1 O. s. p. zastavené. Neodstrániteľná podmienka konania spočíva v procesnej spôsobilosti označeného účastníka na strane ţalobcu, ktorý bol vymazaný z obchodného registra, preto nie je moţné konať z neexistujúcim subjektom, ani rozhodnúť o jeho zmene. Mgr. F., ktorý bol do konania na strane ţalobcu pripustený ako účastník, vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe návrh na zmenu bol podaný ešte pred výmazom Z., s. r. o. z obchodného registra a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/45/2007. Navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec v rozsahu a v súlade s vymedzenými odvolacími dôvodmi
1 O. s. p. a § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd vyslovil, ţe z obsahu spisu jednoznačne vyplynulo, ţe návrh na zmenu účastníka na strane ţalobcu bol podaný pred tým, neţ došlo k výmazu ţalobcu z obchodného registra. Ak o tomto návrhu nebolo rozhodnuté do momentu výmazu ţalobcu z obchodného registra, nemôţe to byť na ujmu takémuto návrhu v tom zmysle, aby v dôsledku výmazu pôvodného ţalobcu došlo k zastaveniu konania
1 O. s. p. a súd prvého stupňa rozhodol o zmene účastníka v súlade so zákonom. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie
1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne. 3 3Obdo/40/2016 Ţalovaný podal proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie v zákonnej lehote podaním zo dňa 14. septembra 2014. Dovolanie odôvodnil prípustnosťou
p. a namietal nesprávne právne posúdenie, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nevykonanie dôkazov. V dovolaní spochybňuje platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok a tieţ namieta nevykonanie dôkazov z hľadiska aktívnej legitimácie ţalobcu, resp. jeho právnych nástupcov. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal v zákonnej lehote účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243b ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Po preskúmaní uznesenia odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého dovolaním a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ust. § 237 aţ § 239 O. s. p. Z uvedených ustanovení vyplýva, ţe dovolanie sa za určitých podmienok pripúšťa jednak proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu a jednak len v prípadoch, ak sú rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu rozdielne, ale pri potvrdzujúcom rozhodnutím odvolacím súdom dovolanie prípustné nie je, ak nebolo pripustené.
1 písm. a/ O. s. p. je dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.
2 písm. a/ O. s. p. je dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 4 3Obdo/40/2016 V predmetnej veci podal ţalovaný dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorý dovolanie nepripustil a prípustnosť dovolania vyvodzuje z nesprávneho právneho posúdenia, nevykonania dôkazov a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Ak je dovolaním napadnuté uznesenie, ktorým bol výrok uznesenia súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania, pričom v predmetnej veci dovolanie nebolo odvolacím súdom pripustené.
1 O. s. p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu napadnutého výroku, ktorý vymedzuje kvantitatívna stránka dovolania. Dovolací súd je teda viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, ţe dovolanie
p. nie je prípustné, pretoţe neboli splnené zákonné predpoklady.
1 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal moţnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, ţe súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup nemoţno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Dovolací súd nespochybňuje, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, ţe vada nedostatku dôvodov 5 3Obdo/40/2016 rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší ţiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97). V tejto súvislosti poukazuje aj na to, ţe ani článok 6 ods. 1 dohovoru nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku). Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotoţní s názorom vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemoţno ani túto skutočnosť povaţovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, ţe účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. znamená vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). To však (aj
názoru ústavného súdu – viď ďalej) neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne platil tieţ opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (aţ) vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj moţnosť vzniku 6 3Obdo/40/2016 určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O. s. p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď I. ÚS 252/05, resp. IV. ÚS 481/2011). Ak dovolateľ namietal nesprávnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza, ţe aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania
f/ O. s. p. (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999). Aby aj k takejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo, nezakladá to procesnú vadu 7 3Obdo/40/2016 uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama o sebe však ani takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá. Ďalej je potrebné uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, je vţdy vecou súdu (§ 102 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania
p. (R 37/1993, R 125/1999). Ani nesprávne (prípadné) vyhodnotenie dôkazov nie je procesnou vadou konania
1 O. s. p.. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama o sebe prípustnosť dovolania
1 O. s. p. nezakladá. V nadväznosti na uvedené treba uviesť, ţe ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej vade (v § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej), pričom takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom, ale prípustnosť dovolania nezakladá. Pre úplnosť však dovolací súd uvádza, ţe pokiaľ ide o námietku platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok medzi ţalobcom a jeho nástupcami, v zásade platí, ţe ţalovaný nie je účastníkom, ktorému by patrilo právo v tomto smere námietky vznášať, môţe sa len v konaní vo veci samej brániť z vecnej stránky uplatneného nároku (čo do jeho dôvodnosti), rovnako nie je účastníkom, ktorý by mal právo určovať okruh účastníkov v konaní. V dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. a prípustnosť dovolania nevyplýva ani z ust. § 239 O. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie ţalovaného
5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. 8 3Obdo/40/2016 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.