f/ O.s.p. (R 41/2002, R 32/2002). Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych i subjektívnych. V prípade, ak je takouto prekážkou neúčasť zástupcu účastníka na pojednávaní v dôsledku jeho účasti na inom (iných) pojednávaniach pred súdmi z dôvodu, že účastník trvá na osobnej účasti ustanoveného advokáta na pojednávaní a nesúhlasí s tým, aby ho v konaní zastupoval iný advokát (substitút) i bez ďalšieho zdôvodnenia sama táto skutočnosť je objektívne (v záujme zachovania práva každého na právnu pomoc) i subjektívne (právo na základe ničím neobmedzenej slobodnej vôle byť zastúpený konkrétnym zástupcom) dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa na pojednávaní
f/ O.s.p. a na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento nedostatok nenapravil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej považuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38 ods. 2 Listiny v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a teda aj ich obmedzenia musia byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu, že pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a že takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené. Ak teda podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. platí že, ak sa riadne predvolaný účastník (jeho právny zástupca) nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy, zjavne túto zákonnú výnimku zo základného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je možné chápať spôsobom rozširujúcim. V tejto súvislosti je potrebné uviesť to, že obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) zákon neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Na uvedenom závere nič nemení ani inštitút právnej substitúcie (§ 16 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii), pretože tento má dispozitívny charakter a nie je povinnosťou uloženou účastníkovi konania ani jeho advokátovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že žalovanému bola odňatá možnosť pred súdom konať v konaní pred súdom prvého stupňa tým, že vo veci prebehlo pojednávanie bez účasti žalovaného a jeho právnej zástupkyne i keď k uvedenému postupu 5 Cdo 26/2010 13 neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., čím súd neumožnil žalovanému zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Uvedenému zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umožniť účastníkovi konania, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenia významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/96). K dôkazom vykonaným bez účasti žalovaného, na ktorý súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadal (viď str. 2 odsek 4 rozsudku), bol aj listinný dôkaz – spis Katastrálneho úradu v Ž., Správy Katastra K. sp.zn. V X.. Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor (čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka konania sa opiera aj judikatúra ESĽP, ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a predloženým vyjadreniam s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v. Francúzsko, 1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca 2000 a pod.). Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928 a pod.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že hoci výsluch účastníka je iba jedným z dôkazných prostriedkov a nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je samo osebe vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., v spojení s inými okolnosťami takouto vadou konania môže byť. Ak sa totiž žalovaný domáhal svojho práva byť v konaní vypočutý s tým, že svoj výsluch podmieňoval prítomnosťou žalobkyne, bolo povinnosťou súdu poučiť ho za akých podmienok môže výpoveď odoprieť (§ 131 ods. 1 až 3 O.s.p. v spojení s § 126 5 Cdo 26/2010 14 ods. 3 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, aby súd prvého stupňa žalovaného ako účastníka konania poučil o jeho práve odoprieť výpoveď (za postačujúce nemožno považovať vyjadrenie žalovaného zaznamenané v zápisnici súdu z 2. apríla 2009 ......“poučeniu som porozumel, k veci sa nechcem vyjadrovať bez prítomnosti navrhovateľky“... – č.l. 75 spisu), preto je potrebné vychádzať z toho, že žalovaný doposiaľ zákonným spôsobom neodoprel vypovedať, preto, ak ho súd považoval za potrebné vypočuť a k jeho vypočutiu nedošlo v dôsledku absencie riadneho (zákonného) poučenia, je potrebné vychádzať z toho, že žalovanému svedčí právo byť v konaní vypočutý (aj vzhľadom na to, že ide o vec, v ktorej sa rozhoduje o užívaní spoločnej nehnuteľnosti a zatiaľ neexistujú dôvody, ktoré by jeho právo vylučovali), čo mu postupom súdu prvého stupňa ale ani odvolacieho súdu nebolo umožnené. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá
f/ O.s.p., na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd a tento nedostatok nenapravil. Žalovaný namieta, že súdy v prejednávanej veci popreli zásadu rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu obsah spisu (viď bod 2/ odôvodnenia vyššie) svedčí o tom, že predmetná námietka žalovaného bola 5 Cdo 26/2010 15 opodstatnená. Z toho, ako ju dovolateľ naformuloval, možno vyvodiť, že k názoru o porušení rovnosti strán dospel na základe nerovnakého prístupu súdu k obsahu procesných práv účastníkov konania, ak vykonal dokazovanie bez jeho priamej účasti a možnosti vyjadriť sa k týmto dôkazom a preto podľa žalovaného súdy svojím postupom pripísali vyšší stupeň preukaznosti a presvedčivosti tvrdeniam i dôkazom svedčiacim v prospech žalobkyne.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.