Obsah (19)

§ 44§ 537§ 250j§250k§3§ 244§ 250i§ 2§ 29§ 4§ 31§ 7§ 8§ 20§ 21§ 12§ 17§ 246c§ 219

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6Sžf/86/2014 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a z členov senátu JU

ust. § 221 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania. Po vrátení 2 6Sžf/86/2014 veci Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č. k. 1S/48/2012-88 z 27. mája 2014

ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu žalobcu a účastníkom náhradu trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. nepriznal. Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040507/1/314854/2012 z 2. marca 2012, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Svidník č. 737/230/27839/11/Ba z 21. októbra 2011, ktorým bol žalobcovi

§ 44ods.

6 písm. b) bod 1 zákona 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. „511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 117.307,30 Eur. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca namietal, že nebol povinný v roku 2004 účtovať o výnosoch poukazujúc na okolnosti vystavenia faktúry č. 111092005 s aplikáciou ustanovenia § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka, zákonné podmienky účtovania výnosov, že nemal k dispozícii podklady, ktoré by v roku 2004 dokumentovali zvýšenie ekonomických úžitkov titulom vykonaných stavebných prác a rozdielne stanoviská správcu dane pri posudzovaní vzniku daňovej povinnosti pri dani z príjmov a pri dani z pridanej hodnoty. Ďalej sa krajský súd zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný sa nedostatočne vyrovnal s námietkou, že

§ 537ods.

2 Obchodného zákonníka dielo sa považuje za vykonané až dňom jeho prevzatia objednávateľom, a že faktúru č. 111092005 žalobca nepovažoval za účtovný doklad, lebo nebola vyhotovená v úmysle vyúčtovať vykonané práce a nebola mienená vážne, že v konaní vedenom na okresnom súde nie je vedené konanie o uloženie povinnosti zaplatiť sumu 734.714,20 Eur, ale tento návrh má zaviazať objednávateľa na prevzatie stavby. Žalobca tiež namietal, že nemal k dispozícii podklady tak, ako upravuje Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 25167/2003-92 (ďalej len „Opatrenie“), pretože dňom uskutočnenia účtovného prípadu je deň splnenia dodávky a v roku 2004 k splneniu dodávky nedošlo. Krajský súd k námietke žalobcu, že v predmetnej veci nešlo o dodanie služby, ale stavby uviedol, že táto právna argumentácia žalobcu neobstojí, pretože z rozsudku tamojšieho súdu č. k. 1S/40/2011-50 z 25. októbra 2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2012 sp. zn. 2Sžf/5/2012, aj keď ide o zdaňovacie obdobie september 2005 vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty stále ide o práce žalobcu na Základnej škole, Postupimská 37, Košice, v ktorých je jednoznačne definované, že nejde o dodanie stavby, ale dodanie služby v zmysle ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“).

názoru krajského súdu nemožno rozdielne definovať stavbu a službu

zákona o dani z pridanej hodnoty a

zákona o dani z príjmov, ak ide o tie isté práce. V predmetnej veci je nesporné, že ide o dodanie služby na tej istej stavbe, a preto námietka 3 6Sžf/86/2014 žalobcu vo vzťahu k aplikácii § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka je irelevantná. Rozhodujúcou skutočnosťou je však definícia výnosov

citovaného ustanovenia § 2 písm.

1. b)zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) a § 2 ods. 4 písm.
2. c)zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Ďalej krajský súd poukázal na dokazovanie vykonané správcom dane, z ktorého vyplýva (bol vypočutý M. M., ktorý vykonával pri rekonštrukčných prácach stavebný dozor), že práce boli vykonané v období od 26. augusta 2004 do 9. októbra 2004. Túto skutočnosť žalobca nenamietal. S poukazom na ustanovenia § 2 písm. b),
3. j)zákona o dani z pridanej hodnoty a § 1 ods. 1 písm.
4. a)bod 1, § 2 ods. 1, 2 3, 4 písm. c), § 3 ods. 1, 2, 3, § 4 ods. 4, § 10 ods. 1, 2, 6 zákona o účtovníctve žalobca bol povinný predmetný výnos za rok 2004 zaúčtovať v účtovníctve. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že výnos zaúčtuje až po prevzatí prác na rekonštruovanej stavbe a ich úhrade, pretože takýto postup citovaným zákonným ustanoveniam nezodpovedá. Výnos mohol zaúčtovať aj v neskoršom období za splnenia zákonných podmienok, čo však neurobil. Z obsahu predloženého administratívneho spisu

krajského súdu nepochybne vyplýva, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt ku daňovej kontrole nepredložil žiadne doklady súvisiace s nákladmi, čo svedčí o jeho nezodpovednom prístupe, pretože žalobca ako daňový subjekt bol povinný podrobiť sa daňovej kontrole a jeho povinnosťou bolo rovnako zabezpečiť dostatok podkladov na to, aby svoje daňové náklady, výnosy v prípade kontroly mohol správcovi preukázať. Ak tak žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neurobil a argumentoval tým, že finančné prostriedky mu neboli vyplatené a dielo bolo dodané dodávateľsky, tieto námietky boli

krajského súdu irelevantné a nič nemenili na podstate veci, že daňový subjekt má dôkaznú povinnosť tak, ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. Z obsahu administratívneho spisu daňových orgánov mal krajský súd nepochybne preukázané, že správca dane výzvou z

1. novembra 2009 č. 737/320/29198/2009/Pod, ktorá bola splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručená
2. decembra 2009 vyzval žalobcu, aby do 10 dní odo dňa doručenia výzvy predložil dôkazy preukazujúce tvrdenia a to z dôvodu preverenia pôvodu materiálu, ktorý bol použitý na uskutočnenie zdaniteľného obchodu, aby preukázal, aký materiál použil pri rekonštrukcii strechy na Základnej škole, Postupimská 37, Košice, t.j. či použil vlastný materiál alebo materiál dodal objednávateľ, t.j. Základná škola, Postupimská 37, Košice, a ak na tejto akcii a to rekonštrukcii strechy u objednávateľa bol použitý vlastný materiál, žiadal predložiť doklady o jeho nadobudnutí a súčasne žiadal predložiť súpis vykonaných prác, ktorý bol predložený Magistrátu mesta Košice. Krajský súd poukázal na reakciu splnomocneného zástupcu v písomnom podaní zo
3. decembra 2009, doručeným správcovi dane
4. decembra 2009, že práce na rekonštrukcii boli vykonané dodávateľským spôsobom, to znamená, že žalobca bol hlavným dodávateľom stavby a jednotlivé časti stavby realizovali jeho dodávatelia, s ktorými bol dohodnutý s tým, 4 6Sžf/86/2014 že fakturácia bude vykonaná v súlade s ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, po odovzdaní stavby objednávateľovi, t.j. po ukončení diela. Ďalej konštatoval, že na Magistrát mesta Košice nebol predložený žiaden súpis vykonaných prác, nedošlo k odovzdaniu stavby a nie je mu známe, na základe čoho správca dane vyvodil svoj záver, že súpis vykonaných prác bol predložený Magistrátu mesta Košice. Na Magistrát mesta Košice bola ako zriaďovateľovi objednávateľa predložená faktúra 111092005, aby Mesto Košice mohlo zabezpečiť dostatočné množstvo finančných prostriedkov na financovanie diela. Ďalej tvrdil, že táto faktúra nie je účtovným dokladom a nikdy nebola predložená objednávateľovi, t.j. Základnej škole, Postupimská 37, Košice. Uviedol, že toto stanovisko je konečné a nebude sa k tejto veci viac vyjadrovať. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v predmetnej veci daňové orgány postupovali v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, pretože nemali k dispozícii potrebné podklady, ktoré by dokumentovali tieto skutočnosti, krajský súd poukázal na to, že uvedené ustanovenie si žalobca vykladá účelovo, izolovane, od citovaných ustanovení zákona o účtovníctve a zákona o dani z príjmov. Žalobca v priebehu daňovej kontroly a opakovanej daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní nepreukázal, že z objektívnych príčin nemal k dispozícii tieto podklady, pretože jeho povinnosťou bolo si ich zabezpečiť. Ospravedlniteľným dôvodom pre žalobcu by bola iba tá skutočnosť, ak jeho subdodávatelia by mu boli takéto podklady odmietli poskytnúť, čo žalobca v odvolacom konaní, ale ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal. Krajský súd v súvislosti s daňou z príjmu právnickej osoby uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo vyhotoviť faktúru za zdaňovacie obdobie roku
5. Ak žalobca argumentuje rozdielnym definovaním vzniku daňovej povinnosti daňovými orgánmi za dodanie služby vo vzťahu k DPH, poukázal na to, že sú rozdielne podmienky vo vzťahu k dani z príjmu právnickej osoby a k dani z pridanej hodnoty. Tieto právne predpisy a zákon o účtovníctve rozdielne ukladajú povinnosti žalobcovi a nemožno ich stotožňovať. Námietky žalobcu vo vzťahu k vadám konania s tým, že neprebehlo prvostupňové daňové konanie, v dôsledku čoho žalobcovi ako daňovému subjektu nebola daná možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane

zákona o správe daní a poplatkov § 2 ods. 1, 2, 8 a § 29 ods. 8, súd poukázal na to, že tieto tvrdenia žalobcu nezodpovedajú obsahu spisu. Z administratívneho spisu je nepochybné, že žalobca v priebehu vykonávania opakovanej daňovej kontroly mal dostatok časového priestoru na realizáciu svojich práv, o čom svedčí jednoznačne aj postoj daňového subjektu k vyššie uvedenej výzve správcu dane. V súvislosti s námietkou žalobcu vo vzťahu k aplikácii nálezu Ústavného súdu sp. zn.: I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 súd poukázal na to, že

právnej vety z tohto nálezu daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je jej čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol o daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, 5 6Sžf/86/2014 ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným a nie rozhodovacím. Ďalej k predmetnému nálezu krajský súd uviedol, že z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že ho nie je možné aplikovať na predmetnú vec, pretože z rozhodnutí správcu dane a žalovaného, ako aj z administratívneho spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobca nepredložil žiadne listinné dôkazy, pričom vo vyššie citovanom náleze je konštatované, že u kontrolovaného daňového subjektu žalobca predkladal dôkazy, ktoré neboli vyhodnotené a neboli zohľadnené a ďalej, že dôkazy, ktoré použil žalovaný v neprospech žalobcu, boli získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi a nebolo možné na ne prihliadnuť. Dôkazná situácia v tejto veci je úplne iná, pretože napriek formálnej spolupráci žalobcu so správcom dane žalobca žiadne dôkazy nepredkladal.

názoru krajského súdu správca dane a žalovaný v konaní postupovali v súlade s namietanými ustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov a povinnosťou žalobcu bolo preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný vyrovnal so všetkými odvolacími námietkami tak, ako upravuje ustanovenie § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného krajský súd dospel k záveru, že postup a rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu

§ 250jods.

1 O.s.p. zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania

§250kods.

1 O.s.p. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p.

jeho názoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.126,30 €. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku krajský súd už neuviedol tie skutočnosti, ktoré boli uvedené v rozsudku z 25. septembra 2012, keď citoval z písomného vyjadrenia zástupcu žalobcu v daňovom konaní a bolo mu teda jasné, že žalobca prostredníctvom svojho zástupcu vyzval správcu dane, aby právny úkon vystavenia faktúry č. 111092005 posúdil

obsahu a nie

formy. Opätovne uviedol, že „právny úkon vystavenia tejto faktúry nebol mienený vážne, faktúra bola doručená len 6 6Sžf/86/2014 zriaďovateľovi objednávateľa a s týmito skutočnosťami sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal.“

žalobcu sa nielen žalovaný vo svojom rozhodnutí s touto námietkou nevysporiadal, ale v odôvodnení napadnutého rozsudku k nej nezaujal žiadne stanovisko ani prvostupňový súd, nevyjadril sa k nej a ani nijakým spôsobom nezdôvodnil, akými úvahami sa riadil, keď sa ňou odmietol zaoberať, a to aj napriek tomu, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne poukázal najmä na dva žalobné dôvody, s ktorými je potrebné, aby sa prvostupňový súd riadne vysporiadal:

1. Okolnosti vystavenia faktúry č. 111092005 a
2. že žalobca ku dňu podania daňového priznania k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2004 nemal žiadnu informáciu o výške svojho výnosu – porušenie § 157 ods. 2 O.s.p. Žalobca v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 2 ods. 1 Opatrenia poukázal na splnenie dvoch podmienok a síce zistenie ďalších skutočností, ktoré vyplývajú z osobitných predpisov alebo vnútorných podmienok účtovnej jednotky, ktoré musia byť predmetom účtovníctva a musia v účtovnej jednotke nastať a účtovná jednotka má k dispozícii potrebné podklady, ktoré dokumentujú tieto skutočnosti. Tieto zákonné podmienky

žalobcu nenastali. Žalobca uviedol, že prvostupňový súd v tejto veci zaujal nasledujúce stanovisko: „Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v predmetnej veci daňové orgány postupovali v rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky, pretože nemal k dispozícii potrebné podklady, ktoré by dokumentovali tieto skutočnosti, je potrebné poukázať na to, že

súdu toto ustanovenie žalobca vykladá účelovo, izolovane od vyššie citovaných ustanovení Zákona o účtovníctve a Zákona o dani z príjmov. Žalobca v priebehu daňovej kontroly a opakovanej daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní nepreukázal, že z objektívnych príčin nemal k dispozícii tieto podklady, pretože jeho povinnosťou bolo si ich zabezpečiť. Ospravedlniteľným dôvodom pre žalobcu by bola iba tá skutočnosť, ak jeho subdodávatelia by mu boli takéto podklady odmietli poskytnúť, čo žalobca v odvolacom konaní ale ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal“. Žalobca uviedol, že v žalobe poukázal na tú skutočnosť, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere uvádza: „Opakovanou daňovou kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt GIRA-BGK, spol. s r.o., Bardejovská 27, 087 01 Giraltovce vystavil odberateľskú faktúru č. 111092005 dňa

