← Slovensko

o zaplatenie 1 156,68 € s prísl.

Najvyšší súd 5 Cdo 84/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: K. T., bytom v B., proti ţalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8, o zaplatenie 1 156,68 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 13 C 220/2004, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou sa ţalobkyňa domáhala splnenia povinnosti ţalovaným zaplatiť jej 34 846,- Sk (1 156,68 €) spolu s úrokom z omeškania. Ako rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzovala uplatnené právo, uviedla, ţe ţalovaná suma predstavuje odstupné v rozsahu trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku, ktoré plnenie jej patrí podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce, zákona č. 311/2001 Z.z. (v znení zákona č. 210/2003 Z.z. a účinnom do
  3. augusta 2007 - poznámka dovolacieho súdu), keďţe súhlasila so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a u ţalovaného odpracovala viac ako päť rokov. Okresný súd Bratislava III (súd prvého stupňa) rozsudkom z
  4. septembra 2006 č.k. 13 C 220/2004-58 ţalobu zamietol, ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak majúc za to, ţe ţalobkyňou uplatnené právo nemá oporu v platnej právnej úprave. Uviedol, ţe ţalobkyni nevzniklo právo na odstupné podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, pretoţe poskytnutie odstupného podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy len pri skončení 5 Cdo 84/2009 2 pracovného pomeru výpoveďou, o ktorý spôsob skončenia v danej veci nešlo. Dodal, ţe je bez právneho významu, ţe pracovný pomer účastníkov bol skončený dohodou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Podľa súdu prvého stupňa pre aplikáciu ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce sa vyţaduje skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zákonníka práce a skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby na ţiadosť zamestnanca. K tomu uviedol, ţe „to znamená, ţe iba samotný dátum, ku ktorému dňu pracovný pomer končí, na ţiadosť zamestnancov, ktorej je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je predmetom dohody strán zmluvného pracovno-právneho vzťahu, ktorý inak končí spôsobom uvedeným v ust. § 59 ods. 1 písm. b/ ZP.“ Ţalovaná ale ţalovaného výslovne poţiadala o skončenie pracovného pomeru dohodou, t.j. podľa § 59 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce pred uplynutím výpovednej lehoty a ţalovaný účinne odvolal výpoveď pracovného pomeru. Dodal, ţe ţalovaný naostatok uspokojil nároky ţalobkyne na základe ustanovení § 49 ods. 1 písm. e/, § 53 ods. 2 zákona č. 313/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy Ministerstva obrany Slovenskej republiky a O.Z.C.Z.A.S.R na roky 2003-
  5. Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
  6. januára 2009 sp.zn. 9 Co 47/07 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 156,68 € spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania od
  7. apríla 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 127,13 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zmenu rozhodnutia odôvodnil tým, ţe súd prvého stupňa nesprávne posúdil zistený skutkový stav. Uviedol, ţe vzhľadom na obranu ţalovaného bolo potrebné vyriešiť, ako otázku predbeţnú, otázku platnosti dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru v časti o odstupnom. Dospel k záveru, ţe dohoda je aj v tejto časti platná, pretoţe ţalobkyňa splnila zákonné podmienky pre vznik nároku na odstupné podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku. Uviedol: „Za situácie, keď zamestnanec, reagujúc na danú mu výpoveď zamestnávateľa (z dôvodov § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zák. práce) poţiada o skončenie pracovného pomeru ešte pred začatím plynutia výpovednej doby, ktorej ţiadosti je zamestnávateľ povinný vyhovieť, je logickým zavŕšením zhody medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Takáto dohoda potom nemôţe vylučovať zamestnanca z nároku na odstupné len preto, ţe v dikcii ust. § 76 ods. 2 Zák. práce (v znení účinnom od 1.7.2003) sa dohoda ako spôsob skončenia pracovného pomeru (z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zák. práce) výslovne nespomína, keď obsahové znenie citovaného ustanovenia 5 Cdo 84/2009 3 uzavretie takejto dohody predpokladá.“ Pokiaľ sa ţalovaný bránil i tým, ţe ţalobkyni patrí len odstupné podľa Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy na rok 2004, v ktorých poskytnutie odstupného je viazané na skončenie pracovného pomeru dohodou, a poukázal pritom na rozhodnutie odvolacieho súdu v inej právnej veci, odvolací súd uviedol, ţe nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom odvolacieho súdu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 168/2006, v ktorom je okrem iného uvedené, ţe „nárok vznikne na vyplatenie odstupného vo výške ďalších troch funkčných platov podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce (okrem ďalších funkčných platov vyplatených podľa kolektívnej dohody)“. Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalovaný podal dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, ţe ţaloba bude zamietnutá. Dovolanie odôvodnil tým, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, ţe pracovný pomer účastníkov bol skončený dohodou podľa § 60 Zákonníka práce, „nie výpoveďou v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Podľa ţalovaného nie je správny záver odvolacieho súdu, ţe pri postupe podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce vlastne dochádza k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru. Zákonník práce upravuje skončenie pracovného pomeru dohodou iba v ustanovení § 60 a nasl.; sporné ustanovenie § 76 ods. 2 Zákonníka práce takýto spôsob skončenia pracovného pomeru nepozná. Uviedol, ţe „Zákonník práce tak v ustanovení § 76 ods. 2 takýmto spôsobom zabezpečuje zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď zo strany zamestnávateľa z uvedených dôvodov, ţe mesačnú mzdu, na ktorej výplatu má nárok počas plynutia výpovednej doby, mu zamestnávateľ vyplatí i v prípade, keď jeho pracovný pomer skončí výpoveďou ešte pred začatím plynutia výpovednej doby.“ Tieţ uviedol, ţe podaním ţiadosti o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej lehoty nedochádza k dohode o skončení pracovného pomeru, ani k dohode o čase skončenia pracovného pomeru. Podľa ţalovaného „nie je moţné stotoţňovať súhlas dvoch strán pracovnoprávneho vzťahu so skončením pracovného pomeru dohodou podľa § 60 Zákonníka práce ako takého a jednostrannú ţiadosť zamestnanca so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby potom, čo sa naopak zamestnávateľ jednostranne rozhodol ukončiť pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce.“ Ku skončeniu pracovného pomeru účastníkov v danej veci napokon došlo dohodou v zmysle ustanovenia § 60 Zákonníka práce, po uzavretí ktorej ţalovaný účinne odvolal výpoveď danú ţalobkyni. Dodal, ţe práve na spôsob skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 a nasl. Zákonníka práce bola viazaná výplata 5 Cdo 84/2009 4 odstupného ţalobkyni podľa VI. časti bodu
  8. Kolektívnej zmluvy na roky 2003 aţ 2004 vo výške 5-násobku jej funkčného platu a tieţ podľa II. časti bodu 4a) písm. ab) Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004 vo výške jej štyroch funkčných platov. Priznanie odstupného ţalobkyni aj podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce by bolo preto v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou a aj duplicitné. Ţalobkyňa navrhla dovolanie ţalovaného zamietnuť, pretoţe ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je dôvodné. Podľa § 76 Zákonníka práce (odstupné a odchodné), v znení účinnom od
  9. júla 2003 do
  10. augusta 2007, v ktorom znení treba predmetný predpis na danú vec aplikovať, zamestnávateľ môţe poskytnúť zamestnancovi odstupné, ak sa pracovný pomer skončí výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ (odsek 1). Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/; zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu. Ak zamestnanec poţiada o skončenie pracovného pomeru, je zamestnávateľ povinný tejto ţiadosti vyhovieť (odsek 2). Ustanovenie 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od
  11. júla 2003 do
  12. augusta 2007) konštituoval právny nárok zamestnanca na poskytnutie odstupného vo výške najmenej dvojnásobku priemerného mesačného zárobku („Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné ...“) len v prípade, ak sa jeho pracovný pomer so zamestnávateľom skončil pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zákonníka práce. K takému atypickému skončeniu pracovného pomeru mohlo dôjsť 5 Cdo 84/2009 5 buď na podnet zamestnávateľa („Zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru ...“) alebo na ţiadosť zamestnanca („Ak zamestnanec poţiada o skončenie pracovného pomeru, ...“). V ostatne uvedenom prípade, aby sa predišlo prípadom, ţe sa zamestnávateľ bude brániť zamestnancom navrhovanému skončeniu pracovného pomeru so zámerom neposkytnutia odstupného, Zákonník práce uloţil zamestnávateľovi v týchto prípadoch splnenie zmluvnej povinnosti vyhovieť ţiadosti zamestnanca o skončenie pracovného pomeru dohodou (porovnaj X., H., Zákonník práce, Komentár,
  13. doplnené vydanie, Sprint, 2003). K skončeniu pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od
  14. júla 2003 do
  15. augusta 2007) dochádzalo osobitým spôsobom, a to tým, ţe zamestnanec prejavil súhlas so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej lehoty alebo jeho ţiadosť o takého skončenie pracovného pomeru došla zamestnávateľovi (ktorý bol povinný ţiadosti zamestnanca vyhovieť). Ďalšie úkony účastníkov pracovného pomeru sa k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru nevyţadovali. K tomuto skončeniu pracovného pomeru svojho druhu mohlo dôjsť len v korelácii so skončením pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ aţ c/ Zákonníka práce. Z hľadiska skutkového stavu bolo v preskúmavanej veci nesporné, ţe
  16. marca 2004 bola ţalobkyni doručená výpoveď z toho istého dňa, ktorú jej ţalovaný dal v zmysle § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Ţalobkyňa bola v tom čase u ţalovaného vo verejnej sluţbe. Ţalobkyňa listom zo
  17. marca 2004 poţiadala o skončenie pracovného pomeru „dohodou“ pred uplynutím výpovednej doby ku dňu
  18. marec
  19. Ţalobkyňa a ţalovaný potom dňa
  20. marca 2004 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce ku dňu
  21. marec
  22. V predmetnej dohode je uvedené, ţe dôvodom skončenia pracovného pomeru je organizačná zmena (§ 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) a ţe ţalobkyni bude vyplatené odstupné „na základe § 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku funkčného platu“. Ţalovaný potom listom z
  23. marca 2004 odvolal výpoveď z pracovného pomeru. V konaní nebolo sporné, ţe ţalovaný vyplatil ţalobkyni odstupné vo výške 9 funkčných platov v sume 129 060 Sk. Rovnako bolo nesporné, ţe toto plnenie bolo poskytnuté na základe kolektívnej dohody, resp. kolektívnej zmluvy. Odstupné podľa § 76 5 Cdo 84/2009 6 ods. 2 Zákonníka práce ţalovaný ţalobkyni nevyplatil tvrdiac, ţe vzhľadom na spôsob skončenia pracovného pomeru ţalobkyni nevzniklo právo na toto plnenie. Odvolací súd, správne vychádzajúc zo záveru, ţe medzi účastníkmi došlo k dohode sui generis o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom od
  24. júla 2003 do
  25. augusta 2007), keďţe ţalobkyňa poţiadala o skončenie pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa potom ale uţ nevyporiadal so skutočnosťou, neustále namietanou ţalovaným, ţe účastníci potom
  26. marca 2004 uzavreli písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce, do ktorej pojali aj dohodu o vyplatení odstupného „na základe § 76 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z., Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004 a Kolektívnej zmluvy MO SR na rok 2004 vo výške 12 násobku funkčného platu“, a ţe ţalovaný listom z
  27. marca 2004 odvolal výpoveď danú ţalobkyni podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Rovnakým nedostatkom riadneho odôvodnenia trpí rozsudok odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej sa námietky ţalovaného, ţe ţalobkyni patrí odstupné z dôvodu skončenia pracovného pomeru dohodou podľa Kolektívnej dohody vo verejnej sluţbe na rok 2004, nie však podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolací súd odôvodnil svoj záver v tejto časti len tým, ţe nie je viazaný právnym názorom vysloveným iným senátom odvolacieho súdu a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 168/
  28. V ostatne uvedenom rozhodnutí sa naostatok ani výslovne neriešila otázka poskytovania odstupného z rôznych právnych dôvodov, ale otázka, či v prípade predĺţenia výpovednej doby (či uţ v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 8 zákona o verejnej sluţbe, alebo na ktoré dopadá dohoda účastníkov pracovno-právneho vzťahu) sa automaticky zvyšovalo odstupné tak, ţe by jeho výška zodpovedala (predĺţenej) výpovednej dobe. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  29. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej 5 Cdo 84/2009 7 republiky (napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08 ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  30. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z
  31. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z
  32. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z
  33. februára 1998). Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného mimoriadneho dovolania. 5 Cdo 84/2009 8 Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia robí konanie vadnou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie podľa § 243b ods.3, 4 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z a vrátenie veci na ďalšie konanie, v ktorom bude právny názor dovolacieho súdu pre súd, ktorému bola vec vrátená, záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  34. januára 2010 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová ,

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.