2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu, ktorým nepriznal navrhovateľke nárok 2 5Sţo/235/2015 na poskytnutie právnej pomoci vo veci ústavnej sťaţnosti [sťaţnosť proti Najvyššiemu súdu SR (5Cdo 234/2008), Krajskému súdu v Ţiline (6Co/292/2005, 8Co 2/2008, 6Co 224/2008, 9Co 315/2013), Okresnému súdu Ţilina (16C/99/2003, 18C/99/2003), Okresnému súdu Martin (5C/220/2007)]
5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) z dôvodu, ţe nespĺňala podmienku materiálnej núdze a zároveň, ţe neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci
2 zákona č. 327/2005 Z.z., keď mala za posudzované obdobie október 2013 aţ apríl 2014 príjem pozostávajúci zo starobného dôchodku navrhovateľky a starobného dôchodku manţela spolu v období október 2013 aţ december 2013 vo výške 790,20 € mesačne a v období január 2014 aţ apríl 2014 vo výške 807,80 € mesačne. Ďalej navrhovateľka a jej manţel ako spoločne posudzovaná osoba majú príjem z prenájmu poľnohospodárskej pôdy v celkovej sumu 10,87 € ročne. Z toho je zrejmé, ţe započítateľný príjem navrhovateľky a jej manţela ako spoločne posudzovanej osoby presahuje výšku l,4-násobku ţivotného minima, ktorý pre dve plnoleté fyzické osoby predstavoval pre dané obdobie čiastku 470,79 €. Tento príjem navrhovateľky a spoločne posudzovanej osoby presahuje aj l,6-násobok ţivotného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 538,05 € v mesiaci podania ţiadosti, čo bol apríl 2014 a v 6-tich predchádzajúcich mesiacoch. To znamená počas celého posudzovaného obdobia. Uzavrel, ţe navrhovateľka nespĺňa podmienku materiálnej núdze, ktorá je nevyhnutným predpokladom priznania nároku na poskytovanie pomoci. Poukázal tieţ na to, ţe navrhovateľka predkladala vyčíslenie svojich nevyhnutných nákladov. Ako svoje výdavky vyčíslila poplatky za elektrinu 129,- €, telefón 30,- €, splátka úveru 33,19 €, za vodu 7,50 €, za odvoz odpadu 4,74 €, domová daň 3,24 €, poistenie rodinného domu 2,35 €, poistenie HB 1,85 €, poistenie navrhovateľky 21,10 €, poistenie navrhovateľky 0,99 €, poistenie manţela 21,10 €, zákonné a havarijné poistenie auta 28,63 €, náklady na pohonné hmoty 107,78 €, lekárske ošetrenie, lieky 53,37 €, palivo 40,- €, poplatky za znalecké dokazovanie 35,98 €, právne rady a zastupovanie 41,49 €, exekúcia a súdny poplatok vo veci 7C/371/00 – 91,41 €, poplatok v konaní 13C/215/05 – 7,25 €, v konaní 9T/42/07 – 13,29 € a ďalších konaniach 12,- €. Navrhovateľka nepriloţila k všetkým týmto výdavkom doklady. Odporca po preskúmaní týchto nákladov dospel k záveru, ţe ich je moţné vyčísliť v sume 437,- €, pričom náklady na pohonné hmoty si môţe hradiť aj kompenzačnými príspevkami, ktoré jej poskytuje Úrad 3 5Sţo/235/2015 práce, sociálnych vecí a rodiny. Ďalej sa odporca v odôvodnení zaoberal tým, ţe keďţe navrhovateľka platí za právne rady 41,49 € mesačne, z toho vyplýva, ţe si dokáţe zo svojich príjmov hradiť sluţby advokáta. Ďalej poukázal tieţ na to, ţe ústavnú sťaţnosť si navrhovateľka napísala sama, a preto náklady za zastupovanie v tomto konaní, ktoré by mali predstavovať 268,- €, by mohli byť ešte aj v niţšej čiastke, ktorú je schopná zaplatiť si zo svojich príjmov. Pokiaľ ide o skúmanie moţností poskytnúť právnu pomoc aj v prípade, ţe navrhovateľka nespĺňa podmienku stavu materiálnej núdze, odporca uviedol, ţe túto moţnosť skúmal v súlade so usmernením Centra právnej pomoci č. 1/2012 z 5. januára 2012, z ktorého vyplýva, ţe je potrebné posúdiť jednak skutočný príjem ţiadateľa pri zohľadnení pravidelných výdavkov a zároveň sa zaoberať povahou sporu, či v danom prípade skutkový a právny stav veci a okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, ţe neposkytnutie právnej pomoci by malo váţne následky a spôsobilo váţnu ujmu na právach a oprávnených záujmoch ţiadateľa. Po preskúmaní prípadu z týchto hľadísk dospel odporca k záveru, ţe ţiadateľka nespĺňa jednu z podmienok na poskytnutie právnej pomoci, pretoţe sa nenachádza v stave materiálnej núdze a zároveň, ţe neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci
2 zákona č. 327/2005 Z.z.. Na základe uvedeného ustálil, ţe neboli teda naplnené kumulatívne poţiadavky pre priznanie nároku
1 písm. a/ aţ c/ v spojení s § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovenízákona č. 327/2005 Z.z. a súčasne v intenciách ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej len správny poriadok), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z.z., postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov a dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach podaného opravného prostriedku sú v súlade so zákonom, a preto rozhodnutie odporcu potvrdil. K námietke nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorá mala spočívať v tom, ţe odporca nezobral do úvahy, ţe navrhovateľka a jej manţel sú ťaţko zdravotne postihnuté osoby, čo veľmi významne zvyšuje ich náklady, krajský súd uviedol, ţe tento dôvod neobstojí, pretoţe navrhovateľka v opravnom prostriedku neuviedla výšku zvýšenia nákladov, ktoré im vznikajú v dôsledku ich ťaţkého zdravotného postihnutia, pričom zo správneho spisu 4 5Sţo/235/2015 vyplýva, ţe navrhovateľka v prílohe k ţiadosti o poskytnutie právnej pomoci predloţila sumarizáciu výdavkov, kde za lekárske ošetrenia, oprava zubov, doplatky na lieky uviedla náklady vo výške 53,37 €. Zároveň uviedla náklady na cestovné na lekárske ošetrenie, na súd, prokuratúru, výdavky na PH vo výške 105,78 €. Krajský súd konštatoval, ţe odporca sa zaoberal, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, aj s výdavkami spojenými so zdravotným stavom navrhovateľky a konštatoval, ţe objektívne preukázateľné a nevyhnutné náklady navrhovateľky a jej manţela je moţné vyčísliť čiastku 437,- €, pričom výdavky za nákup pohonných hmôt, ktoré uvádza navrhovateľka vo výške 105,78 € si môţe z časti hradiť aj kompenzačnými príspevkami, ktoré jej a j ej manţelovi poskytuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny práve z dôvodu ich ťaţkého zdravotného postihnutia, resp. sociálnych dôsledkov ťaţkého zdravotného postihnutia. Krajský súd k uvedenému dodal, ţe navrhovateľka vyššie uvedené výdavky na lekárske ošetrenie, opravu zubov, doplatok na lieky 53,37 €, ale nedokladovala a ani netvrdila, ţe ide o výdavky spojené s ťaţkým zdravotným postihnutím, nakoľko uţ z toho, ako ich vyčíslila vyplýva, ţe ide aj o iné výdavky na zdravotné potreby, keďţe tam uvádza aj napr. opravu zubov.
názoru krajského súdu pokiaľ by preukazovala výšku výdavkov súvisiacich s jej ťaţkým zdravotným postihnutím, bolo by potrebné jednak uviesť z dôvodu, ktorého ochorenia je posudzovaná ako zdravotne ťaţko postihnutá osoba a následne dokladovať, ţe toto ťaţké zdravotné postihnutie si vyţaduje liečbu a výšku nákladov tejto liečby preukázať jednak dokladmi od príslušných zdravotníckych zariadení a potvrdení o tom, ţe dané liečenie si vyţaduje konkrétnu liečbu, dokladom o cene príslušných liekov. Avšak odporca zobral do úvahy navrhovateľkou tvrdenú výšku nákladov potrebných na lekárske ošetrenie a lieky tak, ako ju uviedla navrhovateľka v prílohe svojej ţiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, ţe tvrdenie navrhovateľky, ţe odporca porušil zákon, keď nezobral do úvahy jej ťaţké zdravotné postihnutie, neobstojí, pretoţe nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. S odvolaním sa na napadnuté rozhodnutie odporcu, krajský súd konštatoval, ţe odporca túto skutočnosť do úvahy zobral, avšak dospel k záveru, ţe v prípade navrhovateľky nejde o takú okolnosť na jej strane, ktorá by odôvodňovala poskytnúť právnu pomoc na základe uváţenia správneho orgánu, aj keď ţiadateľka nespĺňa podmienku materiálnej núdze. Navrhovateľkou tvrdený dôvod nezákonnosti rozhodnutia spočívajúci v nesúlade odporcom aplikovaného zákona č. 327/2005 Z.z. s Ústavou a medzinárodnými zmluvami, nakoľko za predchádzajúcej úpravy jej a jej manţelovi bolo viackrát poskytnuté oslobodenie 5 5Sţo/235/2015 od platenia súdnych poplatkov a boli jej viackrát pridelení bezplatní právni zástupcovia, krajský súd nepovaţoval za dôvodný. Uviedol, ţe zákonodarca stanovil podmienky, za ktorých štát poskytuje osobám v materiálnej núdzi bezplatnú právnu pomoc tak, ţe za osoby v materiálnej núdzi sa povaţujú len osoby, ktoré nemajú príjem vyšší ako l,4-násobku ţivotného minima. Skutočnosť, ţe
predchádzajúcej úpravy podmienka výšky príjmu nebola stanovená a súdy ustanovili účastníkovi advokáta v prípade, ţe o to poţiadal a jeho majetkové pomery to odôvodňovali, nemá ţiadny právny význam vo vzťahu k prejednávanej veci. Krajský súd k tejto námietke zároveň uviedol, ţe zákon č. 327/2005 Z.z. upravuje poskytovanie bezplatnej právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, pričom za osoby v materiálnej núdzi sa povaţujú také osoby, ktorých príjem nepresahuje l,4-násobku ţivotného minima
osobitného predpisu,
ktorého sa výška ţivotného minima stanovuje
toho, či sa osoba posudzuje samostatne alebo spoločne s inou osobou, ako je to u navrhovateľky. Kaţdá osoba má samozrejme výdavky spojené s bývaním ako aj so zabezpečovaním základných ţivotných potrieb. Zákonodarca napriek tomu stanovil túto hranicu poskytovania bezplatnej právnej pomoci len osobám, ktoré majú príjem niţší ako l,4-násobok ţivotného minima. Zároveň ale umoţnil odporcovi, aby v konkrétnom prípade zváţil, či na strane ţiadanej právnej pomoci neexistujú také okolnosti, ktoré odôvodňujú poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, aj keď ide o osobu, ktorá nie je v materiálnej núdzi v zmysle tohto predpisu. Odporca poukázal na to, ţe prijal vlastné vnútorné pravidlá,
ktorých bude posudzovať, či sú splnené podmienky na to, aby posúdil okolnosti ţiadanej právnej pomoci ako také, ktoré odôvodňujú poskytnutie bezplatnej právnej pomoci aj v prípade, ţe ţiadateľov príjem presahuje 1,4- alebo 1,6- násobok ţivotného minima. Takýmto spôsobom odporca práve zabezpečil to, aby rozhodoval v súlade s navrhovateľkou uvádzaným § 3 správneho poriadku, a teda aby v jeho rozhodovaní nevznikali neodôvodnené rozdiely. Krajský súd po preskúmaní úvahy odporcu, ktorou tieto navrhovateľkou tvrdené okolnosti na jej strane posúdil, dospel k záveru, ţe táto je výsledkom logického uvaţovania a nevybočuje z medzí stanovených zákonom, pričom konštatoval, ţe odporca posúdil okolnosť mimoriadnych výdavkov na strane navrhovateľky v súvislosti so zdravotným stavom a zaujal záver, ţe výška týchto výdavkov môţe byť čiastočne kompenzovaná kompenzačnými príspevkami z Úradu práce a sociálnych vecí a rodiny a vo zvyšnej časti nie je v takej výške, aby to bránilo navrhovateľke hradiť si právnu pomoc zo svojich príjmov. 6 5Sţo/235/2015 Výrok o trovách konania krajský súd odôvodnil s poukazom na § 250k O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. neúspechom navrhovateľky v konaní a zároveň jej uloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 35 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie v lehote stanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.), v ktorom ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe návrhu v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si uplatnila trovy konania. V odvolaní uviedla, ţe v napadnutom rozhodnutí krajského súdu vidí porušenie svojich práv a diskrimináciu, pretoţe s manţelom sú obaja ťaţko zdravotne postihnutí, majú spoločnú domácnosť a spoločne bez rozdielu nakladajú so svojim majekom a príjmami, ktoré by bez finančnej pomoci ich dcér nepostačovali ani na krytie základných ţivotných potrieb, nie to ešte na poplatky za lieky a dopravu k lekárom, čo bolo zohladnené aj v iných súdnych konaniach včítane v konaniach pred Krajským súdom v Banskej Bystrici.
názoru navrhovateľky rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemoţnené uplatňovať, alebo brániť svoje právo, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sţo/219/2010 zo dňa 26.10.2010,
ktorého „... pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové, tak aj rodinné, sociálne a zdravotné, ktoré nie sú len dočasnej, alebo prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie súd nemôže od neho spravodlivo žiadať ...“. V odvolaní navrhovateľka ďalej dôvodila tým, ţe konanie a rozhodovanie súdov a iných orgánov SR, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a pritom dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných veciach alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, ako i v rozpore s rozhodnutiami najvyššieho súdu SR, nálezmi Ústavného súdu SR, ktorý v náleze, napr. PL. ÚS 36/95 vyslovil, ţe „.... k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, kde platí zásada,
ktorej ten, kto konal resp. postupoval 7 5Sţo/235/2015 na základe dôvery v platný a účinný predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo jeho ustanovenia, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Poukázala taktieţ na to, ţe „... Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie
čl.46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru – z hľadiska priameho dodržiavania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by bol ťažko obhájiteľný platný právny stav v Slovenskej republike, keď v časovo predchádzajúcom období tá istá sociálna situácia, tých istých osôb bola vyhodnotená viacerými súdmi, vrátane ústavného súdu ako odôvodňujúca priznanie práva na oslobodenie od súdnych poplatkov a práva na poskytnutie právnej pomoci a následne Centrum a súd, vychádzajúc z dikcie neskoršieho zákona zamietne nárok na oslobodenie a poskytnutie právnej pomoci. Odmietavé rozhodnutia musia byť posúdené a odôvodnené i z hľadiska súladnosti s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavou SR, ktoré majú aplikačnú prednosť pred dikciou zakona – (napr. ÚS SR I. ÚS 37/95, I. ÚS 26/94, I. ÚS 118/2010, III. ÚS 551/2012-32, I. ÚS 564/2012, rozsudok NS SR 3Sţo 9/2013 zo dňa 16.05.2013).“ S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 21/00, PL. 6/04, III. ÚS 328/05 dôvodila, ţe diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudrţateľná. Navrhovateľka povaţovala na základe uvedeného rozhodnutie krajského súdu za diskriminačné a protiústavné v rozpore s ustanoveniami čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 13 ods. 1 písm. a/, ods. 3 a ďalších Ústavy SR, čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, schválenej Organizáciou spojených národov v New Yorku, 10.12.1948, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a opčného protokolu k nemu, schváleného v roku 1966, medzinárodného dohovoru o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, schváleného v roku 1966, medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie 8 5Sţo/235/2015 na akomkoľvek základe, schváleného v roku 1979, medzinárodnéhzo dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému, alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu, schváleného v roku 1984, medzinárodného dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a opčného protokolu k nemu, ako aj rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a nálezov Ústavného súdu SR, pretoţe v iných konaniach za tých istých podmienok bol navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov v celom rozsahu a boli mu prideľovaní aj bezplatní právni zástupcovia (odvolával sa na odvolanie z 11.11.2013 a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 28Sp/61/2013-23 zo dňa 28.01.2014 a sp.zn 23Sp/40/2014-23 zo dňa 11.09.2014 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sţo/9/2013 zo dňa 16.05.2013, sp.zn. 3Sţo/40/2014 zo dňa 01.07.2014). Odporca vo svojom písomnom vyjadrení z 13. októbra 2015 k odvolaniu navrhovateľky uviedol, ţe sa plne stotoţňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu a navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Dôvodil tým, ţe po preskúmaní podmienok
327/2005 Z.z. v platnom znení dospel k záveru, ţe navrhovateľka sa nenachádza v stave materiálnej núdze, čím nespĺňa jednu z podmienok nároku na poskytovanie právnej pomoci. Zároveň uviedol, ţe odporca zvaţoval postup
327/2005 Z.z. a za týmto účelom skúmal, či existujú primerané okolnosti na poskytnutie právnej pomoci, t.j. posúdil jej príjem a príjem jej manţela vrátane ich beţných výdavkov, zaoberal sa ich sociálnou situáciou ako aj povahou sporu. Skonštatoval, ţe v predmetnej veci neexistujú také okolnosti ţiadanej právnej pomoci, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci
uvedeného ustanovenia citovaného zákona. Vzhľadom na uvedené ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nie je moţné priznať úspech. 9 5Sţo/235/2015 Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa potvrdil ako vecne správe napadnuté rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľke nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci. Najvyšší súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ktorým
ust. § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. navrhovateľke nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.
1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení 10 5Sţo/235/2015 napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Najvyšší súd povaţuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, ţe nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach a súčasne rozsahom predmetu rozhodovania správnym orgánom a dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd z predloţeného spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, ţe medzi účastníkmi konania v preskúmavanej veci skutkový stav v podstate nie je sporný, avšak medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné posúdenie 11 5Sţo/235/2015 skutkových zistení týkajúcich sa nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci z pohľadu aplikácie ustanovenia § 6b ods.2 zákona č. 327/2005 Z.z., keď navrhovateľka tvrdila, ţe neprihliadnutie na jej ťaţké zdravotné postihnutie pri posudzovaní jej hmotnej núdze je diskriminačné s poukazom na Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a medzinárodné predpisy EÚ a OSN.
čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, ţe výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môţe v činnosti orgánov aplikujúcich právo dochádzať k situácii, ţe prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou nie je interpretovaný ústavne konformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, ţe súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tieţ v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Najvyšší súd v danej veci zistil, ţe spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného medzi účastníkmi konania v preskúmavacom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej úpravy ustanovujúcej nárok ţiadateľa na poskytnutie právnej pomoci. Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kumulatívnou právnou normou, ktorá na konanie štátnych orgánov okrem poţiadavky na konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyţaduje súlad s ústavou 12 5Sţo/235/2015 a jej medzami. Tomu zodpovedá i čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov (zaloţený na rešpektovaní dikcie zákona) je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Účelom zákona č. 327/2005 Z.z. je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôţu vyuţívať právne sluţby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, v azylových veciach alebo v konaní o administratívnom vyhostení
osobitného predpisu a prispieť k predchádzaniu vzniku právnych sporov (§ 1). Zákon č. 327/2005 Z.z. ustanovuje podmienky poskytovania právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej pomoci a inštitucionálne zabezpečenie poskytovania právnej pomoci ( § 2).
1, 2 zákona č. 327/2005 Z.z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak
odseku 1 písm. a/ a b/ musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.
2 zákona č. 327/2005 Z.z. ak príjmy prevyšujú zákonom určenú hranicu materiálnej núdze, centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci. 13 5Sţo/235/2015
1 až 6 zákona č. 327/2005 Z.z. konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum
možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť
tohto zákona. Účastníkom konania je žiadateľ. Žiadosť sa podáva v kancelárii centra príslušnej
miesta trvalého alebo prechodného pobytu žiadateľa. Žiadateľ je povinný uviesť v žiadosti a pri predbežnej konzultácii úplné a pravdivé údaje. Centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti
odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na príslušný krajský súd; o tomto centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia. Rozhodnutie, ktorým sa nepriznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, okrem náležitostí
osobitného predpisu (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní – správny poriadok, v znení neskorších predpisov) musí obsahovať aj poučenie, že ak odpadnú dôvody nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci, môže žiadateľ v tej istej veci podať žiadosť opätovne.
1 zákon č. 327/2005 Z.z. na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní – správny poriadok, v znení neskorších predpisov).
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 14 5Sţo/235/2015
ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Najvyšší súd vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, ţe ţalovaný správny orgán v danom prípade postupoval náleţite v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.z., vo veci si zadováţil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v konaní postupoval dostatočne v súčinnosti s navrhovateľom, v odôvodnení rozhodnutia sa dostatočne vysporiadal s otázkami navrhovateľa nastolenými v jeho ţiadosti a súčasne pri aplikácii ustanovenia § 6b ods. 2 zákona náleţite odôvodnil svoju právnu úvahu, z ktorých dôvodov rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu je treba povaţovať za súladné so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom
2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, ţe ţalovaný správny orgán na základe priloţených listinných dokladov mal za preukázané, ţe navrhovateľ ako žiadateľ nesplnil podmienku ustanovenú v právnej norme § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 327/2005 Z.z., v zmysle ktorej fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom (§ 2 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004 Z.z.) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, ktorá podmienka je jedným z nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci. V zmysle ust. § 6 ods.1 zákona č. 327/2005 Z.z., s poukazom na to, ţe úspešným ţiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môţe byť len ten, kto súčasne 15 5Sţo/235/2015 preukáţe splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Odporca v predmetnej veci posudzoval otázku materiálnej núdze navrhovateľky na základe jej ţiadosti o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci a priloţených dokladov deklarujúcich jeho sociálny a majetkový stav z hľadiska splnenia všetkých zákonných podmienok, čím postupoval v súlade s citovaným zákonným ustanovením. Vzhľadom k tomu, ţe z dokladov predloţených navrhovateľom vyplynulo, ţe odpočítateľný príjem navrhovateľky ako ţiadateľky a jej manţela presahuje výšku 1,4 násobku ţivotného minima pre dve plnoleté fyzické osoby a tieţ 1,6 násobok ţivotného minima pre dve plnoleté osoby v mesiaci podania ţiadosti teda v októbri 2013 a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, dospel k správnemu záveru, ţe navrhovateľku nie je moţné povaţovať za osobu v materiálnej núdzi majúcej právo na poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z. Vzhľadom na zákonodarcom sledovaný cieľ stanovenia podmienok poskytovania právnej pomoci v zákone č. 327/2005 Z.z. nemohol najvyšší súd pri hodnotení materiálnej situácie navrhovateľky prihliadať na ním vyčíslené výdavky v podobe splácania prijatých úverov, nakoľko za tieto jej bola poskytnutá protihodnota – peňaţná suma poskytnutého úveru. Najvyšší súd dáva do pozornosti navrhovateľky, ţe odporca ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci musí skúmať splnenie všetkých zákonných podmienok ustanovených v právnej norme § 6 ods. 1 a teda sa musí zaoberať aj otázkou sociálneho a materiálneho stavu ţiadateľa ako jednej zo zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, pretoţe bez splnenia tejto podmienky, nemoţno ţiadaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď ţiadateľ ďalšie dve podmienky splnil. Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľky, ktorou namietala, ţe krajský súd rozhodol v rozpore s ustanovením článku 12 ods. 1, 2, 4, čl. 13 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, článku čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, schválenej Organizáciou spojených národov v New Yorku, 10.12.1948, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a opčného protokolu k nemu, schváleného v roku 1966, 16 5Sţo/235/2015 medzinárodného dohovoru o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, schváleného v roku 1966, medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie na akomkoľvek základe, schváleného v roku 1979, medzinárodnéhzo dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému, alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu, schváleného v roku 1984, medzinárodného dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a opčného protokolu k nemu, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a nálezov Ústavného súdu SR, ktoré citovala v odvolaní, dôvodiac, ţe boli porušené jej práva zaručené vyššie uvedenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv EU a OSN, keď krajský súd nepovaţoval uvádzané výdavky navrhovateľky v spojitosti s ťaţkým zdravotným postihnutím, ktoré sa vzťahuje na navrhovateľku, ako aj jej manţela za okolnosti, na základe ktorých by odporca nemal na navrhovateľku uplatniť ustanovenia zákona č. 327/2005 Z.z.. Zákonodarca v zákone o právnej pomoci upravuje predmet a rozsah právnej pomoci, ako aj podmienky jej priznania vo vzťahu k ţiadateľom a pôsobnosť a úlohy orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o ţiadosti na poskytnutie právnej pomoci. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu zdravých fyzických osôb nachádzajúcich sa v materiálnej núdzi, ale z obsahu jeho právnej úpravy jednoznačne vyplýva, ţe sa vzťahuje na sociálne odkázané fyzické osoby, ktoré za splnenia zákonnom ustanovených podmienok sa nachádzajú v takej sociálnej, finančnej a majetkovej situácie, ktorá im neumoţňuje zabezpečenie právnej pomoci na ochranu ich práv a právom chránených záujmov, teda aj osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím. Cieľom zákonodarcu je zabezpečiť reálny prístup k Ústavou Slovenskej republiky deklarovaným právam fyzických osôb a harmonizovať právo Slovenskej republiky s právom Európskeho spoločenstva všetkým fyzickými osobám, ktoré sa ocitli v materiálnej núdzi bez rozdielu, teda bez diskriminácie, zaloţenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboţenstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod. alebo iné postavenie. Zákonodarca ustanovuje kritériá,
ktorých sa posudzuje oprávnenosť ţiadateľov o právnu pomoc, aby sa predišlo jej zneuţívaniu neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania ţiadostí a samotného poskytovania právnej pomoci, zakotvuje postup pri ţiadaní o poskytnutie právnej pomoci, rozhodovanie o jej poskytnutí a moţnosť jeho preskúmania súdom. Materiálnu núdzu ustanovuje ako jednu z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci tak, ţe hranicu materiálnej núdze ustanovuje na úrovni 1,4-násobku sumy ţivotného minima ustanoveného osobitným 17 5Sţo/235/2015 predpisom a jej ďalšiu podmienku, ţe ţiadateľ si vyuţívanie právnych sluţieb nemôţe zabezpečiť svojim majetkom. Zákonodarca týmto zákonom súčasne splnil povinnosť transpozície smernice Rady č. 2003/8/ES z
3 O.s.p. a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil. Najvyšší súd SR záverom dáva do pozornosti ustanovenie § 24 ods. 4 zákona o advokácii, ktoré predstavuje alternatívu k bezplatnej právnej pomoci poskytovanej prostredníctvom Centra právnej pomoci. Je však vţdy a výlučne na posúdení advokáta, či klient spĺňa predpoklady pre poskytnutie právnych sluţieb v reţime § 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Ide o súkromnoprávny vzťah a klient nemôţe nútiť alebo autoritatívne od advokáta bezplatné poskytnutie právnych sluţieb poţadovať. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd SR
1 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, ţe v konaní neúspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Milan M o r a v a , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.