2 vtedy platného a účinného Trestného zákona a
1 písm. d/ vtedy platného a účinného zákona o prečinoch.
rozsudku zo dňa 22. júna 1983 vydaného Okresným súdom Stará Ľubovňa bol ţalobca uznaný vinným spolupáchateľstvom pokusu k trestnému činu neoprávneného pouţívania cudzieho motorového vozidla
2, § 8 ods. 1 k § 209 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu proti majetku
1 písm. a/ zákona o prečinoch. Krajský súd citujúc ustanovenia § 3 ods. 4 a § 62 ods. 1 písm. c/ zákona o advokácii uviedol, ţe zo zákona o advokácii vyplýva povinnosť SAK zapísať do zoznamu advokátskych koncipientov kaţdého ţiadateľa, ktorý splní zákonnom stanovené podmienky. Rovnako však z tohto ustanovenia vyplýva, ţe posudzovanie jednej z podmienok, bezúhonnosti, je prísne a neobmedzuje sa len na negatívny výpis z registra trestov ako je tomu u väčšiny iných zamestnaní alebo povolaní, pri ktorých sa preukazovanie bezúhonnosti taktieţ vyţaduje, ale zisťuje sa jednak z odpisu registra trestov a dokonca
4 zákona o advokácii za nesplnenie podmienky bezúhonnosti postačuje preukázateľné spochybnenie čestného a svedomitého plnenia povinnosti advokáta. A takýmto spochybnením,
názoru krajského súdu, môţe byť odsúdenie ţiadateľa v minulosti za trestnú činnosť. Krajský súd zdôraznil, ţe výkon advokátskeho povolania nie je právne nárokovateľný a vzhľadom na jeho povahu je legitímne, keď podmienky prístupu k tomuto povolaniu určí štát vo forme zákona. Bezúhonnosť patrí medzi tzv. vstupné štandardy, ktoré komora overuje u adeptov povolania. K liberálnym princípom patrí právny nárok kaţdého, kto spĺňa nielen kvalifikačné, ale aj mravné podmienky vyjadrené pojmom bezúhonnosť na výkon profesie advokáta. Tento pojem sa vzťahuje na obdobie pred zápisom do zoznamu advokátov, keď ţiadateľ ešte nie je viazaný deontológiou. Zákon nedefinuje bezúhonnosť, preto ju treba chápať vo všeobecnom, občianskom význame, a to ako občiansku česť, mravnú zachovalosť 2Sžo/74/2014 3 či dobrú povesť. Nesplnenie tejto poţiadavky bez ohľadu na trestnoprávne či administratívnoprávne postihnutie so sebou nesie aj istú spoločenskú sankciu vo forme diskvalifikácie z výkonu povolaní vyţadujúcich vysokú úroveň tzv. spoločenskej bezúhonnosti. Krajský súd mal preukázané, ţe ţalobca v minulosti spáchal aj násilnú trestnú činnosť a tá má relevanciu spochybniť, ţe ţalobca si bude v budúcnosti čestne a svedomite plniť povinnosti advokátskeho koncipienta. Ţalovaná má oprávnenie v konaní o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov skúmať aj zahladené odsúdenie a brať na nich zreteľ a pri rozhodovaní o zápise ţalobcu konala v medziach svojich právomoci a
správnej úvahy s prihliadnutím aj na povahu a okolnosti trestnej činnosti za ktorú bol ţalobca odsúdený, hoc sa jedná o zahladené odsúdenia. Krajský súd preto dospel k záveru, ţe ţalovaná v konaní dostatočne zistila skutkový stav veci, vyvodila z neho správne právne závery, ktoré náleţite odôvodnila, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváţenia. Nakoľko námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, ţalobu s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu ako nedôvodnú zamietol
1 OSP. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovaná si trovy konania neuplatnila. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove, napadnuté rozhodnutie ţalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, alternatívne ţiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V podanom odvolaní ţalobca namietal, ţe sa nemôţe stotoţniť s odôvodnením rozsudku, ktorým bola zamietnutá jeho ţaloba. Krajský súd bezprecedentne akceptoval porušenie zákona zo strany ţalovaného a to
súdu údajne len dlhšie časové obdobie od podania návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov do vydania rozhodnutia. Mal za to, ţe krajský súd mal preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia, ale aj konania, ktoré mu predchádzalo a teda keď je v zákone daná taxatívne povinnosť vykonať niečo 2Sžo/74/2014 4 do 15 dní a keď to niekto bezprecedentne vykoná aţ po 8 mesiacoch a troch týţdňoch, takéto konanie nie je v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, ţe má za to, ţe preskúmavané rozhodnutie je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a neposkytuje vo svojom odôvodnení ani skutkovú, ani právnu oporu toho, čo je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, ako mylne uvádza súd. Okrem iného sa v ňom konštatuje, ţe ţalobca páchal opakovane násilnú trestnú činnosť, čo ale nie je pravda, pretoţe skutky, za ktoré bol odsúdený boli majetkové a toto delenie deliktov bolo také aj v čase ich spáchania, ako aj v čase rozhodovania ţalovaného. Tvrdenia komory, ţe tieto jeho dve odsúdenia sú dôvodom na to, ţe váţne, relevantne spochybňujú, ţe bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta nemoţno akceptovať, pretoţe sú scestné, odporujú základným pravidlám demokratickej spoločnosti, sú diskriminačné a popierajú okrem filozofických aj právne závery o tom, ţe človek sa môţe polepšiť a neopakovať svoje chyby, ako v jeho prípade mladíckej nerozváţnosti, pretoţe skutkov sa dopustil ako mladistvý. Ak skutočnosť spred 31 rokov má spochybniť jeho čestnosť a svedomitosť do budúcna, takéto závery sú neakceptovateľné v demokratickej spoločnosti a boli praktizované v minulosti iba v nedemokratických, rasovo a inak diskriminačných reţimoch, kde napríklad príslušnosť k rase, národu, spoločnosti alebo iný biľag trvalo diskriminoval predmetnú osobu, resp. ju likvidoval. V odvolaní ďalej zdôraznil, ţe ţalovaný a s ním aj súd sa jednoznačne mylne domnieva, ţe § 3 ods. 4 zákona o advokácii moţno pouţívať svojvoľne,
svojich potrieb a vykladať si ho v prospech rozhodovania SAK ľubovoľne, akýmsi širším extenzívnym výkladom, dokonca s ignoráciou predchádzajúceho ustanovenia § 3 ods. 3, ba priamo v rozpore s ním. Extenzívny výklad je rozširujúci výklad, kde sa pod normatívne pôsobenie určitého zákonného ustanovenia výkladom podriaďujú aj iné ustanovenia. Teda sa široko vykladá nejaké ustanovenie s ktorým zákonodarca vyslovene nepočítal. Avšak v rámci takéhoto výkladu § 3 ods. 4 citovaného zákona nie je moţné zahŕňať aj situáciu, ktorú uţ predtým jasne a zreteľne zákonodarca predpokladal a vyjadril ju, odpovedal na ňu v § 3 ods. 3. Nejde o ţiaden extenzívny výklad, treba to jasne pomenovať, ale ide o rozhodnutie tak u SAK, či súdu contra legem, proti doslovnému jazykovému zneniu, výkladu, a to aj logickému, dokonca i v rozpore s úmyslom zákonodarcu, ktorý ho deklaroval v dôvodovej správe k predmetnému zákonu o advokácii. Ak by zákonodarca mal úmysel vykladať § 3 ods. 4 v takom extenzívnom výklade, ako to robí ţalovaný a ako 2Sžo/74/2014 5 to bezprecedentne akceptoval aj súd, potom by ako prekáţku zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov vyslovene neuvádzal aj bezúhonnosť v § 3 ods. 3 zákona o advokácii. Vzhľadom k uvedenému mal ţalobca za to, ţe komora aj súd svojvoľne a ľubovoľne vykladajú ustanovenie § 3 zákona o advokácii a akceptuje sa inkvizičný a protiústavný postup ţalovaného v napadnutom rozhodnutí. Uvedené rozhodnutie je aj v rozpore s Ústavou SR, najmä s článkom 19,
ktorého kaţdý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, článkom 36,
ktorého kaţdý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zároveň bola porušená aj Listina základných práv a slobôd, Európsky dohovor o ľudských právach v znení protokolu č. 11 článok 14 - zákaz diskriminácie,
ktorého uţívanie práva slobôd priznaných dohovorov sa musí zabezpečiť bez diskriminácie zaloţenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboţenstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Ţalobca je toho názoru, ţe v jeho prípade bol zo strany ţalovanej porušený aj zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, pretoţe aj keď vo svojom rozhodnutí konštatuje, ţe ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii nemoţno vykladať zúţene s prihliadnutím len na zákonnú fikciu zahladenia odsúdenia a vykladá jeho odsúdenie z akéhosi širšieho hľadiska, toto konštatovanie ţalovanej je v rozpore s právnou praxou, judikatúrou a u právne znalých občanov aj s logikou, pretoţe diskriminuje človeka, ktorý je 31 rokov plnohodnotným občanom spoločnosti. Ţalobca sa tieţ domnieva, ţe bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Od nápadu ţaloby do predvolania na pojednávanie vo veci ako predsedníčka senátu rozhodovala JUDr. Mruškovičová, pričom zloţenie jej senátu nebolo zistiteľné a náhle na pojednávaní, kedy bol vynesený rozsudok rozhodovala v tejto veci ako predsedníčka senátu JUDr. Tobiašová. Dôvod tejto zmeny mu nie je známy a preto sa domnieva, ţe bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Záverom uviedol, ţe nezapísanie do zoznamu advokátskych koncipientov je v skutočnosti zastretou sankciou SAK voči jeho osobe. V bulletine Slovenskej advokácie č. 7-8/2010 bola totiţ uverejnená informácia týkajúca sa jeho osoby, resp. obchodnej 2Sžo/74/2014 6 spoločnosti, v ktorej bol konateľom. Táto spoločnosť bola udaná advokátom z Popradu, ţe pokútne vykonáva advokátsku činnosť, čo ale bolo zavádzajúce a mylné tvrdenie plynúce z osobných rozporov s predmetným advokátom a predsedníctvo poverilo jedného z členov túto vec preveriť a urobiť potrebné kroky na zamedzenie takýchto údajne pokútnicky poskytovaných právnych sluţieb a to aj v iných prípadoch. Ţalovaná sa k odvolaniu ţalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, v spojení s ust. § 212 ods. 1 OSP) postupom
ust. § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP, v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca proti ţalovanej domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia o nezapísaní ţalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou z dôvodu, ţe nespĺňa podmienku bezúhonnosti stanovenú v § 3 ods. 4 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2011.
1 OSP
ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, a či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou 2Sžo/74/2014 7 konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
1 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) Komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným do 15 dní toho, kto
3 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovaţuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závaţný zločin, trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený
osobitného predpisu.
4 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2011) 2Sžo/74/2014 8 bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.
5 zákona o advokácii bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. OSP), je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Predovšetkým treba konštatovať, ţe v predmetnej veci skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporným.
zistení ţalovanej - čo ţalobca ani nenamietal - bol ţalobca uznaný za vinného spolupáchateľstvom za spáchanie prečinu proti majetku
2 vtedy platného a účinného Trestného zákona a
1 písm. d/ vtedy platného a účinného zákona o prečinoch.
rozsudku zo dňa 22. júna 1983 vydaného Okresným súdom Stará Ľubovňa bol ţalobca uznaný vinným spolupáchateľstvom pokusu k trestnému činu neoprávneného pouţívania cudzieho motorového vozidla
2, § 8 ods. 1 k § 209 ods. 1, 3 písm. a/ Trestného zákona a z prečinu proti majetku
1 písm. a/ zákona o prečinoch. Z citovaných ustanovení zákona o advokácii v znení účinnom do
(§ 3 ods. 3 zákona o advokácii) nebol povaţovaný uţ len ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závaţný zločin, trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený
osobitného predpisu. Uvedený zákon však doplnil do zákona o advokácii aj nový pojem, a to spoľahlivosť osoby, pričom spoľahlivým na účely zákona o advokácii nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, ţe bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Zákon o advokácii od
zákona o advokácii pojem bezúhonnosť v sebe zahŕňal aj spoločenskú bezúhonnosť
4 zákona o advokácii. V rámci skúmania bezúhonnosti
4 zákona o advokácii je ţalovaná oprávnená a povinná skúmať aj nedbanlivostné trestné činy, priestupky, ale aj ďalšie aspekty správania ţiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto činnosti ţalovaná prihliada i na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne 2Sžo/74/2014 10 previnenie. Zákon o advokácii bliţšie nevymedzuje skutočnosti, ktoré môţu preukázateľne spochybniť, ţe osoba bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Posudzovanie bezúhonnosti
4 zákona o advokácii je preto predovšetkým vecou správneho uváţenia ţalovanej, ktoré však nemôţe byť svojvoľné, alebo náleţite neodôvodnené. Správne súdy pri takom rozhodnutí správneho orgánu preskúmavajú iba, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súdy neposudzujú účelnosť a vhodnosť správneho uváţenia (§ 245 ods. 2 OSP). Z rozhodnutia ţalovanej okrem iného vyplýva, ţe vzhľadom na to, ţe sa ţalobca v minulosti dopustil konaní, ktoré boli trestné, bolo spochybnené, ţe bude svedomito plniť povinnosti advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou. K tomu najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe
4 zákona o advokácii stačí na nesplnenie podmienky bezúhonnosti len existencia pochybnosti, ţe bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. V prípadoch, kedy správne orgány vydávajú rozhodnutia na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP). Ide o obmedzený súdny prieskum správnych rozhodnutí zaloţených na princípoch správneho uváţenia, pretoţe správna úvaha predstavuje ponechanie moţnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne a práve tolerančno-úvahové pásmo obmedzuje súd pri súdnom prieskume. K námietke ţalobcu týkajúcej sa prekročenia lehoty na zapísanie ţalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov najvyšší súd uvádza, ţe táto lehota bola prekročená z dôvodu potreby náleţitého vyporiadania sa ţalovanej s otázkou bezúhonnosti ţalobcu. Pokiaľ ide námietku ţalobcu ohľadom nezákonného sudcu, najvyšší súd uvádza, ţe v tejto veci nešlo o rozhodovanie samosudcom, ale vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce do senátu a zákonným senátom v tejto konkrétnej veci je senát pozostávajúci z predsedu senátu a dvoch členov senátu menovite určených v tabuľkovej časti 2Sžo/74/2014 11 rozvrhu práce na rok 2014, kde v senáte 3 S bola riadiacou predsedníčkou JUDr. Ľuboslava Mruškovičová a členmi senátu boli JUDr. Katarína Morozová Nemcová a JUDr. Monika Tobiášová. Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, ţe ţalobca štúdium na právnickej fakulte ukončil v roku 2007 a uţ počas jeho štúdia bol v platnosti zákon o advokácii a teda ţalobca mal vedomosť o prísnejších podmienkach výkonu advokácie, ktoré sú ustanovené zákonom, teda vzhľadom na svoju minulosť mohol prehodnotiť svoje budúce povolanie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, povaţujúc námietky ţalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250k ods. 1 OSP, v spojení s § 224 ods. 1 OSP za pouţitia § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe ţalobca v tomto konaní úspech nemal a ţalovanej náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Elena K O V Á Č O V Á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.