Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sdo/9/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S. G., nar. X., trvalé bytom X., zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Kapisztóryho č. 2, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. SLV-PS-PK-111/2010 z 26. októbra 2010 a o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. lSţso/67/2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní z a s t a v u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. O d ô v o d n e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. lSţso/67/2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. júna 2014, č.k. lS/2/2011-117 tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd uvedeným rozsudkom podľa § 250j ods.2, písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil napadnuté rozhodnutie ţalovaného č. SLV-PS-PK- 111/2010 zo dňa 26.10.2010 v spojení s rozhodnutím RCP Banská Bystrica ÚHCP MV SR č. UHCP-BB-75-014/2010 zo dňa 22.7.2010 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne trovy právneho zastúpenia vo výške 656,66 €, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľ proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo dňa l6. marca 2016, sp. zn. lSţso/67/2014 ) podal dovolanie. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo zo dňa l6. marca 2016, sp. zn. lSţso/67/2014 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania ţalobca poukazom na skutkové zistenia danej veci namietal, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho nie je správne, zákonné ani preskúmateľné. Procesnú prípustnosť dovolania ţalobca odvodzoval z § 238 ods. 1 OSP, pretoţe predmetným rozhodnutím bol zmenený rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/2/2011. Ţalobca dovolanie právne odôvodňoval dôvodmi vymedzenými v § 241 ods. 2 2 1Sdo/9/2016 OSP, teda
- a)v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
- b)konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- c)rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. lSţso/67/2014 bolo právoplatne ukončené súdne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku – ustanovujúcej správne súdnictvo. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie ţalobcu a dospel k záveru, ţe konanie o ňom treba zastaviť. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa primerane použijú ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona; opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené (§ 246c ods. 1, prvá a druhá veta O.s.p.). Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta O.s.p.). Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc s citovanej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo vyplýva, ţe proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, teda vychádzajúc zo znenia právnej normy upravujúcej prípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu najvyššieho súdu je zrejmé, ţe proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný tak riadny ako aj mimoriadny opravný prostriedok a súčasne zo ţiadneho ustanovenia piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v správnom súdnictve. Z uvedeného plynie záver, ţe najvyšší súd v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať, z ktorých dôvodov neprípustnosť dovolania je prekáţkou ďalšieho konania v danej veci pred najvyšším súdom. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 104 ods. 1 v spojení s § 246c O.s.p. konanie vo veci dovolania zastavil, keďţe nemal právomoc konať vo veci samej. Pre úplnosť najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010 k prípustnosti dovolania v správnom 3 1Sdo/9/2016 súdnictve. V jeho publikovanom znení Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu. V odôvodnení uznesenia sa zaoberal aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 283/07, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 283/07 zrušil uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania dôvodiac, ţe tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Argumentácia IV. senátu ústavného súdu bola zaloţená na texte záhlavia ustanovenia § 237 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody. Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu sťaţovateľovi vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07, ţe jeho sťaţnosť bola úspešná, ale zároveň (prostredníctvom internetu) tým oznamoval aj eventuálnym sťaţovateľom, ţe do budúcna môţu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych veciach. Ústavný súd v uznesení zo 16. februára 2010, číslo II. ÚS 65/2010, ale uviedol, ţe otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, ţe citovaný nález ústavného súdu bol ojedinelým v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnych veciach, a preto nie je nevyhnutné vyuţiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09. Ústavný súd Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre vyslovil právny záver, podľa ktorého „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ (II. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Ústavný súd taktiež vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti s poukazom na to, že: „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy 4 1Sdo/9/2016 bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe“ (IV. ÚS 208/08). Podanie dovolania v správnom súdnictve preto ani s poukazom na uznesenie IV. ÚS 283/07 neprichádza do úvahy. V dôsledku tohto právneho názoru ústavného súdu nedošlo k zmene v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, a preto bolo konanie vo veci zastavené pre nedostatok podmienok konania. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. tak, ţe účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, pretoţe konanie bolo zastavené a u ţiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 29. júna 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alţbeta Šnóriková 5 1Sdo/9/2016