ktorej nehnuteľnosť v celosti bude na podnikateľské 5 Cdo 184/2009 2 účely uţívať ţalovaná 2/ s tým, ţe ţalobcovi sa poskytne náhrada vo forme peňaţného plnenia za uţívanie jeho spoluvlastníckeho podielu. Ţalobcovi náhrada za ţalované obdobie ale poskytnutá nebola, keďţe účastníci sa nevedeli dohodnúť o jej výške. Dospel k právnemu názoru, ţe podstata ţalovaného nároku spočíva v nezhode spoluvlastníkov o právach a povinnostiach vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva v otázke uţívania nehnuteľnosti a s tým súvisiacej primeranej náhrady. Nejde preto o nárok z bezdôvodného obohatenia, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ustanovení §§ 136 ods. 1, 137 ods. 1 a § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona Č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (OZ).
súdu prvého stupňa rozsah tohto nároku sa rovná nájomnému, výšku ktorého stanovil v súlade so Všeobecne záväzným nariadením o cenovej regulácii nájomného z nebytových priestorov vydaným Mestským zastupiteľstvom Š. z
ktorého právo ţalobcu na zaplatenie náhrady za uţívanie nehnuteľnosti vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ, je nesprávny. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k právnemu záveru, ţe ak právny vzťah účastníkov nebol upravený dohodou o platení určitej náhrady za uţívanie časti nehnuteľnosti, ţalovaní, ktorí uţívali vec aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu patriaceho ţalobcovi, získali bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa ale premlčuje v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe
1 OZ, začiatok plynutia ktorej je viazaný na vedomosť oprávneného o tom, ţe došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. V danom prípade ţalobca po celú dobu vedel, ţe spornú nehnuteľnosť neuţíva v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, ţe ju uţívajú v celosti ţalovaní, resp.ţalovaná 2/ a ţe mu ţalovaní neposkytli náhradu za to, ţe predmet podielového spoluvlastníctva uţívajú nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Ţalobca teda vedel o tom, ţe došlo k bezdôvodnému obohateniu a ţe na jeho úkor sa obohatili ţalovaní. 5 Cdo 184/2009 3 Ţalobcovi začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho práva
ţalobcu ním uplatnený nárok na poskytnutie náhrady za uţívanie spoluvlastníckeho podielu nepochybne vyplýva z podielového spoluvlastníctva účastníkov k spoločnej nehnuteľnosti a nie je moţné ho právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Právo teda bolo uplatnené včas a nemohlo sa preto premlčať. Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie (na rozdiel od súdu prvého stupňa) na právnom názore,
ktorého ak medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o výške náhrady za uţívanie nehnuteľnosti, náhradu vo forme peňaţného plnenia uplatnenú podielovým spoluvlastníkom za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, treba povaţovať za právo z bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje
1 OZ v dvojročnej premlčacej dobe. Ţalobca v dovolaní namieta nesprávnosť tohto právneho názoru odvolacieho súdu majúc za to, ţe ním uplatnený nárok vyplýva z podielového spoluvlastníctva účastníkov k spoločnej veci, t.j. zo zákonných ustanovení upravujúcich toto spoluvlastníctvo a v takomto prípade právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Z uvedeného je zrejmé, ţe z hľadiska premlčania uplatneného práva je v posudzovanej veci určujúca správna právna kvalifikácia ţalovaného nároku. Bolo preto potrebné riešiť 5 Cdo 184/2009 4 otázku, či právo spoluvlastníka na náhradu za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu v prípade, ak nedošlo k dohode o náhrade za jej neuţívanie, je nárokom vyplývajúcim priamo zo zákona (§ 137 ods. 1 OZ), alebo ide o nárok z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ).
OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním.
1 OZ vec môţe byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.
1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe obsahom (spolu)vlastníckeho práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona uţívať. Vec môţe byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, ţe vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o uţívanie spoločnej veci. Kaţdý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec uţívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, ţe spoluvlastníkovi nie je zabezpečené uţívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňaţného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec uţíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z uţívania spoločnej veci poskytnúť. Treba zdôrazniť, ţe aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o uţívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju uţívajú, nie je moţné dospieť k záveru, ţe vec je uţívaná bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe uţívania dohodli). Právnym dôvodom na uţívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci nie je totiţ podiel na veci reálne vymedzený tak, ako to správne uviedol aj odvolací súd, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je moţné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov. Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť, ţe ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňaţného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového 5 Cdo 184/2009 5 spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, ţe sa spoluvlastníci o spôsobe uţívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ. Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe
Uvedený nárok nemoţno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich pouţitie nemoţno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiţ a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti uţíva bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o uţívanie veci bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99). V posudzovanej veci je nesporné, ţe účastníci v rozhodujúcom čase boli podielovými spoluvlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, ţe nehnuteľnosť uţívali v celosti ţalovaní, resp. ţalovaná 2/ a ţe ţalobcovi náhradu vo forme peňaţného plnenia neposkytli, keď sa nevedeli dohodnúť na jej výške. Ţalobca sa bezpochyby domáhal peňaţného plnenia voči ţalovaným za to, ţe neuţíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Uplatnil teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníctva, a ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 ods. 1 OZ. Toto právo má majetkovú povahu a premlčuje sa v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe
Ak odvolací súd dospel k inému právnemu názoru a nárok ţalobcu posúdil ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 1 OZ, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok krajského súdu
2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 5 Cdo 184/2009 6 V Bratislave 8. júna 2010 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.