Najvyšší súd 5 Cdo 46/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. P. spol. s r.o., so sídlom v S., IČO X., 2/ M. C. a.s., so sídlom v S.

§ 142ods.

1 O.s.p., keď skonštatoval, ţe im ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, navrhol rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. b/ a f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe ţalobca 2/ nemal byť pripustený do konania, pre „neexistenciu základných procesných predpokladov.“ Súdy svojím postupom ţalovanému odňali moţnosť konať pred súdom: 1/ keď odmietli ním navrhované dôkazy, 2/ keď sa nezaoberali základnými hmotnoprávnymi predpokladmi vypratania bytu (t.j. nezistili kedy mal ţalovaný prevziať výpoveď z podnájomného vzťahu, či bola táto doručená do jeho vlastných rúk, kedy bola ţaloba o vypratanie doručená okresnému súdu - § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, neskúmali právny reţim bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., neskúmali či sa nejedná vo vzťahu k ţalovanému o nájom bytu, resp. tzv. chránený nájom s povinnosťou bytovej náhrady v zmysle § 712c Občianskeho zákonníka, resp. z výpovedných dôvodov uvedených § 711 ods. 1 písm. a/ aţ g/ Občianskeho zákonníka), 3/ nesprávne právne posúdili vec – nesprávne posúdili platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu medzi ţalobcami, ktorú ţalovaný povaţuje za absolútne neplatný úkon z dôvodu predkupného práva ţalovaného v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. a pre ktorú nebol dôvod na pripustenie ţalobcu 2/ do konania. Súdy ničím nezdôvodnili záver, ţe medzi ţalobcom 1/ a ţalovaným došlo k vzniku ústnej podnájomnej zmluvy k bytu. V dôsledku uvádzaných pochybení povaţoval ţalovaný rozsudky súdov za zmätočné a nepreskúmateľné, v rozpore s právom na bývanie, právami spotrebiteľa i právami zaručených v čl. 46 aţ čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a smernice č. 93/13/EHS. Ţalobcovia navrhli dovolanie ţalovaného odmietnuť, pretoţe dovolacie dôvody nie sú dané. Vyslovili názor, ţe súdy svojím postupom neodňali ţalovanému moţnosť konať pred súdom a ţalobcovia 1/ a 2/ mali spôsobilosť byť účastníkmi konania. 5 Cdo 46/2010 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, (len vtedy) pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalovaného v danom prípade nemoţno vyvodiť z vyššie uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p a nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ktorého bola vyslovená neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na to by dovolanie ţalovaného mohlo byť procesne prípustné, len ak by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závaţnou procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá 5 Cdo 46/2010 5 nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené. Ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladá dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p., či uţ to účastník namieta alebo nie, neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľ namietal, ţe konanie je zaťaţené procesnými vadami v zmysle § 237 písm. b/ a f/ O.s.p. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten kto v konaní vystupoval ako účastník, mal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.) a či postupom súdov niţších stupňov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby [ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká 5 Cdo 46/2010 6 smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ďalej len OZ)]. Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 1 OZ). Právnické osoby vznikajú spravidla dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom určeného registra (§ 19 ods. 2 OZ). Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, druţstvá a iné právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej zahraničné osoby. Tak, ako vznik právnických osôb, aj ich zánik má dve etapy - v zmysle § 20a ods. 1 OZ sa právnická osoba zrušuje dohodou, uplynutím doby alebo splnením účelu, na ktorý bola zriadená, právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra. Súd je povinný vţdy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania, má spôsobilosť byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania musí súd vţdy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v kaţdom štádiu konania. Nedostatok tejto spôsobilosti je neodstrániteľný a má za následok zastavenie konania v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. Ak uţ v čase začatia konania ţaloba smerovala proti právnickej osobe, ktorá v tom čase neexistovala (napríklad bola vymazaná z obchodného registra), ide o neodstrániteľný nedostatok uvedenej podmienky konania, so zreteľom na ktorý treba konanie zastaviť. V takomto prípade nemôţe dôjsť k procesnému nástupníctvu v priebehu konania; moţnosť pokračovať v konaní s právnym nástupcom prichádza totiţ do úvahy len ak dôjde k zániku právnickej osoby aţ v priebehu konania (§ 107 ods. 4 O.s.p.). V otázke spôsobilosti byť účastníkom konania súdna prax vychádza z konštantnej judikatúry, napríklad z rozhodnutiach uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 34/1993, R 43/1995, R 63/1996, R 65/1996, R 58/1997, R 61/1998. K tvrdeniu dovolateľa, ţe u ţalobcu 2/ (M. C. a.s.) nie sú splnené základné procesné predpoklady pripustenia do súdneho konania dovolací súd z pohľadu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. uvádza: Ak je účastníkom konania právnická osoba, ţaloba musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené (§ 79 ods. 1 O.s.p.). 5 Cdo 46/2010 7 Ţalobca 2/ je právnickou osobou (obchodnou spoločnosťou – akciovou spoločnosťou) zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Košice I od 1. mája 1992, oddiel: Sa, vloţka X., s aktuálnym obchodným menom: M. C. a.s. (do 2. júla 2007 pod obchodným menom: M., akciová spoločnosť), s aktuálnym sídlom: M., IČO X. Ţalobcovi 2/ tak, ako bol pripustený do konania na strane ţalobcu (viď uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves z 18. septembra 2008 č.k. 4 C 18/2008-76

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo

1. novembra 2008 sp. zn. 5 Co 312/2008), zákon s jeho vznikom (zápisom do obchodného registra) priznáva spôsobilosť na práva a povinnosti i spôsobilosť byť účastníkom konania (od jeho pripustenia do konania –
2. januára 2009); v konkrétnostiach bolo poukázané na to, ţe takto označený subjekt bol k uvedenému dňu zapísaný v obchodnom registri a doteraz nedošlo k jeho výmazu z obchodného registra. Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o neopodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe konanie trpí vadou konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ mienil spochybňovať „spôsobilosť“ pristúpenia ţalobcu 2/ do konania s jeho aktívnou legitimáciou v spore, k tomu dovolací poznamenáva, ţe otázka aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania (ţalobcov i ţalovaných) nemá ţiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmotnoprávnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej legitimácie) môţe mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa ţaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993). Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť (t.j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania § 20 O.s.p.). Dovolateľ namieta, ţe konanie je zaťaţené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe k odňatiu 5 Cdo 46/2010 8 moţnosti konať pred súdmi malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým nevykonaním ním navrhovaného dokazovania; nevysvetlením podrobných dôvodov nevykonania navrhovaných dôkazov; nesprávnym hodnotením dôkazov; neprihliadnutím na dôkazy a právne skutočnosti, ktoré dovolateľ povaţoval za rozhodné; nevysporiadaním sa s právnou argumentáciou, zaujatými stanoviskami dovolateľa k vecnej a právnej stránke sporu v dôvodoch rozhodnutia a napokon nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia, v súhrne zakladajúcich nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné: I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy 5 Cdo 46/2010 9 na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, moţno preto konštatovať, ţe nevykonaním dovolateľom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Pri dovolateľom namietanom nesprávnom hodnotení dôkazov súdom, dovolací súd upriamuje pozornosť na to, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov preto v ţiadnom prípade nezakladá vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na charakter argumentácie dovolateľa treba v súvislosti s vyššie uvedeným dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolateľ tieţ namieta, ţe dovolaním napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný (arbitrárny) a z tohto dôvodu nemôţe byť ani správny. Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným 5 Cdo 46/2010 10 z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí spĺňať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie musí obsahovať výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na konkrétne skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozhodnutia musí presvedčivo preukázať správnosť rozhodnutia; zároveň má byť pre súd, ktorý koná a rozhoduje v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, dostatočným podkladom pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (stotoţňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver, ţe po uzavretí nájomnej zmluvy k bytu
3. januára 2007 medzi ţalobcom 1/ (ako vlastníkom, prenajímateľom) a ţalobcom 2/ (ako nájomcom) faktickým uţívaním bytu ţalovaným vznikol medzi ţalovaným (podnájomcom) a ţalobcom 2/ (nájomcom) podnájomný vzťah, ktorý bol ukončený výpoveďou nájomcu bytu z
4. septembra 2007 uplynutím výpovednej doby
5. decembra 2007 v zmysle § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu zániku podnájomného vzťahu ţalovaného súd povaţoval ţalobu na vypratanie bytu proti ţalovanému za dôvodne podanú. Podľa dovolacieho súdu napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho (v kontexte dôvodov potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa) je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, a teda je z hľadiska zákonnej poţiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia plne akceptovateľný a nesignalizuje moţnosť porušenia procesných práv účastníka konania. Na tomto mieste treba uviesť, ţe toto právo neznamená, ţe na kaţdý argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. 5 Cdo 46/2010 11 Pre prípad, ţe dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tieţ ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nemoţno vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní bol ţalovaný neúspešný a preto právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobcom (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Napriek 5 Cdo 46/2010 12 uvedenému je vhodné dodať, ţe ţalobcom ţiadne trovy dovolacieho konania zo súdneho spisu nevyplývajú. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. júna 2010 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská