ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol ţalobu ţalobcu a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. 2 6Sţf/102/2014 Podanou ţalobou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1100308/1/501488/2013 z 22. októbra 2013, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Ţilina č. 9501402/5/3465426/2013/Vird z 19. júla 2013, ktorým
5 a ods. 6 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) ţalobcovi za zdaňovacie obdobie 2008 vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby v sume 12.784,- Eur
zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmu“) a zároveň neuznal daňovú stratu v sume 50.509,89 Eur. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na námietku ţalobcu v ţalobe, ktorý sa nestotoţnil so záverom ţalovaného, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne plnenia spoločnosťou OMNIS SERVIS s.r.o.
krajského súdu správca dane v rámci daňovej kontroly pri preverovaní opodstatnenosti uplatnenia daňových výdavkov na základe predmetných faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonal rozsiahle šetrenie z dôvodu, ţe existovalo materiálne plnenie, ale neexistoval určitý dodávateľ. Doţiadaním z
krajského súdu dôvodná. Krajský súd skonštatoval, ţe dokazovaním nebolo preukázané, ţe spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonávala práce pre ţalobcu, ţe predmetné sporné faktúry spoločnosť aj vystavila a ţe tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené. Nie je moţné sumy predmetných faktúr povaţovať
i) v nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmu za daňové výrobky (správne malo byť uvedené daňové výdavky), daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno v rámci daňového konania a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych predpisov,
ktorých je moţné daňovým subjektom uplatňované výdavky povaţovať 5 6Sţf/102/2014 za daňové výdavky a ţe fakturované pomocné práce na stavbe boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a aj uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca – ktorému prvostupňový súd právoplatným uznesením č. k. 21S/156/2013-81 z 20. augusta 2014 odpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline č. k. 21S/156/2013-43 z 28. mája 2014 a priznal návrhu na odpustenie zmeškania lehoty odkladný účinok – odvolanie. Ţalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja ods. 3 zmenil tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutie ţalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Ţalobca poukázal na vady konania uvedené v § 205 ods. 2 písm.
názoru ţalobcu z uvedeného je zrejmé, ţe ide o dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, ţe fakturované práce boli vykonané subjektom OMNIS SERVIS s.r.o. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by mal
súdu, resp. správcu dane ţalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je
ţalobcu zrejmé, ţe u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľov ţalobcu, na ktorú skutočnosť ţalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Ţalobca ako daňový subjekt nemôţe predpokladať, ţe u určitých 6 6Sţf/102/2014 dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, ţe u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená, resp. ţe budú nekontaktní. Ďalej ţalobca poukázal na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. V súvislosti s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, ţe v záujme zachovania ústavne konformného výkladu nie je moţné toto ustanovenie vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťaţiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Ţalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţf/1/2011, v zmysle ktorého: „Ak je nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má povinnosť daňový subjekt štandardne archivovať, od následného nadštandardného vyšetrovacieho (forenzného) dokazovania. Súd prihliadal aj na judikatúru ESD (C-354/03, C-355/03, C-484/03), ţe kaţdá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemoţno na ňu ťaţivo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu“. Ţalobca povaţoval za rozporuplný výklad súdu uvedený na str. 8 a 9 napadnutého rozsudku, kde sa konštatuje, ţe „Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky na základe dodávateľských faktúr, musí byť schopný sám preukázať, ţe fakturované práce boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, ak si daňový subjekt uplatňuje fakturované sumy ako daňové výdavky iba z predloţených faktúr, protokol k vystaveným faktúram, ale musí byť schopný preukázať, ţe fakturované práce boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou“. Ţalovaný nespochybnil (str. 10 napadnutého rozhodnutia), ţe práce neboli vykonané, to znamená, ţe je objektívne preukázané, ţe práce uskutočnené boli. Napriek tomu súd rozporuplne v závere odôvodnenia rozsudku konštatoval, ţe „Dokazovaním nebolo preukázané, ţe spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonáva práce pre ţalobcu a ţe predmetné sporné faktúry spoločnosť aj vystavila a ţe tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené, nie 7 6Sţf/102/2014 je moţné sumy predmetných faktúr povaţovať
i) v nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmu za daňové výrobky (zrejmá chyba v písaní – výdavky)“. V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal ţalobca na rozsudok NSS č. j. Afs 29/2006- 147, z ktorého vyplýva, ţe: „Správca dane neunesie svoje dôkazné bremeno, pokiaľ iba vysloví pochybnosti o skutočnostiach preukazovaných daňovým subjektom, bez toho, ţe by tieto pochybnosti preukázal relevantnými zisteniami, ktoré spochybňujú tvrdenie daňového subjektu. Skutočnosť sama sebe, ţe dodávateľ je nekontaktnou osobou alebo ţe nezahrnul príjmy z predmetnej transakcie do účtovníctva, bez toho, ţe by bolo spochybnené, ţe dodávky boli pre daňový subjekt uskutočnené, je neodôvodnenou pochybnosťou“. Ţalobca ďalej uviedol, ţe nie je sporné, ţe OMNIS-SERVIS podala posledné daňové priznanie na dani z príjmu za právnické osoby za rok 2003 a na DPH za III. štvrťrok 2004, a dňom
názoru ţalobcu z uvedeného vyplýva logický a nesporný záver, ţe počas celého obdobia odkedy je jediným spoločníkom a konateľom OMNIA-SERVIS pán Vladimír Ollé, spoločnosť neplní svoje povinnosti súvislosti s podávaním daňových priznaní voči správcovi 8 6Sţf/102/2014 dane. Zároveň poukázal na úplný výpis spoločnosti KleiBen s.r.o., so sídlom Romanova 12, 851 01 Bratislava, IČO: 35 947 071, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vloţka č.: 36932/B (ďalej len ako „KleiBen“), ktorej jedným zo spoločníkov je pán Vladimír Ollé od
2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 9 6Sţf/102/2014 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
a) daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti
tohto zákona alebo osobitných predpisov.
1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje
všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa kaţdou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 10 6Sţf/102/2014
3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb
2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov,
2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 daňového poriadku, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
5 daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 11 6Sţf/102/2014
6 daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt
osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok
osobitných predpisov.
i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie príjmov preukázateľne vynaloţený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
k) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovou stratou rozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.
1 písm. b) zákona o dani z príjmov, príjmami z podnikania sú príjmy zo ţivnosti.
1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) moţno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) moţno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.
1 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloţenie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepouţije na výdavky (náklady)
2 písm. 12 6Sţf/102/2014 e) a p). Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov ţalobcu konštatuje, ţe vo vzťahu k dôvodom neuznania daňových výdavkov deklarovaných faktúrami vystavenými dodávateľmi ţalobcu OMNIS SERVIS s.r.o. za vykonanie stavebných prác pre ţalobcu, čo malo za následok neuznanie daňovej straty, sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné sa stotoţňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva, ţe krajský súd sa náleţite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu ako i s tvrdeniami ţalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu pouţitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach (ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu), a preto sa v plnom rozsahu stotoţňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania je rozsudok Krajského súdu v Ţiline č. k. 21S/156/2013-43 z
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, ţe dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať
osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom vyuţíva prostriedky (len exemplifikatívne uvedené v ust. § 24 ods. 4 veta druhá Daňového poriadku), ktorými moţno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená 14 6Sţf/102/2014 od dane, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Odvolací súd uvádza, ţe nepredloţenie dôkazov k vystaveným sporným faktúram, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. je nezodpovednosťou ţalobcu, ktorý má dôkaznú povinnosť preukázať všetky skutočnosti týkajúce sa daňových výdavkov a jeho povinnosťou bolo zabezpečiť ich, pričom ţalobca zároveň nepreukázal objektívne príčiny, pre ktoré nemal k dispozícii tieto podklady. Je nutné však konštatovať, ţe nemôţe byť ţalobcovi absolútne na ťarchu, resp. na ujmu nedostatočné vedenie evidencie iného daňového subjektu, keď ţalobca neupresnil trvalé bydliská zamestnancov spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. a nedoloţil kópie pracovných zmlúv, prípadne ţivnostenských oprávnení zamestnancov. Samotnému správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať s konateľom predmetnej spoločnosti. Rovnako neobstojí tvrdenie, ţe sa ţalobca nedostavil na výsluch svedka Vladimíra Ollého, konateľa spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., nakoľko ţalobcovi bolo doručené len upovedomenie o vykonaní výsluchu ako účastníkovi daňového konania, nie predvolanie na výsluch, pričom nakoniec ani k výsluchu svedka nedošlo. Išlo teda o právo ţalobcu zúčastniť sa výsluchu svedka a vyuţiť moţnosť klásť mu otázky, nebolo to však jeho povinnosťou. Ţalobca bol v daňovom konaní aktívny a súčinný, keď sa viackrát dostavil k ţalovanému a to aj bez vyzvania a snaţil sa spolupracovať. Aj napriek uvedenému konštatovaniu odvolací súd podotýka, ţe bolo zo strany ţalobcu potrebné, aby sám preukázal, ţe vynaloţil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, ţe reálne uskutočnenie diela bude spochybnené. Ţalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, ţe má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, ţe k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktieţ musí vedieť preukázať, kto uvedenú sluţbu skutočne aj reálne poskytol. V záujme 15 6Sţf/102/2014 predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je preto povinnosťou kaţdej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občianskeho zákonníka), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany (napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4Sţf/25/2011 z 13. septembra 2011). Ţalobca ako daňovník, ktorého príjmy podliehajú dani, mal povinnosť
príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov sám si daňovú povinnosť vypočítať a v zákonom stanovenej lehote priznať. Bolo legitímnym a pochopiteľným záujmom ţalobcu pre účely určenia základu dane vyuţiť všetky zákonné prostriedky na jeho úpravu a v medziach zákona tento optimalizovať vyuţitím i jeho daňových výdavkov vynaloţených na dosiahnutie, zabezpečenie a udrţanie zdaniteľných príjmov. Na overenie správnosti a najmä súladnosti základu dane so zákonom procesný predpis na úseku správy daní stanovuje správcovi dane moţnosť, ale i povinnosť v rámci správy daní, a to i s vyuţitím inštitútu daňovej kontroly overiť, resp. preveriť podklady potrebné na správne a úplné zistenie dane (§ 1a písm. c), § 15 ods. 1 zákona o správe daní). Povinnosti daňovníka správne si vypočítať, priznať a zaplatiť daň zodpovedá i zákonom mu uloţené dôkazné bremeno, zaťaţujúce ho vo vzťahu k jeho tvrdeniam, záznamom a evidenciám, ktoré je v súvislosti s daňovými povinnosťami povinný viesť. V rámci jeho dôkaznej povinnosti mu zákon ukladá preukazovať okrem iného aj ich vierohodnosť (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, konkrétne na rozsudok sp. zn. 8 Afs 40/2011 z
právnej úpravy dokazovania v daňovom konaní presúva na daňový subjekt. Ústavný súd uţ judikoval, ţe ak správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predloţených daňovým subjektom, potom moţno konštatovať, ţe správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predloţením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (III. ÚS 401/09).“ Odvolací sú konštatuje, ţe spochybnením reálneho zhotovenia diela spoločnosťou OMNIS SERVIS s.r.o. zo strany správcu dane, došlo k presunu dôkazného bremena na ţalobcu. Odvolací súd sa stotoţňuje so záverom krajského súdu, ţe ţalobca nepreukázal, ţe spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonáva práce a v akom rozsahu pre ţalobcu, ţe predmetné sporné faktúry spoločnosť vystavila a ţe tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené, preto sumy predmetných faktúr nie je moţné povaţovať za daňové výdavky. Odvolací súd po prieskume zákonnosti napádaných rozhodnutí a procesných postupov predchádzajúcich ich vydaniu konštatuje, ţe záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a autentickosti daňového konania (§ 2 ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní) urobil a ţalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváţenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe ţalobcom predloţené daňové doklady a pokladničné bloky na preukázanie neuznaných daňových výdavkov nespĺňajú zákonné kritérium dostatočnej preukaznosti a ich opodstatnenosti
i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ani vierohodnosti účtovnej evidencie ţalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Na základe vyššie uvedeného a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov 19 6Sţf/102/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom
3 vety druhej O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol súd
1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Alena Adamcová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.