← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o vypratanie bytu

Najvyšší súd 1 Cdo 201/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. R., advokátom so sídlom v K. a 2/ P., naposledy bývajúceho v K., t. č. na neznámom mieste, proti ţalovanému Ľ., bývajúcemu v K., zastúpenému G., so sídlom v K., IČO: X, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 400/2001, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

  1. decembra 2011 sp. zn. 2 Co 173/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 81,47 € k rukám alebo na účet JUDr. R., advokáta so sídlom v K. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z
  2. januára 2011 č.k. 24 C 400/2001-305 určil, ţe pôvodná ţalobkyňa M., bývajúca v K. (ďalej uţ len „ţalobkyňa“), je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č. X nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu na ulici H. X, K., č. súp. X, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu N. X a spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch o veľkosti 138/10000-in, zapísaných na LV č. X, katastrálne územie K. Ţalovanému uloţil povinnosť vypratať byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na ulici H. X, K., zapísaný na LV č. X, katastrálne územie K, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému zároveň uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy konania vo výške 1 056,20 € na účet jej právneho zástupcu 2 1 Cdo 201/2013 a na účet tamojšieho súdu trovy štátu vo výške 163,31 € a súdny poplatok 33,19 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobkyňa so ţalovaným uzavrela platnú darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bola nehnuteľnosť špecifikovaná v prvom výroku rozsudku. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa sa v konaní domáhala určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti a jej vypratania s poukazom na nevhodné správanie ţalovaného ako obdarovaného, súd skúmal, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, ţe z tvrdení účastníkov vyplynulo, ţe ţalovaný neposkytoval ţalobkyni (svojej matke) starostlivosť na poţadovanej úrovni. Z pripojených listinných dokladov adresovaných ţalobkyňou Kancelárii prezidenta a Okresnému úradu Košice I súd vyvodil, ţe sa domáhala vrátenia daru, nakoľko syn, t. j. ţalovaný jej neposkytol starostlivosť, spoluţitie s ním a jeho rodinou sa zhoršilo a dochádzalo aj k fyzickým útokom na jej osobu. Aj keď ţalovaná nevedela uvedené skutočnosti inak preukázať, súd povaţoval jej výpoveď za dôveryhodnú, pretoţe ani samotný ţalovaný nepoprel, ţe vzťahy medzi ním a jeho matkou sú váţne narušené. Súd povaţoval za nesporné, ţe z hľadiska etického a morálneho správanie sa ţalovaného k darkyni vôbec nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu dieťaťa k matke, ani elementárnym pravidlám slušnosti v spoločnosti. Konanie ţalovaného kvalifikoval ako hrubé porušovanie dobrých mravov, ktoré bolo sústavné, spočívajúce aj v neposkytnutí potrebnej pomoci darkyni. Zdôraznil, ţe v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka zanikne právny vzťah z darovania okamihom, keď prejav vôle darcu dôjde obdarovanému, v danom prípade sa jednalo o ţalobu ţalobkyne z
  3. apríla
  4. Keďţe predpoklady podľa § 630 Občianskeho zákonníka povaţoval za splnené, dospel k záveru, ţe ţalobkyňa mala naliehavý právny záujem na poţadovanom určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. So zreteľom na to, ţe došlo k obnoveniu pôvodného stavu, nakoľko ţalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti, konštatoval, ţe ţalovanému, ktorý túto nehnuteľnosť uţíval bez právneho dôvodu, vznikla povinnosť ju vypratať. O trovách konania účastníkov súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  5. decembra 2011 sp. zn. 2 Co 173/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 77,29 € na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v zmysle § 219 3 1 Cdo 201/2013 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Reagujúc na odvolacie námietky ţalovaného uviedol, ţe súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe zo strany ţalovaného išlo o sústavné porušovanie dobrých mravov, ktoré bolo treba v konečnom dôsledku hodnotiť ako ich hrubé porušenie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z dokazovania vyplynulo, ţe po uzavretí darovacej zmluvy nastalo zhoršenie vzájomných vzťahov medzi ţalobkyňou a ţalovaným a členmi jeho rodiny. Zhoršovanie týchto vzťahov sa stupňovalo, o čom svedčila skutočnosť, ţe
  6. mája 2001 ţalobkyňa obvinila svojho syna, ţe ju fyzicky napadol a vulgárne jej nadával. Z výpovedí svedkov taktieţ vyplývalo, ţe ţalovaný vôbec neprejavoval záujem o matku, nezaujímal sa o jej zdravotný stav, či nepotrebuje pomoc a ţe boli náznaky o určitých moţných fyzických útokoch (nesúvisiacich s vyššie spomínaným útokom) na osobu ţalobkyne. Minimálne do mája 2001, teda po dobu dlhšiu ako rok, bolo preto moţné hodnotiť správanie sa ţalovaného k matke ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi. K námietke premlčania ţalovaného nároku odvolací súd uviedol, ţe v danom prípade bolo dôvodom na vrátenie daru sústavné porušovanie dobrých mravov, preto bolo moţné konštatovať, ţe chovanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka uplynutím doby minimálne šiestich mesiacov od doby, kedy sa ţalovaný prvýkrát dopustil chovania, ktoré moţno hodnotiť ako porušovanie dobrých mravov. Podľa názoru odvolacieho súdu si ţalobkyňa za týchto okolností mohla uplatniť nárok na súde najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od uzavretia darovacej zmluvy, t. j.
  7. júla
  8. Uviedol, ţe uţ zo ţaloby v spojení s podaním ţalobkyne z
  9. septembra 2001, ktoré boli ţalovanému doručené
  10. februára 2002, bolo zrejmé, ţe táto sa vo vzťahu k nemu domáha vrátenia daru, na čom nič nemohla zmeniť skutočnosť, ţe od podania ţaloby do
  11. júna 2003 došlo k viacerým úpravám jej petitu. Vychádzajúc z uvedeného, s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, dospel odvolací sú k záveru, ţe uplatnený nárok nemoţno povaţovať za premlčaný. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a tieţ ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe za jednostranný právny úkon ţalobkyne, ktorým bol vyzvaný na vrátenie daru, sa v konaní povaţovalo jej podanie z
  12. septembra 2001, doručené mu
  13. februára
  14. Zdôraznil, ţe spomínané podanie obsahovalo len petit ţaloby, preto 4 1 Cdo 201/2013 ho nebolo moţné povaţovať za úkon smerujúci k vráteniu daru. Keďţe samotná ţaloba obsahujúca konkrétne skutočnosti, v ktorých ţalobkyňa videla porušenie dobrých mravov, mu bola doručená aţ
  15. decembra 2010, bol toho názoru, ţe došlo k premlčaniu jej práva na vrátenie daru. Tvrdil, ţe počítanie času odvolacím súdom bolo v zjavnom rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorého jednoznačne vyplynulo, ţe k zhoršeniu vzťahov došlo najskôr v roku
  16. Aj keby bola konštrukcia počítania času vytvorená odvolacím súdom akceptovaná, mal za to, ţe v dôsledku zmeny petitu ţaloby pripustenej súdom
  17. januára 2011 došlo k zániku hmotnoprávneho úkonu, ktorým sa ţalobkyňa domáhala vrátenia daru. Zároveň namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom, lebo v rozhodnutí nedostatočne odôvodnil tieto podstatné skutočnosti: a/ k vyslovenej námietke premlčania nevyslovil dostatočne jasne, akým spôsobom dospel k počítaniu premlčacej doby, keď navyše jej plynutie počítal v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním, b/ neuviedol kedy sa prvýkrát dopustil konania, ktoré moţno povaţovať za hrubé porušenie dobrých mravov a c/ zánik hmotnoprávneho úkonu, ktorým sa ţalobkyňa domáhala vrátenia daru. Na základe uvedeného ţiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa dňa X, t. j. v priebehu dovolacieho konania zomrela, dovolací súd v zmysle § 107 ods. 1, 3 v spojení s § 243c O.s.p. pokračoval v konaní s J., bývajúcou v K. a P., naposledy bývajúcim v K., t. č. na neznámom mieste (ďalej len „ţalobcovia“), ktorí podľa oznámenia Okresného súdu Košice I z
  18. apríla 2016 prichádzajú do úvahy ako dedičia ţalobkyne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
  19. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. 5 1 Cdo 201/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať 6 1 Cdo 201/2013 a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (porovnaj napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací súd. Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či v danom prípade nebola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. V súvislosti s námietkou ţalovaného týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  20. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 7 1 Cdo 201/2013 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Právo účastníka (a povinnosť súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ide o podstatnú náleţitosť kaţdého rozhodnutia súdu, povaţovanú za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v spojitosti s § 211 ods. 2 O.s.p. platí toto ustanovenie primerane aj pre odvolací súd. Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z
  21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody na ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis v. Grécko z
  22. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  23. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, I. ÚS 241/07, I. ÚS 211/12). V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením, preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, bolo potrebné vychádzať aj z dôvodov, 8 1 Cdo 201/2013 na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania, skutkový stav, ktorý povaţoval vo veci za rozhodujúci, taktieţ citoval právne normy, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, pričom prijaté právne závery náleţite vysvetlil. Odvolací súd v podstate reagoval uţ len na odvolacie námietky ţalovaného. Svoj záver o nepremlčaní ţalobou uplatneného nároku primerane vysvetlil. Nakoľko dôvodom na vrátenie daru bolo sústavné porušovanie dobrých mravov, vychádzal z toho, ţe chovanie obdarovaného naplnilo znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka uplynutím doby minimálne šiestich mesiacov odvtedy, čo sa ţalovaný prvýkrát dopustil chovania, ktoré moţno hodnotiť ako porušovanie dobrých mravov. Vzhľadom na to, ţe z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil, ţe k zhoršeniu vzájomných vzťahov účastníkov došlo hneď po uzavretí darovacej zmluvy, dospel k záveru, ţe ţalobkyňa mohla uplatniť nárok na súde najskôr aţ po uplynutí šiestich mesiacov od jej uzavretia, t. j.
  24. júla
  25. Keďţe uţ zo ţaloby v spojení s podaním z
  26. septembra 2001, ktoré boli podľa zistenia odvolacieho súdu ţalovanému doručené
  27. februára 2002, bolo zjavné, ţe ţalobkyňa sa vo vzťahu k nemu domáha vrátenia daru, s poukazom na všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu podľa § 101 Občianskeho zákonníka uzavrel, ţe tento jej nárok nemoţno povaţovať za premlčaný. Taktieţ vyslovil, ţe na riadnom uplatnení nároku na vrátenie daru realizovanom vyššie uvedenými podaniami nemohli nič zmeniť ani následné úpravy petitu ţaloby, preto neobstojí ani dovolacia námietka ţalovaného, ţe odvolací súd nereagoval na jeho tvrdenie o zániku hmotnoprávneho úkonu, ktorým sa ţalobkyňa domáhala vrátenie daru. Rovnako neopodstatnene ţalovaný vytýkal odvolaciemu súdu, ţe neuviedol, kedy sa mal prvýkrát dopustiť chovania, ktoré moţno hodnotiť ako porušovanie dobrých mravov. Z odôvodnenia jeho rozsudku je totiţ zrejmé, ţe sa tak stalo hneď po uzavretí darovacej zmluvy, čo napokon konštatuje aj sám ţalovaný vo svojom dovolaní (porovnaj jedenástu stranu, 5 odsek). So zreteľom na doposiaľ uvedené dovolací súd konštatuje, ţe v danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa v prejednávanej veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo ţalovaného na riadne odôvodnenie rozsudku porušené nebolo. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa v ţiadnom prípade nedá označiť za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, nakoľko odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel 9 1 Cdo 201/2013 ich účel a význam. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Ţalovaný zároveň uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto aspektu nezaoberal), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by však prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré ţalovaný v dovolaní taktieţ namietal, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Rovnako ani v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). 10 1 Cdo 201/2013 Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p). Ţalobcovia poţiadali o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a poţadovanú náhradu aj vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe advokát JUDr. R. zastupoval ţalobkyňu uţ aj v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov. Rovnako zohľadnil, ţe úkony prevzatia a prípravy zastúpenia ţalobkyne 1/ a podania z
  28. júna 2016 by neboli vôbec vznikli, keby JUDr. R. vyčíslil trovy dovolacieho konania riadne, teda uţ vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného z
  29. augusta
  30. Vychádzajúc z uvedeného priznal ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania iba za jeden úkon právnej sluţby advokáta, a to za vypracovanie spomínaného vyjadrenia k dovolaniu [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta dovolací súd určil podľa § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky vo výške 60,08 €. Spolu s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 7,81 €, po zvýšení o 20 % DPH v sume 13,58 €, tak trovy dovolacieho konania predstavujú 81,47 €. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. mája 2016 JUDr. Jana C i s á r o v á , v.r. predsedníčka senátu 11 1 Cdo 201/2013 Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.