← Slovensko

vymoženie 49 790,88 eur

Obsah (4)§ 211§ 218§ 224§ 14

Najvyšší súd 4Obdo/2/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu v 1. rade: V., nar. X., ţalobcu v 2. rade: P., nar. X., ţalobcu v 3. rade: R.,

§ 211ods.

2 O. s. p. opravil rozsudok odvolacieho súdu č. k. 3Cob/323/2011-526 zo dňa

  2. 2012 v jeho výroku (v ktorom doplnil skutočnosť, ţe odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu podal aj ţalovaný), súčasne v odôvodnení rozsudku opravil prvú vetu druhého odseku v údaji, ţe odvolanie podali ţalobcovia v
  3. aţ
  4. rade (nie ţalobcovia v
  5. a
  6. rade). Proti rozsudku odvolacieho súdu – proti jeho prvému, druhému a štvrtému výroku, podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie ţalobcovia v
  7. a
  8. rade, argumentujúc dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.

procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., súčasne dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.. Vo vzťahu k procesnej vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcej v odňatí moţnosti konať pred súdom, dovolatelia odvolaciemu súdu primárne vytkli, ţe nerozhodol o ich návrhu na pripustenie dovolania, ktorý bol súčasťou ich odvolania zo dňa

  2. 2011 proti prvostupňovému rozsudku, vôbec sa o tomto ich návrhu v odôvodnení rozsudku nezmienil, ani neodôvodnil, prečo o prípustnosti dovolania nerozhodoval. Aj poukázaním na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 402/08 tvrdia, ţe v dôsledku uvedeného odvolací súd porušil ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolatelia odôvodňujú aj tvrdením, ţe odvolací súd neobjasnil predmet sporu v súvislosti s odvolacími dôvodmi uvedenými v ich odvolaní a napriek ich návrhom v odvolaní odmietol doplniť a zopakovať dokazovanie, čím im znemoţnil argumentovať k meritu veci. Naviac tvrdia, ţe závery súdu prvého stupňa nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dovolatelia uviedli, ţe v priebehu celého konania tvrdili, ţe celá subdodávka ţalovaného bola zmluvná a ţe pokrývala všetky stavebné práce vykonané ţalovaným za dohodnutú pevnú cenu 15 500 000,- Kčs. Ani ţalovaný, ani súd prvého stupňa toto tvrdenie 7 4Obdo/2/2015 nevyvrátili a nedospeli k bezzmluvnosti časti dodávky v rámci dokazovania, naopak, prijali záver o rozšírení diela bez zmeny zmluvného záväzku. Tvrdia ďalej, ţe súd prvého stupňa subdodávku ţalovaného nešpecifikoval z hľadiska dvoch právnych reţimov podľa Hospodárskeho zákonníka, ale nesprávne prijal tretí právny reţim podľa Obchodného zákonníka, čím pochybil pri pouţití hmotnoprávneho predpisu. Z uvedeného dôvodu dovolatelia odvolaciemu súdu navrhli zopakovať a doplniť dokazovanie týkajúce sa predmetu subdodávky ţalovaného tak, aby bolo moţné jednoznačne ustáliť, ktorá časť jeho subdodávky je zmluvná a ktorá časť je bezzmluvná a v nadväznosti na to, na ktorú časť Hospodárskeho zákonníka je potrebné pouţiť ustanovenia upravujúce zmluvné záväzky a na ktorú časť je potrebné pouţiť ustanovenia upravujúce neoprávnený majetkový prospech získaný z bezzmluvnej dodávky. Súd prvého stupňa, rovnako aj súd odvolací však navrhnuté dokazovanie vykonať odmietli, čím dovolateľom odňali moţnosť konať pred súdom. Obom súdom niţších súdov dovolatelia vytkli aj nevykonanie dokazovania vo veci preukázania údajného pouţitia peňaţných prostriedkov v celkovej výške 16 646 871,- Kčs ţalovaným na dosiahnutie rozostavanosti v rozsahu 70 % aţ 74 % jeho subdodávky, rovnako im vytkli, ţe (napriek ich návrhom) nedoplnil dokazovanie týkajúce sa pouţitia poskytnutých preddavkov 12 700 000,- Kčs ţalovaným na zabezpečenie zmluvnej dodávky (nie bezzmluvnej dodávky), a to napriek tomu, ţe vykonanie takéhoto dokazovania by viedlo k objasneniu pouţitia preddavkov na konkrétne časti subdodávky. V ďalšom dovolatelia tvrdia, ţe súdy neprihliadli na tú skutočnosť, ţe stavbu ţelezničnej vlečky nie je technicky a ani stavebne moţné realizovať na základe zadania (ktoré iba rámcovo určuje základné parametre stavebného diela), ale moţno ju zrealizovať len na základe riadnej projektovej dokumentácie, konkrétne podľa realizačného projektu, ktorý detailne určuje polohu, rozmery a iné technické parametre stavby. Tvrdia, ţe pokiaľ súdy dospeli k záveru, ţe ţalovaný stavbu mohol realizovať na základe zadania, mali tento svoj názor vysloviť v priebehu konania na niektorom z pojednávaní (nie aţ v písomnom vyhotovení rozsudku), aby dovolateľom umoţnili navrhnúť vykonať súdnoznalecké dokazovanie na zodpovedanie otázky, či je moţné stavbu ţelezničnej vlečky stavebne a technicky realizovať iba na základe zadania. 8 4Obdo/2/2015 Dovolatelia ďalej odvolaciemu súdu navrhli, aby zopakoval dokazovanie týkajúce sa skutočnosti, ţe ţalovaný mal k dispozícii vykonávací projekt po celú dobu plnenia svojich zmluvných záväzkov, teda od
  4. 1991 (kedy bola uzatvorená Hospodárska zmluva č. 23/91) aţ do
  6. 1991 (kedy ţalovaný opustil stavbu), súčasne ţe článok II bod 1 Hospodárskej zmluvy č. 23/91 má síce čísla stavebných objektov podľa zadania, avšak ţalovanému bol predmet plnenia známy uţ podľa vykonávacieho projektu, keďţe tento mal k dispozícii v deň uzatvorenia uvedenej zmluvy. Odvolaciemu súdu tieţ navrhli, aby zopakoval dokazovanie ohľadne skutočnosti, či došlo alebo nedošlo k zmene vykonávacieho projektu v súvislosti s malým oporným múrom (ktorý ţalovaný podľa dovolateľov budovať ani nikdy nezačal, napriek tomu ţalovaný tvrdil, ţe aj tento malý oporný múr predstavuje rozšírenie diela), ako aj veľkým oporným múrom, a to v dobe od
  8. 1991 aţ do
  10. 1991, súčasne či tieto sú alebo nie sú bezzmluvnou dodávkou. Navrhli tieţ zopakovať dokazovanie týkajúce sa skutočnosti, či v uvedenom období (teda od
  12. 1991 aţ do
  14. 1991) došlo alebo nedošlo k zmene vykonávacieho projektu v súvislosti s prečíslovaním stavebných objektov, rovnako navrhli zopakovať dokazovanie týkajúce sa skutočnosti, ţe po podpise Hospodárskej zmluvy č. 23/91 sa menil rozsah vykonávanej stavby (diela). Vo vzťahu k odôvodneniu prvostupňového rozsudku dovolatelia namietli jeho nesúlad s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., pretoţe napriek tomu, ţe v predposlednom odseku na strane 12 rozsudku súd uvádza, komu zo sporových strán verí a komu neverí, neodôvodnil, z akého dôvodu verí jednému a neverí druhému a prečo verí viac ţalovanému neţ ţalobcom. Súdu prvého stupňa vytkli jeho konštatovanie, ţe nemal váţnejšie pochybnosti o pravdivosti tvrdenia ţalovaného, ţe sa s Ing. V. dohodol tak, ţe vlečku najskôr sprevádzkujú a potom sa dohodnú. Toto tvrdenie ţalovaný predniesol na pojednávaní aţ po smrti Ing. V., teda v čase, keď uţ nebolo moţné vykonať konfrontáciu. Hoci tak ţalovaný mohol urobiť počas 17 rokov, teda od začatia konania v roku 1992, urobil tak aţ po úmrtí Ing. K. v roku 2009, aby sa tak vyhol moţnej konfrontácii. Súdy preto podľa názoru dovolateľov nemali na uvedené subjektívne tvrdenie ţalovaného prihliadať. V závere dovolania dovolatelia tvrdia, ţe napriek všetkým ich návrhom na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., ktorými by bolo moţné preukázať, či ţalovaný získal alebo nezískal neoprávnený majetkový prospech, odvolací súd neprijal ani jeden z nich a dokazovanie nezopakoval, ani nedoplnil, ale len čítaním oboznámil 9 4Obdo/2/2015 účastníkov konania o jeho doterajšom priebehu. Poukazujúc na rozsudok odvolacieho súdu tvrdiac, ţe tento dospel k záveru, ţe ţalovaný bezdôvodný majetkový prospech získal, odvolací súd však nepovaţoval za potrebné v rámci dokazovania určiť jeho výšku. Zhrnúc uvedené majú dovolatelia za to, ţe nevykonaním navrhovaného dokazovania odvolací súd odňal dovolateľom moţnosť konať pred súdom a porušil ich základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, súčasne im odňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. dovolatelia namietli, ţe tak odvolací, ako aj súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdili tým, ţe nepouţili správne ustanovenie právneho predpisu, preto je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo veci konajúcim súdom vytkli nepouţitie príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka (§ 125, § 24 ods. 2, § 129, § 269 ods. 2 písm. a/, § 282 ods. 1, § 292 ods. 1 , § 293 ods. 1, 2, § 375a ods. 5 a § 376 HZ), súčasne nesprávne pouţitie § 123 a § 153 ods. 1 HZ. Dovolatelia odvolaciemu súdu tieţ vytkli, ţe jeho rozsudok nespĺňa poţiadavku ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., nakoľko jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a keďţe tak neurobil ani súd prvého stupňa, konanie je postihnuté inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.. Namietli predovšetkým, ţe z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu nie je vôbec zrejmé napríklad určenie zmluvnej a nezmluvnej časti dodávky nedokončenej stavby, rovnako z neho nevyplýva, aké skutočné náklady vynaloţil ţalovaný na dosiahnutie rozostavanosti 71,54 % a či tieto náklady boli vyššie alebo niţšie ako poskytnuté preddavky. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dovolatelia vzhliadli v nerozlišovaní medzi zmluvnými a bezzmluvnými dodávkami stavby zo strany konajúcich súdov, ich neprihliadnutí na článok VIII ods. 3 Hospodárskej zmluvy č. 23/91 a v nesprávnom právnom posúdení neoprávneného majetkového prospechu získaného ţalovaným. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolatelia dovolaciemu súdu navrhli, aby v prípade, ak dôjde k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako 10 4Obdo/2/2015 aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V prípade, ak dovolací súd uzavrie, ţe nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolatelia navrhli rozsudok odvolacieho súdu zmeniť tak, ţe rozhodne podľa ţaloby a ţalovaného zaviaţe na náhradu trov konania voči ţalobcom v
  15. a
  16. rade. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, prípadne ako nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do
  18. 2014, t. j. v čase podania dovolania) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania v zmysle § 243a ods. 1 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 O. s. p. platí, ţe ak: dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). 11 4Obdo/2/2015 Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 vety druhej O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. S prihliadnutím na obsah dovolania, dovolací súd sa osobitne zaoberal existenciou procesnej vady konania namietnutej ţalobcom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcej v tvrdení, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje, ani nešpecifikuje. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie, odňatie moţnosti konať pred súdom, výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Rozhodujúce je len to, či účastník 12 4Obdo/2/2015 konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie. V súvislosti s dovolacou námietkou ţalobcov, ţe odvolací súd nerozhodol o ich návrhu v odvolaní na pripustenie dovolania a neuviedol ani dôvody, pre ktoré sa uvedeným návrhom nezaoberal, dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého vyslovenie prípustnosti dovolania nie je závislé od vôle účastníka konania. Odvolací súd nie je návrhom účastníka na pripustenie dovolania viazaný, zákon mu neukladá povinnosť o takomto návrhu rozhodnúť a teda ani odôvodniť, prečo o návrhu nerozhodol. Namietaným postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti dovolateľov konať pred súdom. Procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd nezistil. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. 13 4Obdo/2/2015 Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu

potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa ţalobca svojou ţalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) ţalovaného k ţalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyloţil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j., aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k ţalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku vysvetlil dostatočne a zrozumiteľne dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu ţalobcovho návrhu na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý mal získať ţalovaný prijatím preddavku na stavbu, ktorú nedokončil. Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd poukázal na správnosť postupu súdu prvého stupňa, keď zameral dokazovanie na zistenie hodnoty majetkového prospechu, ktorý ţalobcovia získali v konečnom dôsledku bezzmluvným plnením ţalovaného, hoci na začiatku bolo plnené na základe hospodárskej zmluvy, od ktorej podľa § 139 Hospodárskeho zákonníka ţalobcovia odstúpili. Odvolací súd reagoval na podstatné námietky uvedené v odvolaní ţalobcov týkajúce sa nedostatočne vykonaného dokazovania a nesprávneho právneho posúdenia veci a vychádzajúc zo skutkových záverov súdu prvého stupňa sa stotoţnil s jeho právnym záverom, ţe ţalovaný nezískal neoprávnený majetkový prospech, pretoţe za finančné prostriedky, ktoré ţalobcovia ţalovanému poskytli, dostali protiplnenie vo forme vykonaných stavebných prác. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. 14 4Obdo/2/2015 Ţalobcovia v dovolaní spochybňujú správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov. Tvrdia, ţe súdy neakceptovali ich návrhy na doplnenie dokazovania a odvolací súd dokazovanie nezopakoval, čím došlo k odňatiu ich práva na spravodlivé súdne konanie a tým aj k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Vytýkaný nedostatok však nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. a moţno ho povaţovať iba za tzv. inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vadu takej povahy ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v danej veci nejde). Takáto procesná vada sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Súdna prax je jednotná v tom, ţe ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (viď R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník povaţuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí iba súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O. s. p., § 213 ods. 5 O. s. p.). Odvolací súd uviedol aj dôvod, pre ktorý nebolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie o výške neoprávneného majetkového prospechu. Ţalobcovia napokon tvrdili, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K obsahu tejto dovolacej námietky dovolací súd zdôrazňuje, ţe nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom v prípade, ak je dovolanie prípustné. Samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania (§ 238 O. s. p.), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nie je v predmetnej veci prípustný. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací z dôvodu, ţe dovolanie ţalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. zistené neboli, dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 vety prvej O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 vety prvej O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu v konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol ţalovaný, preto mu patrí právo na náhradu 15 4Obdo/2/2015 trov tohto konania, ktoré účelne vynaloţil. V dovolacom konaní ţalovanému vznikli trovy spojené s právnym zastúpením advokátom s tým, ţe dovolací súd za účelne vynaloţené trovy pokladal jeho písomné vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 06. 11. 2012. Za jeden úkon právnej sluţby patrí advokátovi odmena (z tarifnej hodnoty 13 277,57 eur) pozostávajúca z tarifnej odmeny 287,14 eur + 95,71 eur podľa § 10 ods. 1

§ 14ods.

1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom do

  2. 2013 (ďalej len „vyhláška“) zvýšená o jednu tretinu v zmysle § 13 ods. 3 a sumy 7,63 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov za rok 2012 podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto mu v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky patrí odmena a náhrada zvýšená o DPH (20 %), ktorá suma predstavuje 78,10 eur. Spolu odmena právneho zástupcu predstavuje sumu 468,58 eur. Z dôvodu, ţe nárok uplatnený kaţdým zo ţalobcov je samostatný, sú ţalobcovia v
  3. a
  4. rade povinní zaplatiť ţalovanému, kaţdý z nich sumu 234,29 eur. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave,
  6. marca 2016 JUDr. Gabriela Mederová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Katarína Helleschová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.