Obsah (4)

§ 142§ 35§ 243a§ 242

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 MCdo 4/2015 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. M. A., bývajúcemu v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú

jej prílohami podľa ústavného súdu nesignalizovala dostatočne dôvodný záver (dôvodné podozrenie), ţe sudca mohol na tam uvedenom skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Uzavrel, ţe v ţiadosti sa generálny prokurátor otázkou úmyselného zavinenia nielenţe vôbec nezaoberal, ale táto ani nevyplynula zo ţiadneho vykonaného dôkazu. Následne vyšetrovateľ PZ - PPZ, ÚBOK, OBPK Západ - Nitra uznesením ČVS:PPZ- 104/BPK-Z-2009 zo dňa

1. decembra 2010 podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. b/ Tr. por. trestné stíhanie zastavil. Ţalobca ţiadosťou z
2. marca 2011 sa domáhal na Generálnej prokuratúre SR predbeţného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a ţiadal, aby Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR mu uhradila 500.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré podľa neho zodpovedá intenzite zásahu do jeho práv. Listom z
3. apríla 2011 oznámila Generálna prokuratúra SR ţalobcovi, ţe zo strany 3 5 MCdo 4/2015 prokuratúry neboli zistené nezákonné rozhodnutia ani nesprávny úradný postup a za škodu spôsobenú v trestnom konaní vyšetrovateľom zodpovedá Ministerstvo vnútra SR. Ţiadosťou z
4. mája 2011 sa ţalobca domáhal predbeţného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom aj na Ministerstve vnútra SR, ktoré tejto ţiadosti písomným stanoviskom zo
5. novembra 2011 nevyhovelo s poukazom na to, ţe neboli naplnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, ţe základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 cit. zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009, kde bolo interpretované toto ustanovenie tak, ţe nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nemoţno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto povaţovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vzneseniu obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, tzn. ţe zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, ţe výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, ţe nejde o trestný čin, zároveň to znamená, ţe podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Uvedený výklad povaţoval za potrebné pouţiť pre prejednávaný prípad, vyšetrovateľ na základe záväzného pokynu prokurátora začal trestné stíhanie, ktoré bolo následne právoplatne zastavené. Tým sa trestné (prípravné) konanie skončilo, podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, ústavný súd odoprel súhlas k trestnému stíhaniu ţalobcu z dôvodu, ţe skutok, pre ktorý začalo trestné stíhanie spadá do rozhodovacej činnosti súdu a nemôţe byt' predmetom trestného stíhania a ţiadosť generálneho prokurátora nebola odôvodnená ani 4 5 MCdo 4/2015 vo vzťahu k dôvodnosti podozrenia zo spáchania prečinu a týmto je potom daná nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Zo skutkovej vety uvedenej v uznesení o začatí trestného stíhania je osoba podozrivá zo spáchania prečinu zneuţívania právomoci verejného činiteľa celkom zreteľne identifikovaná, pretoţe sa jedná o osobu v postavení sudcu Okresného súdu Trenčín, ktorý pojednával vec sp.zn. 4T/114/2007 obvinených P. M. a spol. a s takto definovaných znakov osoby je takáto osoba celkom jednoznačne poznateľná a konkrétna a z takto formulovaného uznesenia je bezpochyby zistiteľné, ţe touto osobou je sudca Okresného súdu v Trenčíne JUDr. M. A., t.j. ţalobca. Táto osoba bola od začiatku orgánom prokuratúry známa, trestné stíhanie smerovalo proti osobe ţalobcu od začiatku, čo vyplýva aj z priebehu prípravného konania, z výsluchov svedkov a ostatných zadovaţovaných dôkazov a napokon zo samotnej ţiadosti generálneho prokurátora o vydanie ţalobcu na trestné stíhanie, ktorá po udelení súhlasu ústavným súdom otvorene smerovala k vzneseniu obvinenia ţalobcu. Keďţe uznesenie o začatí trestného stíhania bolo zastavené, súd prvého stupňa z týchto dôvodov ustálil, ţe ţalobca má podľa § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Povaţoval za splnené všetky predpoklady na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. nezákonné rozhodnutie, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe u ţalobcu došlo k značnému zníţeniu dôstojnosti a spoločenskej váţnosti, a preto je odôvodnené priznanie nemajetkovej ujmy. Ţalobca je sudcom Okresného súdu Trenčín, pričom zo svedeckých výpovedí bolo preukázané, ţe kolegovia ţalobcu a zamestnanci Okresného súdu Trenčín mali vedomosť o začatí trestného stíhania v súvislosti s osobou ţalobcu, dokonca táto téma bola prednesená na porade zamestnancov súdu a rozprávalo sa o tom medzi notármi, advokátmi, prokurátormi, občanmi mimo právnickú obec, čo potvrdili svedkovia Mgr. P. M., JUDr. L. H., M. Ď., JUDr. J. Š.. Prihliadol i na to, ţe ţalobcu ako sudcu, ktorý rozhodoval vo viacerých mediálne známych kauzách pozná verejnosť a je z médií známy aj ako bývalý hovorca Okresného súdu Trenčín z čoho je zrejmé, ţe zásah do jeho cti a váţnosti bol výrazne spôsobilý zníţiť váţnosť jeho osoby v spoločnosti, jeho česť a dôstojnosť ako pred kolegami tak i pred osobami pôsobiacimi v policajnom zbore i pred verejnosťou. Pre záver o značnom zníţení dôstojnosti ţalobcu a jeho váţnosti v profesijnej sfére ich spoločnosti poukázal na to, ţe svedecké výpovede jednoznačne opísali vnímanie osoby ţalobcu v postavení naznačujúcom trestnú činnosť a je bez pochyby, ţe takéto vnímanie morálneho profilu osoby ţalobcu cez pochybnosti o jeho čestnosti spôsobili nemajetkovú ujmu medzi kolegami i priateľmi, ľuďmi, ktorí ho poznali z jeho rozhodovacej 5 5 MCdo 4/2015 činnosti, alebo z médií. Povaţoval za nepochybné, ţe hrozba trestného stíhania vyvolala u ţalobcu pocit neistoty zo zabezpečenia rodiny, manţelky a detí, v prípade, ţe by bolo vznesené obvinenie, mohol mu byť pozastavený podľa § 22 ods. 1 zák.č. 385/2000 Z.z. výkon jeho funkcie, čo by následne spôsobilo stratu na príjme, na ktorý je odkázaná jeho rodina. Zohľadnil zásady uvedené v § 17 ods. 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. povaţoval za primerané zásahu do práv ţalobcu, ţe k vyváţeniu následkov neoprávneného porušenia jeho práv dôjde uspokojením nemajetkovej ujmy v peniazoch. Viazaný názorom odvolacieho súdu (vysloveným v tejto veci) o aplikácii §17 ods. 4 zák.č. 524/2003 Z.z. účinného od
6. januára 2013 rozhodol o nemajetkovej ujme vo výške 17 600 € a ţalobu v zostávajúcej časti (nad sumu 17 600 € s príslušenstvom) zamietol. Dodal, ţe priznanie náhrady vo väčšom rozsahu neumoţňuje novelizované znenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2004 Z.z. účinné od
7. januára
8. Na odvolanie ţalobcu (v ţalobe zamietajúcej časti) a ţalovanej (v ţalobe vyhovujúcej časti) Krajský súd v Trenčíne napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom zo
9. marca 2015 sp.zn. 17 Co/998/2014 (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

2 O.s.p.). V odôvodnení k ţalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (t.j. ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) k ustanoveniu § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v prípade, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím moţno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom uviedol, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vykonal systematický aj teologický výklad citovaného zákonného ustanovenia a vychádzal zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, kedy nemoţno lipnúť na formálnom zrušení alebo zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. S takýmto výkladom ako aj aplikáciou citovaného zákonného ustanovenia na zistený skutkový stav, ktorý je nepochybný a jednoznačný, sa stotoţňuje aj odvolací súd a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa k tejto otázke. K odvolacej námietke ţalovanej, ţe zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môţe vzniknúť len 6 5 MCdo 4/2015 obvinenému a nie osobe, ktorá nemala postavenie účastníka konania a ktorá nebola obvinená, uviedol, ţe ţalobca bol opodstatnene povaţovaný za osobu, ktorej v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla škoda, a preto má aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa v súlade s obsahom spisu konštatuje, ţe ţalobca bol v uznesení o začatí trestného stíhania jednoznačne identifikovaný tak, ţe bolo kaţdému zrejmé, ţe sa jedná o ţalobcu. Pre totoţný skutok, ako bolo začaté trestné stíhanie s doslovným označením, bola podaná aj ţiadosť na Ústavný súd SR o udelenie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu v Trenčíne s výslovným označením mena, priezviska ako aj ostatných osobných údajov ţalobcu. Bez podnetu (v zmysle § 243e ods. 4 O.s.p.

§ 35ods.

2 písm. l/ O.s.p.) podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom v ţalobe vyhovujúcej časti (o povinnosti zaplatiť 17 600 € s príslušenstvom) z dôvodu, ţe súdy predmetnú vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 4 MCdo 15/2009) a obdobné rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva súd prvého stupňa, sa vzťahuje na prípad, kedy zároveň nastali v trestnom konaní dve skutočnosti, a to : došlo k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania a zároveň bolo vznesené obvinenia konkrétnej osobe. Týmto dvojjediným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (jedno rozhodnutie) nastala situácia, ţe sa začalo trestné stíhanie a konkrétna osoba sa stala účastníkom konania v pozícii „obvineného“. Následne v prípade, ak obvinený vyuţil riadne opravné prostriedky proti uzneseniu o vznesení obvinenia a došlo k zastaveniu trestného stíhania, má sa za to, ţe uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia sa povaţuje za nezákonné. Vyššie popísaná situácia však v prípade ţalobcu nikdy nenastala. Ţalobca sa nikdy nestal účastníkom trestného konania a nikdy nemal postavenie „obvineného“. Je teda nesporné, ţe nie je moţné na daný skutkový stav aplikovať závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry týkajúcej sa nezákonného rozhodnutia v rozsahu „začatia trestného stíhania a vznesení obvinenia“. V trestnej veci na ktorú ţalobca v konaní poukazuje bolo vydané len a výlučne uznesenie o začatí konania vo veci a v zmysle platnej právnej úpravy a ani ustálenej judikatúry takýmto rozhodnutím nie je moţné škodu spôsobiť konkrétnej osobe, a to z dôvodu, ţe ţiadna osoba sa nestáva účastníkom konania. Súdom vytkol tieţ nesprávnu interpretáciu § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Za neprípustnú povaţoval takú interpretáciu označenej normy, ktorá by 7 5 MCdo 4/2015 umoţňovala priznať výšku nemajetkovej ujmy za zásah do dobrej povesti v dôsledku obavy z moţného trestného stíhania, ktorá je rovnaká, ako odškodnenie za smrť. Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukázal na nerovnosť v postavení, keď odvolací súd dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rozhodnutí nepripustil a oprávnenie takýto prostriedok má v zmysle právnej úpravy iba generálny prokurátor, ktorý je v tomto prípade sám účastníkom konania. Rozhodnutia v napadnutej časti povaţoval za správne a preto navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon /§ 243f/, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyţaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou je poţiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemoţnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania. Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyţaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník vyuţil všetky právom 8 5 MCdo 4/2015 predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu zaloţeného rozhodnutím porušujúcim zákon, napriek ich uplatneniu nebol úspešný. Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania vyuţil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej poţiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z

1. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a
2. júla 2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99). Z uznesenia sp.zn. III. ÚS 331/06 z
3. októbra 2006 vyplýva, ţe podľa názoru ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne vyuţila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu objektívne prekáţky, ktoré jej znemoţnili ich vyuţitie. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tieţ zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závaţných pochybení [viď Sutyazhnik 9 5 MCdo 4/2015 proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať to, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťaţnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia rozsudku z
4. júna 2015; DRAFT – OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťaţnosť č. 72493/10, body 76 aţ 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z
5. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike, sťaţnosť č. 42533/11, body 68 aţ 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z
6. júna
7. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, keď pristúpilo
8. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015-22 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne vyuţiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd v tomto stanovisku uviedol, ţe uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závaţných pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O.s.p., v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (...). V prípade existencie niektorého z uţ uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môţe úspešne vyuţiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závaţné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. 10 5 MCdo 4/2015 Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky aţ po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je moţné rozumne predpokladať, ţe ten – ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli vyuţité všetky dostupné opravné prostriedky, náleţí ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závaţných procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. je súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vţdy – teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, ţe kaţdé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania – viď § 237 ods. 2 O.s.p.) dáva vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Kaţdé dovolanie je spôsobilé podstatne ovplyvniť dotknuté rozhodnutie. Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade moţnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú moţnosť ale nevyuţil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôţe mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e aţ § 243j O.s.p. Ústavný súd uţ dávnejšie konštatoval, ţe „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá uţ ţiadnu moţnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99). 11 5 MCdo 4/2015 Z týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
9. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e aţ § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, ţe tento účastník najprv sám neúspešne vyuţil moţnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto moţnosť nevyuţil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015). Stanovisko sa opiera o názory, ktoré vyjadrili senáty občianskoprávneho, ako aj obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutiach, ktoré vychádzali zo subsidiárnej povahy mimoriadneho dovolania a reflektovali závery vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie najvyššieho súdu z
10. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013, zo
11. júna 2015 sp.zn. 1MObdo 2/2014, z
12. júna 2015 sp.zn. 3 MCdo 18/2014 a 3 MCdo 19/2014, z
13. septembra 2015 sp.zn. 3MCdo 10/2014, z
14. septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 4/2015, z
15. septembra 2015 sp.zn. 5MCdo 14 /2014). Stanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, ţe z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, ţe je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, vyuţil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, poţaduje vyuţiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, ţe povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – aţ po najvyššiu úroveň vyuţil moţnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli vyuţité všetky dostupné opravné prostriedky, náleţí ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. 12 5 MCdo 4/2015 Mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tieţ nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemoţno povaţovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, ţe sa nepokúsil vyuţiť moţnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V prípade, ţe účastník občianskeho súdneho konania nevyuţil sám moţnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie. V stanovisku je tieţ poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tieţ zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môţe byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z
16. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike. Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, ţe takýto postup je prípustný len za účelom napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, 13 5 MCdo 4/2015 ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, ţe ak súd nezistí ţiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyţaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemoţno takýto mimoriadny opravný prostriedok pouţiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku vyuţitia inštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je zaručené čl. 6 Dohovoru. V danom prípade mimoriadne dovolanie smeruje voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré moţno napadnúť dovolaním v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. pre tzv. vady zmätočnosti, predovšetkým spájané s nesprávnym procesným postupom súdu v tom zmysle, ţe pri ňom nebola zachovaná právnym poriadkom stanovená procedúra prejednania veci zavŕšená súdnym rozhodnutím, a to i s ohľadom na ústavné garancie o zachovaní práv na súdnu ochranu, ako aj Dohovorom zaručeného práva na spravodlivý súdny proces. Účastník konania – v rámci takto nastavených limitov daných právnym poriadkom – má moţnosti brániť sa tomu, čo v konaní i rozhodnutí súdu povaţuje za zmätočné (arbitrárne), nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu. Mimoriadne dovolanie neuvádza ţiadne výnimočné okolnosti, ktoré by ţalovanej znemoţnili podať dovolanie (§ 236 aţ § 243d O.s.p.). Z obsahu mimoriadneho dovolania nevyplýva, aby išlo o taký prípad, kde potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty, resp. ţe tu ide o zaistenie opravy „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“. V kontexte okolností tohto individuálneho prípadu a vo svetle vyváţeného pohľadu na otázku „váţnosti“ dotknutých práv, ako výnimky odôvodňujúcej prelomenie princípu právnej istoty, sa ţiada uviesť, ţe mimoriadne dovolanie uvádza ako dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý je odôvodnený odlišným právnym názorom, neţ aký vo veci zaujali konajúce súdy. Generálny prokurátor uvádza právne argumenty v mimoriadnom dovolaní, ktoré uţ boli predloţené samotnou ţalovanou v pôvodnom konaní (prvostupňovom i odvolacom), a ktoré boli súdmi zodpovedané. Ani z hľadiska zachovania princípu rovnosti (a rovností zbraní) sa nezdá byť presvedčivým, aby pre rovnaké (a uţ zodpovedané) právne argumenty bol ţalovanej (oproti ţalobcovi) priamo dostupný ďalší prostriedok nápravy zaloţený na úvahe mimoriadneho dovolateľa, konajúceho v tomto spore za ţalovanú. 14 5 MCdo 4/2015 Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či ţalovaná napadla rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, po zistení, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, ţe tu nevyplynuli ţiadne objektívne prekáţky, ktoré by vyuţitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto veci znemoţňovali a nezistil také „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p.

ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Úspešný ţalobca nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu preto nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§243i ods. 2 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2016 JUDr. Marián S l u k, PhD. v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová