o zaplatenie 65.000 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 6 Nc 6/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. V., bývajúceho v B., Ţ., proti ţalovaným 1/ JUDr. I., sudkyni Okresného súdu Banská Bystrica, 2/ JUDr. P., notárovi v Banskej Bystrici a 3/ Ing. A., bývajúcej v P., D., o zaplatenie 65.000 eur a iné, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 15C/94/2016, o oznámeniach sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici o skutočnostiach, pre ktoré môţu byť vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, takto r o z h o d o l : Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Ama Odalošová, JUDr. Jaroslav Gallo, JUDr. Renáta Deáková, JUDr. Alena Antalová, Mgr. Ivana Datlová, JUDr. Drahomíra Mikulajová, JUDr. Jana Novotná, JUDr. Milan Segeč, JUDr. Jozef Zlocha, JUDr. Peter Kvietok, JUDr. Ľubomír Bušík, PhD., JUDr. Slavoj Sendecký, JUDr. Drahomíra Dibdiaková, JUDr. Eva Kmeťová, JUDr. Alena Kriţanová, JUDr. Daniela Maštalířová, JUDr. Miroslava Púchovská, JUDr. Peter Priehoda, a doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14NcC/20/2016 a Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 15C/94/

1. Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Ing. Ján Gandţala, PhD., JUDr. Mária Podhorová, JUDr. Anna Snopčoková, JUDr. Zita Nagypálová, Mgr. Katarína Katková, JUDr. Danica Kočičková, JUDr. Jarmila Badíková, JUDr. Jaroslav Mikulaj, JUDr. Klaudia Kosková, Mgr. Štefan Baláţ, JUDr. Ivica Hanusková, JUDr. Alexander Mojš, Mgr. Dušan Ďurian, JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová, JUDr. Ján Bobor, JUDr. Alojz Palaj, JUDr. Ján Deák, JUDr. Jozef Mikluš, Mgr. Ján Bednár, JUDr. Jozef Ryant, JUDr. Juraj Babjak, JUDr. Peter Chovanko, JUDr. Mária Jamrišková, PhD. a JUDr. Miriam Boborová Sninská z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14NcC/20/2016 a Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 15C/94/2016 v y l ú č e n í n i e s ú . 2 6 Nc 6/2016 O d ô v o d n e n i e Predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej tieţ aj len „krajský súd“) v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 14NcC/20/2016 (vo veci rozhodovania o vylúčení sudcov Okresného súdu Banská Bystrica z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej takým súdom pod sp. zn. 15C/94/2016) podľa § 15 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) predloţil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o oznámeniach sudcov krajského súdu o skutočnostiach, pre ktoré môţu byť vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (podľa obsahu predkladacej správy zjavne majúc za to, ţe vylúčenými by mali byť všetci sudcovia krajského súdu a nie je preto moţným, aby tento vec ďalej prejednával a rozhodol). Sudcovia krajského súdu JUDr. Ama Odalošová, JUDr. Jaroslav Gallo, JUDr. Renáta Deáková, JUDr. Alena Antalová, Mgr. Ivana Datlová, JUDr. Drahomíra Mikulajová, JUDr. Jana Novotná, JUDr. Milan Segeč, JUDr. Jozef Zlocha, JUDr. Peter Kvietok, JUDr. Ľubomír Bušík, PhD., JUDr. Slavoj Sendecký, JUDr. Drahomíra Dibdiaková, JUDr. Eva Kmeťová, JUDr. Alena Kriţanová, JUDr. Daniela Maštalířová, JUDr. Miroslava Púchovská, JUDr. Peter Priehoda, a doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. uviedli, ţe ţalovanú 1/ osobne poznajú nielen ako kolegyňu pôsobiacu na Okresnom súde Banská Bystrica, ale sú s ňou i v priateľskom vzťahu, a preto sa vo veci cítia byť zaujatými. Sudcovia krajského súdu JUDr. Ing. Ján Gandţala, PhD. a JUDr. Anna Snopčoková uviedli, ţe ţalovanú 1/ poznajú osobne ešte z čias ich spoločného pôsobenia na Okresnom súde Banská Bystrica a sú s ňou i v priateľskom vzťahu, zaujatými sa však preto necítia. Obdobne (pripustením priateľského vzťahu so ţalovanou 1/ bez vyvodzovania z toho pocitu zaujatosti) sa vyjadrili i sudcovia krajského súdu JUDr. Mária Podhorová, Mgr. Katarína Katková a Mgr. Štefan Baláţ. Sudcovia krajského súdu JUDr. Zita Nagypálová, JUDr. Danica Kočičková, JUDr. Jaroslav Mikulaj, JUDr. Klaudia Kosková, JUDr. Ivica Hanusková, Mgr. Dušan Ďurian, JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová, JUDr. Alojz Palaj, JUDr. Jozef Mikluš, Mgr. Ján Bednár, JUDr. Mária Jamrišková, PhD. a JUDr. Miriam Boborová Sninská naopak uviedli, ţe k účastníkom konania s výnimkou ţalovanej 1/ nemajú ţiaden vzťah, u ţalovanej 1/ potom ide o ich kolegyňu, ku ktorej ale bliţší vzťah taktieţ nemajú a zaujatými sa preto necítia. 3 6 Nc 6/2016 Sudcovia krajského súdu JUDr. Jarmila Badíková, JUDr. Ján Bobor, JUDr. Ján Deák, JUDr. Jozef Ryant, JUDr. Juraj Babjak a JUDr. Peter Chovanko uviedli, ţe sa cítia zaujatými pre kolegiálny pomer so ţalovanou 1/, resp. časť z nich aj pre známosť či tykanie si s ňou. Napokon sudca krajského súdu JUDr. Alexander Mojš uviedol, ţe sa necíti byť zaujatým, nakoľko k ţiadnemu z účastníkov ani k predmetu konania nemá ţiaden vzťah. Najvyšší súd ako súd Krajskému súdu v Banskej Bystrici nadriadený (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť oznámení sudcov o ich zaujatosti (§ 15 ods. 1 a 2 O. s. p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré sa cítia byť vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, ktorým je vzťah :
2. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania),
3. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
4. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.). Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia jednotlivých sudcov krajského súdu o skutočnostiach majúcich privodiť ich vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal najvyšší súd zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. 4 6 Nc 6/2016 Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – tu por. prílohu oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky – tu por. ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v moţnosti zmariť hroziace riziko, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕţania určitej procesnej strane). Len nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (porovnaj napr. II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka 5 6 Nc 6/2016 nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, či účastníka konania, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, účastníka konania), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či vyslovená obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či uvádzané okolnosti sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu, teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je pritom len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. 6 6 Nc 6/2016 Z vyššie spomenutej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. U sudcov krajského súdu uvedených v druhom odseku odôvodnenia tohto uznesenia najvyššieho súdu (ďalej tieţ len „odôvodnenie UNS“, ktorí sa vyjadrili tak, ţe majú k ţalovanej 1/ (tieţ sudkyni) aj bliţší osobný (priateľský) vzťah alebo ţe sa s ňou stretávajú aj mimopracovne, a preto sa tieţ cítia byť zaujatými, dospel najvyšší súd k záveru, ţe vzťah uvedenej povahy a intenzity v spojitosti so subjektívnym vnímaním povahy takéhoto vzťahu sudcami či uţ potenciálne alebo aj reálne povolanými k rozhodnutiu vo veci za účasti ich kolegyne zakladá skutočnosť relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. a je dôvodom pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Takto definované vzťahy (priateľské, či súkromné) zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania z oboch sledovaných hľadísk (tak zo subjektívneho, ako aj objektívneho) a za stavu nedostatku dôvodov pochybovať o skutočnostiach sudcami uvádzaných sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd preto v prípade týchto sudcov rozhodol tak, ţe sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci. V prípade ďalšej skupiny sudcov, zjednotenej pripustením priateľského vzťahu k ţalovanej 1/, avšak bez vyslovenia pocitu zaujatosti z tohto dôvodu (sudcovia uvedení v treťom odseku odôvodnenia UNS), uţ v poradí tretej skupiny sudcov, vyznačujúcej sa pripúšťaním len kolegiálneho vzťahu k ţalovanej 1/ bez vyvodzovania z toho pocitu svojej zaujatosti (sudcovia vymenovaní v štvrtom odseku odôvodnenia UNS), štvrtej skupiny sudcov reprezentovanej sudcami, definujúcimi svoj vzťah k ţalovanej 1/ prakticky rovnako ako u tretej skupiny zhora, avšak s vyvodzovaním výlučne z neho svojho pocitu zaujatosti 7 6 Nc 6/2016 (sudcovia zhromaţdení v piatom odseku odôvodnenia UNS) a napokon i „osamoteného“ JUDr. Alexandra Mojša, popierajúceho akýkoľvek vzťah k účastníkom (ţalovanú 1/ z takéhoto okruhu nevynímajúc) potom najvyšší súd vzal za základ svojho rozhodovania to, ţe vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Iba samotná skutočnosť, ţe sudcovia ţalovanú 1/ osobne poznajú ako kolegyňu z okresného súdu v sídle krajského súdu, nemôţe byť bez ďalšieho dôvodom pre vylúčenie týchto sudcov z prejednávania a rozhodovania veci, lebo sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska § 14 O. s. p. (obdobne napr. 7 Nc 1/2012, 7 Nc 16/2013 či 1 Nc 9/2012). Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec a nadobudol tak charakter bliţšieho priateľského, či úzkeho súkromného vzťahu (zodpovedajúcej intenzity), mohlo by ísť o okolnosť vzbudzujúcu odôvodnene pochybnosti o nezaujatosti. Bez ďalšieho totiţ priznanie osobného vzťahu predstavuje len všeobecnú deklaráciu neprezrádzajúcu jeho podstatu (intenzitu), preto nemoţno len z takejto deklarácie vyvodiť záver, ţe by tento vzťah k účastníkovi konania (inému sudcovi) presiahol rámec kolegiálneho (profesionálneho) vzťahu. Aj pokiaľ ide o vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý je sudcom vykonávajúcim svoju funkciu na tom istom súde, je súdna prax jednotná v názore, ţe ani takýto kolegiálny vzťah, ktorý neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nezakladá dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, keďţe i takéto vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti (obdobne napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 7 Nc 35/2012 či 1 Nc 8/2010, uţ vyššie spomínané uznesenia sp. zn. 7 Nc 1/2012 a 1 Nc 9/2012, resp. aj iné). Priateľským vzťahom sa pritom vo všeobecnosti chápe najmä úzko vnútorno-emocionálny vzťah zaloţený najmä na dôvere, úprimnosti, druţnosti, prívetivosti, vzájomnej pomoci, tolerancii, porozumení a pod., samozrejme za podmienky, ţe sudca povolaný k rozhodovaniu vo veci za účasti osoby, ku ktorej má takýto vzťah, existenciu tohto vzťahu najmä s prihliadnutím k jeho intenzite sám povaţuje za prekáţku svojho nestranného rozhodovania. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tieţ len „zákon o sudcoch“) vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Obsah tohto práva a povinnosti je základným 8 6 Nc 6/2016 pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môţu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však neboli v prejednávanom prípade naplnené. Z ustanovenia § 30 zákona o sudcoch, obsahujúceho vymedzenie základných povinností sudcu, vyplýva o. i. povinnosť sudcu zdrţať sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a k ich zástupcom vţdy (za kaţdých okolností) vecný a profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva. O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Musí mať dostatok schopnosti ovládať svoje konanie aj sféru svojich vnútorných pocitov. Súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu i mimo konania, ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môţe mať rozmanitú podobu (porovnaj R 47/1998). Pokiaľ by sudca takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, ţe nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. V prípade sudcov uvedených v druhej vete výroku tohto uznesenia najvyšší súd nezistil také okolnosti, ktoré sú z pohľadu ustanovenia § 14 O. s. p. relevantné, preto rozhodol, ţe títo sudcovia z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčení nie sú. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. júna 2016 JUDr. Rudolf Č i r č , v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.