o náhradu škody

Najvyšší súd 5 Nc 3/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J. U., bývajúceho v Z., proti ţalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 40 C 226/2014 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 1 Co 148/2016, o vylúčení sudcu Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania tejto veci, takto r o z h o d o l : Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ladislav Cakoci n i e j e v y l ú č e n ý z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 1 Co 148/

1. O d ô v o d n e n i e Predseda senátu (1 Co) Krajského súdu v Košiciach JUDr. Peter Tutko v konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn. 1 Co 148/2016 podľa § 16 ods. 1 O.s.p. predloţil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republike na rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorú voči členovi senátu 1 Co JUDr. Ladislavovi Cakocimu vzniesol ţalobca podaním z
2. marca 2016 (č.l. 226 spisu). Ţalobca vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi krajského súdu JUDr. Ladislavovi Cakocimu z dôvodu, ţe s označeným sudcom sa poznajú uţ takmer od pubertálnych liet a i keď sa profesne do dnešných dní nestretli v rámci súdnych konaní, nemá a nikdy v minulosti nemal z jeho moţnej účasti na konaní, v ktorých bol účastníkom na ktorejkoľvek strane sporu, dobrý pocit. Voči označenej osobe sudcu jednoducho pociťuje osobnostné animozity, ktoré mu bránia v tom, aby bol ochotný tejto osobe zveriť bez námietok rozhodovanie vo veci, ktorej obsahom je ochrana jeho osobnostných práv ako účastníka takéhoto konania. Naviac bola táto osoba predsedom senátu vo veci sp.zn. 4 Co 298/2013, posudzujúceho dôvody ním podaného odvolania (vec Okresného súdu Košice–okolie sp.zn. 15 C 89/2008), v rámci ktorej senát pod vedením označeného sudcu podané odvolanie 2 5 Nc 3/2016 odmietol pomerom hlasov 3:0, a to bez nariadenia pojednávania a aţ následne podané dovolanie zvrátilo tento postup súdu. Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ladislav Cakoci, člen senátu 1 Co k námietke zaujatosti uviedol, ţe osobu JUDr. J. U. pozná ešte z obdobia jeho stredoškolského, resp. vysokoškolského štúdia; nikdy s ním neudrţiaval ţiadne vzťahy a ani s jeho osobou neprišiel doposiaľ do ţiadneho osobného kontaktu, okrem prípadov, v ktorých ţalobca vystupoval ako advokát a v ktorých on ako sudca prvostupňového, resp. odvolacieho súdu konal. Obsah ţalobcom vznesenej námietky zaujatosti týkajúci sa jeho ľudských, morálnych, mentálnych a odborných hodnôt sa ho do značnej miery dotkol a povaţuje ho za hrubo uráţlivý so znakmi ohovárania, s akým sa podľa svojej vyše 35- ročnej kariéry sudcu nestretol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
3. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť, ale aj vtedy, ak získa o veci poznatky iným neţ procesným spôsobom),
4. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
5. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.). Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označeného sudcu o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej 3 5 Nc 3/2016 republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕţania určitej procesnej strane). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj 4 5 Nc 3/2016 pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla účastníka) uplatňujúceho námietku zaujatosti ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej 5 5 Nc 3/2016 namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Vychádzajúc z vyjadrenia sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ladislava Cakociho, z ktorého vyplýva, ţe nemá ţiaden pomer k ţalobcovi JUDr. J. U. ako k účastníkovi konania, ktorého pozná ešte z čias stredoškolského, resp. vysokoškolského štúdia, nikdy s ním však ţiadne vzťahy neudrţiaval a s jeho osobou neprišiel doposiaľ do ţiadne osobného kontaktu (okrem prípadov v ktorých ţalobca vystupoval ako advokát a v ktorých on ako sudca prvostupňového, resp. odvolacieho súdu konal), keď ani ďalší obsah spisu z objektívneho hľadiska nezakladá ţiadne pochybnosti o jeho nezaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ţiaden relevantný dôvod v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by menovaného vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Iba skutočnosť, ţe sudca účastníka pozná, nezakladá pomer, pre ktorý by bol sudca vylúčený. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na ustanovenie čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale súčasne prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie beţné v demokratickej spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu. Sudca totiţ je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a k ich zástupcom vţdy vecný a profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania 6 5 Nc 3/2016 a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. Pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je postačujúca samotná domnienka účastníka konania o moţnej neobjektívnosti sudcu. Tvrdenie ţalobcu o jeho negatívnom vzťahu k osobe sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ladislavovi Cakocimu, voči ktorému má výhrady a „nepraje si, aby takto ním hodnotená osoba, naviac osoba nepoţívajúca u neho najmenšiu úctu, mala hodnotiť a rozhodovať vo veci, ktorá je s ohľadom na svoj predmet a význam pre neho ako účastníka konania viac ako významná“, vyjadruje iba subjektívny názor (úvahu) ţalobcu. Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia sudcu JUDr. Ladislava Cakociho nemoţno vyvodiť ţiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie. Základom pre vylúčenie sudcu môţe byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd poznamenáva, ţe námietka zaujatosti, uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, nemôţe sa zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať vecný prístup za kaţdých okolností. Musí mať dostatok schopností ovládať nielen svoje konanie, ale tieţ sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosti o jeho nezaujatosti. Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je tieţ jeho schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou jeho konania. Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, nebol by spôsobilý vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, ţe nezávislosť s nestrannosťou a odbornou kvalifikáciou sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. K argumentom v námietke zaujatosti, ţe sudca JUDr. Ladislav Cakoci bol predsedom senátu vo veci sp.zn. 4 Co 298/2013, posudzujúceho dôvody ním podaného odvolania (vec vedená na Okresnom súde Košice-okolie pod sp.zn. 15C 89/2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Skutočnosť, ţe vo veciach účastníka konania rozhodovali (resp. 7 5 Nc 3/2016 rozhodujú) tí istí alebo iní sudcovia, nezakladá okolnosť objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe zákonní sudcovia v danej veci disponujú určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci. Za objektívne nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, vrátane toho ako sa javí účastníkovi konania. Rozhodujúce je to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy. Za takúto okolnosť však nemoţno povaţovať ţalobcom namietaný postup sudcu v jeho veciach, ani jeho rozhodovaciu činnosť (obdobne napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6. novembra 2014 sp.zn. 8 Nc 46/2014, z
7. novembra 2014 sp.zn. 8 Nc 45/2014, zo
8. októbra 2014 sp.zn. 8 Nc 37/2014 a iné). Obsah námietky zaujatosti, ani stanovisko zákonného sudcu k nej neprezrádzajú existenciu takého vzťahu alebo konkrétnej skutočnosti (nestačí len okolnosť všeobecná), pre ktorú by bolo moţné mať pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu k veci, k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom. Vychádzajúc z oboch uvedených hľadísk (objektívnej a subjektívnej stránky sudcovskej nezávislosti), Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu JUDr. Ladislava Cakociho, a preto rozhodol, ţe ho nevylučuje z prerokovania a rozhodovania tejto veci. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
9. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. apríla 2016 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová