1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou žalobkyňa žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa
1 OSP tak, že v konaní neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. I/223/11071-68626/2007/991545-r zo dňa 04.09.2007 a rozhodne o trovách konania. Poukazovala na to, že súd prvého stupňa neprihliadol na námietky prednesené na pojednávaní súdu, pretože v žalobe neboli uvedené a boli vznesené po uplynutí 2-mesačnej lehoty pre podanie žaloby. Namietala, že v námietkach vznesených na pojednávaní sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, ako uvádza súd prvého stupňa, pretože zo žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa napáda rozhodnutie v celom rozsahu a v prednesenej argumentácii išlo len o dôkaz, ktorý je popri iných ďalším jednoznačným dôkazom, že napadnutým rozhodnutím žalovaného bola žalobkyňa ukrátený na svojich právach. Postup správcu dane a žalovaného
žalobkyne nemá oporu v zákone č. 511/1992 Zb. a vykazuje zásadné chyby, ktoré mali podstatný vplyv na objektívne posúdenie veci samej.
5 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 01. septembra 2007, kontrolovaný subjekt má právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní. Ak daňovému subjektu toto právo prislúcha, potom správca dane alebo dožiadaný správca dane má povinnosť dôkaz svedkom zabezpečiť tak, aby daňový subjekt mohol uplatniť svoje právo. Namietala, že výpoveď svedka J. R. bola vykonaná procesne chybným spôsobom, tento dôkaz bol získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi prepismi a nie je možné v zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ho považovať za dôkazný prostriedok. Ďalej namietala, že
5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do
1 OSP konanie v správnom súdnictve sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou.
2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
.
1 OSP, žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Zákon kladie na obsah žaloby ako podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 OSP a § 79 ods. 1 OSP), tak aj podmienky osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v zhora citovanom ustanovení § 249 ods. 2 OSP. Žaloba v správnom súdnictve (správna žaloba) okrem všeobecných náležitostí podania (§ 42 ods. 3 OSP) a náležitostí návrhu vo všeobecnom súdnictve (§ 79 ods. 1 OSP) musí obsahovať: a/ označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá - označenie správneho orgánu, ktorý v správnom konaní rozhodol v poslednom stupni, rozhodnutie ktorého je napádané a ktorý je teda žalovaným, spisová značka a dátum vydania rozhodnutia, prípadne aj ďalšie nevyhnutné identifikačné údaje, napr. označenie dňa, kedy bolo rozhodnutie žalobcovi doručené alebo oznámené, ak sa nedoručuje, nakoľko od tohto dňa sa odvíja lehota na podanie žaloby; b/ vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, t. j. presné označenie výrokov, ktoré žalobca napáda (najmä ak sa rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov); c/ žalobné dôvody (tzv. žalobné body), z ktorých musí byť zrejmé, z akých skutkových a právnych dôvodov považuje žalobca napadnuté výroky rozhodnutí za nezákonné alebo ničotné, prípadne aj v čom vidí nezákonnosť postupu správneho orgánu; zo žaloby musí 5Sžf/44/2009 7 byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné dôvody uvádza žalobca na podporu svojho tvrdenia
1 OSP, že dotknutým rozhodnutím bol na svojich právach ukrátený; d/
ustanovenia § 247 ods. 1 OSP za osobitnú náležitosť žaloby treba považovať aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu, nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona; obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie nebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť; e/ konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátení veci žalovanému správnemu orgánu. Nie je napríklad možné vecne prejednať žalobu obsahujúcu žalobný petit, ktorým sa žalobca domáha iba vyslovenia neplatnosti správneho rozhodnutia. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Nakoľko predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť) zásadný význam má aj včasné, správne a úplné formulovanie žalobných dôvodov. Táto požiadavka na žalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia, že
1 OSP je súd viazaný rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej lehoty od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nemá možnosť požadovať odpustenie zmeškania tejto lehoty. Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré
2 OSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je
Z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré už boli 5Sžf/44/2009 8 uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného súdom
druhej hlavy piatej časti OSP. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Taktiež súd prihliada na lehoty na podanie žaloby. Lehota na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1 OSP je lehotou procesnoprávnou. Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie dôvodov žaloby, pretože by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom (§ 250h ods. 1 OSP).
1 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť
, b) ktoré sú oslobodené od dane
, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť
2 písm. a/.
1 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na: a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane
Zákon č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty
ustanovenia § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie) spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, 5Sžf/44/2009 9 že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemožno ho iba stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou založenou na pochybnej resp. spornej zmluve. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobkyne nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane
ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie). Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu žalobkyne, že v námietkach vznesených na súdnom pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach dňa 29.01.2009 sa nejedná o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, pretože žalobkyňa napadla rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu. Z obsahu odvolania podaného proti rozhodnutiu správcu dane mal najvyšší súd za preukázané, že žalobkyňa ani jednu z námietok týkajúcich sa porušenia § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (dôkaz – že výpoveď svedka R. bola vykonaná procesne chybným spôsobom a skutočnosť, že žalobkyňa nemala možnosť sa vyjadriť k výsledkom policajného šetrenia, pretože oznámenie PPZ-ÚBOK FP Košice je z 14.02.2007 a daňová kontrola bola ukončená 13.02.2007) nevzniesla. Taktiež ani jednu z týchto námietok na nezákonný postup správcu dane nevzniesla žalobca ani v žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Námietky na nezákonný postup správcu dane, pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka R. ako aj námietku týkajúcu sa nemožnosti žalobkyne vyjadriť sa k výsledkom policajného šetrenia, vzniesla žalobkyňa až na ústnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 29.01.2009, teda rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíril po uplynutí lehoty uvedenej v § 250b OSP (§ 250h ods. 1 OSP). Napriek tomu najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie 5Sžf/44/2009 10 netrpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 OSP. Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí o. i. zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu
názoru najvyššieho súdu procesný postup daňových orgánov objektívne poskytol žalobkyni dostatočný priestor uplatniť aj jeho procesné práva, keď ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobkyňa bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužila svoje právo namietať procesný postup prvostupňového správneho orgánu a neurobila tak v zákonnej lehote ani v súdnom konaní. Okrem toho výpoveď svedka R. nebola jediným ani rozhodujúcim dôkazom, z ktorého daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že daňové orgány použili čiastkové zistenia z trestného konania bez toho, aby vyčkali na hodnotenie všetkých dôkazov v trestnom konaní, najvyšší súd poukazuje na dnes už ustálený právny názor, že správca dane je samostatne kompetentný orgán vo veciach správy daní a v rámci nej aj k zhodnoteniu dôkazov a že neuznanie daňového dokladu nie je podmienené existenciou rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie je závislý na zistení, či sa žalobca dopustil trestného činu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP) a jeho postupu, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté 5Sžf/44/2009 11 rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 OSP a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 17. marca 2010 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.