o zaplatenie 729 eur s príslušenstvom

Najvyšší súd 6 MCdo 5/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne C., a. s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej splnomocnenkyňou Advokátskou kanceláriou JUDr. M., s. r. o. , so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. M., proti ţalovanému M., bývajúcemu v L., Š., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, Mierové nám. 1, o zaplatenie 729 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 5C/190/2013, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z

1. septembra 2013 č. k. 5C/190/2013-37 a proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
2. februára 2014 sp. zn. 9Co/25/2014, takto r o z h o d o l : Mimoriadne dovolanie o d m i e t a. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Liptovský Mikuláš dňa
3. júna 2013 sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanému zaplatenia 729 eur s prísl. predstavujúcej zvyšok úverovej istiny poskytnutej ţalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, od ktorej pre nesplácanie úveru odstúpila. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“ alebo prvostupňový súd“) rozsudkom z
4. septembra 2013 č. k. 5C/190/2013-37 ţalobu zamietol a vyslovil, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania. Zamietnutie ţaloby 6 MCdo 5/2015 2 odôvodnil nepreukázaním jej opodstatnenosti, a to z dôvodu, ţe ţalobkyňa uplatnený nárok v ţalobe skutkovo vymedzila tak, ţe ide o nárok na plnenie zo zmluvy pre neplnenie zmluvných povinností ţalovaným, no vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe od zmluvy odstúpila. V dôsledku odstúpenia od zmluvy jej vznikol iný nárok, a to nárok z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ktorý však v ţalobe skutkovo vymedzený nebol. Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
5. februára 2014 sp. zn. 9Co/25/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa aj s jeho odôvodnením. Na základe podnetu ţalobkyne podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci nestotoţňujúc sa so závermi súdov v základnom konaní (ďalej len „súdy“), ţe ţalobkyňa uplatnený nárok skutkovo nevymedzila tak, aby ho bolo moţné posudzovať ako nárok z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Uviedol, ţe v skutočnosti súdy ţalobkyni vytkli nesprávne právne odôvodnenie ţaloby, hoci tá bola skutkovo a právne perfektná. Ţalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom stotoţnila. Ţalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní podľa § 10a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), predovšetkým skúmal splnenie podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v zmysle § 243e ods. 1 O. s. p., a to v prvom rade podmienku, či generálnym prokurátorom uplatnený dovolací dôvod, t. j. nesprávne právne posúdenie veci, sa týka takého porušenia zákona, ktoré aktuálna judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) povaţuje za zjavné pochybenie pri aplikácii hmotného práva majúce povahu zásadnej vady, ktorú moţno akceptovať ako dôvod pre zrušenie právoplatných rozhodnutí za účelom jej nápravy. Dospel pritom k záveru, ţe táto podmienka nie je splnená. 6 MCdo 5/2015 3 Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O. s. p.). Z judikatúry ESĽP vyplýva, ţe systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s poţiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe uţ viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tieţ zdôraznil, ţe v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závaţných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemoţno v ţiadnom prípade povaţovať to, ţe na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel – na základe sčasti odlišných úvah – aj k názoru, ţe k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tieţ vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku
6. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon 6 MCdo 5/2015 4 proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, ţe v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe ţiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťaţujúci faktor, pretoţe, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, ţe zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťaţovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z
7. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o. a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Zdôrazňujú, ţe judikatúra ESĽP akceptuje ako dôvod pre zrušenie právoplatných rozhodnutí, a teda pre výnimočný odklon od princípu právnej istoty, nastolenej právoplatným rozhodnutím, v prospech princípu spravodlivej ochrany práv, len tzv. zásadné vady, za ktoré povaţuje justičné omyly alebo závaţné vady súdneho konania, zneuţitie právomoci, zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva alebo akékoľvek iné závaţné dôvody vyplývajúce so záujmov spravodlivosti. S prihliadnutím na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP treba ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p. vykladať reštriktívne, t. j. tak, ţe podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora spočívajúcu v jeho tvrdení, ţe právoplatným rozhodnutím bol porušený zákon, je splnená len vtedy, ak ide o závaţné vady súdneho konania alebo zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva, t. j. napr. ak ide o svojvoľné alebo neudrţateľné právne závery, alebo pochybenia takej intenzity, ktoré vyţadujú uprednostnenie spravodlivej ochrany práv pred princípom právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím. Preto nestačí, aby generálny prokurátor odôvodňoval ním podané mimoriadne dovolanie akýmkoľvek porušením zákona, ale je potrebné, aby namietal závaţné vady súdneho konania alebo zjavné pochybenia pri aplikácii práva majúce charakter tzv. zásadných vád. V preskúmavanej veci je z obsahu mimoriadneho dovolania zrejmé, ţe ním generálny prokurátor polemizuje s právnymi závermi súdov o skutkovom vymedzení uplatneného nároku, nestotoţňujúc sa s nimi v otázke, či toto vymedzenie umoţňovalo posúdenie nároku 6 MCdo 5/2015 5 z viacerých právnych dôvodov. Keďţe takáto polemika sa javí len ako ďalšie odvolanie prezentujúci iný právny názor, a netýka sa tzv. zásadných vád (podstata ktorých bola vysvetlená uţ vyššie), nebola podľa názoru dovolacieho súdu splnená podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v tvrdení a odôvodňovaní tzv. zásadných vád aplikácie práva. Okrem toho nemoţno prehliadať, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané v tzv. bagateľnej veci, t. j. vo veci, v ktorej bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, pri ktorej platná právna úprava neumoţňuje účastníkovi konania podanie dovolania, a to bez ohľadu na to, či ide o potvrdzujúci alebo zmeňujúci rozsudok. Účelom tejto úpravy bolo vylúčiť dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v prípadoch tzv. bagateľných sporov. Tento účel nemoţno obchádzať podaním mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. So zreteľom na uvedené najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. júna 2016 JUDr. Rudolf Čirč, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.