladné s ponímaním materiálneho právneho štátu a či takáto rigidná 12 1Sžso/72/2014 a výlučne formalistická aplikácia zák. č. 328/2002 Z. z. nie je absolútne nespravodlivá a či nie je v príkrom rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu, keďţe povinnosťou súdu (v určitej miere aj správneho orgánu) nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tieţ formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia v právnom štáte smerovať k spravodlivému výsledku.
  4. Ako bolo vo vyššie citovanom texte rozsudku naznačené, výklad ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. nielenţe nevylučuje ale aj logicky viaţe nárok na invalidný výsluhový dôchodok na obdobie po skončení sluţobného pomeru, kedy nejasnosti v degradácii zdravotného stavu colníka môţu vyústiť do stavu invalidity. Potom zásadné zotrvávanie na výklade ustanovenia § 40 takým spôsobom, ţe iba colník má právo ţiadať na preverenie svojho zdravotného stavu, či ešte je alebo uţ nie je spôsobilý vykonávať sluţbu colníka, nie je spravodlivým riešením situácie colníka, u ktorého sa v dôsledku sluţobného úrazu a neistých procesov rekonvalescencie, resp. pomaly sa prejavujúcich dôsledkov choroby z povolania zniţuje jeho schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie na alebo pod hranicu 20%, t. j. dochádza k vzniku negatívneho zdravotného stavu.
  5. Z administratívneho spisu vyplýva, ţe ţalobca bol uvoľnený zo sluţobného pomeru colníka rozhodnutím z 09.09.2011

§ 182ods.

1 zákona č. 200/1998 Z. z. dňom

  1. septembra
  2. Avšak v uvedenej súvislosti nemôţe Najvyšší súd ponechať bez povšimnutia lekársku správu a lekársky posudok o bolestnom a o sťaţení spoločenského uplatnenia, obidve vyhotovené doc. MUDr. X., prednostom traumatologickej ambulancie, dňa 15.11.2011, ktoré signalizujú negatívny zdravotný stav ţalobcu.
  3. Ak by sa Najvyšší súd stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe vyhodnotenie dôsledkov oneskorene zisteného negatívneho zdravotného stavu osoby, ktorej sluţobný stav v nedávnom čase zanikol, uţ nespadá pod oprávnenie posudkových lekárov ţalovaného, potom nie je moţné relevantným spôsobom zistiť, či naznačený (viď lekárske podklady z traumatologickej ambulancie) negatívny stav je moţné označiť za dôsledok sluţobného úrazu ţalobcu. 13 1Sžso/72/2014 Navyše skutkový stav preddeterminuje výber konkrétnej právnej normy, a následný proces oboznamovania sa s obsahom uvedenej právnej normy pôsobí opačne na skutkový stav, t. j. zisťujú sa skutočnosti dovtedy opomenuté. Takýto výklad by nepochybne viedol k odmietnutiu spravodlivosti, čo je však spoločensky neţiaduci stav.
  4. Na uvedenom základe si potom Najvyšší súd mohol osvojiť argumentáciu krajského súdu, ţe vec bola nesprávne právne posúdená. Obdobne ani argumenty ţalovaného v jeho stanovisku nevyhodnotil ako relevantné. V.
  5. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalovaným uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného nemá všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia v zmysle predpisov sociálneho zákonodarstva (vrátane § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. ako aj § 79 a nasl. zák. č. 328/2002 Z. z.). Uvedené rozhodnutie správneho orgánu nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
  6. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich vyššie uvedených rozhodnutiach (najmä uţ v citovanom rozsudku sp. zn. 1Sţso/80/2014), pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 38. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého úspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právny zástupca úspešného ţalobcu 14 1Sžso/72/2014 si svoje právo v zákonnej 3-dňovej lehote neuplatnil (viď vyjadrenie ţalobcu na č. l. 38 aţ 41) a zo spisu ţiadne iné výdavky Najvyššiemu súdu nevyplynuli, nemohla mu byť priznaná ţiadna náhrada.

  1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno–poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho zabezpečenia alebo poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave, dňa
  2. mája 2016 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.