Najvyšší súd Slovenskej republiky 6Sţo/108/2014 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a z členov senátu J

ustanovenia § 250j ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu ako nedôvodnú a účastníkom právo na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal. Podanou ţalobou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. RP/112/2011 z

1. decembra 2011 v prvom výroku, ktorým bolo rozhodnuté, ţe ţalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní 2 6Sţo/108/2014 a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, ţe dňa
2. júna 2011 o cca 20:15 hod. odvysielal na programovej sluţbe Dvojka program Večer pod lampou, súčasťou ktorého bola diskusia o kauze „C.“, ktorou došlo k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej sluţby, za čo mu bola uloţená

§ 64ods.

1 písm.

1. b)zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - odvysielať oznam o porušení zákona. V druhom výroku bolo konštatované, ţe ţalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm.
2. a)zákona č. 308/2000 Z.z. tým, ţe dňa 23. júna 2011 o cca 20:15 hod. odvysielal v rámci programovej sluţby Dvojka program Večer pod lampou, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti prokurátora M. V., Ľ. C. a forenzného psychológa G. D., za čo mu bola uloţená pokuta vo výške 50.000,- €, ktorá nebola predmetom tohto odvolacieho konania. Ţalobca ţiadal napadnuté rozhodnutie v prvom výroku zrušiť a vec vrátiť v tejto časti ţalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení rozsudku skonštatoval, ţe súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, ţe je v súlade so zákonom a v celom rozsahu poukázal na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotoţnil. Ďalej uviedol, ţe pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zákone č. 308/2000 Z.z. bliţšie špecifikované alebo definované a teda spadajú do kategórie neurčitých pojmov. Pre neurčité pojmy platí zásada, ţe je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie práva, aby vymedzil ich obsah. Súd sa stotoţnil s tvrdením ţalovaného, ţe za hlavné kritériá objektivity sa vo všeobecnosti povaţujú: relevancia, transparentnosť, presnosť, úplnosť, vecnosť, vyváţenosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia. Krajský súd uviedol, ţe sloboda prejavu nie je absolútna (neobmedzená), ale má aj v demokratickej spoločnosti svoje limity. Zákonným obmedzením v danom prípade je § 16 ods. 3 písm.
3. a)zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý ukladá vysielateľovi povinnosť zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej sluţby. Uvedená povinnosť je odôvodnená práve ochranou práv a slobôd iných osôb – verejnosti na príjem pluralitných informácií. Cieľom je teda práve ochrana diváka, ktorý má právo na objektívne a nestranné informácie. Poukázal na to, ţe právo verejnosti na pluralitné informácie v médiách vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil názor, ţe občanom ako pasívnym recipientom informácií musí byť umoţnené prijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj vlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť demokratickou (CASE OF CETIN AND OTHERS v. Turkey, Applications nos. 40153/98 and 40160/98, bod č. 64). Súd dal do pozornosti čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii a Rezolúciu 428

tejto logiky časovo ohraničiť vysielanie, ktoré by sa z hľadiska dodrţania § 16 ods. 3 písm.

1. a)zákona č. 308/2000 Z.z. malo posúdiť. Ďalej krajský súd konštatoval, ţe vysielateľ koná v súlade § 16 ods. 3 písm.
2. a)zákona č. 308/2000 Z.z. len pokiaľ zabezpečí všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v konkrétnej relácii a pokiaľ to nie je z objektívnych príčin moţné, je povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v primeranom rozsahu a v časovej nadväznosti v rámci vysielanej programovej sluţby. Za iných ako uvedených okolností nebude realizované právo diváka na objektívne a nestranné informácie, ktoré pre vysielateľa znamená povinnosť toto právo neporušiť a zabezpečiť vo vysielaní programovej sluţby všestrannosť informácií a názorovú pluralitu. Krajský súd akceptoval argumentáciu ţalobcu, ţe odvysielaním predmetnej relácie plnil verejnú objednávku, jej nosná téma isto zaujíma široký okruh divákov a akceptoval tieţ prípustnosť odvysielania aj takého názoru, s ktorým nemusí súhlasiť kaţdý. Nepochyboval o tvrdení ţalobcu, ţe vyvinul primerané úsilie, aby poskytol priestor aktérom prípadu z iného „názorového spektra“ a nekládol ţalobcovi za vinu, ţe odvysielal reláciu aj bez prítomnosti hostí, ktorí sa rozhodli pozvanie neprijať. Nemal tieţ pochybnosti o tom, ţe správny orgán riadne zistil skutkový stav a tieţ správne tento stav právne posúdil, pričom ţalobca nepredloţil ţiaden dôkaz spochybňujúci záver o tom, ţe odvysielal na programovej sluţbe Dvojka program (Večer pod lampou), súčasťou ktorého bola diskusia o kauze „C.“, ktorou došlo nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej sluţby. Krajský súd poznamenal, ţe pokiaľ ţalobca dôkazy zabezpečené v konaní povaţoval za nedostatočné pre záver o porušení zákona, nič mu nebránilo, aby predloţil dôkaz o tom, ţe v rámci vysielania programovej sluţby Dvojka zabezpečil všestrannosť informácií a názorovú pluralitu, teda dôkaz o tom, ţe predmetná kauza bola v primeranom rozsahu a v časovej nadväznosti vysvetlená divákovi z iného ako v predmetnej relácii prezentovaného pohľadu. Konštatoval, ţe k jednostranným názorom a postojom či čiastočným informáciám takto odvysielaným mal ţalobca povinnosť poskytnúť divákovi aj názor odlišný, ktorý nemusí, pokiaľ to nie je moţné, byť odvysielaný v rámci tej istej relácie, stačí aby bol uvedený v rámci programovej sluţby, pričom treba dbať aj na časový aspekt. Krajský súd sa plne stotoţnil so ţalovaným, ţe uvedenie takýchto odlišných názorov v príliš vzdialených časových súvislostiach by nenapĺňalo poţiadavku zabezpečenia všestrannosti informácie a názorovej plurality. 4 6Sţo/108/2014 Krajský súd neprisvedčil ani námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúcej v rozpore medzi výrokom a rozhodnutím. V zhode s názorom ţalovaného krajský súd povaţoval napadnuté rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, pričom ţalobcom namietaný rozpor nie je badateľný z dôvodu, ţe ţalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne hodnotil a analyzoval obsah sankcionovaného programu z hľadiska dodrţiavania povinnosti

§ 16ods.

3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. a podrobne opísal svoje úvahy a právne závery.

názoru krajského súdu niet rozporu medzi tvrdením uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ţe ţalobca v záujme zachovania všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej sluţby nezabezpečil, aby bola kauza „C.“ vo vysielaní programovej sluţby Dvojka v primeranom rozsahu a v časovej nadväznosti vysvetlená divákovi z pohľadu oficiálneho vyšetrovania, a teda nezabezpečil, aby sa divák dozvedel o argumentoch súdu uvedených v právoplatných odsudzujúcich rozsudkoch a výrokom,

ktorého ţalobca odvysielal na programovej sluţbe Dvojka program Večer pod lampou, súčasťou ktorého bola diskusia o kauze „C.“, ktorou došlo k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej sluţby. Konštatácia v odôvodnení nemení význam príslušnej časti výroku (skutkovú vetu), ale na ňu nadväzuje a rozvíja ju v úvahách ţalovaného o spôsobe naplnenia materiálnych znakov správneho deliktu, ktorého sa ţalobca dopustil. Krajský súd uviedol, ţe pokiaľ ide o námietku, ţe rozhodnutie trpí vadou spočívajúcou v tom, ţe Rada (ţalovaná) rozhodla len o výroku, pričom o ostatných náleţitostiach rozhodnutia rozhodla kancelária, túto ţalobca nijako nepreukázal a vychádzala skôr z omylu ako z reálneho poznania relevantných okolností. Niet pochýb o tom, ţe kancelária ţalovaného plní úlohy spojené s organizačným, personálnym, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti ţalovanej a niet pochýb, ţe medzi jej úlohy je zaradená i príprava, resp. vypracovanie, písomného vyhotovenia rozhodnutia (vrátane odôvodnenia a poučenia). Nemoţno to však povaţovať za prejav atrahovania rozhodovacej právomoci ţalovanej a nie je ani výsledkom „rozhodovacej činnosti“ kancelárie ţalovanej. Členovia Rady sa zhodli na výroku rozhodnutia, na čo nepochybne muselo nadväzovať i odôvodnenie tohto výroku. Svojim podpisom na písomne vyhotovenom rozhodnutí predseda ţalovanej potvrdil, ţe sa Rada ako kolektívny orgán s jeho znením stotoţnila. Ďalej krajský súd uviedol, ţe záväznou časťou rozhodnutia nie je odôvodnenie, ale je to práve výrok, ktorý určuje práva a ukladá povinnosti. Z uvedených dôvodov krajský súd na postupe ţalovanej nepostrehol ţiadnu takú vadu namietanú ţalobcom, ktorá by podstatnejším spôsobom mohla ovplyvniť zákonnosť jej rozhodnutia. Čo sa týka poučenia v rozhodnutí, krajský súd rovnako ako ţalovaný toto nepovaţoval za prejav rozhodovacej činnosti správneho orgánu, pretoţe ide o obligatórnu zákonom predpísanú súčasť rozhodnutia. O poučení o moţnosti podať opravný prostriedok (resp. ţalobu na súd) správny orgán nerozhoduje, ale o ňom informuje. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, krajský súd ţalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky ţalobcu 5 6Sţo/108/2014 neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania rozhodol

§ 250kods.

1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Ţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie z dôvodu, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

§ 205ods.

2 písm. f) O.s.p. Krajský súd sa

názoru ţalobcu nesprávne vysporiadal s ustanovením § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko pri posudzovaní otázky, či odvysielaním relácie Večer pod lampou, súčasťou ktorej bola ţivá diskusia o kauze „C.“, bola porušená povinnosť vysielateľa zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej sluţby, je potrebné posúdiť samotnú reláciu Večer pod lampou, ktorá bola odvysielaná dňa 23. júna 2011 v rámci programovej sluţby Dvojka. Okrem tejto skutočnosti súd sa

názoru ţalobcu nesprávne vysporiadal aj s posúdením procesnej stránky správneho konania ţalovanej v súvislosti s chýbajúcim dôkazom v spise ţalovanej. Ustanovenie § 16 ods. 3 písm.

