Obsah (8)

§ 39§ 142§ 133§ 4§ 41§ 19§ 19a§ 219

Najvyšší súd 3Obo/3/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Ľubomíry Kúdelovej a členiek JUDr. Jany Zeman

čl. 4 bod 2 kúpnej zmluvy na nehnuteľnostiach neviazli žiadne ťarchy, vecné bremená, ani iné právne povinnosti. Žalobca uviedol, že nepozná spôsob ako predávajúci (C.) nadobudol nehnuteľnosti od V. (úpadcu). Žalobca kúpnu cenu neplatil priamo F., avšak vedel o tom, že súhlas na predaj sporných nehnuteľností bol daný F.. Má vedomosť aj o tom, že k úhrade kúpnej ceny sporných nehnuteľností došlo vzájomným započítaním medzi F. a V. a Kovospol N. s. r. o.. Podaním zo dňa

2. 2011 žalobca predložil súdu stanovisko F. zo dňa
4. 2011, z ktorého je zrejmé, že F. mal vedomosť o tom, že v tom čase bolo začaté exekučné konanie o vykonanie exekúcie predajom všetkých nehnuteľností zapísaných na LV č. X. v prospech oprávneného P.P.N., ktorá bola majoritným záložným veriteľom k zapísaným nehnuteľnostiam a F. sa dohodol na spoločnom postupe pri uspokojovaní pohľadávok voči 3Obo/3/2016 3 úpadcovi a prijal návrh od P., že výnosy budú rozdelené medzi veriteľov v dohodnutom pomere. F. vydal súhlas na uvoľnenie záložného práva na odpredaj nehnuteľností (uznesením č. 16/35/00). Na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
6. 2001 č. k. 6K/105/01-
7. Žalovaný vo vyjadrení namietal absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa
9. 2000, ktorú uzavrel úpadca a C.C. o predaji nehnuteľností zapísaných na LV č. X. k. ú. N., parc. č. X. o výmere 3 964 m2 z dôvodu, že kúpna cena nebola použitá na úhradu záväzkov úpadcu voči F., a preto

§ 39Občianskeho zákonníka a § 19a zákona č.

92/1990 Zb. ide o absolútne neplatný právny úkon. Namietal, že aj následný prevod týchto nehnuteľností na žalobcu kúpnou zmluvou zo dňa

2. 2001 je neplatný. Uviedol, že súhlas na predaj privatizovaného nehnuteľného majetku bol daný až po uzavretí kúpnej zmluvy medzi úpadcom a C.C., teda išlo o neplatnú zmluvu, preto nemohol tento subjekt platne sporné nehnuteľnosti previesť na žalobcu. Súd prvého stupňa v novom konaní z predložených dokladov a na základe vykonaného dokazovania mal za zistené, že predmetom konania je vylúčenie špecifikovaných nehnuteľností zaradených do konkurznej podstaty úpadcu. Z rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa v novom konaní vyslovil, že námietka žalovaného o neplatnosti súhlasu F. k prevodu nehnuteľností privatizovaných na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa
4. 1992 nie je dôvodná. O súhlas s prevodom privatizovaného majetku požiadal úpadca listom zo dňa
6. 2000 a súhlas F. bol udelený
9. Žalobca nadobudol sporné nehnuteľnosti od C.C., ako tretia osoba, na základe kúpnej zmluvy zo dňa
11. 2001, bona fide, vychádzajúc z hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností,

ktorých na nehnuteľnostiach neviazli žiadne ťarchy, vecné bremená, ani iné právne povinnosti. Žalobca za ne zaplatil kúpnu cenu. 3Obo/3/2016 4 Súd prvého stupňa sa vysporiadal aj s nezrovnalosťami súvisiacimi s parcelami č. X. o výmere 733 m2 a č. X. o výmere 472 m2, pričom vychádzal z kúpnej zmluvy a výpisu z katastra nehnuteľností. Na základe uvedeného súd návrhu vyhovel tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O. s. p. v prospech úspešného žalobcu, ktorému priznal trovy právnej služby vo výške 1 306,16 eur. Žalovaný podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie podaním zo dňa

2. 2015 a navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť a nehnuteľnosti na LV č. X. k. ú. N., parcela č. X. o výmere 733 m2 zastavené plochy a nádvoria, parcela č. X. o výmere 472 m 2 zastavané plochy a nádvoria vylúčiť z konkurznej podstaty a vo zvyšku navrhol žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania stručne zhrnul doterajší priebeh konania, zotrval na názore o absolútnej neplatnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy z
4. 2000, na základe ktorej úpadca previedol nehnuteľnosti na parcele č. X., č. X. a č. X., ako aj sklady na parcele č. X. a č. X. na C.C. (kúpna zmluva 1) a kúpnej zmluvy zo dňa
6. 2000, ktorou previedol úpadca nehnuteľnosti na parcele č. X. na C.C. (kúpna zmluva 2). Kúpnou zmluvou zo dňa
8. 2001 (kúpna zmluva 3) previedla C. nehnuteľnosti na žalobcu. Absolútnu neplatnosť kúpnych zmlúv 1 a 2 vyvodzuje z ich rozporu s ustanovením § 19a zákona o veľkej privatizácii, nakoľko kúpna zmluva 1 bola uzavretá pred udelením predchádzajúceho súhlasu F., kúpna zmluva 2 bola uzavretá síce po udelení súhlasu F., ale neboli prednostne uhradené záväzky F., preto je aj táto zmluva neplatná. Súhlas F. z
10. 2000 považuje za neplatný, pretože F. nebol oprávnený meniť podmienku stanovenú v § 19a zákona o veľkej privatizácii. 3Obo/3/2016 5 Dohodou o započítaní po uzavretí kúpnych zmlúv 1 a 2 nemohlo dôjsť ku konvalidovaniu absolútne neplatného právneho úkonu a dohoda nemá vplyv na splnenie povinnosti úpadcu voči F.

súhlasu zo dňa

3. Odvolateľ poukázal na iné rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorými bol vyslovený iný právny názor. Odvolateľ zotrval na tvrdení, že došlo k porušeniu ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii tým, že neboli splnené dve základné podmienky, a to udelenie predchádzajúceho súhlasu F. a použitie získaných prostriedkov na úhradu záväzkov voči F.. Dohodou o započítaní

jeho názoru nemohlo dôjsť ku konvalidácii absolútne neplatného právneho úkonu a dohoda nemá žiadny vplyv na splnenie povinnosti úpadcu použiť výnos z kúpnej zmluvy 2 prednostne na úhradu záväzkov voči fondu, nakoľko sa týka iného súhlasu s odpredajom, a to súhlasu z

2. 2000 a nie súhlasu z
5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, súd prvého stupňa vykonal všetky nevyhnutné navrhované dôkazy potrebné pre správne zistenie a posúdenie skutkového stavu a následne správne právne vec posúdil. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že F. je právnická osoba a podnikateľ, ktorá neprevádza na tretie osoby majetok štátu, ale svoj majetok (Nález PL.ÚS 1/96 zo dňa
7. 1996). Vo vyjadrení tiež spochybnil názor žalovaného o kogentnosti ustanovenia § 19a zákona o veľkej privatizácii. Stotožnil sa aj s názorom súdu v súvislosti s posúdením dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Uviedol tiež, že úpadca požiadal F. o udelenie súhlasu s odpredajom označených nehnuteľností a F. listom z
9. 2000 vydal súhlas na prevod v súlade so zákonom. Zákon však nevyžaduje súhlas F. na uzavretie zmluvy. 3Obo/3/2016 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec

ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Predmetom odvolania je posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa uložil správcovi povinnosť vylúčiť zo súpisu majetku konkurznej podstaty nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. X. v rozsahu

podaného odvolania. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom na vylúčenie špecifikovaných nehnuteľností zapísaných na LV č. X. k. ú. N., ktorých vlastníkom je

zápisu v katastri nehnuteľností žalobca. Žalobca oprel svoj návrh na existencii právneho nároku na vylúčenie veci, ktorej vlastníkom.

§ 133ods.

2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností

osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

§ 4ods.

1 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „vklad“), záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra (ďalej len „záznam“) a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam v katastri (ďalej len „poznámka“).

§ 41ods.

1 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálneho zákona sa práva k nehnuteľnostiam vpisujú do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra; tým sa stávajú hodnovernými, prípadne aj záväznými údajmi katastra.

§ 41ods.

1 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálneho zákona sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

§ 19ods.

1, 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, 3Obo/3/2016 7 aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania je, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobca preukázal, že nehnuteľnosti nemali byť do súpisu zaradené a že práve jemu svedčí právo vylučujúce ich zo súpisu. Na majetok úpadcu V. bol vyhlásený konkurz uznesením z

2. 2001 č. k. 6K/105/01-
3. V konaní nebolo sporné, že nehnuteľnosti uvedené v žalobe boli zaradené do konkurznej podstaty úpadcu. Žalobca si žalobou zo dňa
5. 2010 uplatnil vylúčenie nehnuteľností zapísaných na LV č. X. (parcela č. X. rozloha 667 m2, parcela č. X. rozloha 504 m2, parcela č. X. rozloha 171 m 2 , parcela č. X. rozloha 733 m2, parcela č. X. rozloha 472 m2) titulom jeho vlastníckeho práva. Úpadca nehnuteľnosti nadobudol od F. na základe zmluvy č. 48/92 zo dňa
7. 1992 v zmysle zákona 92/1991 Zb.. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti na parcele č. X. o výmere 3 964 m2, na základe kúpnej zmluvy zo dňa
9. 2001 od C.C. Ivanka pri N., ktorý subjekt uvedené nehnuteľnosti nadobudol od úpadcu na základe kúpnej zmluvy zo dňa
12. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti na parcelách č. X. a č. X. tieto navrhol aj odvolateľ vylúčiť z konkurznej podstaty, teda nie sú predmetom odvolania. Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania je, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobca ako „tretí subjekt“, ktorý nadobudol nehnuteľnosti na LV č. X. na parcelách č. X., č. X. a č. X. preukázal, že nehnuteľnosti nemali byť do súpisu zaradené a že práve jemu svedčí právo vylučujúce ich zo súpisu. 3Obo/3/2016 8 Súd prvého stupňa vyslovil, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. (parcely č. X., č. X. a č. X.) nadobudol v dobrej viere ako tretia osoba. Odvolací súd zistil, že predmetom konania je vylúčenie nehnuteľností na LV č. X. k. ú. N. pôvodne na parcele č. X. o výmere 3 964 m2, ktorá bola postupne rozdelená na parcely č. X. a č. X. o výmere 1 378 m2, ktorá bola následne rozdelená na parcelu č. X. o výmere 667 m2, č. X. o výmere 540 m2 a č. X. o výmere 171 m2, ktoré tvoria predmet vylučovacej žaloby. Nehnuteľnosti na parcele č. X. vo výmere 3 964 m2 nadobudla (ešte pred rozdelením parcely) C.C. Ivanka pri N., na základe kúpnej zmluvy zo dňa
14. 2000, ktorá bola uzavretá po vydanom súhlase F. zo dňa
17. Uvedená spoločnosť následne previedla nehnuteľnosti na parcele č. X. žalobcovi na základe kúpnej zmluvy zo dňa
20. Námietku odvolateľa o neplatnosti súhlasu F. s predajom nehnuteľností nadobudnutých v rámci veľkej privatizácii, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože tento postup zákon o veľkej privatizácii nezakazuje. Pokiaľ ide o skúmanie nadobudnutia nehnuteľností tvoriacich predmet konania žalobcom ako „tretím“ v dobrej viere, žiada sa uviesť, že nadobudnutie vlastníctva v dobrej viere požíva ochranu v súlade s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich zo samotného pojmu demokratického právneho štátu v zmysle ústavy. Princíp právnej istoty, ochrany vlastníckeho práva nadobudnutého v dobrej viere vedie k tomu, že spravidla je nadobúdateľovi vlastníckeho práva v dobrej viere poskytovaná ochrana. V prípade posudzovania dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľností je potrebné vykonať dokazovanie s ohľadom na všetky okolnosti nadobudnutia nehnuteľností. Predpokladom posúdenie nároku na vylúčenie veci z konkurznej podstaty je dôsledne sa riadiť ustanovením § 19 ZKV.

§ 19

ZKV jedným z právnych dôvodov nároku na vylúčenie veci je vlastníctvo k predmetnej veci. Žaloba smerujúca proti správcovi na vylúčenie veci neprávom zaradenej do konkurznej podstaty je žalobou procesnou a nie hmotno-právnou, pretože zadržanie veci správcom v konkurznej podstate je úkon

3Obo/3/2016 9 procesných predpisov a nie

práva hmotného. Súd sa v takýchto prípadoch k právu založenému predpismi hmotného práva (právny dôvod žaloby) vyjadruje, resp. ju skúma ako otázku predbežnú. V konkurznej podstate je totiž vec zadržaná správcom, nie

práva hmotného, ale na základe procesných predpisov a potrebná procesná ochrana je poskytovaná tým, že v prípade úspešnej žaloby by bola vec z podstaty vylúčená. Jedným z právnych dôvodov nároku na vylúčenie veci

§ 19ZKV je vlastníctvo, spoluvlastníctvo, držba veci.

V danom prípade sa žalobca domáhal vylúčenia určených nehnuteľností z konkurznej podstaty titulom vlastníckych práv k určeným nehnuteľnostiam, ktoré mali nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou C. dňa

2. 2001 a ako vlastník je zapísaný v katastri nehnuteľností. K vzneseným námietkam odvolateľa odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu, kedy bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany. Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálne právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť. I vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu, dovolací sú vychádzal pri posudzovaní tejto konkrétnej veci vo vzťahu k prevodu privatizovaného majetku na C.C. zo skúmania okolností nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcom a upustil od prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy

§ 19aods.

2 privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho súhlasu k prevodu privatizovaného 3Obo/3/2016 10 majetku v preskúmavanej veci. Nebolo sporné, kedy bola uzavretá kúpna zmluva medzi V. a C.C., rozpor ostal v tom, či písomný súhlas na prevod nehnuteľného majetku udelený po uzavretí kúpnej zmluvy mohol mať, resp. mal v danej veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka, ktorý v ods. 1 uvádza, že prejav vôle sa vykladá

úmyslu konajúcej osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy a v ods. 2 uvádza, že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť

ods. 1, vykladá sa prejav vôle

významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa pôvodných zmluvných strán, ako i F. v nadväznosti na § 19a privatizačného zákona, bola predmetné nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade na C.C., za určitých dohodnutých, ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovanie v rámci súdneho konania. Uvedená kúpna zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich spochybnená a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného majetku na tretie osoby, dovolací súd má za to, že aj táto podmienka bola v konečnom dôsledku splnená a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a najmä spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na ťarchu kupujúceho, nakoľko úmyslom zúčastnených strán, t. j. predávajúci, kupujúci, ale aj F., ktorého súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností v dohodnutej kúpnej cene a išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu, až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý zaradil predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, ktoré však medzičasom od C.C. nadobudol žalobca. Predmetom tohto konania je práve uplatnenie práva žalobcu, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva ako „tretí subjekt“ (teda nie priamo od V.), na základe riadne uzavretej kúpnej zmluvy so všetkými potrebnými náležitosťami a v dohodnutej kúpnej cene. Z dokazovania vyplynulo, že ich nadobudol v dobrej viere, ako nehnuteľnosti bez tiarch, vecných bremien a iných právnych povinností. 3Obo/3/2016 11 Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov právnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (R 14/2009). Z hľadiska ochrany práv by malo mať rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom, na základe jeho dobrej viery, týmto sa však dostávajú do kolízie dve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práva, než koľko sám má. Ak však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, potom treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. V judikatúre Ústavného súdu bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie ne litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany. Odvolací súd si osvojil tento názor a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa stotožnil s výrokom rozhodnutia a názorom vysloveným súdom prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené dôvody sa odvolací súd s ďalšími námietkami nezaoberal a k námietke rozdielnosti v rozhodovaní odvolacím súdom v obdobných veciach uvádza, že obsahovo iné rozhodnutia odvolacieho súdu nie sú pre iné senáty záväzné a zároveň pre úplnosť dáva odvolateľovi do pozornosti rozhodnutia senátu aj 5 O v obdobných veciach. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu podaného odvolania

§ 219ods.

1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. 3Obo/3/2016 12 Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. V Bratislave,
2. mája 2016 Mgr. Ľubomíra Kúdelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: K.