1. septembra 2005 na sumu 18.600 000,- Sk bez DPH pre Základnú školu, Postupimská 37, 040 22 Košice s textom: „Fakturujeme Vám za stavebné práce vykonané pri rekonštrukcii striech na stavbe Základná škola, Postupimská 37, Košice.“ Na faktúre je ďalej uvedené, že rozdiel bude dofaktúrovaný po splatení tejto faktúry. Kontrolovaný daňový subjekt uvedenú odberateľskú faktúru nemá zaúčtovanú v účtovníctve spoločnosti v roku 2004 vo výnosoch na účte 602- Tržby z predaja služieb, v dôsledku čoho došlo na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby – Výsledok hospodárenia pred zdanením k nesprávnemu vyčísleniu hospodárskeho výsledku.“ Uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí tvrdí, že faktúra, ktorá bola vystavená dňa
2. septembra 2005 mala byť zaúčtovaná v roku 2004 vo výnosoch na účte 602 - Tržby z predaja služieb, čo považoval za správne aj žalovaný (viď str. 9 druhý odsek). Takýto úkon t.j. aby faktúra vystavená
3. septembra 2005 bola zaúčtovaná na účet 602 - Tržby z predaja 7 6Sžf/86/2014 služieb v roku 2004, je

žalobcu nemožný, nedá sa realizovať. Žalobca zostavil svoju účtovnú závierku za rok 2004 k

1. decembru 2004 a daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby podal v zákonnej lehote do
2. marca 2005, preto nemohol túto faktúru zaúčtovaťv roku 2004 ako tvrdí žalovaný. Vyjadrenie prvostupňového súdu k tejto žalobnej námietke nepovažoval za presvedčivé odôvodnenie jeho záveru. V danom prípade sa absolútne nejedná o to, či žalobca mal v súvislosti s prácami vykonanými pre neho v roku 2004 spoločnosťou BAUTECH SK, s.r.o. zúčtované nejaké náklady, ale sa jedná o to, že správca dane vyrubenie rozdielu dane odôvodnil spôsobom, ktorý nepovažoval žalobca za zákonný, cit.: „Na základe uvedeného mala byť odberateľská faktúra č. 111092005 dňa
3. septembra 2005 na sumu 18.600 000,- Sk bez DPH pre Základnú školu, Postupimská 37, 040 22 Košice s textom: „Fakturujeme Vám za stavebné práce vykonané pri rekonštrukcii striech na stavbe Základná škola, Postupimská 37, Košice“ zaúčtovaná v účtovníctve spoločnosti v roku 2004 vo výnosoch na účte 602 – Tržby z predaja služieb, v dôsledku čoho došlo na r.100 daňového priznania Výsledok hospodárenia pred zdanením k nesprávnemu vyčísleniu hospodárskeho výsledku.“ „Nezaúčtovaním predmetnej faktúry došlo k porušeniu § 8 ods. 3 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, pretože účtovníctvo účtovnej jednotky je úplné, ak účtovná jednotka zaúčtovala v účtovnom období v účtovných knihách všetky účtovné prípady

§3

a za toto účtovné obdobie zostavila účtovnú závierku.“ S takýmto zdôvodnením rozhodnutia správcu dane žalobca nesúhlasil a podal proti nemu odvolanie so skutkovou, ako aj právnou argumentáciou. Výslovne zdôraznil, že jediným, aj keď

jeho názoru v žiadnom prípade nie relevantným dokladom preukazujúcim objem vykonaných prác, je predfaktúra č. 2004004 zo

1. septembra 2004 vystavená spoločnosťou BAUTECH SK, s.r.o. na sumu 2.200 000,- Sk. Žalobca zdôraznil, že „bez presného zistenia v akom rozsahu mal daňový subjekt v roku 2004 možnosť priamo alebo nepriamo prispieť k toku peňažných prostriedkov v súvislosti s predmetnými prácami na Základnej škole, Postupimská 37, Košice, sú závery správcu dane predčasné a sú v rozpore s ustanovením § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov.“ S touto námietkou sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím z jeho strany došlo k porušeniu stanovenia § 48 ods.6 zákona o správe daní a poplatkov a ani slovom sa o nej nezmienil ani prvostupňový súd, a to ani pri prvom preskúmavaní daňového spisu a ani teraz, keď ho na jeho povinnosť vysporiadať sa so všetkými námietkami žalobcu, vrátane námietok odvolacích, upozornil Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie § 157 O.s.p. a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01 a sp. zn. I. ÚS 269/05, ktoré sa týkajú presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia. Uviedol tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/20/2010 z
2. mája 2011, v ktorom sa súd zaoberal procesným právom účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 4389/2009, v odôvodnení ktorého najvyšší súd poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky zo
3. augusta 2005, sp. zn. I. ÚS 403/03 a tiež na rozsudok sp. zn. 28 Cdo 1336/2006, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky zaujal právny názor, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak sa odvolací súd nezaoberal argumentmi účastníka konania, ktorými sa bránil proti právnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa. 8 6Sžf/86/2014 III. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozhodnutím prvostupňového súdu vo veci sa stotožňuje v plnom rozsahu a považuje ho za správne. Zároveň poukázal na svoje právne argumenty uvedené vo vyjadrení k odvolaniu proti „pôvodnému“ rozsudku. Odmietol názor odvolateľa, že v napadnutom rozhodnutí sa s námietkami uvedenými v odvolaní nevysporiadal. Poukázal na to, že sám žalobca dokonca v žalobe (čl. II, posledný odsek na strane 2) tvrdí, že odvolací orgán sa s námietkou odvolania uvedenou v bode 1 (okolnosti vystavenia faktúry č. 111092005 s poukazom na § 537 ods. 2 Obchodného zákonníka) vysporiadal nedostatočne. Žalobca teda vysporiadanie sa s námietkami nepopiera, iba nesúhlasí s dôvodmi, ktoré žalovaný v rozhodnutí uviedol a protirečivo

žalovaného teraz namieta, že s námietkami sa odvolací orgán nevysporiadal. Žalovaný uviedol, že s detailmi odvolania, ktoré v tejto súvislosti odvolávajúci sa uviedol, sa odvolací orgán vysporiadal na strane 9, štvrtý a piaty odsek a na strane 10, prvý odsek napadnutého rozhodnutia. Na strane 8, tretí odsek a nasledujúce poukázal z daňového hľadiska na rozhodujúcu skutočnosť, ktorou je nepochybne vykonanie stavebných prác na základnej škole v Košiciach a z toho nepochybne vzniknutý výnos z činnosti (vykonanie stavebných prác v roku 2004 bolo preukázané a nespochybnené), ktorý bol predmetom dane z príjmov. Ak teda odvolávajúci sa argumentoval nie smerom k spochybneniu vykonania prác z roku 2004 (ale argumentoval Obchodným zákonníkom a okolnosťami vystavenia faktúry), tak takto nemohol argumentovať účinne. Žalovaný poukázal tiež na to, že rozhodujúca skutočnosť- nesporné (nikým nespochybnené) vykonanie stavebných prác v roku 2004, založila povinnosť účtovať výnos v roku 2004. Na vysporiadanie sa s touto námietkou odvolacím orgánom poukázal aj krajský súd v teraz napadnutom rozsudku (strana 4, posledný odsek a strana 5, prvý odsek) a sám sa s touto námietkou aj v tomto smere v rozsudku vysporiadal. Najskôr na strane 13, 14 a 15, prvý a druhý odsek uviedol právne dôvody správnosti záveru žalovaného a poukázal aj na rozhodujúcu skutočnosť pri posudzovaní správnosti tohto záveru (strana 15, štvrtý až šiesty odsek), a tou je už zmienený výnos v nadväznosti na zákon o dani z príjmov a zákon o účtovníctve.

jeho názoru z rozsudku je úplne jasné, že akákoľvek argumentácia odvolateľa iným smerom nemôže obstáť. Preto absencia prípadného dovetku v rozsudku: námietka žalobcu, že „vystavenie faktúry nebolo mienené vážne, faktúra bola doručená iba zriaďovateľovi objednávateľa, že úmyslom konajúcej osoby bolo vystaviť faktúru iba ako zálohovú, pretože Mesto Košice práve takúto faktúru samo vyžadovalo, nikdy totiž nebolo odberateľom, a že faktúra mu nebola nikdy predložená, pretože na to nebol právny dôvod“, je na základe uvedených skutočností nedôvodná a nemôže spôsobiť nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že asi z nepozornosti odvolateľ poukazuje na odôvodnenie súčasného rozsudku s tým, že krajský súd už neuviedol tie skutočnosti, ktoré 9 6Sžf/86/2014 uviedol na strane 13 „pôvodného“ rozsudku č. k. lS/48/2012-39 z 25. septembra 2012, a to najmä v tom rozsahu, že žalobca už vo vyjadrení zo 14. decembra 2009 vyzval správcu dane, aby faktúru č. 111092005 posúdil

obsahu, a nie

formy, a že vystavenie faktúry nebolo mienené vážne, faktúra bola doručená iba zriaďovateľovi objednávateľa. Žalovaný poukázal na stranu 16, druhý odsek rozsudku, kde krajský súd tieto skutočnosti uvádza. Druhou námietkou, s ktorou sa

odvolateľa nevysporiadal ani žalovaný, ani krajský súd, je námietka uvedená v žalobe na strane 4, prvý odsek. Ide o argumenty voči ním citovanej časti dodatočného platobného výmeru správcu dane súvisiace so spôsobom účtovania o výnosoch v nadväznosti na § 2 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií SR, ani táto námietka nie je