1. a)zákona č. 308/2000 Z.z. je jedným z právnych prostriedkov ochrany spoločnosti od presadzovania jednej ideológie alebo poskytovania priestoru na prezentovanie názorov iba určitej skupiny ľudí vo vysielaní, ktoré sa týka celej programovej sluţby. Aby došlo k porušeniu predmetného ustanovenia, vyţaduje zákon kumulatívne splnenie dvoch podmienok:
2. a)presadzovanie jednej ideológie alebo poskytovanie priestoru na prezentovanie názorov iba určitej skupiny ľudí vo vysielaní,
3. b)v prípade splnenia podmienok

bodu a) neposkytnutie priestoru na presadzovanie viacerých ideológií alebo neposkytnutie priestoru na prezentáciu viacerých názorov, ktoré ale nemusia odznieť v jednej relácii, ale v primeranom časovom slede. Odvysielaním relácie Večer pod lampou dňa 23. júna 2011 nemohol ţalobca porušiť predmetné ustanovenie a to nie z dôvodu, ţe v primeranom časovom slede neposkytol priestor aj na iné názory, ale z dôvodu, ţe samotná relácia nepresadzovala jednu ideológiu, prípadne neprezentovala názory iba určitej skupiny ľudí a teda nebolo nutné túto reláciu kompenzovať odvysielaním ďalšej relácie. Ďalej uviedol, ţe medzi pozvanými hosťami neboli len odsúdení v kauze „C.“, ale aj obhajca odsúdených, súdny lekár- znalec, dokumentaristi a telefonicky svedkyňa z Francúzska. Z toho je

ţalobcu zrejmé, ţe vo vysielaní nebol poskytnutý priestor len určitej skupine ľudí, ale tento priestor bol poskytnutý aj nestranným osobám. Súdny lekár a dokumentaristi boli nestranné osoby, ktoré zabezpečili objektívnosť a nestrannosť relácie, nakoľko títo nie sú v kauze „C.“ účastníkmi konaní. Skutočnosti, ktoré prezentovali boli 6 6Sţo/108/2014 moţno v prospech odsúdených, ale vzhľadom na slobodu prejavu majú právo prezentovať svoje vlastné názory. Ţalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţo/13/2012, z ktorého vyplýva, cit. „pokiaľ sa aj hostia pozvaní do relácie vyjadrovali kriticky, neznamená to, že táto kritika nebola konštruktívna a objektívna. Skutočnosť, že program obsahuje aj kritické názory neznamená, že by bola recipientovi odňatá možnosť vytvoriť si vlastný úsudok o diskutovanej téme.“ Okrem zúčastnených hostí boli do diskusie pozvaní aj prokurátor, dvaja sudcovia, dvaja svedkovia, vyšetrovateľ a psychológ. Skutočnosť, ţe odmietli pozvanie nemôţe

ţalobcu zakladať neobjektívnosť relácie s následkom nezabezpečenia všestrannosti informácií a názorovej plurality. V relácii priamo moderátor uviedol zoznam hostí, ktorých do diskusie pozval a rovnako uviedol aj dôvody, prečo neprišli. Z toho jednoznačne

ţalobcu vyplýva, ţe aj iné strany mali priestor, resp. moţnosť vyjadriť sa. To, ţe vyuţili právo odmietnuť pozvanie, nemôţe zakladať neobjektívnosť relácie. Je samozrejmosťou, ţe odvysielanie citlivej témy sa niektorým ľudom nemusí páčiť. V prípade, ak by vysielateľ chcel odvysielať citlivú tému a neúčasť osôb by spôsobila neobjektívnosť, za čo môţe byť vysielateľ sankcionovaný, malo by to taký následok, ţe ľudia, ktorým nevyhovuje odvysielanie relácie by proste odmietli pozvanie, vysielateľ by danú reláciu nemohol odvysielať a teda by nemohol zabezpečovať svoju informačnú povinnosť a sluţbu verejnosti. Moderátor relácie uplatnil v tomto prípade inštitút prázdneho kresla. V tomto prípade je

ţalobcu zavádzajúce vyjadrenie ţalovanej, keď uvádza bezpredmetnosť tohto inštitútu v prípade, ak hosť pozvanie prijme, avšak diskusie sa napriek svojmu prechádzajúcemu prísľubu nezúčastní. Inštitút prázdneho kresla, ako uţ s názvu vyplýva sa uplatňuje pri neúčasti osôb, pričom je irelevantné, či pozvaný hosť vopred pozvanie prijme, alebo odmietne. Z tohto dôvodu je argumentácia ţalovanej zavádzajúca. V relácii odzneli aj oficiálne verzie skutku, sám obhajca odsúdených uviedol skutočnosti z oficiálneho rozhodnutia, boli spomenuté výsledky z detektora lţi a sprostredkovane aj vyjadrenia znalcov a teda v relácii neodzneli len vyjadrenia odsúdených, ako to tvrdí ţalovaná. Odvysielaná relácia

názoru ţalobcu bola nestranná a objektívna a z tohto dôvodu nebolo potrebné túto reláciu kompenzovať odvysielaním ďalšej relácie a bola zabezpečená všestrannosť informácií a názorová pluralita v rámci vysielanej programovej sluţby. Ďalej ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe dôkaz, o ktorý sa ţalovaná opierala pri vydávaní rozhodnutia nie je obsahom administratívneho spisu. Ţalovaná disponovala monitoringom programovej sluţby zo zdrojov spoločnosti Slovakia Online s.r.o., pričom tento monitoring sa v administratívnom spise nenachádzal. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, ţe cit. „pokiaľ žalobca dôkazy zabezpečené v konaní považoval za nedostatočné pre záver o porušení zákona, nič mu nebránilo aby predložil dôkaz o tom, že v rámci vysielania programovej služby Dvojka zabezpečí všestrannosť informácií a názorovú pluralitu, teda dôkaz o tom, že predmetná kauza bola v primeranom rozsahu a v časovej nadväznosti vysvetlená divákovi z iného ako v predmetnej relácii prezentovaného pohľadu.“ Toto odôvodnenie súdu povaţoval ţalobca za neprijateľné najmä z toho dôvodu, ţe dôkazné bremeno presunul z jedného účastníka konania (ţalovanej) na druhého účastníka konania (ţalobcu). V prípade, ak ţalovaná vydala rozhodnutie, ktoré opiera o dôkaz, ktorý 7 6Sţo/108/2014 sa nenachádza v administratívnom spise, vydala rozhodnutie na základe neexistujúceho dôkazu, čo je v rozpore so zákonom a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 26/94 z 10. mája 1994, v zmysle ktorého kaţdé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Ţalobca uviedol, ţe ustanovenie § 23 ods. 1 správneho poriadku zabezpečuje, aby kaţdý účastník mohol účinne brániť svoje práva, najmä právo nazerať do spisov, aby sa mohol vyjadriť k dôkazom a na základe toho sa účinne brániť napr. aj spochybnením dôkazu. Odôvodnenie súdu sa dostáva aj do kolízie so základným pravidlom správneho konania,

ktorého, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia. Z ustanovenia § 65 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, ţe rada môţe uloţiť povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona, ak je účelné a potrebné, aby sa verejnosť o tomto porušení dozvedela. Za odvysielanie relácie bola ţalobcovi uloţená sankcia 50.000,- € za zásah do ľudskej dôstojnosti M. V., Ľ. C. a G. D.. Ţalobca uviedol, ţe uloţenie tejto sankcie bolo medializované v mienkotvorných denníkoch a na spravodajských portáloch, ako napr. www.topky.sk dňa 21. decembra 2011, www.sme.sk dňa 20. decembra 2011, www.pluska.sk dňa 27. februára 2013, www.medialne.etrend.sk dňa 27. februára 2013, www.pravda.sk dňa 27. februára 2013, www.teraz.sk dňa 27. februára 2013 a iné. Tieto informácie sú ľahko dostupné aj cez internetové vyhľadávače. Aj napriek skutočnosti, ţe

názoru ţalobcu, odvysielaním relácie Večer pod lampou dňa 23. júna 2011, neporušil povinnosť zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej sluţby, aj v prípade keby sa odvolací súd stotoţnil s argumentáciou ţalovanej aj napriek tomu, ţe správne konanie trpí vadou nepreskúmateľnosti, mal za to, ţe v tomto prípade nie je ani účelné, ani potrebné, aby sa verejnosť o tomto porušení dozvedela, nakoľko verejnosť je o tejto veci mediálne informovaná uţ dva roky. III. K podanému odvolaniu sa vyjadrila ţalovaná, ktorá argumentáciu ţalobcu týkajúcu sa právneho posúdenia s ohľadom na ustanovenie § 16 ods. 3 písm.

1. a)zákona č. 308/2000 Z.z. – v súvislosti s ktorým ţalobca uviedol, ţe samotný program Večer pod lampou z 23. júna 2011 bol informačne všestranný a názorovo pluralitný – jednoznačne odmietla ako účelovú a zavádzajúcu. Rada poukázala na konštatovanie krajského súdu, ktorý v napadnutom rozsudku výslovne uviedol, cit. „Poukazujúc na vyššie definovanú povinnosť zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby ako súčasti práva verejnosti na pluralitné informácie súd nemal pochybnosti o tom, že správny 8 6Sţo/108/2014 orgán riadne zistil skutkový stav a tiež správne tento stav právne posúdil, pričom žalobca nepredložil žiaden dôkaz spochybňujúci záver o tom, že odvysielal na programovej službe Dvojka program (Večer pod lampou), súčasťou ktorého bola diskusia o kauze „C.“, ktorou došlo k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej služby.“ Z uvedeného vyplýva, ţe krajský súd sa posúdením samotnej relácie musel zaoberať, pričom jednoznačne potvrdil záver ţalovanej o jednostrannom zameraní tohto programu. V predmetnom vydaní programu Večer pod lampou bola uvedená kauza prezentovaná z pohľadu odsúdených, jedného z ich obhajcov, súdneho lekára, ţurnalistov a politika, ktorí poukazovali na nezákonnosť vyšetrovania a celého procesu tým, ţe naznačovali, ţe mohlo dôjsť k justičnému omylu. V kauze „C.“ však súdy vyniesli rozsudky, ktoré uznali prítomných odsúdených vinnými a je teda zrejmé ţe existuje oficiálna, súdmi potvrdená, verzia priebehu danej kauzy, ktorá je odlišná od tej prezentovanej v predmetnom vydaní programu Večer pod lampou. Pokiaľ ţalobca uviedol, ţe odmietnutie účasti oslovených osôb v diskusii mu nemôţe byť kladené za vinu a nemôţe znamenať obmedzenie moţnosti odvysielať diskusiu s ostatnými hosťami, ţalovaná poukázala na stranu 27 napadnutého rozhodnutia, kde uviedla, cit.: „Vzhľadom na povahu povinnosti vyplývajúcej z predmetného ustanovenia a možnosť prezentovať oficiálnu verziu kauzy „C.“ vo vysielaní aj bez prítomnosti moderátorom oslovených subjektov je zrejmé, že odmietnutie pozvania oslovených hostí do diskusie neoprávňovalo účastníka konania na jednostranné prezentovanie názorov tak v programe ako aj v rámci programovej služby“. Ţalovaná teda nepovaţovala za nezákonné odvysielanie diskusie s prítomnými hosťami, ale za protiprávne vyhodnotila konanie ţalobcu spočívajúce v tom, ţe vo vysielaní programovej sluţby Dvojka odznené informácie ţiadnym spôsobom neobjektivizoval, čím nezabezpečil, aby v rámci tejto programovej sluţby boli prezentované v súvislosti s témou „C.“ všestranné informácie.“ Ţalovaná ďalej uviedla, ţe okrem toho v napadnutom rozhodnutí poukázala na existenciu viacerých subjektov, iných ako ţalobcom oslovených osôb, ktoré sa predmetnou kauzou zaoberali a mohli by ju divákovi priblíţiť z pohľadu oficiálneho vyšetrovania, dôkazov a argumentov, ktoré súd vo svojich rozsudkoch pouţil a riadil sa nimi. Ţalovaná v napadnutom rozhodnutí tieţ poukázala na rozsiahle písomné stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktoré poskytla po odvysielaní predmetného programu ako reakciu na jeho obsah. Uvedené stanovisko predstavuje konkrétny názor na danú kauzu, iný ako tie prezentované hosťami predmetného vydania programu Večer pod lampou. Jedná sa o oficiálne stanovisko, ktoré mal ţalobca k dispozícii a mal teda moţnosť oboznámiť diváka s jeho obsahom v inom vydaní programu Večer pod lampou alebo v inom programe vysielanom v rámci programovej sluţby Dvojka a poskytnúť tak divákovi všestranné informácie o kauze „C.“. Pokiaľ ide o odvolanie sa na tzv. inštitút prázdneho kresla, ţalovaná zastala názor, ţe ten treba v danej veci posudzovať s ohľadom na skutočnosť, ţe tvorcovia predmetného programu od začiatku vedeli o neúčasti niektorých pozvaných hostí, mali teda čas a priestor zadováţiť si potrebné informácie z oficiálnych zdrojov, no napriek tomu tvrdenia odvysielané 9 6Sţo/108/2014 v relácii nekorigovali s oficiálnymi informáciami z právoplatných rozsudkov. Ţalovaná pripomenula, ţe napadnutým rozhodnutím nesankcionovala ţalobcu za to, ţe predmetnú diskusiu odvysielal napriek neprítomnosti zástupcov iného názorového spektra na danú tému, s tým dôsledkom, ţe diskusia tak vyznela jednoznačne jednostranne a zaujato, ale za to, ţe v rámci programovej sluţby Dvojka neprezentoval v primeranom rozsahu iný, ako v predmetnej diskusii predkladaný pohľad na kauzu „C.“. Vo vzťahu k procesnej námietke ţalobcu, ţalovaná uviedla, ţe z povahy § 16 ods. 3 písm.
2. a)zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, ţe ţalovaná je povinná posudzovať vysielanie programovej sluţby ako celku. Ţalovaná teda zisťovala, či existujú ďalšie skutočnosti, ktoré by mala vziať pri skúmaní súladu vysielania s § 16 ods. 3 písm.
3. a)zákona č. 308/2000 Z.z. do úvahy. Keďţe takéto skutočnosti neexistovali, nemôţu existovať o nich ani podklady, ku ktorým by mal správny orgán dať moţnosť sa vyjadriť účastníkovi konania. Samotný spôsob, ktorý ţalovaná zvolila na zisťovanie existencie týchto skutočností, teda rešerš informácií umiestnených vo verejne prístupnej databáze, je záleţitosťou procesnej ekonomiky vedenia správneho konania a nie je ţiadny dôvod na to, aby sa k nemu účastník konania vyjadroval. Obsah vysielania programovej sluţby Dvojka je pre ţalobcu všeobecne známy, keďţe sa jedná o jeho vysielanie a preto tvrdenie, ţe nemal moţnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a vyjadriť sa k nemu je

názoru ţalovanej taktieţ účelové. Krajský súd v napadnutom rozsudku nepresunul dôkazné bremeno na ţalobcu, tak ako to tvrdí ţalobca v odvolaní, ale iba konštatoval, ţe ţalobca nepredloţil dôkaz, ktorým by vyvracal skutkový stav zistený ţalovanou. Radou zistený skutkový stav jednoznačne nepreukázal, ţe by v súvislosti s témou „C.“ vo vysielaní programovej sluţby Dvojka došlo v relevantnom časovom období a v relevantnom rozsahu k odvysielaniu informácií, ktoré by zabezpečili všestranné informovanie o danej kauze. Keďţe ako podklad pre predmetné rozhodnutie neexistovali ţiadne ďalšie relevantné skutočnosti, a ich existenciu netvrdil ani účastník konania, pričom z predmetu správneho konania bolo zrejmé, ţe sa bude Rada zaoberať a posudzovať programovú sluţbu ako celok, podkladom pre napadnuté rozhodnutie boli v konečnom dôsledku len záznam vysielania predmetného orgánu, prepis/popis skutkového stavu a písomné vyjadrenie účastníka konania k predmetu správneho konania. V oznámení o začatí správneho konania bol ţalobca vyzvaný, aby navrhol dôkazy a vyjadril sa k predmetu správneho konania a zároveň, aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie, z čoho vyplýva, ţe od samého začiatku správneho konania bol ţalobca poučený o jeho procesných právach a vedel čo tvorí v danom štádiu podklad pre rozhodnutie. K tvrdeniam ţalobcu ohľadom uloţenia sankcie vo výške 50.000,- € ţalovaná uviedla, ţe ţalobca nerozlišuje medzi dvoma kvalitatívne úplne odlišnými porušeniami zákona č. 308/2000 Z.z., ktorých sa dopustil odvysielaním predmetného programu Večer pod lampou. Zatiaľ čo uvedená pokuta vo výške 50 000,- € bola ţalobcovi uloţená za porušenie povinnosti stanovenej v § 19 citovaného zákona, t.j. za zásah do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, sankcia vo forme povinnosti odvysielať oznam o porušení zákona

§ 65

zodpovedá v prejednávanej veci správnemu deliktu, spočívajúcemu v porušení povinnosti v zmysle § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., čiţe povinnosti zabezpečiť 10 6Sţo/108/2014 všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej sluţby. Toto nezákonné konanie ţalobcu bolo

názoru ţalovanej natoľko intenzívne a viedlo k tak závaţným dôsledkom, ţe Rada dospela k jednoznačnému záveru, ţe je účelné a potrebné, aby sa verejnosť o danom porušení dozvedela. Informácie týkajúce sa uloţenej pokuty, medializované v tlači a na spravodajských portáloch, sú v tejto súvislosti

ţalovanej úplne irelevantné. Záverom ţalovaná uviedla, ţe povaţuje dôvody na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia uvádzané ţalobcom za neopodstatnené. Napadnuté rozhodnutie má všetky zákonom poţadované náleţitostí, je riadne odôvodnené čo sa týka obsahu aj druhu uloţenej sankcie. Účelnosť sankcie – odvysielanie oznamu o porušení zákona za porušenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. je odôvodnené závaţnosťou sankcionovaného konania, v dôsledku ktorého nedošlo v rámci vysielanej programovej sluţby k všestrannému a vyváţenému informovaniu verejnosti o kauze „C.“. Ţalovaná preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S/129/2012 z 18. júna 2014 potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

§ 250ja ods.

2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako súd prvého stupňa zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu č. RP/112/2011 z 20. decembra 2011, ţiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím mu bola uloţená sankcia za porušenie zákona o vysielaní a retransmisii. Odvolací súd preto preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Odvolací súd dáva do pozornosti, ţe predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím ţalovaný uloţil ţalobcovi sankciu za porušenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. 11 6Sţo/108/2014

§ 16ods.

3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej sluţby.

§ 15ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich obsahu moţno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.

§ 64ods.

1 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloţenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá túto sankciu: odvysielanie oznamu o porušení zákona.

§ 65zákona č.

308/2000 Z.z., povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona môţe rada vysielateľovi uloţiť, ak vysielateľ vysielal programy alebo iné zloţky programovej sluţby v rozpore s § 16 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) a b), § 19 a § 20 ods. 1 a 3 a je účelné a potrebné, aby sa verejnosť o tom porušení dozvedela; rozsah, formu a vysielací čas určí rada.

§ 71ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z., na konanie

tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 aţ 68 zákona o správnom konaní.

§ 3ods.

4 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.

§ 32ods.

2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

§ 32ods.

3 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

§ 33ods.

1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

§ 34ods.

3 správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych 12 6Sţo/108/2014 noriem, vo veci riadne zistil skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ ţalobu

§ 250jods.

1 O.s.p. zamietol. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č.

ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať moţnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Odvolací súd z predloţeného spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis ţalovaného správneho orgánu zistil, ţe ţalovaná preskúmavaným rozhodnutím č. RP/112/2011 z 20. decembra 2011 v prvom výroku uloţila ţalobcovi

§ 64ods.

1 písm.

1. b)č. 308/2000 Z.z. sankciu – odvysielať oznam o porušení zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm.
2. a)tohto zákona, ktorého sa ţalobca dopustil tým, ţe dňa 23. júna 2011 o cca 20:15 hod. odvysielal na programovej sluţbe Dvojka program Večer pod lampou, súčasťou ktorého bola diskusia o kauze „C.“, ktorou došlo 13 6Sţo/108/2014 k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci vysielanej programovej sluţby. Oznámenie o začatí správneho konania bolo ţalobcovi doručené dňa 26. septembra 2011 s výzvou na vyjadrenie a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a nenavrhne ţiadne dôkazy. Ţalobca na základe tejto výzvy zaslal ţalovanej vyjadrenie, ktorej jej bolo doručené dňa 6. októbra 2011, v ktorom uviedol, ţe odvysielaním programu sa nedopustil porušenia § 16 ods. 3 písm.
3. a)zákona č. 308/2000 Z.z. a ţiadal konanie zastaviť, pričom nenavrhoval ţiadne dôkazy. Ţalovaná po oboznámení sa so skutkovým stavom na zasadnutí dňa 20. decembra 2011 rozhodla napadnutým rozhodnutím. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, ţe ţalovaná mala za preukázané, ţe ţalobca dňa 23. júna 2011 o cca 20:15 hod. odvysielal na programovej sluţbe Dvojka program Večer pod lampou, kde v druhej časti relácie v rozsahu vysielacieho času cca 3 hodiny sa venoval kauze „C.“. V tejto časti programu boli hosťami štyria odsúdení v prípade „C.“, ktorí opisovali priebeh vyšetrovania a následného súdneho procesu. Ďalšími hosťami v predmetnej kauze boli patológ, súdny lekár, dokumentarista a ďalší traja hostia, ktorí o prípade „C.“ publikovali viacero článkov. Do diskusie sa zapojila telefonicky priamym vstupom priateľka jedného z odsúdených pochádzajúca z Francúzska. Vyjadrenia všetkých zúčastnených predmetného programu vyzneli viac-menej v prospech odsúdených. Ţalobca zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 16 ods. 3 písm.
4. a)zákona č. 308/2000 Z.z. zabezpečiť, aby v rámci programovej sluţby Dvojka bola v pribliţne rovnakom rozsahu ako v napadnutom programe a v primeranej časovej nadväznosti divákovi prezentovaná oficiálna verzia kauzy „C.“ a aby bol divák oboznámený s argumentáciou a závermi súdu vynesenými v odsudzujúcich rozsudkoch. Poukázala na to, ţe zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty platí aj v prípade zákona o vysielaní a retransmisii ako aj správneho poriadku, ktoré nevyţadujú pri preukázaní, ţe došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k porušeniu objektívne došlo, alebo nie s tým, ţe ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umoţnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj ţe okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môţu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania. Odvolací súd zastáva aj názor, ţe v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloţenie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, ţe následky ním vzniknuté môţu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. V správnom konaní správny orgán konajúci

ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii postupuje

ustanovení správneho poriadku. Povinnosťou ţalovaného správneho orgánu preto bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania - ţalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti 14 6Sţo/108/2014 svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie si tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá ţiadne dôkazy a k veci sa ţiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môţe sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom aj k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môţe sa vyjadriť k otázkam skutkovým aj právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším moţným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môţe pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umoţnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môţe mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu. Odvolací súd mal z obsahu administratívneho spisu v danej veci preukázané, ţe ţalovaný ţalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie sa k veci a na navrhnutie alebo predloţenie dôkazov s poučením o jeho procesných právach. Podkladom pre rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu bol záznam z vysielania programu Večer pod lampou z

1. júna 2011 a prepis/opis skutkového stavu predmetného programu. Ţalobca sa v správnom konaní v danej veci vyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhoval Rade vykonať ţiadne dôkazy, ani sám ţiadne dôkazy nepredloţil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy. Odvolací súd v danej veci zastáva názor, ţe ţalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny názor. Nemoţno vytýkať správnemu orgánu, ţe by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváţenia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, ţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi správneho konania - ţalobcovi dobre známe, pretoţe podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný program Večer pod lampou dňa
2. júna 2011, prepis/opis skutkového stavu programu a vyjadrenie ţalobcu. Ţalovaný správny orgán v danej veci teda v správnom konaní umoţnil účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom konaní nevyuţil svoje právo a ţiadne návrhy v konaní nevzniesol, ţiadne dôkazy nepredloţil a ani ţiadne dôkazy nenavrhoval vykonať. Čo sa týka odvolacej námietky ţalovaného, ţe súčasťou administratívneho spisu nebol monitoring spoločnosti Slovakia Online s.r.o. vykonaný v období od
3. januára 2011 do
4. septembra 2011 odvolací súd uvádza, ţe uvedený monitoring nebol podkladom a rozhodujúcim dôkazom pre rozhodnutie ţalovanej, nakoľko 15 6Sţo/108/2014 ním neboli zistené ţiadne skutočnosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, o ktoré dôkazy sa ţalovaná opierala a ktoré vzala do úvahy pri ukladaní sankcie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe ţalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďţe umoţnil, aby sa ţalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 26/94 z
5. mája 1994 uvádzaného ţalobcom odvolací súd uvádza, ţe v danom prípade išlo o konanie, resp. o nekonanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, nakoľko bola v dotknutej veci nečinná, o čo v prejednávanom prípade nejde a preto konanie ţalovanej nepredstavovalo porušenie ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Odvolací súd taktieţ nemohol prihliadnuť na ďalšiu námietku ţalobcu, ktorou namietal, ţe prvostupňový súd nesprávne právne posúdil ustanovenie § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko neboli kumulatívne splnené podmienky a to presadzovanie jednej ideológie alebo poskytovanie priestoru na prezentovanie názorov iba určitej skupiny ľudí vo vysielaní a zároveň, ţe neposkytol priestor na presadzovanie viacerých ideológií alebo na prezentáciu viacerých názorov, ktoré ale nemusia odznieť v jednej relácii, ale v primeranom časovom slede. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe k jednostranným názorom, komentárom, postojom, či informáciám, ktoré boli prezentované v relácii nielen odsúdenými, ale aj ostatnými hosťami, má vysielateľ povinnosť poskytnúť divákovi aj odlišný názor v prípade, ak ide o spor, resp. konflikt medzi dotknutými stranami, sprostredkovať názor dotknutej strany, navyše, keď ide o takú citlivú kauzu vnímanú širokou verejnosťou aj v súčasnosti, kde sa priam vyţaduje, aby si divák vytvoril vlastný názor na základe vyjadrení oboch strán, resp. kde sa vyţaduje, aby v neprítomnosti osôb druhej strany aspoň moderátor svojimi poznámkami a komentármi zabezpečil objektivitu vysielanej relácie, čo tieţ absentuje. Ţalobca v podanom odvolaní tvrdil, ţe sa zúčastnené osoby vyjadrovali aj k dôkazom, ktoré boli posudzované súdom, avšak znova len v prospech odsúdených, chýbala konfrontácia so všetkými kľúčovými dôkazmi, nebolo uvedené, o ktoré dôkazy sa súd opieral pri rozhodovaní a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní dôkazov, ktoré dôkazy nevzal do úvahy a z akých dôvodov. Odvolací súd je toho názoru, ţe ţalovaný správne posúdil, ţe divák po vypočutí relácie nemohol nadobudnúť dojem, ţe názory, ktoré v relácii odzneli, boli kvalitatívne a kvantitatívne pluralitné a všestranné, a aj v tejto časti povaţoval rozhodnutie krajského súdu za správne. Nemoţno súhlasiť s názorom ţalobcu, ţe predmetná relácia nepresadzovala jednu ideológiu, prípadne neprezentovala názory iba určitej skupiny ľudí a teda nebolo nutné túto reláciu kompenzovať odvysielaním ďalšej relácie. K inštitútu prázdneho kresla je potrebné uviesť, ţe uloţenie sankcie nesúviselo so skutočnosťou, ţe pozývaní hostia neprijali pozvanie na vysielanie a, ţe diskusia prebiehala v neprítomnosti týchto hostí, ale v tomto smere odvolací súd súhlasí s názorom ţalovanej, 16 6Sţo/108/2014 ţe predmetná sankcia bola uloţená za to, ţe ţalobca v rámci programovej sluţby Dvojka neprezentoval v primeranom rozsahu iný, ako v predmetnej diskusii predkladaný pohľad na kauzu „C.“, keďţe v relácii bol prezentovaný len jeden pohľad na danú kauzu, ktorý nebol vyváţený objektívne inými faktami, resp. faktami, o ktoré sa opieral súd. Odvolací súd dodáva, ţe tak mohol ţalobca urobiť napríklad následne po tom, čo mu bolo doručené vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k obsahu relácie. K tvrdeniam ţalobcu uvedeným v odvolaní ohľadom uloţenia pokuty vo výške 50.000,- € v druhom výroku napadnutého rozhodnutia a ku skutočnosti, ţe verejnosť uţ bola informovaná o jej uloţení, senát odvolacieho súdu povaţuje za potrebné uviesť, ţe peňaţná sankcia bola ţalobcovi uloţená za porušenie povinnosti uloţenej

§ 19zákona č.

308/2000 Z.z. za zásah do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, pričom sankcia, ktorá bola predmetom tohto konania, t.j. uverejnenie oznámenia o porušení zákona bola uloţená za porušenie povinnosti v zmysle § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. – zabezpečiť všestrannosť a pluralitu názorov vo vysielaní. Ide teda o dve odlišné sankcie za konanie ţalobcu a skutočnosť, ţe verejnosť je uţ oboznámená s pokutou je právne irelevantná. Z uvedených dôvodov odvolací súd po prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu a jemu predchádzajúceho procesného postupu skonštatoval, ţe záver ţalovaného zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o vysielaní a retransmisii. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny

§ 250ja ods.

3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď v postupe a rozhodnutí ţalovanej nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovalo konštatovanie, ţe napadnuté rozhodnutie a postup ţalovanej sú nezákonné. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd

ustanovenia § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c veta prvá O.s.p. tak, ţe v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). 17 6Sţo/108/2014 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. mája 2016 JUDr. Alena Adamcová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková