Najvyšší súd 3Obdo/41/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: G., so sídlom V., IČO: X., zastúpeného A., s. r. o., so sídlom Š., IČO: X., proti ţalovanému: B., s. r. o., so sídlom S., IČO: X., zastúpeného advokátkou JUDr. D., so sídlom K., o vylúčenie veci z exekúcie, o vzájomnom návrhu žalovaného o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o návrhu žalovaného na nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 21Cb/4/2013, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2015 č. k. 2Cob/75/2015-215, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2015 č. k. 2Cob/75/2015-215 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov uznesením z 09. júna 2015 č. k. 21Cb/4/2013-169 na návrh ţalovaného nariadil predbeţné opatrenie, ktorým uloţil ţalobcovi, aby sa aţ do právoplatného skončenia konania zdrţal nakladania s nehnuteľnosťami – bytmi, s podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytových domov označených identifikačnými údajmi podľa zápisov v katastri nehnuteľností tak, ako sú vedené na LV č. X. a LV č. X. pre k. ú. S.. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa domáhal proti ţalovanému, aby súd vylúčil z exekúcie vedenej v prospech ţalovaného ako oprávneného proti povinnému, obchodnej spoločnosti C., s. r. o. u súdneho exekútora JUDr. R., K., sp. zn. Ex 838/2012 rozostavané byty s podielmi na spoločných častiach a zariadeniach bytových domov tak, ako sú vedené na LV č. X. a LV č. X. pre k. ú. S.. Rozsudkom pre uznanie vydaným Okresným súdom Prešov z 12. decembra 2013 sp. zn. 8C/228/2011 bolo určené, ţe ţalobca je výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností. 2 3Obdo/41/2016 Ţalovaný v konaní podal proti ţalobcovi vzájomný návrh, ktorým ţiada, aby súd určil, ţe uznávací prejav dlţníka, obchodnej spoločnosti C., s. r. o. je voči ţalobcovi právne neúčinný z dôvodu, ţe ho dlţník vykonal v úmysle ukrátiť ţalovaného ako veriteľa a zároveň s úmyslom zmariť exekučné konanie. Spolu so vzájomným návrhom ţalovaný podal návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd uloţil ţalobcovi nakladať s nehnuteľnosťami do právoplatného rozhodnutia súdu. Po zápise vlastníckeho práva v prospech ţalobcu nemá ţalovaný moţnosť inak zabezpečiť svoj nárok voči súčasne zapísanému vlastníkovi. Prípadná dispozícia s nehnuteľnosťami ţalobcom ohrozuje reálnu vymoţiteľnosť pohľadávok ţalovaného voči obchodnej spoločnosti C., s. r. o. Ţalobca ako zapísaný vlastník nehnuteľností sa podľa oznámenia Okresného úradu Sabinov, katastrálny odbor domáhal výmazu poznámok o vedených exekučných konaniach s odôvodnením, ţe zapísané exekučné konania sa ho netýkajú. Vedený stav v katastri nehnuteľností ţalobcu priamo neobmedzuje v dispozícii s nehnuteľnosťami, preto na strane ţalovaného je dôvodná obava, ţe ţalobca bude nakladať s nehnuteľnosťami a budú tým zmarené moţnosti vymoţenia pohľadávky ţalovaného. Súd prvého stupňa mal za to, ţe ţalovaný dostatočným spôsobom osvedčil danosť práva, ako aj základné skutočnosti preukazujúce potrebu predbeţnej úpravy pomerov účastníkov nariadením predbeţného opatrenia. Preto súd prvého stupňa návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia v celom rozsahu vyhovel. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove uznesením z 12. októbra 2015 č. k. 2Cob/75/2015-215 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie o vylúčení vecí z exekúcie a o určenie neúčinnosti právneho úkonu a existenciu vykonateľnej pohľadávky ţalovaného proti obchodnej spoločnosti C., s. r. o., ktorá je predmetom exekučného konania vedeného u súdneho exekútora JUDr. R. pod sp. zn. Ex 838/2012, existuje medzi nariadeným predbeţným opatrením a cieľom ním sledovaným taký proporčný vzťah aj vo vzťahu k ţalobcovi, ktorý nemoţno povaţovať za nerozumný a neprimeraný k dočasnému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva. Za stavu, keď sa viedla exekúcia s postihnutím predmetných nehnuteľností a v inom konaní, ktorého účastníkom ţalovaný nebol, sa rozhodlo na základe uznávacieho prejavu povinného o určení 3 3Obdo/41/2016 vlastníckeho práva v prospech ţalobcu, v prebiehajúcom konaní je moţné konštatovať, ţe boli osvedčené tvrdenia ţalovaného o ohrození uţ vedeného výkonu rozhodnutia. K ţalobcom namietanej skutočnosti týkajúcej sa uvedenia poznámky v označených listoch vlastníctva o vedenom súdnom konaní, odvolací súd uviedol, ţe nariadené predbeţné opatrenie je v tomto smere účinnejším prostriedkom zabezpečenia budúceho výkonu rozhodnutia, pretoţe argumentácia, ktorú ţalobca uviedol s moţnosťou podávania ţalôb o neúčinnosť právneho úkonu aj vo vzťahu k ostatným, prípadne ďalším nadobúdateľom nehnuteľností, by mala za následok len zbytočné vyvolávanie ďalších súdnych sporov, či pokračovaním súdneho sporu s iným účastníkom konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Zároveň ţalobca ako dôvod dovolania uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolateľ uviedol, ţe bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe mu nebolo doručené podanie ţalovaného, a to jeho vyjadrenie k podanému odvolaniu, na ktorého dôvodoch, odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Ţalobcovi tým bolo znemoţnené sa voči týmto skutočnostiam relevantným spôsobom brániť a zabrániť tak potvrdeniu uznesenia prvostupňového súdu, ktorým bolo nariadené predbeţné opatrenie. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Zároveň je takéto procesné opomenutie súdu hodnotené ako odňatie moţnosti konať pred súdom. 4 3Obdo/41/2016 Nakoľko v danej veci nebolo ţalobcovi doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu, ktoré podal ţalobca a o jeho existencii sa ţalobca dozvedel aţ z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, je dovolateľ toho názoru, ţe dovolanie je procesne prípustné. Ţalobca vo svojom dovolaní namietol aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia (resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia) predstavuje podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odňatie moţnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Jeho porušením sa účastníkovi odníma moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Odvolací súd podľa dovolateľa nezdôvodnil svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom zo všetkých relevantných skutkových a právnych hľadísk, ktorých posúdenie bolo nevyhnutné pre záver o splnení podmienok pre nariadenie predbeţného opatrenia. Odvolací súd na ţiadny z rozhodujúcich odvolacích argumentov nedal dostatočne relevantnú odpoveď, čo povaţuje dovolateľ za porušenie práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd obmedzil iba na všeobecné konštatácie bez konkretizácie dôvodov a bliţšieho vysvetlenia, akým spôsobom dospel k svojim právnym záverom vyúsťujúcim do potvrdenia uznesenia prvostupňového súdu, ktoré bolo taktieţ nedostatočne odôvodnené. V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje argumentácia, ktorou by sa súd vysporiadal s jednotlivými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce a mali vplyv na posúdenie splnenia podmienok pre nariadenie predbeţného opatrenia. Ţalobca uviedol, ţe subjekt domáhajúci sa vydania predbeţného opatrenia musí osvedčiť dôvody na jeho vydanie, to znamená potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia, dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbeţná ochrana a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. 5 3Obdo/41/2016 Odvolací súd pritom záver o splnení podmienok na nariadenie predbeţného opatrenia nezdôvodnil. V záujme preskúmateľnosti odôvodnenia právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivými argumentmi vyvrátil nesprávne námietky účastníkov. Pri absencii odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu bolo povinnosťou odvolacieho súdu napraviť pochybenie súdu prvého stupňa a primeraným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie námietky. Odvolací súd sa však v plnom rozsahu stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením bez toho, aby sa vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa skutkových záverov a z nich vyplývajúceho právneho posúdenia veci. Ţalobca v dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Podľa neho nebolo preukázané, a to ani v rozsahu osvedčenia, nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy ako obligatórnej podmienky podľa ustanovenia § 75 ods. 2 O. s. p. Tvrdenia ţalovaného nie sú ničím podloţené, absentuje akýkoľvek relevantný dôkaz, ktorý by opodstatňoval nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, resp. tvrdenú dôvodnú obavu. Odôvodnenie tejto ujmy sa nachádza výlučne v rovine tvrdenia bez toho, aby toto tvrdenie bolo aspoň osvedčené. Konajúce súdy sa v súvislosti so slovným spojením nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy dopustili nesprávneho právneho posúdenia. Samotné vlastníctvo nehnuteľností bez ďalšieho nezakladá nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, v opačnom prípade by bolo v zákone ustanovené, ţe kaţdému vlastníkovi moţno v prípade začatia súdneho konania na návrh účastníka konania uloţiť predbeţné opatrenie bez splnenia podmienky bezprostredne hroziacej ujmy. V predbeţnom opatrení, ktoré sleduje zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia, musí navrhovateľ osvedčiť okrem existencie nároku aj to, ţe bez predbeţného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia výkonu musí byť reálne a musí hroziť bezprostredne. Existencia tvrdeného dlhu sama osebe nemôţe byť dôvodom pre nariadenie predbeţného opatrenia. 6 3Obdo/41/2016 Ţalovaný v danej veci neosvedčil úmysel ţalobcu disponovať s nehnuteľnosťami, resp. také konanie ţalobcu, z ktorého by vyplynula dôvodná obava, ţe dôjde k zmareniu vymoţiteľnosti pohľadávky ţalovaného. Tvrdenia ţalovaného sú iba v rovine domnienok, hypotéz a ničím nepodloţených záverov, nakoľko ţalovaný nepredloţil ani len indíciu o tom, ţe by ţalobca pripravoval akýkoľvek prevod, resp. zaťaţenie predmetných nehnuteľností. Ţalovaný mal pritom podľa ţalobcu moţnosť podať na príslušnom okresnom úrade návrh na zápis začatia súdneho konania v zmysle ustanovenia § 44a O. s. p. V takom prípade by bol v súlade s ustanovením § 159a O. s. p. výrok rozsudku záväzný aj pre ďalšie osoby, ktoré by nadobudli nehnuteľnosť po zápise informatívnej poznámky. Ţalobca v dovolaní namietal aj tú skutočnosť, ţe nebola splnená dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbeţná ochrana. Uznanie nároku je totiţ úkon deklaratórneho charakteru, ktorým sa iba potvrdil existujúci hmotnoprávny stav za účelom jeho zosúladenia s nezákonným stavom zapísaným v tom čase v katastri nehnuteľností. Preto nešlo o právny úkon, ktorý by zakladal nové vlastnícke právo, nakoľko obchodná spoločnosť C., s. r. o. nebola nikdy vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z tohto dôvodu nemohol byť ţalovaný objektívne týmto uznaním nároku ukrátený. Deklaratórna povaha úkonu uznania nároku vylučuje subsumovanie tohto úkonu pod legálnu definíciu odporovateľného právneho úkonu, nakoľko absentujú jeho základné podmienky, a to ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa a úmysel ukrátiť veriteľa spočívajúci v zbavovaní sa majetku s cieľom zmariť uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Zmena zápisu vlastníckeho práva bola vykonaná na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Prešov z 12. decembra 2013 č. k. 8C/228/2011-271 o určení vlastníckeho práva v prospech ţalobcu. Prostredníctvom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov nemoţno zasahovať do právoplatných rozhodnutí o určení vlastníckeho práva mimo uplatnenia opravných prostriedkov proti týmto rozhodnutiam. Aj rozsudok o určení vlastníckeho práva na základe uznania nároku musí byť v súlade so zákonom. Ak bolo súdom rozhodnuté, ţe obchodná spoločnosť C., s. r. o. nebola nikdy vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto nemohla uznaním nároku ţiadneho zo svojich veriteľov (vrátane ţalovaného) ukrátiť. Ţalobca povaţuje neprípustné, aby bol odporovateľnosťou postihnutý právny vzťah, ktorý bol aprobovaný právoplatným rozhodnutím súdu. Pripustenie opačného výkladu by viedlo k situácii, ţe by sa tým vytvoril nad rámec platnej procesnej úpravy ďalší druh opravného prostriedku, a to ţaloba 7 3Obdo/41/2016 na vyslovenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, ţe povaţuje ţalobca za procesnoprávne neprijateľné. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré uţ nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012). Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho súdu (tieţ ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného zo základných princípov právneho štátu - princípu právnej istoty. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). 8 3Obdo/41/2016 V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, ţe ţalobcom podané dovolanie voči rozhodnutiu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných nesprávnosti v súdom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Prípustnosť dovolania ţalobcu v danej veci prichádza do úvahy len ak v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak:
- a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- c)účastník konania 9 3Obdo/41/2016 nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
- e)nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
- g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tieţ znamená, ţe nie kaţdé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je povaţovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôleţitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie moţnosti konať pred súdom 10 3Obdo/41/2016 nemoţno povaţovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotoţňuje. V súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. platí, ţe je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, v ktorom sa konštatuje, ţe „ústavný súd uţ vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, ţe vada konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak“ (viď aj uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/145/2012 a 3Cdo/165/2011). Z obsahu dovolania vyplýva, ţe základom argumentácie dovolateľa o porušení ním označených práv je tvrdenie, ţe odvolací súd porušil princíp rovností zbraní tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu. Princíp rovností zbraní predstavuje jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a vyţaduje, aby kaţdá strana mala primeranú moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči oponentovi. Uvedené znamená, ţe procesná strana musí mať rovnakú moţnosť hájiť svoje záujmy a ţiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane [viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať moţnosť nielen predloţiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho procesného návrhu, ale zároveň zoznámiť sa a vyjadriť sa k všetkým predloţeným dôkazom alebo stanoviskám s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Konkrétny účinok predmetného vyjadrenia na rozhodnutie súdu nemusí mať veľký význam. Je na procesných stranách vo veci, aby posúdili, či je nutné sa ku konkrétnemu procesnému vyjadreniu protistrany 11 3Obdo/41/2016 vyjadriť. Ide predovšetkým o vieru procesných strán vo výkon spravodlivosti, ktorá je zaloţená na vedomí, ţe majú moţnosť vyjadriť svoje názory ku kaţdému dokumentu nachádzajúcemu sa v súdnom spise (viď rozsudky ESĽP vo veciach Nideröst-Huber proti Švajčiarsku z roku 1997 a Gaspari proti Slovinsku z roku 2009). V rozsudku Hudáková a ďalší proti Slovensku z 27. apríla 2010 (sťaţnosť č. 23083/05) ESĽP uviedol, ţe význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou súdu, aby pred svojim rozhodnutím poskytol sťaţovateľom moţnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu. Vyjadrenie bolo predloţené protistranou v konaní, ktorá na rozdiel od sťaţovateľov mala prístup ku všetkým informáciám v súdnom spise. Tým, ţe súd odoprel sťaţovateľom moţnosť vidieť ho a vyjadriť sa k nemu, nezaobchádzal s účastníkmi konania rovnako. ESĽP vydal dňa 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťaţnosť č. 17127/12), v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Dospel k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Podľa názoru ESĽP „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru. ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť 12 3Obdo/41/2016 sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe ESĽP za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru dovolacieho súdu by preto mal súd doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní (uznesenie Najvyššieho súdu z 26. mája 2015 sp. zn. 3Cdo/156/2014). Samotný účastník konania musí mať moţnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleţí pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané poţiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleţí alebo len málo záleţí na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predloţených súdu (Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 168/2012). Porušenie princípu rovností zbraní znamená, ţe „vadným“ postupom súdu sa jeden účastník konania dostáva do nevýhodnejšieho postavenia v porovnaní s účastníkom konania vystupujúcom v opačnom procesnom postavení. Dotknutý účastník konania v dôsledku tohto postupu súdu nemá v porovnaní s protistranou moţnosť byť pred rozhodnutím súdu oboznámený so všetkými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre samotné rozhodnutie a nemá moţnosť ovplyvniť rozhodnutie súdu vyvrátením argumentov, ktoré súdu uviedla protistrana. Týmto postupom sa účastníkovi konania znemoţňuje realizácia procesných práv, ktoré mu zákon priznáva, čo má za následok nielen porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a s porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. 13 3Obdo/41/2016 Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia musia byť rešpektované minimálne poţiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôţe byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené. Účelom predbeţného opatrenia je dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, ţe o právach a povinnostiach vo veci samej bude rozhodnuté inak, neţ v konaní o predbeţnom opatrení. Súd predbeţným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôleţité, ţe je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbeţného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tieţ tomu, proti komu návrh smeruje. V zmysle § 75 O. s. p. rozhoduje súd o nariadení predbeţného opatrenia len na základe návrhu a skutočností v ňom preukázaných alebo osvedčených ţalobcom, v súlade s účelom tohto inštitútu sa neuplatňuje zásada kontradiktórnosti konania v tom zmysle, ţe súd rozhodne o nariadení predbeţného opatrenia aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. V danej veci dovolateľ dôvodne namietal, ţe mu pred rozhodnutím odvolacieho súdu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k jeho odvolaniu voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Ţalobca nemal moţnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením, pričom ako vyplýva z vyššie citovanej judikatúry, záver, či vyjadrenie ţalovaného je právne významné a obsahuje také skutkové a právne dôvody, je na posúdení ţalobcu a nie na posúdení konajúceho súdu. V konaní pred odvolacím súdom bol vytvorený faktický stav nerovnosti v neprospech ţalobcu, nakoľko na rozdiel od protistrany nemal prístup k všetkým informáciám obsiahnutým v súdnom spise, z ktorých vychádzal odvolací súd pri svojom rozhodovaní. Vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaný prezentoval svoj názor s cieľom ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu, vyzývajúc na nevyhovenie odvolaniu ţalobcu (na potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa). Zároveň pre záver, ţe došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného základných princípov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, je významná aj tá skutočnosť, ţe odvolací súd neodmietol odvolanie ţalobcu, ale vecne o ňom rozhodol. 14 3Obdo/41/2016 Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní berie do úvahy aj tú skutočnosť, ţe dovolaním je napadnuté uznesenie o predbeţnom opatrení, pre ktoré sú charakteristické rýchlosť konania a dočasnosť takéhoto rozhodnutia. Ani tieto vlastnosti rozhodnutia o predbeţnom opatrení však neznamenajú, ţe by nemalo byť rešpektované základne právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. V prípadoch, kedy je súdom prvého stupňa nariadené predbeţné opatrenie, je súd povinný doručiť odvolanie navrhovateľovi (subjektu, ktorý podal návrh na nariadenie predbeţného opatrenia) v súlade s ustanovením § 209a ods. 1 O. s. p. Ak sa navrhovateľ k odvolaniu proti uzneseniu o nariadení predbeţného opatrenia písomne vyjadrí, je potrebné zaslať toto vyjadrenie odvolateľovi. Táto potreba je daná aj tým, ţe predbeţné opatrenie predstavuje dočasný zásah do základných práv subjektu, proti ktorému smeruje. V rozhodovanej veci ţalobca odo dňa doručenia uznesenia o nariadení predbeţného nariadenia (od 15. júna 2015) nemôţe na základe rozhodnutia súdu disponovať v celom rozsahu so svojim majetkom. Preto je nevyhnutné, aby bol ţalobca oboznámený so všetkými skutočnosťami, ktoré boli súčasťou súdneho spisu a ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd pritom vo svojom rozhodnutí vychádzal aj z vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia. Nerešpektovanie princípu rovností zbraní v rámci rozhodovania o predbeţnom opatrení nemôţe byť zdôvodnené ani poţiadavkou rýchlosti. V danom prípade pritom odvolací súd rozhodoval o odvolaní ţalobcu aţ pred koncom lehoty stanovenej ustanovením § 217 ods. 1 O. s. p. Z tohto dôvodu má dovolací súd za to, ţe odvolací súd mal dostatočný priestor na doručenie vyjadrenia k odvolaniu odvolateľovi (ţalobcovi). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ dôvodne namietal, ţe v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ ide o námietku dovolateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale (len) inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie 15 3Obdo/41/2016 je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011). Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe ústavný súd v Náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (v súčasnosti § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. – pozn. dovolacieho súdu), ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloţenie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, ţe ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udrţateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s.p.“. V uznesení z 28. októbra 2014 sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd konštatoval, ţe najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/55/2014 (zaloţenom na stotoţnení sa s rozhodnutím R 111/1998) dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 03. decembra 2015 (publikované v Zbierke Stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod R 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia 16 3Obdo/41/2016 neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe ak by aj (prípadne) bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V danom prípade nejde ani o výnimku uvedenú v stanovisku R 2/2016, keďţe rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje základné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol, a to aj s ohľadom na charakter napadnutého rozhodnutia (uznesenie o predbeţnom opatrení). Dovolacie námietky ţalovaného týkajúce sa neosvedčenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, ako aj námietky týkajúce sa dôvodnosti nariadenia predbeţného opatrenia a deklaratórneho charakteru uznania nároku, smerujú k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím (prípadne aj prvostupňovým) súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia 17 3Obdo/41/2016 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 5Cdo/44/2011, sp. zn. 6Cdo/41/2011 a sp. zn. 7Cdo/26/2010). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právnych záverov konajúcich súdov boli dôvodné a mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na to, ţe v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným s ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., dovolací súd ţalobcom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O. s. p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 27. júna 2016 JUDr. Katarína Pramuková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: K.