žalovaného dôvodná. Poukázal tiež na stranu 9, druhý odsek rozhodnutia, kde odvolací orgán uviedol, že suma 18.600 000,- Sk (nie faktúra, ako tvrdí odvolateľ) mala byť zaúčtovaná v účtovníctve roka 2004 vo výnosoch v prospech účtu 602 – Tržby z predaja služieb, a dostatočne to aj odôvodnil, prečo to tak malo byť. Zdôraznil, že nie je podstatné, že faktúra bola vystavená v roku 2005, doručená na Magistrát mesta Košice v roku 2007, ale podstatné je to, že tieto výnosy mali byť zaúčtované ako výnosy roku

1. Zaoberal sa aj námietkami voči toku finančných prostriedkov (strana 10 rozhodnutia), preto nepravdivo odvolateľ tvrdí, že sa s touto námietkou žalovaný nevysporiadal žiadnym spôsobom. S uvedenou námietkou sa podrobne vysporiadal aj na strane 15, štvrtý odsek a nasledujúce a na strane 16 rozsudku. Tam uvedenými skutočnosťami (právnymi a skutkovými) dal jednoznačne odvolateľovi odpoveď na jeho námietku, že ku dňu podania daňového priznania nemal informáciu o výške svojho výnosu. Ak teda výnos vzniká momentom realizácie výkonov (v danom prípade služieb) na trhu, a tie boli nepochybne realizované v roku 2004 daňovým subjektom GIRA – B.G.H., spol. s r.o. Giraltovce, o výnose daňový subjekt musel vedieť, no o ňom neúčtoval, za nepochybne vykonané práce nevyhotovil faktúru aj napriek tomu, že túto povinnosť mal. Podotkol, že neúčtoval o ňom ani v roku 2005, aj keď faktúru dňa
2. septembra 2005 už vystavil. Všetky argumenty, ktoré v tejto súvislosti na svoju obhajobu uviedol v každej doterajšej pozícii (odvolávajúci sa, žalobca, odvolateľ) neobstoja, pričom dôvody, prečo to tak je, uviedol krajský súd v dostatočnom rozsahu v odôvodnení rozsudku. Záverom žalovaný zdôraznil, že ako odvolací orgán postupoval v súlade s § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, keď sa so všetkými námietkami odvolávajúceho podrobne vysporiadal a v detailoch skutkových a právnych vysvetlil nedôvodnosť jeho argumentov a námietok. Obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu svedčí tiež o tom, že súd sa so všetkými námietkami, aj s tými, ktoré súvisia s právnym záverom Najvyššieho súdu SR, vysporiadal v dostatočnom rozsahu, a tak nedošlo k porušeniu tých právnych predpisov a judikátov súdov, o ktoré sa odvolateľ opiera. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-88 z
3. mája 2014 potvrdil. 10 6Sžf/86/2014 IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj “najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

§ 250ja ods.

2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca uzatvoril so Základnou školou, Postupimská 37, Košice zmluvu o dielo v ústnej forme, predmetom ktorej bola realizácia rekonštrukcie strechy na základe objednávky č. 018/08/2004 z

1. augusta
2. Stavebné práce u objednávateľa boli vykonané na základe ohlásenia stavebných úprav- povolenie č.j. V-454/10137/07/Ďu z
3. apríla 2004 vydaného mestskou časťou Košice- Dargovských hrdinov v období od
4. augusta 2004 do
5. októbra
6. Následne žalobca vyhotovil dňa
7. septembra 2005 faktúru č. 111092005 na sumu 18.600.000,- Sk bez DPH, ktorú doručil len zriaďovateľovi. Pri podávaní daňového priznania za rok 2005 neuviedol žalobca predmetnú faktúru na riadku 100 daňového priznania Výsledok hospodárenia pred zdanením, čím znížil hospodársky výsledok, ktorý je určujúci pre výšku vyrubenej dane z príjmu, nakoľko ju nemal zahrnutú do účtovníctva v roku
8. Po vykonaní opakovanej daňovej kontroly Daňový úrad Svidník vydal dodatočný platobný výmer č. 737/230/27839/11/Ba z
9. októbra 2011, v ktorom vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 117.307,30 Eur. Predmetné rozhodnutie Daňového úradu Svidník bolo po podaní odvolania žalobcom potvrdené Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1040507/1/314854/2012 z
10. marca 2012, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania. Žalobca podal žalobu a po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-39 z
11. septembra 2012 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/2/2013 z
12. januára 2014 pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia, krajský súd vydal opätovne rozsudok, ktorým zamietol podanú žalobu. Predmetom odvolacieho konania bol teda v poradí druhý vydaný rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/48/2012-88 z
13. mája 2014 vo veci.

čl. 142 ods. 1 veta za bodkočiarkou, Ústavy Slovenskej republiky, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 11 6Sžf/86/2014

§ 244ods.

1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 244ods.

2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

§ 244ods.

3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

§ 250iods.

3 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

§ 2ods.

1 zákona o správe daní a poplatkov, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

§ 2ods.

2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

§ 2ods.

8 zákona o správe daní a poplatkov, právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.

§ 29ods.

2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

§ 2ods.

1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka účtuje v sústave podvojného účtovníctva alebo v sústave jednoduchého účtovníctva.

§ 2ods.

2 písm. d) zákona o účtovníctve, predmetom účtovníctva je účtovanie skutočností o výnosoch.

§ 2ods.

4 písm.

1. c)zákona o účtovníctve, na účely tohto zákona sa rozumie výnosom zvýšenie ekonomických úžitkov účtovnej jednotky v účtovnom období, ktoré 12 6Sžf/86/2014 sa dá spoľahlivo oceniť, písm.
2. d)ekonomickým úžitkom možnosť priamo alebo nepriamo prispieť k toku peňažných prostriedkov a ekvivalentov peňažných prostriedkov.

§ 3ods.

1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka účtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné obdobie"). Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili.

§ 3ods.

2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka postupuje v účtovnom období v účtovníctve

§ 4ods.

2. Náklady a výnosy účtuje účtovná jednotka v tom účtovnom období, v ktorom vznikli, bez ohľadu na deň ich úhrady, inkasa alebo na deň vyrovnania iným spôsobom. Výdavky a príjmy účtuje účtovná jednotka vždy v tom účtovnom období, v ktorom dôjde k ich úhrade alebo inkasu.

§ 4ods.

2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo ako sústavu účtovných záznamov

§ 31ods.

2. Účtovným záznamom sa rozumie údaj, ktorý je nositeľom informácie týkajúcej sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia. Každú informáciu týkajúcu sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia je účtovná jednotka povinná zaznamenávať len účtovnými záznamami.

§ 7ods.

1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

§ 8ods.

3 zákona o účtovníctve, účtovníctvo účtovnej jednotky je úplné, ak účtovná jednotka zaúčtovala v účtovnom období v účtovných knihách všetky účtovné prípady

§ 3

a za toto účtovné obdobie zostavila individuálnu účtovnú závierku, prípadne konsolidovanú účtovnú závierku, vyhotovila výročnú správu

§ 20

, prípadne konsolidovanú výročnú správu, zverejnila údaje

§ 21

a má o týchto skutočnostiach všetky účtovné záznamy.

§ 31ods.

1 zákona o účtovníctve, účtovnú dokumentáciu účtovnej jednotky tvorí súhrn všetkých účtovných záznamov vytváraných

§ 4ods.

5.

§ 2písm.

b) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane

§ 12a písm.

j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 17ods.

1 písm. b) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva1) z výsledku hospodárenia. 13 6Sžf/86/2014

§ 2ods.

1 Opatrenia, dňom uskutočnenia účtovného prípadu je deň splnenia dodávky, platby záväzku, inkasa pohľadávky, započítania pohľadávky, postúpenia pohľadávky, prevzatia dlhu, poskytnutia a prijatia preddavku, úhrady úveru alebo pôžičky poskytnutím nového úveru alebo pôžičky, zistenia manka na majetku a záväzkoch, schodku, prebytku majetku, škody na majetku, vkladu do obchodnej spoločnosti a družstva, pohybu majetku vo vnútri účtovnej jednotky a deň zistenia ďalších skutočností vyplývajúcich z osobitných predpisov alebo z vnútorných podmienok účtovnej jednotky, ktoré sú predmetom účtovníctva a ktoré v účtovnej jednotke nastali a účtovná jednotka má k dispozícii potrebné podklady, ktoré dokumentujú tieto skutočnosti.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

§ 219ods.

1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil podstatný dôvod na to, aby sa odchýlil od právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd v zásade stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, pričom duplicitné opakovanie pre účastníkov známych faktov v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu považuje za nadbytočné. Úlohou prvostupňového súdu bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Aj

názoru senátu odvolacieho súdu, správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia sa dôsledne vysporiadal 14 6Sžf/86/2014 s odvolacími námietkami žalobcu. Žalobca ako obchodná spoločnosť bol povinný účtovať

Opatrenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovné prípady sa účtujú a vykazujú v období, s ktorým časovo a vecne súvisia. V zmysle § 3 ods. 2 veta druhá, náklady a výnosy účtuje účtovná jednotka v tom účtovnom období, v ktorom vznikli, bez ohľadu na deň ich úhrady, inkasa alebo na deň vyrovnania iným spôsobom. Inými slovami dôležitým momentom pre účtovanie výnosov je moment vzniku výnosov, nie súvisiaci príjem ako prírastok peňažných prostriedkov. V nadväznosti na námietku žalobcu týkajúcu sa okolností vystavenia faktúry, vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že zo spisového materiálu vyplýva, že stavebné práce boli vykonané v období od 26. augusta 2004 do 9. októbra 2004. Rozhodujúcou skutočnosťou pre zaúčtovanie výnosov týchto stavebných prác nie je dátum vystavenia faktúry č. 111092005 alebo dodania diela, ale realizácia diela, t.j. stavebných prác, ku ktorým

obsahu administratívneho spisu preukázateľne došlo, najmä

vyjadrenia stavebného dozoru pri vykonávaných prácach a vyjadrenia objednávateľa, čo v konečnom dôsledku nenamietal ani žalobca. V danom prípade skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaúčtovať faktúru je realizácia stavebných prác, nie dátum vystavenia faktúry, ktorá len následne deklaruje vzniknutý stav. Aj napriek súdnemu konaniu vedenému na Okresnom súde Košice I medzi žalobcom a objednávateľom (sp. zn. 31 Cb/41/2008), o ktorom v priebehu súdneho konania bližšie neinformoval ani žalobca, je evidentné, že k vykonaniu stavebných prác došlo. Senát odvolacieho súdu sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s názorom žalovaného, že podstatnou skutočnosťou pre povinnosť daňového subjektu zaúčtovať predmetnú faktúru je realizácia stavebných prác. Bez ohľadu na dátum vystavenia faktúry, t.j.

1. september 2005, nedoručenie faktúry objednávateľovi, len zriaďovateľovi a skutočnosť, že nebola mienená vážne, len ako zálohová faktúra pre potreby zriaďovateľa, argumentácia žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené nemohla obstáť. Pokiaľ žalobca namietal, že nešlo o dodanie služby ale stavby, odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním krajského súdu, že nemožno rozdielne definovať stavbu a službu, nakoľko pre účely zákona o dani z pridanej hodnoty a zákona o dani z príjmov ide o tie isté práce. Aj napriek skutočnosti, že krajský súd sa vyslovene nevyjadril k okolnostiam vystavenia faktúry č. 111092005 zo
2. septembra 2005, v napadnutom rozsudku jasne vyjadril názor, že dôležitým pre účtovanie výnosov je moment realizácie stavebných prác, a preto posúdenie dovetku týkajúceho sa dofakturovania rozdielu ceny za dielo nemá vplyv na túto rozhodujúcu skutočnosť a nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. K nevedomosti žalobcu o výške svojho výnosu k dátumu podania daňového priznania (
3. marec 2005), nakoľko nemohol účtovať výnos v roku 2004, keď faktúra bola vystavená 15 6Sžf/86/2014 v roku 2005, odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené a dodáva, že nakoľko k stavebným prácam došlo len v roku 2004, o čom žalobca bol informovaný, povinnosť zahrnúť tento účtovný prípad do účtovnej evidencie vznikla v roku
4. Napokon žalobca si mohol túto povinnosť splniť aj v neskoršom období za splnenia zákonných podmienok, no nesplnil si ju a to ani v roku 2005, kedy bola vystavená faktúra. Ohľadom nedodržania podmienok v zmysle § 2 ods. 1 Opatrenia odvolací súd konštatuje, že žalovaný v prvom rade považoval za ďalšie skutočnosti účtovanie skutočností o výnosoch za dodané stavebné práce a v druhom rade nepredloženie podkladov pre dokladovanie týchto ďalších skutočností je nezodpovednosťou žalobcu, ktorý má dôkaznú povinnosť preukázať všetky skutočnosti týkajúce sa daňových nákladov, výnosov a mal ich zabezpečiť. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s krajským súdom, že žalobca nepreukázal objektívne príčiny, pre ktoré nemal k dispozícii tieto podklady, pretože jeho povinnosťou bolo zabezpečiť si ich. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa práva účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa
5. júna 2004, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Neobstojí preto námietka žalobcu, že rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i

názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. 16 6Sžf/86/2014 Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. júna 2016 JUDr. Alena Adamcová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková